znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 450/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. Ch.,   M. Ch.,   a   E. G.,   všetci   zastúpení   advokátom Mgr. Miroslavom   Gašparíkom,   Advokátska   kancelária,   Podzámska   66,   Sereď,   vo   veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tp   3/2012   a jeho   uznesením   z 15.   novembra   2012   a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 53/2012 a jeho uznesením z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch., M. Ch. a E. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014 doručená   sťažnosť   M. Ch.,   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 1. rade“),   M. Ch.,   (ďalej   len „sťažovateľ   v 2. rade“),   a   E. G.,   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3. rade“,   spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 3/2012 a jeho uznesením z 15. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 53/2012 a jeho uznesením z 13. decembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 3/2012, ako aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 53/2012 porušili ich práva zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že:

«V čase podania návrhu príslušné súdy, najmä OS Galanta neskúmali existenciu procesných podmienok konania – t. j. či je nebohá osoba spôsobilým účastníkom konania, resp. ak nie či je právne možné viesť opatrovnícke konanie podľa Trestného poriadku voči takejto   osobe,   nakoľko   jej   spôsobilosť   mať   práva   a povinnosti   zanikla   v súlade   s   §   7 Občianskeho zákonníka smrťou, ďalej či existuje titul osvedčujúci prechod práv.... alebo osôb majúcich právny záujem, ďalej či dôvod podľa ktorého sa má konať v zmysle petitu návrhu... je právne relevantným dôvodom v súlade s Trestným poriadkom...

K skúmaniu procesných podmienok... zo strany príslušných súdov nedošlo... Deklarovaným   dôvodom   (podľa   OP   Galanta)   na   ustanovenie   opatrovníka   bola v zmysle petitu návrhu tvrdená kolízia záujmov advokáta a poškodeného (vzťah svokor – zať). Súd   pri   rozhodovaní   nevychádzal   z návrhového   petitu,   nakoľko   bez   akéhokoľvek skutkového základu majúceho oporu v podanom návrhu rozhodol o aplikácii ust. § 48 ods. 3 Trestného   poriadku,   ktorý   umožňuje   ustanoviť   opatrovníka   poškodenému...   z dôvodu, že „poškodený   nemôže   vykonávať   svoje   práva“.   Keďže...   je   dostatočne   zrejmé, že prvostupňový   súd   nevychádzal   z návrhového   petitu   OP   Galanta,   potom   je   nejasné, z akých skutkových a dôkazových vecných podkladov súd vychádzal pri vydávaní vlastného rozhodnutia,   keď   iba   citoval   predmetnú   právnu   úpravu   bez   opisu   skutkového   stavu, na základe ktorého mal rozhodovať.

Pokiaľ ide o samotný proces pred súdom I. a II. stupňa – celé opatrovnícke konanie prebehlo   bez   vedomosti   a fyzickej   účasti   deklarovaných   účastníkov   konania   (advokát   – poškodený) v rozpore s § 48 ods. 3 Trestného poriadku...

...v uvedených konaniach neboli skúmané nijakým spôsobom procesné podmienky..., takisto neboli doručované písomnosti a rozhodnutia. Celé konanie sa viedlo „post mortem“ voči osobe, o ktorej osobný status išlo, a to napriek tomu, že akákoľvek spôsobilosť mať práva   a povinnosti   takejto   osoby   zanikla   v dôsledku   smrti,   v súlade   s   §   7   Občianskeho zákonníka.   O opatrovníckom   konaní   sa   nedozvedeli   ani   právni   nástupcovia   a takisto ani jeho bývalý advokát, ktorý bol označený ako účastník konania – t. j. kolízne dotknuté osoby. Voči predmetným súdnym rozhodnutiam sa nebolo možné akýmkoľvek spôsobom brániť, nakoľko o týchto nemali dotknuté osoby žiadne informácie...

V predmetnej trestnej veci v štádiu prípravného konania... boli právnym nástupcom poškodeného, na základe opatrovníckych rozhodnutí... odopreté všetky práva poškodeného, ktoré garantuje ust. § 46 a nasl. Trestného poriadku. Nemohli vstúpiť do spisu, zúčastniť sa dokazovania,   vyjadriť   sa   k dôkazom   alebo   ich   návrhom,   takisto   nemohli   nahliadať do listín spisu, podávať návrhy na doplnenie dôkazov, a to napriek doloženému právnemu nástupníctvu...

Až na základe stanoviska GP pristúpila OP Galanta k podaniu návrhu na zrušenie opatrovníctva   nebohému   poškodenému...   Základné   práva   jeho   nástupcov   však   boli nenávratne porušené...

