znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Z. P., zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na slobodné prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva v D. č. 1/2/2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Z.   P.   na   slobodné   prijímanie   a   rozširovanie   informácií   podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva v D. č. 1/2/2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. Obec   D. j e   p o v i n n á   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   Z.   P. v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej advokátky JUDr.   Jany   Fridrichovej,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   451/2014-15 z 24. júla   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Z.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na slobodné prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva v D. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) č. 1/2/2014.

Sťažovateľka uviedla, že je fyzickou osobou s trvalým pobytom v obci D., kde býva v   dome,   ktorého   vlastníkmi   sú   jej   rodičia.   Dňa   21.   februára   2014   sa   zúčastnila   riadne zvolaného   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva,   ktoré   okrem   iného   malo   prerokovávať žiadosti   jej   rodičov „o   prerokovanie otázky   náhrady zo strany   Obce   D.   za obmedzenie užívania pozemku susediacim s cintorínom manželmi E. a L. Ž...“ a „o stanovisko ako Obec D. vníma znehodnotenie nehnuteľnosti v majetku manž. Ž. a tam umiestneného rodinného domu súp. č. v k. ú., ohrozovanej zosunom zeminy zo susediaceho cintorína...“. Po tom, ako bolo   sťažovateľke „riadne   udelené   slovo“,   informovala   prítomných   poslancov,   že „výsledky rokovania obecného zastupiteľstva mienia jej rodičia použiť aj pre ďalšie vedenie konania pred súdom i pred stavebným úradom“, a zároveň ich požiadala o možnosť „robiť obrazový   záznam   na   kameru   z rokovania   obecného   zastupiteľstva“.   Jej   žiadosti   nebolo vyhovené,   pričom «poslanci   obecného   zastupiteľstva   nešpecifikovali   žiadne   konkrétne dôvody,   ktoré   ich   viedli   k nesúhlasu   s vykonaním   zvukovoobrazového   záznamu zo zasadnutia. Len starostka sa vyjadrila, že nahrávanie obrazu „neobsahuje organizačný poriadok“», a v tomto zmysle prijali aj uznesenie č. 1/2/2014.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   uvedený   postup   obecného   zastupiteľstva „reálne predstavuje svojvôľu“, a tým aj porušenie jej práva na prijímanie a rozširovanie informácií.   Vychádzajúc   z   rozsiahlej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 57/2000, IV. ÚS   40/2003,   II.   ÚS   255/2010   a iné)   tvrdí,   že   občan   môže   získavať   informácie   aj priamou účasťou na rokovaniach orgánov územnej samosprávy, pokiaľ tieto nie sú v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o obecnom   zriadení“)   vyhlásené   za   neverejné.   Verejnosť rokovania orgánov samosprávy nemôže byť obmedzená iba na možnosť byť na rokovaní fyzicky prítomný, pretože zmyslom tohto inštitútu je okrem možnosti kohokoľvek získať informácie o rokovaní, o jeho priebehu a o jeho obsahu, aj umožnenie občianskej kontroly nad výkonom verejnej moci. Verejnosť rokovania znamená aj to, že získané informácie možno ďalej voľne rozširovať.

V doplneniach   sťažnosti   z   29.   septembra   2014   a 7.   októbra   2014   sťažovateľka uviedla,   že   na   základe   protestu   Okresnej   prokuratúry Skalica   obecné   zastupiteľstvo na zasadnutí konanom 9. septembra 2014 zrušilo uznesenie č. 1/2/2014, preto svoj návrh na jeho zrušenie považuje za bezpredmetný a v tomto smere upravuje petit sťažnosti.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   z 29.   októbra   2014 prostredníctvom spoločnosti Právne centrum, s. r. o., Mýtna 42, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Juraj Bystrický, PhD., vyjadrila obec D., v ktorom okrem iného uviedla:

