znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2015-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu22. septembra 2015   predbežne   prerokoval sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   LiptovskýMikuláš č. k. 9 Cb/268/2010-503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žilinesp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola27. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej   len„dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 9 Cb/268/2010-503 zo 7. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca2015 uviedla:

«...   Sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania,   vedeného   v   prvom   stupni na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod č. k. 9Cb/268/2010-503 a následne v odvolacom konaní na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 13Cob/147/2014, vo veci navrhovateľa (žalobcu)

proti   odporcovi (žalovanému) o zaplatenie 91.437,36 Eur s príslušenstvom.

Konanie   na   Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš   začalo   29.10.2010.   Okresný   súd rozsudkom   zo   dňa   07.02.2014   zamietol   žalobu   v   plnom   rozsahu,   a   to   s   poukazom na námietku premlčania vznesenú odporcom (vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia).

Sťažovateľ voči cit. rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš podal odvolanie (zo dňa 21.02.2014), v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia v konaní, najmä namietal právne   posúdenie   veci   a   nesprávnosť   aplikácie   právnych   predpisov   na   skutkový   stav, pričom už tu poukazoval aj na zrejmé porušenie svojich základných a ústavných práv. Krajský súd v Žiline ako príslušný odvolací súd však rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 13Cob/147/2014 zo dňa 26.11.2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľovi bolo cit. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline doručené 02.01.2015. Náprava sťažovateľom vytýkaných vád tak nebola dosiahnutá ani v odvolacom konaní, pričom cit. rozhodnutia   sú   právoplatné   -   vzhľadom   na   nemožnosť   podania   riadneho   opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o odvolaní, deň právoplatnosti rozhodnutí sa odvíja odo dňa doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Žiline účastníkom konania... Oba súdy v konaní vyslovili právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť, z dôvodu vznesenia   dôvodnej   námietky   premlčania   zo   strany   odporcu.   Súdy   v   predmetnej   veci konštatovali   premlčanie   nároku   sťažovateľa   (navrhovateľa)   s   poukazom   na   pripustené zmeny žaloby v priebehu konania, pričom súdy konštatovali, že v priebehu konania tu došlo k zmene skutkových okolností (a nielen k zmene právnej kvalifikácie, ako tvrdil sťažovateľ) keď konštatovali, že sťažovateľ pôvodne uplatnil nárok na plnenie z titulu zmluvy o dielo a až   v   ďalšom   priebehu   konania   žiadal   priznať   plnenie   z   titulu   vydania   bezdôvodného obohatenia. Konajúce súdy pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ si v konaní „uplatnil právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia až dňa 30.05.2012“, a preto je potrebné vyhovieť   námietke   premlčania,   ktorú   v   konaní   vo   vzťahu   k   vydaniu   bezdôvodného obohatenia vzniesol odporca...

Sťažovateľom podaná žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že súdy akceptovali námietku premlčania, ktorú v konaní vzniesol odporca, s poukazom na to, že v konaní sa navrhovateľ domáhal (po zmene žaloby) vydania bezdôvodného obohatenia, pričom pôvodne žiadal zaplatiť plnenie zo zmluvy o dielo. V priebehu konania sa však ukázalo, že zmluva o dielo medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená v ústnej forme, má byť absolútne neplatným úkonom, a preto došlo k zmene právnej kvalifikácie odôvodňujúcej priznanie uplatneného nároku.   Súd   následne   dospel   k   záveru   o   premlčaní   nároku   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia s poukazom na to, že „až 30.05.2012 navrhol navrhovateľ zmenu žaloby a hoci požadoval rovnaké peňažné plnenie, urobil tak na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uvádzal v žalobe“...

Máme za to, že súdy v tomto konaní závažne pochybili, keď prijali záver o tom, že by bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní uplatnený až dňom 30.05.2012, a následne aj tým, že prijali záver o premlčaní tohto nároku...»