Poškodení   sa   cestou   dotknutých   súdov   do   dnešného   dňa   formálne   nedozvedeli o existencii   konaní   a súdnych   uznesení   o opatrovníctve   alebo   zrušení   týchto   rozhodnutí. O vydaní   predmetných   uznesení   sa   poškodení   dozvedeli   až   dňa   14. 1. 2014,   kedy   bolo po 1 a ½ roku umožnené ich zástupcovi nahliadnuť do trestného spisu... Až v tento deň boli poškodení vpustení do výkonu práv poškodených..., pričom medzitým prebehlo dokazovanie a trestné stíhanie bolo zastavené...

Strana   sťažovateľa   má   za   to,   že   je   dostatočným   spôsobom   v tejto   sťažnosti preukázané, že v opatrovníckom súdnom konaní došlo k významnému zásahu do procesných práv   na   spravodlivý   súdny   proces,   najmä   vec   nebola   (vôbec)   spravodlivo   verejne prejednaná   pred   nezávislým   a nestranným   súdom.   Nespravodlivosť   spočíva   v tom, že opatrovnícke súdy rozhodli o statusových právach fyzickej osoby po zániku jej fyzickej integrity   a jej   spôsobilosti   mať   akékoľvek   práva   a povinnosti   v rozpore   s Trestným poriadkom   v   §   48   ods.   3,   ktorý   explicitne   viaže   vydanie   opatrovníckeho   uznesenia na podmienky, ktoré neboli splnené. V neposlednom rade boli porušené práva poškodených v trestnom konaní garantované § 46 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého poškodený má právo okrem iného sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich.

...   v   poradí   ďalším   dôvodom   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je, že samotný Trestný poriadok vôbec nepozná kolíziu záujmov ako právne relevantný dôvod ustanovenia opatrovníka poškodenému v trestnom konaní...

... boli takisto odopreté práva na podanie sťažnosti proti uzneseniu o opatrovníctve, resp. uplatňovanie ďalších procesných práv – robiť návrhy, podávať námietky atď. Uvedeným postupom bola odopretá akákoľvek možnosť práva konať pred súdom, ktoré je zaručené čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.

Ako dôkaz toho, že príslušná prokuratúra ani súdy nemali vo veci jasno po právnej ani skutkovej stránke, slúži Uznesenie OS Galanta zn. 4 TP/3/2012 zo dňa 9. 10. 2013, ktorým tento súd zrušil ustanovené opatrovníctvo, nakoľko „práva neb. poškodeného prešli na   jeho   právnych   nástupcov...“,   čo   nie   je   založené   na   pravdivom   základe...   návrh   OP Galanta na zrušenie opatrovníka zn. 3 Pv 818/12-34 z 7. 10. 2013..., ktorý je v priamej kontradikcii listu OP zn. 3 Pv 818/12-26 z 17. 6. 2013..., ktorým tento istý štátny orgán konajúci tou istou prokurátorkou zamietol žiadosť OR PZ na zrušenie opatrovníka, nakoľko „dôvody konfliktu naďalej trvajú“, a to napriek tomu, že skutkový ani právny stav nebol zmenený...

Vzhľadom na právoplatné ukončenie veci, je náprava zo strany predmetných súdov nemožná... zásah, ktorý bol vykonaný spôsobil neodvratné následky v predmetnom trestnom konaní (zastavenie trestného stíhania, ukončenie dokazovania ktorého výsledky sa mienia použiť i ďalej, iné práva podľa § 46 Trestného poriadku)...».

Pri odôvodnení požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovatelia uviedli:„...   vo   veci   bolo   bez   účasti   poškodených   nariadené   a   vykonané   písmo-znalecké dokazovanie, a to v neprospech poškodených, a to vydaním znaleckého posudku č. 21/2013 Bc... Tento posudok vykonaný ako dôkaz bez účasti poškodených pri porušení kompletne všetkých práv § 46 Trestného poriadku práve s ohľadom na vydané súdne rozhodnutie, ktorý má priamy dopad jednak na samotné trestné konanie tak, že na jeho výsledky sa bude odkazovať   samotná   podozrivá   i v budúcnosti   a jednak   i v civilnom   konaní o obnove dedičského konania vedenom a prerušenom na OS Galanta pod sp. zn. 26 C 232/2011, ktorého meritom veci je ťažiskový argument o tom, že podpis použitý v dedičskom konaní bol sfalšovaný...

