znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M. a I. M., P., zastúpených advokátom JUDr. T. K., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/39/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. a I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. K. M. a I. M., P. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/39/2010.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   na   strane   odporcov účastníkmi konania o zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, ktoré začalo návrhom podaným na Okresnom súde Prešov 13. marca 2009. Okresný súd Prešov rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 13 Ro 32/2009-22 z 12. júna 2009. Proti tomuto platobnému rozkazu podali sťažovatelia včas odôvodnený odpor. Pred prvým pojednávaním navrhovateľ návrhom doručeným Okresnému súdu Prešov 23. septembra 2009 zobral svoj návrh v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť, pretože sa zistilo, že pohľadávka vznikla inému dlžníkovi a sťažovatelia ako odporcovia nie sú pasívne legitimovaní. Následne Okresný súd Prešov postúpil vec 2. marca 2010 Okresnému súdu Piešťany.

Podľa sťažovateľov súd v predmetnej právnej veci riadne nekonal, preto 9. mája 2012 podali okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd uznesením č. k. 9 C 39/2010-62 zo 16. mája 2012 konanie zastavil a tiež rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi s tým, že o náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Advokátovi   sťažovateľov   bolo   7.   júna   2012   doručené   upovedomenie   o   spôsobe vybavenia sťažnosti, v ktorom predsedníčka okresného súdu uviedla:

„V   nadväznosti   na   Vašu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C/39/2010, doručenej tunajšiemu súdu dňa 09. 05. 2012 Vám oznamujem, že v rámci svojej pôsobnosti som túto prešetrila a zistila som, že uznesením súdu z 16. 05. 2012 bolo konanie vo veci zastavené, s tým, že o náhrade t rov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Zároveň súd rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku vo výške 60,37 eur navrhovateľovi.   Po   právoplatnosti   uznesenia   bude   spis   bezodkladne   predložený   vyššej súdnej úradníčke za účelom rozhodnutia o náhrade trov konania.

Týmto považujem Vašu sťažnosť za vybavenú a za vzniknutý nedostatok sa Vám ospravedlňujem.“

Sťažovatelia k opodstatnenosti svojej sťažnosti uvádzajú aj tieto argumenty:„Tým, že Okresný súd Piešťany vo veci riadne nekonal, sťažovatelia stratili možnosť dosiahnuť   právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie   vo   veci   v   primeranom   čase.   Až   na základe našej sťažnosti vydal OS PN Uznesenie zo dňa 16. 05. 2012, v ktorom konanie zastavil, rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi a rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. OS PN tak až na základe našej sťažnosti vykonal dňa 16. 05. 2012 prvý úkon odo dňa pridelenia spisu tomuto súdu, t. j. odo dňa 17. 03. 2010, pričom vydané uznesenie považujeme za alibistické, nakoľko OS PN predmetným uznesením spôsobil ďalšie prieťahy v konaní, nakoľko nerozhodol o povinnosti nahradiť   trovy   konania,   pričom   trovy   konania   na   strane   odporcu   (sťažovateľov)   boli vyčíslené v podanom odpore zo dňa 23.   09.   2009.   Podľa platných právnych predpisov o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní, môže súd rozhodnúť, že o trovách konania   rozhodne   do   30   dní   po   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Predmetné konanie nie je zložitý spor, nemá viacero účastníkov, ani v ňom nie je uplatňovaný väčší počet nárokov, preto OS PN mal o trovách konania rozhodnúť v uznesení, ktorým konanie zastavil, t. j. v Uznesené zo dňa 16. 05. 2012.

Z   opísaného   postupu   Okresného   súdu   Piešťany   v   tomto   konaní   je   podľa   nášho názoru jednoznačne preukázané, že Okresný súd Piešťany v predmetnej právnej veci riadne nekonal,   nakoľko   v   istom   časovom   úseku   nekonal   vôbec,   a   po   podaní   sťažnosti   konal neefektívne, prieťahy v konaní boli spôsobené len na strane OS Piešťany, ktorý za dva roky právoplatne   nerozhodol   o   späťvzatí   návrhu   navrhovateľom   v   právnej   veci   sp.   zn. 13 Ro/32/09.

Tým, že Okresný súd Piešťany vo veci riadne nekonal, sťažovatelia stratili možnosť dosiahnuť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vo veci v primeranom čase. Sťažovatelia si po celý ich život riadne plnia všetky povinnosti, nikdy neboli účastníkmi súdneho sporu na strane žalovaných, čo spôsobilo viaceré následky vrátane frustrácií, za čo sťažovatelia žiadajú   priznať   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   2.000,-   EUR   spoločne   pre   oboch sťažovateľov, nakoľko dlhodobú nečinnosť súdov sťažovatelia vnímajú ako veľkú krivdu znemožňujúcu   a   odďaľujúcu   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci,   pričom   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nepovažujú za dostatočné zadosťučinenie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. K. M., rod. B., P., a I. M., rod. M., P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod spisovou značkou 9 C/39/2010 porušené bolo.

2. Ing. K. M., P., a I. M., P., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú   ujmu   vo výške   2.000,-   EUR   pre   oboch   sťažovateľov   spoločne,   ktoré   im   je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov, advokátovi JUDr. T. K. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 323,52 EUR (úkony 2 x 127,17 EUR + 50,87 EUR /20 % DPH/ + režijný paušál 2 x 7,63 EUR + 3,05 EUR /20 % DPH/) za oboch sťažovateľov (50 % za jedného sťažovateľa x 2 počet sťažovateľov).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na súdne konanie bez prieťahov nečinnosťou okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C/39/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS   116/02).   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotnej   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   najmä   kópie   uznesenia   okresného   súdu o zastavení   konania a   upovedomení   predsedníčky   okresného   súdu   o   spôsobe   vybavenia sťažnosti vyplýva, že v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti okresný súd vo veci už rozhodol uznesením o zastavení konania.

Sťažovatelia sa na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou v čase, keď konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   zvlášť   namietajú   skutočnosť,   že   okresný   súd nerozhodol o trovách konania napriek tomu, že o nich mal rozhodnúť v uznesení, ktorým zastavil konanie, keďže boli už sťažovateľmi vyčíslené v podanom odpore voči platobnému rozkazu. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa účinnej ochrany   svojho   práva   včasným   uplatnením   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi okresného súdu v období po postúpení veci okresnému súdu, a nie až podaním sťažnosti ústavnému súdu tesne pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je konanie zastavené.

Vychádzajúc   z   uvedeného   skutkového   stavu   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď napadnuté   konanie   vo   veci   sťažovateľov   nebolo   úplne   bez   prieťahov,   ich   intenzita nedosiahla taký stupeň, že by došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného ústavou.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamu   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľmi označeným základným právom, a preto ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012