znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 451/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Z. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na starostlivosť a výchovu detí podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 6 CoP 31/2011 zo 6. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   bola 8.   augusta 2011 doručená sťažnosť R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a na   starostlivosť   a výchovu   detí   podľa   čl.   41   ods.   4   ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 CoP 31/2011 zo 6. júna 2011.

Na   Okresnom   súde   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   vedie konanie o úpravu práv a povinností rodičov o maloleté deti K. a R. (ďalej len „maloletí“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   podal   návrh   na   zmenu   predbežného opatrenia, pretože „sa   domnieval,   že boli   dané   dôvody na nevyhnutnú zmenu dočasnej úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom, najmä z dôvodu, že sa taktiež blížili malol. deťom dvojmesačné školské prázdniny, kedy malol. deti z dôvodu voľna by mohli tráviť viac času s oboma svojimi rodičmi a nielen s matkou...“.

Okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   na   zmenu   predbežného   opatrenia   rozhodol uznesením   sp.   zn.   3   P   33/2010   z 18.   januára   2011,   ktorým   čiastočne   vyhovel   návrhu sťažovateľa.   Z odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   okresný   súd   vyhovel   návrhu sťažovateľa v tom rozsahu, v akom s ním súhlasila matka maloletých detí.

Sťažovateľ nesúhlasiac s uznesením súdu prvého stupňa podal proti predmetnému uzneseniu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 6 CoP 31/2011   zo 6.   júna   2011   tak,   že   ho   zmenil   a návrh   sťažovateľa   na   zmenu predbežného   opatrenia   zamietol.   Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho uznesenia uviedol, že „z obsahu spisu odvolací súd zistil, že vo veci je nariadené znalecké dokazovanie, pričom sa účastníci mali dostaviť k znalkyni 07. 06. 2011, takže možno reálne predpokladať vydanie rozhodnutia vo veci samej v krátkej dobe.

Za tejto situácie, vzhľadom na účel inštitútu predbežných opatrení, ktorými v prípade potreby   sa   v nevyhnutnej   miere   upravujú   právne   vzťahy   medzi   účastníkmi   do   doby definitívneho rozhodnutia vo veci samej, podľa názoru odvolacieho súdu doterajšie úprava pomerov   podľa   predbežnej   úpravy   na   základe   uznesenia   tamojšieho   súdu   zo   dňa 18. 01. 2011,   č.   k.   3P/33/2010-113   v spojení   s rozhodnutím   tunajšieho   krajského   súdu zo dňa 22. 02. 2011, č. k. 5 CoP/8/2011-135, dostatočným spôsobom plní svoj zákonný účel, a preto bolo potrebné návrh na novú predbežnú úpravu pomerov zamietnuť a tým zmeniť uznesenie okresného súdu.

Otcom navrhovaná nová úprava jeho styku s maloletými deťmi je svojím obsahom návrhom na striedavú starostlivosť a nie úpravou styku predbežným opatrením.“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 6CoP/31/2011-342 zo dňa 06. 06. 2011 v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: K. K., nar..., a R. K., nar..., v konaní zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P., pracovisko B., deti rodičov, matky K. K., nar..., trvalé bytom... B. a otca R. K., nar..., trvalé bytom B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Z. Č., s.r.o. o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom a nariadenie predbežného opatrenia, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a právo   sťažovateľa   na starostlivosť a výchovu detí zaručené v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoP/31/2011-342 zo dňa 06.06.2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € /slovom desaťtisíc eur/, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej právnym zástupcom, ktorú je Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoP 31/2011 zo 6. júna 2011, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn.   3 P 33/2010   z   5.   mája   2010   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na   zmenu   predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na starostlivosť a výchovu detí podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných   opatreniach, keďže nie je súčasťou   sústavy všeobecných   súdov,   a okrem toho   ide   o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré majú   pre vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o právach   a povinnostiach   účastníkov konania   o predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je   obmedzené   a môže   byť   kedykoľvek   na   návrh zrušené.

Krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že návrh na zmenu nariadeného predbežného opatrenia (uznesenie okresného súdu   sp.   zn. 3 P 33/2010 z 18.   januára 2011 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 CoP 8/2011 z 22. februára 2011, pozn.) v danom štádiu konania nie je opodstatnený, pretože existujúce predbežné opatrenie dostatočným spôsobom   plní   svoj   zákonný   účel,   a preto   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 3 P 33/2010 z 5. mája 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   jeho   odôvodnenia   dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dôvod zamietnutia návrhu sťažovateľa na zmenu už existujúceho predbežného opatrenia, preto   odôvodnenie   predstavuje   dostatočný   základ   pre   jeho   výrok,   lebo   krajský   súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv   najmä v nadväznosti   na   zistenia   ústavného   súdu,   a to   skutočnosť,   že   sťažovateľ po podaní   tejto   sťažnosti   na   pojednávaní   vo   veci   pred   okresným   súdom   konanom 7. septembra   2011   opätovne   navrhol   zmenu   platného   predbežného   opatrenia,   o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 P 33/2011 z 9. septembra 2011 (tak, že návrh sťažovateľa zamietol, pozn.). Ďalším, nie menej podstatným, zistením ústavného súdu je skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní konanom 3. októbra 2011 rozhodol vo veci samej   rozsudkom,   kde   okrem   iného   komplexne   upravil   styk   sťažovateľa   s jeho   deťmi. V kontexte   týchto   skutočností   sa   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   javí   ako   ústavne konformné a jeden z dôvodov, ktoré krajský súd viedli k zamietnutiu návrhu sťažovateľa (že možno reálne predpokladať skoré vydanie rozhodnutia vo veci samej, pozn.), sa naplnil.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v spojitosti   s predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej   moci   konajúci   vo   veci   podľa   príslušných   procesných   predpisov   (napr.   podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej   moci   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011