znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 450/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného   práva   nebyť   odňatá   zákonnému   sudcovi   zaručeného   čl.   48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatá zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že obchodná spoločnosť B., s. r. o., N. (ďalej len „žalobca“ alebo „žalobkyňa“), podala 23. októbra 2012 proti sťažovateľke na Okresnom súde Nitra žalobu o zaplatenie sumy 163 999,32 € s príslušenstvom. Žalobou uplatnený nárok podložil tvrdením, že so sťažovateľkou uzavrel 21. júna 2011 zmluvu o reklame, na základe ktorej   mu mala zaplatiť sumu 540 000 € v deviatich   splátkach. Do podania žaloby však sťažovateľka neuhradila dve faktúry, každú vystavenú na sumu 60 000 €. Takto mala žalobcovi vzniknúť hrozba škody, ktorú sa podarilo odvrátiť tým, že „žalobca bol nútený   doplniť   finančný   rozpočet   basketbalového   klubu   na...   obdobie   2011/2012   inými finančnými   prostriedkami,...   pretože   v prípade,   ak   by   si   žalobca   aj   napriek   tomuto finančnému výpadku prestal plniť svoje povinnosti vyplývajúce z basketbalových zmlúv voči členom realizačného tímu, vznikla by mu škoda. Žalobcovi sa podarilo uzatvoriť zmluvy o pôžičke s veriteľmi za úrok 8% p. a. z dlžnej sumy. Iný spôsob odvrátenia hroziacej škody resp. výhodnejšie zmluvy o pôžičke sa žalobcovi nepodarilo uzatvoriť.“.

Sťažovateľka vo vyjadrení k žalobe namietla príslušnosť okresného súdu, „lebo táto príslušnosť   je   založená   len   na   tvrdení   žalobcu,   že   sa   vedie   konanie   v obvode   súdu, u ktorého došlo ku skutočnosti ktorá zakladá právo na náhradu škody. Je zrejmé, že sa nejedná   o náhradu   škody,   ale   o zaplatenie   faktúr,   úrokov   z omeškania   a ušlého   zisku.“. Sťažovateľka žiadala, aby vec bola postúpená miestne príslušnému súdu, teda Okresnému súdu Prešov.

Po   postúpení   veci   okresným   súdom   Okresnému   súdu   Prešov   žalobca   namietal, že si žalobou „uplatnil   viacero   nárokov...   na   základe   rôznych   právnych   titulov, pričom jedným z týchto právnych titulov je náhrada škody. Miestna príslušnosť je v tomto prípade   daná   žalobcovi   na   výber   v zmysle   ust.   §   87   písm.   b)   O. s. p.   v spojení   s   §   89 O. s. p.“.