...   odopretím   práv   poškodeného   podľa   §   46   Trestného   poriadku   v kontexte s vykonaným   písmo-znaleckým   dokazovaním   bez   účasti   poškodených   v dôsledku   vydania účelových   opatrovníckych   uznesení,   ide   o významný   a vážny   zásah   do   viacerých i majetkových práv poškodených nielen v trestnom konaní...“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov 1) M. Ch.... 2) M. Ch.... 3) E. G...., na to, aby ich záležitosť bola spravodlivo a verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod zn. 4 Tp 2/2012 [správne má byť sp. zn. 4 Tp 3/2012, pozn.] a Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod zn. 5 Tpo 41/2012 porušené bolo.

Okresnému   súdu   Galanta   sa   ukladá,   aby   zrušil   svoje   uznesenie   o ustanovení opatrovníka zn. 4 Tp/3/2012 z dôvodu jeho rozporu s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému   súdu   Trnava   sa   ukladá,   aby   zrušil   svoje   uznesenie   o ustanovení opatrovníka zn. 5 Tpo/53/2012-9 z dôvodu jeho rozporu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľom priznáva – každému finančné zadosťučinenie 10 000 € spolu vo výške 30 000   €,   ktoré   sú   Okresný   súd   Galanta   a Krajský   súd   Trnava   spoločne   a nerozdielne povinní vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu... na účet ich právneho zástupcu... Okresný   súd   Galanta   a Krajský   súd   Trnava   sú   spoločne   a nerozdielne   povinní uhradiť   sťažovateľom   trovy   konania   a trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   1 161,30   € na účet ich právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tp   3/2012   a jeho   uznesením   z 15.   novembra   2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 53/2012 a jeho uznesením z 13. decembra 2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovatelia v petite sťažnosti za porušené označili základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak bez toho, aby bližšie špecifikovali, do zásahu ktorého konkrétneho základného práva z tam uvedených práv malo zo strany všeobecných súdov dôjsť. Nie je pritom   v   právomoci   ústavného   súdu,   aby   vôľu   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   vymedzeniu predmetu konania pred ústavným súdom nahradil svojimi vlastnými úvahami. K tejto otázke však   sťažovatelia   nepredniesli   vo   svojej   sťažnosti   žiadnu   relevantnú   argumentáciu, na základe ktorej by mohol ústavný súd pristúpiť k poskytnutiu ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľov, i keď § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľom ukladá svoj návrh náležite odôvodniť.

Rovnako sťažovatelia namietajú porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozhodnutie   vo   veci   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005, § 40) a následne aj z judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 18/06, III. ÚS 324/05, IV. ÚS 44/06) vyplýva, že nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu poškodení v trestnom konaní, ktorí si v rámci tohto konania uplatnili   nárok   na   náhradu   škody   (občianskoprávny   prvok   v   rámci   trestnoprávneho konania), a to voči konkrétnej osobe – obžalovanému (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), ktorého   identita   je   najskôr   známa   vznesením   obvinenia.   Z tohto   pohľadu   sťažovatelia (ako poškodení) nemôžu v trestnom konaní bez obvinenia vzneseného konkrétnej osobe požívať garancie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ani v konaní (o určení opatrovníka), ktoré prebehlo v jeho rámci.

Z   tohto pohľadu   sa   sťažnosť sťažovateľov javí ako zjavne neopodstatnená a tiež ako návrh, ktorý nemá náležitosti predpísané zákonom, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o námietku vznesenú voči rozhodnutiu okresného súdu proti uzneseniu sp. zn.   4   Tp   3/2012,   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa ktorého rozhodnutie okresného súdu preskúma miestne a vecne príslušný krajský súd, je ústavný súd nepríslušný a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vznesená námietka bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažnosť neobsahuje zákonom požadované náležitosti napriek právnemu zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom.

Napokon v tejto sťažnosti splnomocnenec sťažovateľov uviedol: „O opatrovníckych konaniach sa dozvedeli iba čiastočne z písomného stanoviska KP Trnava v zmysle listu zn. 3 KPt 153/12-27 zo dňa 3. 4. 2013.“ Je teda zrejmé, že dvojmesačná zákonná lehota na podanie   sťažnosti   bezpochyby   uplynula   predtým,   ako   tak   sťažovatelia   urobili (13. marca 2014 podali sťažnosť na poštovú prepravu).

Nemožno prijať argumentáciu, že o obsahu napadnutých rozhodnutí sa sťažovatelia dozvedeli až pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu 14. januára 2014, pretože ich podstatná argumentácia   proti   týmto   rozhodnutiam   spočíva   v iných   okolnostiach,   nezávislých od obsahu   odôvodnení   samotných   rozhodnutí   (nemožnosť   ustanovenia   opatrovníka v trestnom   konaní   mŕtvej   osobe,   nedoručovanie   písomností   a   rozhodnutí   sťažovateľom, nemožnosť uplatňovania práv poškodených a pod.).

Vzhľadom na uvedené bolo možné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. júla 2014