«K predmetu tohto súdneho konania je podstatným fakt, že sťažovateľke bolo v daný deň   umožnené   vykonať   zvukový   záznam   z   rokovania   obecného   zastupiteľstva,   resp. akékoľvek   iné   zaznamenávanie   informácii   získavaných   z   jeho   priebehu   s   výnimkou vyhotovenia   obrazového   záznamu.   Dovolíme   si   preto   ďalej   citovať   z   vybranej   právnej argumentácie   uvádzanej   sťažovateľkou   a   poukázať   na   jej   neopodstatnenosť na prejednávaný   prípad.   „Verejnosť   rokovania   orgánov   samosprávy   nemôže   byť obmedzená iba na možnosť byť na rokovaní fyzicky prítomný“ – ani nebola, nakoľko sa sťažovateľka okrem fyzickej prítomnosti na zasadnutí mohla k nemu vyjadrovať, bolo jej udelené slovo (čo vyplýva i zo zápisnice zo zasadnutia OZ zo dňa 21. 2. 2014, bod 5.4 schváleného   programu)   a   mohla   si   vyhotovovať   zvukový   záznam   umožňujúci   ďalšie rozširovanie   získaných   informácií,   resp.   mohla   si   zvoliť   akékoľvek   iné   zaznamenanie získavaných   informácií   s   výnimkou   obrazového   záznamu.   „Zmyslom   inštitútu   verejnosti rokovania orgánov samosprávy je možnosť, aby ktokoľvek získal informácie o rokovaní, o jeho   priebehu,   jeho   obsahu,   ako   aj   umožniť   občiansku   kontrolu   nad   výkonom   verejnej moci“ – všetky tieto sťažovateľkou špecifikované atribúty boli v jej prípade splnené, ako vyplýva   z priebehu   predmetného   zasadnutia   OZ   D.   Sťažovateľka   bola   osobne   prítomná na zasadnutí, pričom jej bolo umožnené zaznamenávanie získaných informácií o rokovaní, o jeho   priebehu,   jeho   obsahu   formou   zvukového   záznamu   (vďaka   ktorému   je   možné dokonale zachytiť celý jeho priebeh), a tak mohla účinným spôsobom realizovať občiansku kontrolu nad výkonom verejnej moci. Získané informácie mohla v autentickej forme ďalej voľne   rozširovať.   „Opakujeme   a   zdôrazňujeme,   že   prijímanie   informácie   predstavuje v technickom zmysle získanie informácií do dispozičnej sféry občana tak, aby mohli byť využité   a   spracované   príjemcom/subjektom   pre   vlastnú   potrebu,   no   aj   poskytnuté   iným subjektom“ – my si dovolíme zdôrazniť a zopakovať, že uvedené predpoklady boli v plnom rozsahu   splnené,   nakoľko   sťažovateľka   mohla   získané   informácie   zaznamenávať a spracovať tak pre vlastnú potrebu ako aj pre potreby ich ďalšieho rozširovania iným subjektom, nakoľko forma ich zachytenia zvukovým záznamom uvedené umožňuje. Sťažnosť   sťažovateľky   Z.   P.   je   v   časti,   v   ktorej   bola   prijatá   na   konanie   pred Ústavným   súdom   SR   nedôvodná...   Vyhotovovanie   zvukového   záznamu   autentickým spôsobom   zaznamenáva   všetky   prednášané   informácie   a   umožňuje   neobmedzené rozširovanie takto získaných informácií v rovnakom znení. Vo všeobecnosti sú zo zasadnutia obecného   zastupiteľstva   zásadnými   výstupnými   informáciami,   aj   z   hľadiska   výkonu občianskej kontroly, znenia prijatých uznesení a s nimi súvisiaca ústna diskusia poslancov, prípadne   občanov,   ďalej   ústne   prednesy   všetkých   zúčastnených   osôb,   t.   j.   akýchkoľvek návrhov, vyjadrení, stanovísk a pod. Najdôležitejším teda je tzv. „hovorené slovo“, neskôr „premietnuté“ do písomných výstupov, a nie obrazový záznam/snímky, z ktorého/ktorých by ani nebolo zrejmé čo bolo predmetnom rokovania, aké uznesenia boli prijaté, aká diskusia bola   vedená..   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľkino   právo   na   informácie   v   zmysle vybraných   článkov   Ústavy   SR   a   článku   Dohovoru   bolo   zachované,   plynúce   informácie mohla prijímať (získavať do vlastnej dispozičnej sféry aj vnímaním zmyslovými orgánmi a aj technickými prostriedkami), pričom vďaka umožnenému vyhotoveniu zvukového záznamu zaručujúcemu autentickosť zaznamenávaných informácii mohla tieto v nezmenenej podobe ďalej rozširovať. Sťažovateľkou sledovaný cieľ – získať a ďalej rozširovať všetky údaje a informácie plynúce z predmetného zasadnutia obecného zastupiteľstva bol zachovaný, OZ Obce   D.   jej   umožnilo   použiť   primerané   prostriedky   na   účely   dosiahnutia   ňou stanoveného cieľa. Ďalej podotýkame, že predmetného zasadnutia sa okrem sťažovateľky zúčastnilo ďalších cca 80 osôb – občanov, najmä obyvateľov Obce D., o čom svedčí aj zápisnica z tohto zasadnutia zo dňa 21. 2. 2014, napr. bod 15 schváleného programu. V súvislosti   so   sťažovateľkinou   požiadavkou   na   vyhotovenie   obrazového   záznamu zo zasadnutia   OZ   podotýkame,   že   vyhovením   tejto   žiadosti   by   sa   obecné   zastupiteľstvo dostalo do kolízie so základným právom ostatných prítomných občanov (nie poslancov) na súkromie (ochranu osobnosti), nakoľko ani oni nesúhlasili s vyhotovovaním obrazového záznamu vo vzťahu k nim zo strany sťažovateľky a pre jej súkromné účely...»