Okresný súd Prešov predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením č. k.   2   Ncb   3/2013-138   z 23.   mája   2013   rozhodol,   že   na   konanie   o žalobe   žalobcu   je príslušný   okresný   súd.   Dôvodil,   že   v posudzovanom   prípade „jedným   z uplatnených nárokov je aj nárok na náhradu škody – ušlého zisku vo výške 43.200,- eur a tiež nárok na náhradu   nákladov   na   odvrátenie   hroziacej   škody   vo   výške   799,32   eur.   Okrem   súdu určeného podľa § 85 ods. 2 O. s. p. (podľa sídla žalovaného) má žalobca možnosť uplatniť si   svoj   nárok   aj   na   súde,   v obvode   ktorého   došlo   ku   skutočnosti,   ktorá   zakladá   právo na náhradu škody.“. Z uvedeného dôvodu krajský súd zisťoval, či v obvode okresného súdu došlo   ku   skutočnosti   zakladajúcej   nárok na náhradu   škody.   V tejto súvislosti   zdôraznil, že „pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti je relevantným ako popísal skutkové dôvody žalobca.   Nie   je   určujúcim   to   ako   bude   vo   veci   samej   napokon   rozhodnuté.“. Vzhľadom na to zdôraznil, že „podľa obsahu poslanej žaloby skutočnosťou v zmysle § 87 písm. b) O. s. p. je v tomto prípade neuhradenie faktúry č. 1102011 a faktúry č. 1012012, čím žalobcovi vznikla hrozba škody. Žalobca a žalovaný si nedohodli v zmluve o reklame spôsob a miesto plnenia povinnosti žalovaného. Vzhľadom k tomu, že peňažné plnenie je tzv. donosné plnenie, pričom sídlo žalobcu (veriteľa) je v N., miestom plnenia peňažného záväzku, je miestom plnenia vždy sídlo veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že miestom, kde došlo k porušeniu povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo zmluvy o reklame, a teda miestom, kde došlo   ku skutočnosti,   ktorá   zakladá   právo   na   náhradu   uplatnenej   škody,   je   N...   Keďže žalobca podal žalobu na Okresnom súde Nitra, a ide o súd, ktorý je príslušným súdom na takéto konanie, bolo postúpenie veci Okresnému súdu Prešov nedôvodné.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí, že žalobca „sa dožaduje náhrady škody, v skutočnosti za škodu považuje nezaplatené, ňou vystavené faktúry. Škodu žalobkyňa   odôvodnila   z výšky   nezaplatených   faktúr,   bez   toho,   aby   ju   riadne   vyčíslila a zdôvodnila. Rovnako nie je zrejmé, z akých podkladov vychádzala pri určení ušlého zisku. Žalobkyňa len konštatovala, že jej vzniká ušlý zisk, ktorý ku dňu podania žaloby predstavuje 43 200 €, že sa jedná o očakávaný zisk, ktorý jej ušiel, tým, že sme si neplnili svoje zmluvné povinnosti.   Absentuje   akékoľvek   zdôvodnenie,   výpočet   zisku,   ktorý   jej   mal   ujsť.   Je neprípustné akceptovanie stavu, kedy si konaním in fraudem legis, určí príslušný súd len jedna strana sporu, hoci aj konaním, ktoré je po formálnej stránke v súlade s procesným právom. Žalobkyňa podanou žalobou obchádza zákon, v tom, že prispôsobuje petit žaloby dôvodom ako sú uvedené v ustanovení § 87 OSP, aby dosiahla konanie na Okresnom súde v Nitre.   Z nami   uvádzaných   dôvodov   je   zrejmé,   že   sa   nejedná   o náhradu   škody, ale o zaplatenie   faktúr,   úrokov   z omeškania   a ušlého   zisku.   A to   bez   vyriešenia prejudiciálnej otázky, platnosti odstúpenia od zmluvy... Krajský súd v Prešove nesprávne vyhodnotil   vec   tým,   že   preskúmal   podanú   žalobu   len   z hľadiska   označenia   žalobného návrhu,   bez   toho,   aby vyhodnotil   naše   námietky,   v ktorých   konkrétne   poukazujeme na obchádzanie zákona, v tom, že žalobkyňa označila žalobu ako náhradu ušlého zisku, bez toho, aby to zdôvodnila, či bližšie špecifikovala. Krajský súd v Prešove mal povinnosť preskúmať petit žaloby z hľadiska jeho obsahu a neprihliadať na jej formu – označenie, ak obsah   petitu   nekorešponduje   s formou.   Prvoradou   podmienkou   na   správne   ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu.   Iba   taký   sudca   určený   podľa   rozvrhu   práce,   ktorý   je   sudcom   vecne   a miestne príslušného   súdu   stanoveného   zákonom,   je   zákonným   sudcom   v zmysle   čl.   48   ods.   1 ústavy, resp.   čl.   38   ods.   1   listiny   (Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011).“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vo   veci   samej   rozhodol   tak, že „v konaní na Krajskom súde v Prešove, vedenom pod sp. zn. 2 Ncb/32013, bolo porušené naše ústavné právo, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zakotvené v článku 48   ods.   1   Zákona   č.   460/1992   Zb.,   Ústavy   Slovenskej   republiky,   v znení   neskorších predpisov.   Súčasne   žiadame,   aby   ústavný   súd   zaviazal   porušovateľa   základného   práva zaplatiť   mi   trovy   konania   pozostávajúce   z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,6 (dva úkony   právnej   pomoci   á   127,17   €,   príprava,   prevzatie   veci   a podanie   ústavnej sťažnosti, 1/6 z výpočtového základu = 763€), režijný paušál 2x7,63€ - 1/100 z výpočtového základu, na účet právneho zástupcu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Pritom   podľa   §   50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   musí sťažnosť   okrem   všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   obsahovať   aj   označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

V petite   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   za   zásah   porušujúci   podľa   jej   názoru jej základné   právo   zaručené   čl.   48   ods.   1   ústavy   označila   „konanie“   krajského   súdu vo veci sp. zn.   2   Ncb   3/2013.   K sťažnosti   pripojila   kópiu   uznesenia   krajského   súdu č. k. 2 Ncb 3/2013-138 z 23. mája 2013.

