znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 450/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej spoločnosťou A. s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 3 Co/395/2011 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012 doručená sťažnosť E. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/395/2011 z 30. marca 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na návrh sťažovateľky vyporiadal Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 22 C 82/2007 z 11. marca 2008 bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že schválil navrhnutý súdny zmier týkajúci sa vlastníctva   nehnuteľností   a   v   prevyšujúcej   časti,   ktorá   sa   týkala   hnuteľného   majetku, konanie   zastavil,   pretože   sťažovateľka   vzala   návrh   v   tejto   časti   späť.   Okresný   súd v odôvodnení rozsudku zároveň uviedol, že v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) má schválený zmier účinky rozsudku. Tento rozsudok môže súd zrušiť uznesením, ak je zmier podľa hmotného práva neplatný. Návrh možno podať do troch rokov od právoplatnosti uznesenia o schválení zmieru.

Sťažovateľka sa novým návrhom podaným okresnému súdu 4. júna 2009 domáhala vyporiadania   hnuteľných   vecí,   a   to   aj   niektorých   tých,   ktoré   boli   predmetom   konania sp. zn. 22 C 82/2007. Okresný súd uznesením č. k. 22 C/77/2009-301 z 25. októbra 2011 konanie zastavil, keďže bol toho názoru, že uzatvoreným súdnym zmierom bol vyporiadaný celý   majetok   patriaci   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   a   to   časť   súdnym rozhodnutím a časť na základe dohody v zmysle zásad uvedených v § 150 OSP. Podľa prvostupňového súdu navrhovateľka, keď zistila, že sa nevyporiadal celý majetok, mala v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 OSP v lehote troch rokov od právoplatnosti uznesenia o schválenom súdnom zmieri požiadať o jeho zrušenie.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 3 Co/395/2011-310 z 30. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne a zákonne.

Podľa sťažovateľky krajský súd zasiahol do jej základných práv najmä tým, že svoje rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil,   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania a v neprítomnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: «Zdôrazňujeme, že tak Okresný súd Košice II ako aj Krajský súd v Košiciach sa žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   so   zásadnou   argumentáciou   sťažovateľky   o   možnosti podať   nový   žalobný   návrh   na   vyporiadanie   zvyšnej   časti   BSM,   ktoré   súdnym   zmierom vyporiadané nebolo a išlo o majetok, ktorý nebol do dohody, ktorá bola schválená ako súdny zmier, zahrnutý. Krajský súd sa s touto otázkou vyporiadal púhym konštatovaním: „podľa   relevantnej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   čiastočné vyporiadanie spoločného majetku dohodou nie je správne a prípustné.“ Takáto reakcia krajského súdu je absolútnym zásahom do základných práv sťaž o vate ľa z dôvodu absencie riadnej   a   dostatočnej   odôvodnenosti   reakcie   krajského   súdu   na   zásadnú   námietku uplatnenú sťažovateľkou vo svojom odvolaní.

Zároveň v odôvodnení uznesenia krajského súdu absentuje akýkoľvek vzťah medzi skutkovými zisteniami krajského súdu a právnymi závermi, ku ktorým dospel. Právne závery krajského   súdu   sú   zjavne   nedostačujúce,   nakoľko   tvrdenie   krajského   súdu   o   tom,   že „čiastočné   vyporiadanie   spoločného   majetku   dohodou   nie   je   správne   a prípustné“   je nepodloženým   právnym   záverom,   kde   krajský   súd   nepoukázal   na   žiadne   zákonné ustanovenie ani na žiadnu krajským súdom tvrdenú relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR,   na   základe   ktorého   k   takémuto   záveru   prišiel,   ani   tento   právny   záver   nijako neodôvodnil. Takáto arbitrárna reakcia krajského súdu na zásadnú námietku sťažovateľky uvedenú v odvolaní nie je absolútne prípustná a vyvoláva nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského súdu pre nedostatok dôvodov, na základe ktorých je založené. Z rozhodnutia krajského súdu nie je možné vyvodiť z akého dôvodu je neprípustný žalobný návrh na dodatočné   vysporiadanie   majetku   BSM   (novoobjaveného   majetku   alebo   majetku,   ktorý nebol vyporiadaný) podaný riadne v lehote na súde. Len poukazujeme na skutočnosť, že žiaden   právny   predpis   neobmedzuje   a   nevylučuje   uplatnenie   návrhu   na   súde,   ktorého predmetom bude vyporiadanie majetku patriaceho do BSM, ktorý vyporiadaný nebol......Po   tom,   čo   na   Okresnom   súde   Košice   II   bolo   dňa   18.   10.   2011   odročené pojednávanie z dôvodov práceneschopnosti navrhovateľky, súd bez akéhokoľvek nariadenia pojednávania bezdôvodne uznesením zo dňa 25. 10. 2011 rozhodol o zastavení konania napriek tomu, že zákonné podmienky na prejednanie a rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania neboli splnené žiadne.

Takýmto   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   odňatá   aj   možnosť   vyjadriť   sa k predmetnej veci a zaujať stanovisko, ako i prejaviť svoju vôľu pokračovať v konaní. „Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   nežiaduci   postup   súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožni realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvoial alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania.“ (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010).