Na   uvedené   vyjadrenie   reagovala   sťažovateľka   podaním   z   13.   novembra   2014, v ktorom   uviedla,   že   jej   sťažnosť   nesmeruje   proti   obci   D.,   ale   proti   obecnému zastupiteľstvu, a preto takéto vyjadrenie považuje za podané „inkompetentnou osobou“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia práv zaručených čl.   26   ods.   1   a   2   ústavy   a   čl.   10   ods.   1   dohovoru   postupom   a   uznesením   obecného zastupiteľstva   č.   1/2/2014,   ktorým   jej   znemožnilo   vyhotovenie   obrazového   záznamu zo zasadnutia konaného 21. februára 2014.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu... Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...

Ústavný súd už v minulosti (II. ÚS 28/96, II. ÚS 7/00, III. ÚS 169/03) vyslovil, že sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému   jednotlivcovi   ako   jeho   základné   právo.   Slobodou   prejavu   človeku   umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.   Právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   chráni   možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Ako z ústavnej definície vyplýva, právo na informácie má tri relatívne samostatné zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácii. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby   mohla   byť   subjektom   pre   vlastnú   potrebu,   ako   aj   pre   potrebu   iných   spracovaná. Získanie   informácie   sa   môže   uskutočňovať   tak   zmyslovými   orgánmi,   ako   aj   rôznymi technickými   prostriedkami,   akými   sú   za   súčasného   stavu   zvukové,   obrazové,   ako   aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek   spôsob   odovzdania   prijatej   informácie   ďalšiemu   subjektu,   resp.   ďalším subjektom (I. ÚS 57/00).

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu   iného   práva   alebo   slobody.   Rovnováha   verejného   a   súkromného   záujmu   je dôležitým   kritériom   pre   určovanie   primeranosti   obmedzenia   každého   základného   práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Termínom „zákon“ sa pritom neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily.

Rokovanie obecného zastupiteľstva upravujú ustanovenia § 12 zákona o obecnom zriadení.

Podľa § 12 ods. 9 zákona o obecnom zriadení rokovania obecného zastupiteľstva sú zásadne verejné. Obecné zastupiteľstvo vyhlási rokovanie vždy za neverejné, ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov...; to neplatí, ak je predmetom rokovania obecného zastupiteľstva

a)   použitie   verejných   prostriedkov   na   platy,   odmeny   a   iné   náležitosti   spojené s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce, zamestnancov obce alebo osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec,

b) nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku vo vlastníctve obce, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce alebo prenechanie majetku obce do užívania iným osobám.

