znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 450/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., Advokátska kancelária, B.,   vo veci namietaného porušenia   jeho základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 19/2011 z 12. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011 doručená   sťažnosť   M. K.   (ďalej   len „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 19/2011 z 12. júla 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bol   Oblastným   súdom v Middelburgu,   Holandské   kráľovstvo,   vydaný   14.   decembra   2010   európsky   zatýkací rozkaz   pod   sp.   zn.   U 012/2010   (ďalej   len   „európsky   zatýkací   rozkaz“)   z   dôvodu   jeho vydania na trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako krádež a pytliactvo podľa čl. 311 Trestného zákona Holandského kráľovstva.

Podaním sp. zn. 2 KPt 1/11 z 25. februára 2011 prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici   (ďalej len „prokurátor“) podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) návrh na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

Uznesením sp. zn. 2 Ntc 1/2011 z 2. júna 2011 krajský sud vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu odmietol z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol vydaný, nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, a v danom prípade nejde o konanie podľa § 4 ods. 4 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o EZR“).

Uznesenie krajského súdu z 2. júna 2011 na základe sťažnosti podanej prokurátorom preskúmal najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. 2 Tost 19/2011 z 12. júla 2011 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa vykoná.Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nereflektoval v dostatočnej miere skutočnosti konštatované krajským súdom v jeho uznesení z 2. júna 2011 ani skutočnosti namietané vo vzťahu k náležitostiam európskeho zatýkacieho rozkazu samotným sťažovateľom.

Sťažovateľ k tomu uviedol: „V 1. rade je potrebné zvýrazniť, že ani sťažovateľ a ani krajský súd nepovažovali za dôvod   na   nevykonanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   to,   že   dôkazy,   ktoré   predložil sťažovateľ majú istú výraznú relevanciu odôvodňujúcu, že sťažovateľ na nemohol dopustiť žiadnej trestnej činnosti na území holandského kráľovstva v uvedenom čase. Aj napriek tomu, že na predložené dôkazy poukazovali, dôvod na nevyhovenie bol spočíval v tom, že skutok nie je trestným činom (ako to uzavrel krajský súd) a teda bol daný priestor na postup podľa § 23 ods. 1 písm. d) zákona č. 154/2010. Navyše, podľa sťažovateľa nebol daný dôvod   na   jeho   vydanie   aj   preto   (aj   tento   dôvod   poukázal   krajský   súd   vo   svojom odôvodnení), lebo v európskom zatýkacom rozkaze nebola uvedená miera účasti vyžiadanej osoby   na   trestnom   čine,   tak   ako   to   priamo   vyžaduje   ust.   §   5   ods.   5   písm.   d)   zákona č. 154/2010 Z. z.

Týmto   zákonným   ustanoveniam   nevenoval   najvyšší   súd   dostatočnú   pozornosť   aj z pohľadu sťažovateľa nebolo zrozumiteľne a ani jasne vysvetlené, prečo došlo k zrušeniu uznesenia   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľ   sa   z   odôvodnenia   napádaného   rozhodnutia najvyššieho súdu nedopátral z čoho najvyšší súdu vychádzal keď konštatoval (str. 5 tretí odsek) medzi dôvody na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu nepatrí hodnotenie   dôkazného   podkladu   obvinenia   alebo   obžaloby.   Krajský   súd   totiž   vôbec nerozhodol o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu z dôvodu, že by hodnotil dôkazy zaslané holandskou stranou (a teda tak prejudikoval vinu resp, nevinu sťažovateľa) ale z dôvodu,   že   samotné   konanie   sťažovateľa   tak   ako   je   "popísané"   (zistené)   holandskými orgánmi nevykazuje znaky trestného činu. Skutkom sa totiž na účely zákona č. 154/2010 Z. z.   rozumie "vlastné"   konanie   (správanie)   vyžiadanej   osoby a nie   právna kvalifikácia trestného činu. S týmto zákonným ustanovením súvisí aj ust. § 5 ods. 5písm. d) zákona č. 154/ 2010 Z. z., ktoré zakotvuje povinnosť, aby európsky zatykací rozkaz obsahoval mieru účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine.