Konaním   okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   ich   rozhodnutím   došlo   voči sťažovateľke   k   denegatio   iustitiae,   t.   j.   odmietnutiu   spravodlivosti,   kedy   sa   oba   súdy odmietli zaoberať predmetom konania, žalobnými námietkami sťažovateľky sa nezaoberali (ako sme poukázali vyššie), z dôvodu ich postupu nemala sťažovateľka možnosť obrany voči konaniu okresného a krajského súdu (ako sme poukázali vyššie - rozhodnutie Okresného súdu Košice II bez nariadenia pojednávania) a ich rozhodnutím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nálezom takto:

„Základné právo sťažovateľky E. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 Co/395/2011, porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 3 Co/395/2011-310 v právnej veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti odporcovi B.   K.,   K.,   v   konaní   o vyporiadanie   BSM,   o   odvolaní   navrhovateľky   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Košice   II   z 25.   októbra   2011,   č.   k.   22   C/77/2009-301   a   vec   vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 323,50 EUR   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   tvrdenia   o   nesprávnosti   rozsudku   krajského súdu č. k. 3 Co/395/2011-310 z 30. marca 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení konania o dodatočnom vyporiadaní hnuteľného majetku, ktorý   nebol   vyporiadaný v   právoplatne ukončenom   konaní vedenom   na okresnom   súde pod sp.   zn.   22   C   82/2007.   Najzávažnejším   nedostatkom   rozhodnutia   krajského   súdu   je podľa   sťažovateľky   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   a   rozhodovanie   bez pojednávania a v jej neprítomnosti, čím podľa nej krajský súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť, jej prílohy a napadnuté uznesenie krajského súdu. Krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   podľa   §   219   ods.   1   OSP,   pretože ho považoval   za vecne správne,   a zmysle odseku   2 uvedeného   ustanovenia   konštatoval správnosť   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   s   ktorými   sa   stotožnil,   a   vzhľadom   na odvolacie námietky sťažovateľky k veci ešte dodal:

«Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, jeho vyporiadanie sa vykoná podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej len,,OZ“).

Podľa   §   149   OZ   existujú   tri   spôsoby   vyporiadania,   a   to   dohodou,   súdnym rozhodnutím a uplynutím doby. Zákon preferuje dohodu, pre ktorú, pokiaľ jej predmetom nie sú nehnuteľnosti, nie je stanovená žiadna forma. Dohoda môže byť uzatvorená písomne, ústne   i   mlčky,   resp.   konkludentným   činom.   Svojou   povahou   je   však   právnym   úkonom, a preto sa na ňu vzťahujú ust. §§ 34 až 58 OZ. Pre platnosť dohody je tiež nevyhnutné, aby sa   týkala   všetkého   majetku,   tvoriaceho   bezpodielové   spoluvlastníctvo   (pozri   rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/83/98, ZSP 12/1999). Dohoda iba o časti bezpodielového spoluvlastníctva by následne pri súdnom vyporiadaní znemožnila komplexne usporiadať majetkové vzťahy medzi manželmi so zreteľom ku všetkým hľadiskám obsiahnutým v týchto zásadách. Takémuto výkladu nebráni ani § 149 ods. 4 OZ, podľa ktorého, ak v lehote 3 rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou, alebo ak v nej nebol podaný návrh na vyporiadanie rozhodnutím súdu, platí nevyvrátiteľná   domnienka,   spočívajúca v tom,   že hnuteľné veci si manželia vyporiadali podľa   stavu,   v   akom   každý   z   nich   túto   vec   užíval   pre   potrebu   svoju,   svojej   rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník a ostatné hnuteľné veci, ktoré výlučne neužíval žiadny zo spoluvlastníkov   a   všetky   nehnuteľné   veci   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve,   pričom podiely oboch sú rovnaké. To isté platí primerane aj o ostatných spoločných majetkových právach.

Pokiaľ ide o prípustnosť čiastočného vyporiadania spoločného majetku po zániku manželstva, je pravdou, že súdna prax v Českej republike sa vyvíjala pomerne odlišným spôsobom, ako na Slovensku, ale podľa relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čiastočné vyporiadaniedohodou nie je správne a prípustné.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože v konečnom dôsledku bolo vecne správne. Odvolací súd zastáva názor,   že   v   konaní   o   vyporiadanie   BSM   vedenom   na   tamojšom   súde   pod   sp.   zn. 22 C/82/2007, v ktorom bol schválený súdny zmier, mal byt' vyporiadaný všetok majetok účastníkov, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku BSM. Ak sa tak nestalo, súdny zmier bol schválený v rozpore so zákonom, preto účastníci mali možnosť podať návrh na jeho zrušenie v lehote troch rokov. Ak tak neurobili, dnes bráni konaniu o vyporiadanie BSM prekážka rozhodnutej veci v súlade s ust. § 159 ods. 3 O. s. p.»Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

K námietke nedostatočne odôvodneného rozhodnutia krajského súdu a rozhodnutia v neprítomnosti sťažovateľky a bez pojednávania ústavný súd poukazuje na účel opravného konania, ktorým je náprava právnych alebo skutkových pochybení prvostupňového súdu. V odvolacom   konaní   je   druhostupňový   súd   limitovaný   v   možnostiach   zasahovať do rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   pričom   tieto   limity   vyplývajú   z   podstaty   neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v § 213 ods.   2 až 7 OSP) a svoju   pozornosť primárne   zameriava   na   skúmanie   vecnej   správnosti   a   zákonnosti   prvostupňového rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní. Za predpokladu zistenia vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa tento potvrdí.

Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a stotožnil sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä § 149 ods. 4) a Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým ustanovenia § 99 ods. 4 a § 159 ods. 3), ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj s ohľadom na čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov, v danom prípade citovaného Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   a   stotožnil   sa s rozhodnutím   súdu   prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených základných   práv,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na už uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012