Z dôvodov   sťažnosti   i z jej jedinej   prílohy   tak   vyplýva, že sťažovateľka   požaduje ústavno-súdne preskúmanie uznesenia krajského súdu, ktorým tento rozhodol o miestnej príslušnosti okresného súdu na prejednanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu. Ústavný súd pritom sťažovateľku na spresnenie sťažnostného petitu nevyzýval rešpektujúc požiadavky procesnej   ekonómie   a hospodárnosti   konania   determinované   výsledkom   predbežného prerokovania sťažnosti zhmotneného vo výroku tohto uznesenia.

2. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatá zákonnému sudcovi, pretože v dôsledku rozhodnutia krajského súdu bude o jej veci podľa jej názoru rozhodovať miestne nepríslušný súd.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,   je   na   ňom,   aby   námietku   porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcej   z ústavno-procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil na všeobecnom súde   podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania   podľa § 237   písm.   g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“;   IV.   ÚS   161/08).   V   prípade   nepodania   dovolania   by   tak   mohla   byť   sťažnosť odmietnutá   ako   neprípustná.   V   súlade   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu, podľa ktorej   je   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zásadne   príslušný   dovolací   súd (napr. IV. ÚS 238/07,   II.   ÚS   60/09,   I.   ÚS   481/2010,   IV.   ÚS   499/2011),   a   vzhľadom na judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) o neprípustnosti   dovolaní   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   o   miestnej   príslušnosti ako súdu   nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010) však nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale ďalej skúmal, či sú v tejto časti dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

2.2 O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústava   základné   právo   na   zákonného   sudcu   upravuje   v   čl.   48   ods.   1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon. Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje   zákon   č.   757/2004   Z. z.   o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená v Občianskom súdnom poriadku, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého   treba   pokladať   sudcu   určeného   v   súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a   miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to,   aby účastník   konania nebol   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi,   je   rozhodovanie o jeho   veci   tým   súdom,   ktorý   je   podľa   zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Pravidlá   ustanovenia miestnej   príslušnosti   vytvárajú rámec na určenie   zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 541/2012).

Z hľadiska   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy   relevantnú   vadu uznesenia krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti okresného súdu na   konanie   a rozhodnutie   o žalobe   žalobcu,   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   krajský   súd akceptoval doteraz nepreukázané žalobné dôvody opierajúce sa v dôsledku toho súčasne o nepreukázaný   titul   náhrady   škody.   Krajský   súd   mal   podľa   sťažovateľky   preskúmať žalobný petit „z hľadiska jeho obsahu a neprihliadať na jej formu – označenie...“.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Tento konštantne judikovaný právny názor je dôsledkom ústavného konceptu oddelenosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) od sústavy všeobecného súdnictva.

Aj   podľa   ustálenej   judikatúry   pri   posúdení   otázky,   či   je   daná   príslušnosť   súdu podľa § 87 písm. b) OSP, vychádza súd z údajov žalobcu (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové z 27. októbra 1977 vo veci sp. zn. 9 Co 718/77). Prednesený právny názor nie je nijako ústavne pochybný. Ak by nadriadený súd rozhodujúci o námietke účastníka konania podľa § 105 ods. 3 OSP skúmal, či dôvody žaloby a k nej priložené dôkazy svedčia tomu, že žalobou je skutočne uplatňovaný niektorý z nárokov zakladajúci dôvod na výber iného miestne príslušného súdu podľa § 87 OSP, materiálne by už prejednával samotný predmet sporu, čo mu ako (nie inštančne) nadriadenému súdu nijako neprináleží.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd správne v prvom rade skúmal, či formálnym obsahom   žalobného petitu   je aj nárok   na náhradu   škody   [§ 87   písm.   b)   OSP].   Pritom ani samotná   sťažovateľka   nespochybňuje,   že   súčasťou   žalovanej   sumy   je   i ušlý   zisk, ktorý je zákonom aprobovaným obsahovým prvkom súdne uplatniteľnej materiálnej škody. Po pozitívnej odpovedi na prvú otázku krajský súd ustaľoval, či v obvode okresného súdu došlo   ku   skutočnosti   zakladajúcej   nárok   na   náhradu   škody.   Na   podklade   adekvátneho zdôvodnenia,   citovaného   v naratívnej   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   potom   dospel krajský súd k pozitívnej odpovedi aj na druhú položenú otázku.

V popísaných   okolnostiach   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebadať   žiadne   signály porušenia základného práva sťažovateľky nebyť odňatou zákonnému sudcovi.   Niet teda žiadneho dôvodu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie, lebo na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti sa javí ako neopodstatnená, a preto ju aj ústavný súd odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013