znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 450/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Ladislavom Jonášom, Bajzova 1, Bratislava, pre namietané porušeniejeho základných práv podľa čl. 17, čl. 19 a čl. 46 „a nasl.“ Ústavy Slovenskej republiky,základných práv podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 36 „a nasl.“ Listiny základných práv a slobôda práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd druhýma tretím výrokom rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co/311/2013-361 z 30. októbra2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), prenamietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 19 a čl. 46 „a nasl.“ ÚstavySlovenskej republiky (ďalej   len „ústava“), základných   práv podľa čl.   8,   čl.   10 a čl. 36„a nasl.“ Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)druhým a tretím   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 8 Co/311/2013-361 z 30. októbra 2014.

Z napadnutého   rozsudku   tvoriaceho   prílohu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sanávrhom z 12. decembra 2008 podaným Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)domáhal   od   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 5 520 942 Sk s príslušenstvom z titulunáhrady   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenúrozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   pričom   suma5 000 000 Sk predstavovala nárok na náhradu škody za nezákonnú väzbu a trestné stíhanie,suma   360 000   Sk   predstavovala   nárok   na   náhradu   mzdy   za   dobu   trvania   väzbya na nemajetkovú ujmu a suma 160 942 Sk predstavovala nárok na náhradu trov konania –právneho zastúpenia v trestnom konaní.

Okresný súd (tretím) rozsudkom č. k. 25 C/218/2008-314 z 20. júna 2013 rozhodoltak, že „odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 53.066,90 Eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.059,40 Eur od 15. 09. 2009 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, keď konanie v časti o zaplatenie sumy 282,29 Eur zastavil a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, pričom súčasne o trovách účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 8.319,81 Eur“.

Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co/311/2013-361z 30. októbra 2014 rozhodol takto:

„Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa zaplatenia sumy 5.059,40 Eur, spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 15. 09. 2007 do zaplatenia potvrdzuje.

V zostávajúcej napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť 48.007,50 Eur napadnutý rozsudok mení tak, že návrh navrhovateľa zamieta.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov konania.“

Druhý   a tretí   výrok   citovaného   rozsudku   krajského   súdu   napadol   sťažovateľsťažnosťou, v ktorej vyslovil presvedčenie, že krajský súd mu „uprel... právo na spravodlivé odškodnenie   za   trestné   stíhanie   mojej   osoby,   ktoré   skončilo   negatívnym   rozhodnutím“,pričom „arbitrárne skonštatoval, že môj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodný nie je“. Sťažovateľ „nad rámec uvedeného“ považuje „za nesprávny právny záver odporcu, že je vylúčená aplikácia ustanovení o ochrane osobnosti a mnou uplatnené nároky je možné posudzovať iba podľa zákona č. 58/1969 Zb.“.

Sťažovateľ v petite žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 a nasl. Listiny základných ľudských práv a slobôd, na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných ľudských práv a slobôd, na satisfakciu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Listiny základných ľudských práv a slobôd a na osobnú slobodu podľa čl. 17   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   8   Listiny   základných   ľudských   práv   a   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co/311/2013-361 z 30. októbra 2014 v časti výroku o zmene rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25 C/218/2008-314 z 20. júna 2013 o povinnosti   odporcu   zaplatiť   48.007,50   Eur   tak,   že   návrh   navrhovateľa   zamietol a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co/311/2013-361 z 30. októbra 2014 v časti výroku o zmene rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25 C/218/2008-314 z 20. júna 2013 o povinnosti   odporcu   zaplatiť   48.007,50   Eur   tak,   že   návrh   navrhovateľa   zamietol a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4.920,-   eur..., ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛,   advokáta,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17,čl. 19 a čl. 46 „a nasl.“ ústavy, základných práv podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 36 „a nasl.“ listinya práv podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru druhým a tretím výrokom rozsudku krajského súdu č. k.8 Co/311/2013-361 z 30. októbra 2014.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že napriek skutočnosti, žesťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   ktorý   predmetnú   sťažnosťkoncipoval, táto sa vyznačuje nedostatkom odôvodnenia, pretože námietka porušenia toho-ktorého   práva   označeného   v petite   nie   je   vo   vzťahu   k napadnutým   výrokom   rozsudkukrajského   súdu   osobitne   odôvodnená   v zmysle   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde;odôvodnenie sťažnosti pritom musí byť logické, kompaktné a dostatočne určité, pretožev spojení   s petitom   v podstate   vymedzujú   rozsah   ústavného   prieskumu   dodržiavaniazákladných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.

Sťažovateľ nesplnil ani požiadavku vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, pretože k sťažnosti nepripojil kópiu rozhodnutia krajského súdu, na ktorom by bolriadne vyznačený dátum nadobudnutia jeho právoplatnosti.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nedostatky   zákonompredpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady(II. ÚS 117/05).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS   56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich   dôvodov   a   námietok.   Okrem   toho   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   sprocesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v občianskoprávnej   alebotrestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na spravodlivýsúdny proces vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(I. ÚS 84/96, I. ÚS 6/97).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd predmetnú sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015