Body programu zasadnutia obecného zastupiteľstva 21. februára 2014 označené ako„5.4. Žiadosť o prerokovanie otázky náhrady zo strany Obce D. za obmedzenie užívania pozemku susediacim s cintorínom manželmi E. a L. Ž...“ a „5.5. Žiadosť o stanovisko ako Obec   D.   vníma   znehodnotenie   nehnuteľnosti   v   majetku   manž.   Ž.   a   tam   umiestneného rodinného domu súp. č. v k. ú., ohrozovanej zosunom zeminy zo susediaceho cintorína...“ spadali do režimu verejného rokovania obecného zastupiteľstva.

V takomto prípade všetci tí, ktorí sú na zasadnutí prítomní, majú právo na informácie v   neobmedzenom   rozsahu,   teda   vrátane   ich   prijímania   technickými   záznamovými prostriedkami (I. ÚS 57/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   obecného   zastupiteľstva nesmerovalo proti právu sťažovateľky informácie vyhľadávať ani ich prijímať vlastnými zmyslami, ale výlučne proti jej právu na prijímanie informácií technickými prostriedkami, t. j. prostredníctvom vyhotovenia obrazového záznamu „na kameru“, resp. prostredníctvom súčasného   vyhotovenia   zvukovo-obrazového   záznamu,   čím   objektívne,   bez   ohľadu na úmysly poslancov obecného zastupiteľstva, zasiahlo aj do práva sťažovateľky takýmto spôsobom získané informácie ďalej rozširovať.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu neexistuje žiadne zákonné obmedzenie, ktoré by obecnému zastupiteľstvu umožňovalo zasahovať do práva sťažovateľky na informácie z jeho verejného rokovania, a teda tu nebola naplnená základná podmienka   vyplývajúca   z   čl.   26   ods.   4   ústavy.   Takéto   obmedzenie   neobsahuje   ani ustanovenie § 12 ods. 12 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého podrobné pravidlá o rokovaní obecného zastupiteľstva upraví rokovací poriadok. Práve týmto ustanovením je obecnému   zastupiteľstvu   daná   možnosť   (ale   aj   povinnosť)   vytvoriť   také   podmienky, ktorými zabezpečí ochranu práv všetkých osôb zúčastnených na jeho rokovaní. Neobstojí preto obrana obce D., že „vyhovením tejto žiadosti by sa obecné zastupiteľstvo dostalo do kolízie so základným právom ostatných prítomných občanov (nie poslancov) na súkromie (ochranu osobnosti), nakoľko ani oni nesúhlasili s vyhotovovaním obrazového záznamu vo vzťahu k nim zo strany sťažovateľky a pre jej súkromné účely“.

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd dospel k záveru, že uznesením obecného   zastupiteľstva   č.   1/2/2014   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na slobodné prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, čo odôvodnila „výraznou intenzitou zásahov do jej práv“.

Podľa názoru ústavného súdu je vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky v spojení   so   skutočnosťou,   že   napadnuté   uznesenie   už   obecné   zastupiteľstvo 9. septembra 2014   zrušilo,   v okolnostiach   danej   veci   pre   sťažovateľku   dostatočnou satisfakciou, a preto jej návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia, v ktorom ani bližšie neozrejmila závažnosť dopadov tohto rozhodnutia na jej život, nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V   podaní   z 13.   novembra   2014   si   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne uplatnila trovy konania v celkovej sume 996,48 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť obec D. (bod 2 výroku nálezu).

Ďalšie úkony právnej služby ústavný súd nepovažoval za účelne vynaložené, resp. za také,   ktoré   by prispeli   k objasneniu   veci   (doplnenia   sťažnosti,   úprava   petitu,   ďalšia porada   s klientom   v spojení   s náhradou   cestových   nákladov   a náhradou   za   stratu   času, stanovisko   k listu   obce D.),   preto náhradu   za ne sťažovateľke nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014