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodolnálezom, ktorým   vysloví,   že rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   Cb/268/2010-503zo 7. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok okresnéhosúdu   č.   k.   9   Cb/268/2010-503   zo 7.   februára   2014   a rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.13 Cob/147/2014   z 26.   novembra   2014   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   priznásťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010-503 zo 7. februára2014, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   okresného   súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 Cob/147/2014z 26. novembra 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cob/147/2014z 26. novembra 2014,   ktorým   tento   súd   v odvolacom   konaní   rozsudok   okresného   súdupotvrdil,   sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudokneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názorusťažovateľky krajský súd rozhodol arbitrárne, keď sťažovateľkou uplatnený nárok z titulubezdôvodného   obohatenia   považoval   za   premlčaný.   V dôsledku   toho   malo   dôjsť   podľasťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra2014 krajský súd uviedol:

„... Odvolací súd uvádza, že o zmenu žaloby v zmysle ust. § 95 O. s. p. ide vtedy, ak požaduje žalobca stále rovnaké plnenie, ale z iného skutkového základu veci (skutkového deja),   než   ako   vymedzil   predmet   konania   v   žalobe.   Týmto   spôsobom   zákon   žalobcovi umožňuje, aby odvrátil zamietnutie žaloby, ak má síce nárok na požadované plnenie, avšak z   iného   skutkového   deja,   než   ktorý   použil   k označeniu   predmetu   konania   po   skutkovej stránke. Teda, o zmenu žaloby nejde len vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného, než v pôvodnej   žalobe,   alebo   požaduje   na   základe   rovnakého   skutkového   stavu   viac,   než požadoval v pôvodnej žalobe, ale aj v takom prípade, ak žaloba síce i naďalej požaduje rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než ako ho opísal v pôvodnej žalobe.

Krajský súd poukazuje na to, že v občianskom súdnom konaní žalobca vymedzuje uplatnený   nárok,   a   to   nielen   určením   žalobného   petitu,   ale   aj   určením   rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Porovnajúc znenie skutkového základu, uvedeného v žalobe (pôvodne v žalobách) doručených okresnému súdu dňa 29.10.2010 a skutkového základu uvedeného v podaní žalobcu zo 30.05.2012, a aj v podaní doručenom okresnému   súdu   dňa   02.05.2013   jednoznačne   bolo   možné   konštatovať,   že   ide   o   úplne rozdielny skutkový dej, z ktorého sa uplatňovaný nárok odvodzuje. Súhlasí preto krajský súd so   záverom   prvostupňového   súdu,   že   žalobcom   požadovanou   zmenou   návrhu   v   podaní zo dňa   25.05.2012,   doručenom   okresnému   súdu   dňa   30.05.2012,   došlo   nielen   k   zmene právnej   kvalifikácie   nároku,   ktorý   bol   predmetom   konania   (odlišných   od   tvrdení obsiahnutých v žalobe, ktorá vychádzala zo zmluvy o dielo), ale vychádzal tiež z iných skutkových okolností, než tých, ktoré boli obsahom podanej žaloby a ktoré boli podradené pod hypotézu inej právnej normy. Zvýrazňuje sa, že skutková podstata oboch právnych inštitútov, a to zmluva o dielo a bezdôvodného obohatenia pritom vykazuje iné obsahové a formálne náležitosti. Bolo tak zrejmé, že zo strany žalobcu boli v doručenom zmenenom návrhu poskytnuté iné skutkové tvrdenia, teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzal z iného skutkového základu veci a následná zmena právnej kvalifikácie zo strany žalobcu, vo vzťahu k uplatnenému nároku na bezdôvodné obohatenie bola vykonaná len v súlade so zásadou dispozičnou. Správne okresný súd po pripustení zmeny žaloby žalobcu už posudzoval zmenené skutkové okolnosti. Krajský súd uvádza, že od pripustenia zmeny návrhu   sa   okresný   súd   zaoberal   uplatneným   nárokom   žalobcu,   ktorý   síce   požadoval rovnaké plnenie, a to peňažné plnenie, avšak na základe iného skutkového stavu, než ho opísal v návrhu, teda požadoval na základe odlišného skutkového stavu rovnaké peňažné plnenie. Žalobca oproti žalobou uplatnenému nároku pristúpil tak k uplatneniu kvalitatívne, skutkovo a právne odlišnému nároku a z tohto dôvodu správne následne bola posudzovaná aj otázka premlčania tohto nároku a zaujaté k nemu stanovisko. Tento názor odvolacieho súdu vychádza i zo záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 480/2008 zo dňa 17. februára 2010, sp. zn. 32Cdo 1868/2009 zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 33Odo 157/2004 zo dňa 22. septembra 2005, sp. zn. 33Cdo 2144/2007 zo dňa 29. októbra 2009, 21 Cdo 2879/2007 zo dňa 9. júla 2008.

