znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., T., zastúpeného spoločnosťou Č. s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   J.   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena zaručeného čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života zaručeného čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 16 C 226/2009-1052   z   28.   marca   2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 11 Co 278/2012-1176 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená   sťažnosť   J.   S.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu   mena   zaručeného   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   zaručeného   čl.   19   ods.   2   ústavy   a základného   práva   domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 226/2009-1052 z 28. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 278/2012-1176 z 15. mája 2013. Sťažovateľ sťažnosť 9. septembra 2013 doplnil doručením splnomocnenia pre zvoleného právneho zástupcu.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   13.   augusta   2009   obrátil na okresný súd žalobou o ochranu osobnosti a o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti spoločnosti W., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v obsahu troch článkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“ z   25.   mája   2009,   v   ktorých   mali   byť   uvedené   o sťažovateľovi   nepravdivé,   osočujúce a hrubým spôsobom do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C 226/2009-1052 z 28. marca 2012 sťažovateľovu žalobu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Okresný súd na základe konfrontácie obsahu posudzovaných článkov, v ňom použitých formulácií s dokazovaním pred ním vykonaným (predovšetkým svedecké výpovede), berúc od úvahy stabilizovanú judikatúru slovenských súdov i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaujal stanovisko, podľa ktorého „nemožno... konštatovať, že novinári zneužili svoje   postavenie   a   uverejnili   informácie,   ktoré   by   nemali   zo   zdrojov,   ktoré   považovali za spoľahlivé.   Treba   mať   teda   za   to,   že   uverejnením   článkov   mali   snahu   zverejniť informácie o skutočnostiach, ktoré by mohli byť pravdivé a škodiť práve postaveniu cirkvi v spoločnosti. Žalobca ako vysoký predstaviteľ cirkvi mal podľa názoru súdu povinnosť znášať i kritiku, silnejšie výrazy a myšlienky, ktoré určitým spôsobom zasahujú do jeho osobnosti.   Zverejnenie   skutkových   tvrdení   je   v   súlade   s   verejným   záujmom.   V   danom prípade však nedošlo k zásahu do takej miery, aby zásadným spôsobom znížili jeho česť, dôstojnosť a postavenie.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 278/2012-1176 z 15. mája 2013 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu a konštatoval, že „prvostupňový súd sa... dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   bolo   potrebné   zhodnotiť,   na   ktoré by bolo   potrebné   prihliadnuť,   odvolací   súd   v   podrobnostiach   odkazuje   na   dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   predostiera   viacero   námietok. Tvrdí,   že   mu „nikdy   nebolo   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k   jeho   odvolaniu. Pri nenariadení   odvolacieho   pojednávania   má   sťažovateľ   za   to,   že   bola   tak   porušený princíp rovnosti účastníkov konania...“ a že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Namieta, že krajský súd sa „žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou   v   odvolaní“.   Takisto   sťažovateľ   uvádza,   že   okresný   súd „dospel   v   rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým zisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú alebo z vykonaných dôkazov vyplýva úplný opak“ (problém úhrady kúpnej ceny za pozemky, stotožnenie útoku na účet v Ľ... v G. s kauzou 500 miliónov, existencia plnej moci pre Š. N). Ťažiskovo však sťažovateľ namieta voči právnemu posúdeniu veci oboma všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci. Za problém považuje „arbitrárne posúdenie vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnej ochrany poskytnutej   novinárom   v   prípade   zverejnenia   nepravdivých   skutkových   tvrdení, ak pochádzajú   z   dôveryhodného   zdroja“.   Oba   súdy   podľa   sťažovateľa   preferovali absolútnym spôsobom právo na slobodu prejavu. Sťažovateľ spochybňuje dobromyseľnosť novinárov   pri   uvádzaní   jednotlivých   informácií   v   obsahu   sporných   článkov.   Napokon sťažovateľ namieta aj spôsob, akým okresný súd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ich posúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti.

V   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „z   procesnej   opatrnosti   podal   voči   rozsudku KS Trnava   dňa   27.   júna   2009   dovolanie,   v   ktorom   namieta   odňatie   možnosti   konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Porušovatelia,   Okresný   súd   v   Trnave   a   Krajský   súd   v   Trnave,   rozsudkom č. k. 16 C 226/2009-1052 zo dňa 28. 03. 2012 a rozsudkom č. k. 11 Co 278/2012-1176 zo dňa 15. 05. 2013 porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle Článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 11 Co 278/2012-1176 zo dňa 07. 03. 2013 (správne malo byť 15. 05. 2013 – pozn.) sa týmto ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náklady   právneho zastúpenia   v   sume   237,84   EUR   na   účet   právneho   zástupcu   č...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 226/2009-1052 z 28. marca 2012, ústavný   súd   uvádza,   že   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 372/2010).

Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu je rozhodnutím súdu prvého stupňa, proti ktorému § 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku – odvolania. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Ak teda právny poriadok   umožňoval sťažovateľovi domôcť   sa   ochrany   základných   práv   proti   ich   porušeniu   rozsudkom   okresného   súdu v odvolacom   konaní   pred   všeobecným   (krajským)   súdom,   potom   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy niet právomoci ústavného súdu na poskytnutie takejto ochrany. V tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd opätovným poukazom na čl. 127 ods. 1 ústavy zdôrazňuje,   že   vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie. Toto svoje   tvrdenie   doložil   dôkazom,   a   to   fotokópiou   dovolania   z   26.   júna   2013 proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 278/2012-1176 z 15. mája 2013, ako aj   fotokópiou   obálky   doporučenej   zásielky   adresovanej   okresnému   súdu k sp. zn. „16 C/226/2009“ s obsahom „Dovolanie voči rozsudku“, na ktorej je prezenčnou pečiatkou   okresného   údu   potvrdené   jej   prijatie   27.   júna   2013.   Z   uvedených   dôkazov predložených sťažovateľom vyplýva, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal. Uvedenú skutočnosť ústavnému súdu 17. septembra 2013 potvrdil aj okresný súd, ktorý zároveň uviedol, že spisový materiál nebol zatiaľ predložený dovolaciemu súdu.

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   rationae   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   náhrada   trov   konania)   z   dôvodu   odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013