Slovenské orgány predsa musia mať vedomosť (t. j. je ich povinnosťou vyžadovať to od štátov, ktoré požadujú vydanie osoby) o tom, akým konkrétnym správaním porušil občan Slovenskej   republiky   právne   predpisy   štátu,   ktorý   sa   dožaduje   jeho   vydania.   Samotné vydanie   nášho   občana   cudziemu   štátu   je   taký   výrazný   zásah   do   osobných   práv   (t.   j. vydávacia väzba) že vydávajúci štát musí vyžadovať od cudzieho štátu popísanie konkrétnej činnosti (t. j. takáto požiadavka nie je snahou o hodnotenie a požadovanie konkrétnych dôkazov)   vydávanej   osoby   na   určitom   trestnom   čine.   Je   predsa   neprípustné,   aby   si holandské orgány splnili takúto svoju povinnosť (t. j. miera účasti sťažovateľa na skutku, popis skutku sťažovateľa) len tým, že poukážu na existenciu nejakého trestného činu, ktorý mal byť na ich území spáchaný (neznámymi osobami) a že na mieste činu bola izolovaná DNA   vyžiadanej   osoby.   Len   samotné   izolovanie   DNA   (bez   ďalších   skutočností)   predsa nemôže spĺňať zákonnú podmienku "miery účasti" na trestnom čine. Akou mierou účasti sa sťažovateľ   podieľal na   spáchaní   trestného   činu (nakladal   kradnutý tovar? dával v aute pozor?   šoféroval   auto   z   alebo   na   miesto   činu?   a   pod.)   a   teda   ako   vlastne   prispel k spáchaniu   trestného   činu,   nie   je   možné   zistiť   z   európskeho   zatýkacieho   rozkazu.... Z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, čo vlastne súd považuje za mieru účasti resp. v čom je chápanie miery účasti krajským súdom (resp. v podaniach obhajcu sťažovateľa) nesprávne.   Zodpovedanie   tejto   otázky   je   totiž   dôležitá   z   hľadiska   vyhovenia   resp. nevyhovenia európskemu zatýkaciemu rozkazu. Nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, že miera účasti vyžiadanej osoby je vyjadrená všeobecne, avšak zrozumiteľne, pretože miera účasti sťažovateľa v európskom zatykacom rozkaze nebola vyjadrená žiadnym spôsobom.“

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol rozhodnúť vo veci týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   19/2011   zo   dňa 12. júla 2011, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. sp. zn. 2 Tost 19/2011 zo dňa 12.júla 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   19/2011   z 12.   júla   2011.   Námietky sťažovateľa   sa   zakladajú   na   tvrdení,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí prezentoval svojvoľný   a arbitrárny   výklad   relevantných   ustanovení   zákona   o EZR vo vzťahu k osobe sťažovateľa, pričom svoje rozhodnutie tiež nedostatočne odôvodnil.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prejednávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému   uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať   aj   z   ústavne nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (napr. III. ÚS 346/09).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 23 ods. 1 písm. d) zákona o EZR vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu sa odmietne, ak skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a nejde o konanie podľa § 4 ods. 4 a 5.

Podľa § 5 ods. 5 písm. d) zákona o EZR európsky zatýkací rozkaz musí obsahovať opis skutkových okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že na sťažovateľa bol Oblastným súdom   v Middelburgu,   Holandské   kráľovstvo,   vydaný   14.   decembra   2010   európsky zatýkací   rozkaz   na   tom   skutkovom   základe,   že   17.   júla   2010 „o 4.35   hod.   došlo v Middelburgu za pomoci osobného motorového vozidla značky..., opatreného ukradnutými belgickými evidenčnými číslami k vlámaniu sa do obchodu s elektronikou, následne na aute, ktoré bolo pri lúpeži použité a na mieste činu zostalo, bolo vykonané technické dokazovanie, pričom   v aute   bol   na   niekoľkých   predmetoch   zachytený   DNA   materiál,   a tento   bol uschovaný a pri kontrole v databanke sa ukázalo, že na jednom z vyšetrovaných predmetov sa našla DNA, ktorá bola totožná s DNA materiálom M. K.“.

O návrhu   prokurátora   na   vykonanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Ntc 1/2011 z 2. júna 2011 tak, že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu odmietol, a to z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol európsky zatýkací rozkaz vydaný, nie je trestným činom a nejde o konanie podľa § 4 ods. 4 zákona o EZR. Podľa názoru krajského súdu „z európskeho zatýkacieho rozkazu, ani z opakovane vyžiadaných dodatočných informácií však nie je zrejmá miera účasti M. K. na predmetnej trestnej činnosti – zo spisového materiálu vyplýva len to, že DNA menovaného sa našla vo vozidle..., ktoré sa použilo na nabúranie sa do obchodu s elektronikou, čo však nie je postačujúce, pretože len na základe uvedenej skutočnosti nie je možné konštatovať, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky sa jedná o trestný čin. Samotná skutočnosť, že vo vozidle, ktorým došlo k spáchaniu trestnej činnosti na území Holandského kráľovstva dňa 17.7.2010 bola nájdená plechovka od limonády, na ktorej bola zistená daktyloskopická stopa pochádzajúca od M. K., naviac keď vozidlo, ktorým bol trestný čin spáchaný nie je totožné s vozidlom, ktorého majiteľom bol v minulosti M. K., nie je trestným činom podľa platných právnych predpisov Slovenskej republiky, takáto skutočnosť ani neoznačuje, aká miera účasti M. K. mala byť na trestnom čine a keďže potom takéto konanie vyžiadanej osoby   nie   je   trestným   činom   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   a   nejde   o konanie podľa § 4 ods. 4, 5 Zák. č. 154/2010 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze, krajský súd vzhľadom na uvedené zistenia dospel k záveru, že podmienky vyžadované zákonom č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze neboli splnené, preto európsky zatýkací rozkaz vydaný Oblastným súdom v Middelburgu, Holandské kráľovstvo, sp. zn. U 012/2010 zo dňa 14.12.2010 z dôvodu podľa § 23 ods. 1 písm. d/ zák. č. 154/2010 Z. z. odmietol vykonať.“.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   včas   sťažnosť   prokurátor.   Sťažovateľ   sa k sťažnosti prokurátora „vyjadril vtom smere, že európskemu zatýkaciemu rozkazu nemožno vyhovieť, nakoľko v ňom nie je vyjadrená miera účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine, ako to požaduje zákon“.