Vo   vzťahu   k   odvolaciemu   dôvodu   nesprávneho   posúdenia   námietky   premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že návrh na zmenu žaloby je podaním vo veci samej, s ktorým sú preto spojené hmotno-právne a procesno-právne účinky. V prípade zmeny nároku nastávajú hmotno-právne účinky dňom, kedy súdu došla zmena žaloby, alebo dňom, kedy bol tento úkon uskutočnený do zápisnice. S týmto okamihom je potom spojený dôsledok pre spočívanie premlčania, a to, že sa týmto dňom beh premlčacej doby zastavuje a   tento   okamih   je   tiež   rozhodný   pre   posúdenie,   či   premlčacia   lehota   márne   uplynula. V predmetnej veci bolo súdu prvého stupňa až dňa 30.05.2012 doručené podanie žalobcu, v ktorom   zmenil   skutkové   okolnosti   voči   žalovanému,   oproti   tým,   ktoré   boli   uvádzané v žalobe uplatneného nároku. Z tohto dôvodu, pokiaľ žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku premlčania, keďže bolo medzi účastníkmi nesporné, že k poskytnutému plneniu zo strany žalobcu   došlo   31.10.2007   a   21.11.2007,   tak   táto   bola   vecne   správne   posudzovaná prvostupňovým súdom cez úpravu v § 397 Obchodného zákonníka, so záverom o premlčaní nároku žalobcu, pre ktorý došlo k zamietnutiu žaloby, z titulu dôvodne vznesenej námietky premlčania.

Pokiaľ žalobca v sporovom konaní tvrdil konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi i vo vzťahu k námietke premlčania, tak krajský súd uvádza, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty obchodno-právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách   uplatnili   svoje   práva   a zároveň aj   zabránili tomu, aby povinné osoby neboli po časovo   neprimeranej   dobe   nútené   splniť   si   svoje   povinnosti.   Inštitút   premlčania zabraňuje   dlhodobému   trvaniu   práva,   ich   zodpovedajúcim   povinnostiam.   Ak   uplynula zákonom   stanovená   premlčacia   doba   a   oprávnená   osoba   v   nej   určeným   spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku   premlčania   a   tak   spôsobiť   stav,   že   sa   oprávnená   osoba   nemôže   s   úspechom domáhať na súde svojho práva.

V   prejednávanej   veci   prvostupňový   súd   dospel   k   správnemu   právnemu   záveru o premlčaní   žalobcom   uplatňovanej   pohľadávky   s   poukazom   na   vznesenú   námietku premlčania   zo   strany   žalovaného.   Nebola   dôvodná   námietka   žalobcu,   že   akceptácia vznesenej námietky je v rozpore s dobrými mravmi, pretože ust. § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického   vývoja   určitú   mieru   stálosti   (nemennosti),   vyjadruje   podstatné   historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní žalobca dôvodne vznesenú   námietku   premlčania   voči   uplatňovanej   pohľadávke   však   nemôže   pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Námietka premlčania dobrým mravom neodporuje. Použitím ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno ignorovať dlžníkom relevantne   vznesenú   námietku   premlčania   a   premlčané   právo   veriteľovi   priznať,   a   tak reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.

K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že postupom okresného súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval nesprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne   právne   závery.   K   takejto   situácii   v   predmetnej   sporovej   veci   vo   vzťahu k podstatným zhodnoteniam okresného súdu nedošlo.

Krajský   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   predmetnej   veci   dôsledne   procesne postupoval   a prijal   skutkové   a   právne   závery,   ktorým   predchádzala   racionálna   úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení   vykonaných   okresným   súdom,   pričom   v   podrobnostiach   odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa ust. § 219 ods.2 O. s. p...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomrozsudku   sp.   zn.   13   Cob/147/2014   z 26.   novembra   2014   zaoberal   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnými   odvolacími   námietkamisťažovateľky   týkajúcimi   sa   premlčania   uplatneného   nároku   z titulu   bezdôvodnéhoobohatenia, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného súdu č. k. 9 Cb/268/2010-503   zo 7.   februára   2014   potvrdil.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   v ktorejnamieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.13   Cob/147/2014z 26. novembra   2014,   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 13 Cob/147/2014 z 26. novembra 2014, vrátenie veci na ďalšiekonanie a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015