Najvyšší súd o sťažnosti prokurátora   rozhodol   uznesením sp.   zn. 2 Tost 19/2011 z 12. júla 2011.

K záverom   krajského   súdu,   ako   aj   k námietkam   sťažovateľa   najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z hľadiska postupu v konaní boli dodržané ustanovenia zákona o EZR a pokiaľ ide o   samotné   rozhodnutie,   neprichádza   do   úvahy   zvažovanie   iného   možného   dôvodu odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len EZR), než je krajským súdom použitý dôvod podľa § 23 ods. 1 písm. d/ zákona o EZR.

K   tomu   je   potrebné   uviesť,   že   skutok   je   v   zatýkacom   rozkaze   holandského   súdu sformulovaný tak, ako to zodpovedá doterajším výsledkom dokazovania v konaní vedenom orgánmi   štátu   pôvodu.   Tento   popis   v   originály   európskeho   zatýkacieho   rozkazu,   spolu s informáciami   dodatočne   na   žiadosť   prokurátora   poskytnutými   holandskou   stranou vymedzujú obsahovo podobu skutku tak, že M. K. je podozrivý z účasti na vlámaní do obchodu   s   elektronikou,   kde   bola   odcudzením   vecí   spôsobená   škoda   10   350   eur   a   na zariadení   obchodu škoda   10   000   eur.   Miera účasti   vyžiadanej osoby   na   trestnom čine (§ 5 ods. 5 písm. d/ zákona o EZR) je tu teda vyjadrená všeobecne, avšak zrozumiteľne (pričom nejde o odsudzujúci rozsudok).

Okolnosť, že do skutku je zahrnutá aj dôkazná súvislosť, z ktorej rezultuje samotné podozrenie, na popise skutku nič nemení, a je len prvkom jeho podrobnejšieho vykreslenia. Takto vymedzený skutok skutočne vykazuje zákonné znaky prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ako to uvádza prokurátor.

Samozrejme, že z hľadiska účasti obvineného na čine sú relevantné ním predkladané a navrhované dôkazy, ktoré majú preukazovať jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky   v   čase   činu.   Je   ich   však   potrebné   uplatniť   v   trestnom   konaní,   ktoré   sa v predmetnej   veci   vedie   holandskými   orgánmi   (a   naopak,   pri   aktuálnom   rozhodovaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu a o vydávacej väzbe sa nimi nemožno z hľadísk, ktoré predurčujú pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o týchto otázkach zaoberať). Európskym právom generovaná právna koncepcia európskeho zatýkacieho rozkazu, vykonávaná vnútroštátnymi úpravami členských štátov (vrátane zákona o EZR v Slovenskej republike) totiž vychádza z premisy, že otázkou viny (vrátane dôvodnosti podozrenia ako podkladu   konania   voči   konkrétnej   osobe)   sa   zaoberajú   len   orgány   štátu,   v   ktorom   sa konanie vedie a ktorý o vydanie osoby žiada.

Z hľadiska rozhodovania o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu to znamená, že jeho vykonanie súd obligatórne odmietne, ak sú dané dôvody podľa § 23 ods. 1 zák. o EZR a môže toto vykonanie odmietnuť, ak sú dané dôvody podľa § 23 ods. 2 tohto zákona, pričom medzi takto určené dôvody nepatrí hodnotenie dôkazného podkladu obvinenia alebo obžaloby.   Ak   uvedené   dôvody   nie   sú   dané,   súd   vždy   rozhodne   o   vykonaní   európskeho zatýkacieho rozkazu.“

Závery   najvyššieho   súdu   podrobne   prezentované   v odôvodnení   jeho   uznesenia z 12. júla   2011   nejavia   podľa   názoru   ústavného   súdu   známky   arbitrárnosti   či   svojvôle. Najvyšší   súd   v súlade   so   zásadami   formálnej   logiky   a vychádzajúc   z dostupných skutkových zistení vyložil ustanovenia zákona o EZR spôsobom, ktorý je možné považovať za   ústavne   konformný.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   tiež   obsahuje   dostatočnú a presvedčivú argumentáciu, ktorou najvyšší súd reaguje na podstatné, avšak, podľa jeho názoru, nesprávne závery krajského súdu, ako aj na zásadné námietky sťažovateľa, a to spôsobom, ktorý nenaznačuje možnosť zásahu do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Z uvedeného vyplýva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi   nedošlo k   porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl.   46   až čl. 50   ústavy),   a   tým   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov   (mutatis mutandis I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V tejto   súvislosti   je   potrebné   tiež   pripomenúť,   že   obsahom   základného   práva na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   v tomto   prípade   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, teda nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto   názoru   a   neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011