znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 450/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte zloženom   z predsedu   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána Auxta   a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti D. N., P., Ľ. N., P., a L. N., P., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., P., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   D.   N.,   Ľ.   N.   a L.   N.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010   z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. D. N., Ľ. N. a L. N. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia D. N., Ľ. N. a L. N. v sume 611,71 € (slovom šesťstojedenásť eur a sedemdesiatjeden centov) na účet advokátky JUDr. M. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 450/2010-16 zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. N., P., Ľ. N., P., a L. N., P. (ďalej aj „sťažovateľ   v 1.   rade“,   „sťažovateľ   v 2.   rade“   alebo   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou   JUDr.   M.   K.,   P.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010.

Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bolo zastavené dedičské konanie vedené pod sp. zn. 7 D 165/2008 z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok.

Sťažovatelia tvrdia, že:«... ich otec a manžel zanechal po sebe majetok..., ktorý je potrebné prejednať, tak aby bol zabezpečený účel dedičského konania...

Okresný súd Piešťany dedičské konanie zastavil pre nemajetnosť. Vychádzal rigídne len z tvrdenia jedného z dedičov, a to toho, ktorý obstaral pohreb...

Súd   a   ani   notár   nepostupovali   v   súlade   so   zákonom,   odignorovali   zásadnú pripomienku, ktorá má vplyv na výsledok dedičského konania, ktoré z tohto dôvodu nemôže byť zastavené pre nemajetnosť. Týmto uznesením bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v neposlednom rade Ústava SR v jej článkoch 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR.   Uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   sa   dedičom   odňala   možnosť domáhať   sa   svojho   práva   (dedičského)   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Z   ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1 vyplýva i povinnosť orgánov štátnej moci, ktoré sú oprávnené o tomto práve rozhodovať (vlastniť majetok po Ústavou SR zaručenom dedení), naplniť ho už v riadnom dedičskom konaní, a to najmä vtedy, ak súd ako i notár majú vedomosť o majetku   poručiteľa.   Súd   v   celom   dedičskom   konaní   nielen   nekonal   tak,   aby   nebol porušený článok 48 ods. 2 Ústavy SR, ale zavŕšil to arbitrárnym a svojvoľným rozhodnutím, ktorým porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Predsedníčka Okresného súdu Piešťany uvádza, že sťažovatelia môžu podať návrh na   prejednanie   novoobjaveného   majetku,   a to   i napriek   tomu,   že   nemôže   ísť   o „novoobjavený“ majetok, nakoľko predsedníčka súdu, ako i súd samotný mali počas celého dedičského   konania   vedomosť   až   do   vydania   uznesenia   o zastavení   konania   pre nemajetnosť, že majetok po poručiteľovi existuje.»

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd uznesením sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010 porušil ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   aby   uvedené   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.   Sťažovatelia   zároveň   žiadali   priznať finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   € každému z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 620,40 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   779/2010 z 25. októbra 2010 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedla: „Z obsahu spisu vedeného pod sp. zn. 7D/165/2008 vyplýva, že dňa 11. 07. 2007 bol Okresnému súdu Trnava doručený úmrtný list Ing. J. N., ktorý zomrel... Dedičská vec bola Okresným súdom Trnava vedená pod sp. zn. 20D/1127/2007. Dňa 11. 07. 2007 bolo vydané uznesenie   o   začatí   dedičského   konania   po   poručiteľovi   a prejednaním   dedičstva   bol poverený súdny komisár M. K., ktorý dňa 23. 01. 2008 so synom poručiteľa Ľ. N., ako osobou, ktorá vybavovala pohreb, spísal zápisnicu o predbežnom vyšetrení. Na základe údajov poskytnutých týmto dedičom notár zistil, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok, preto spis s vypracovaným návrhom uznesenia, ktorým sa konanie zastavuje predložil dňa 26. 05. 2008 Okresnému súdu Piešťany ako súdu miestne príslušnému od 01. 01. 2008. Zákonná sudkyňa JUDr. L. Ch. predmetné uznesenie podpísala dňa 25. 06. 2010. Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 07. 2010.“

Sťažovatelia   v sťažnosti   zo   7.   júla   2010   a   predsedníčka   okresného   súdu   v liste z 25. októbra 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Súčasťou   obsahu základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré presne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010, ktorým bolo dedičské   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   7   D   165/2008   zastavené   z dôvodu,   že   poručiteľ nezanechal majetok, hoci podľa tvrdenia sťažovateľov tomu tak nebolo.

Rovnaké skutočnosti, ako uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 D 165/2008 s tým, že:Dňa 23. januára 2008 notár ako súdny komisár spísal so sťažovateľom v 2. rade zápisnicu   o predbežnom   vyšetrení,   z ktorej   vyplýva,   že   poručiteľ   nezanechal   žiaden majetok, a zároveň sťažovateľa v 2. rade oboznámil s tým, že táto skutočnosť je dôvodom na zastavenie konania.

Dňa   8.   februára   2010   sťažovateľ   v 1.   rade   podal   predsedníčke   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktorú   táto   odpovedala   listom   sp.   zn.   Spr.   95/2010 z 26. februára 2010, v ktorom sa za spôsobené prieťahy ospravedlnila a uviedla, že „podľa vyjadrenia   zákonnej   sudkyne...   bude   dedičské   konanie   zastavené   pre   nemajetnosť poručiteľa“.

Dňa 18. júna 2010 sťažovateľ v 1. rade podal predsedníčke okresného súdu ďalšiu sťažnosť,   v ktorej   uviedol,   že   poručiteľ   zanechal   majetok,   ktorý   je   potrebné   prejednať v dedičskom konaní.

Uvedenú   sťažnosť   predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   95/2010 z 25. júna   2010   vyhodnotila   ako   nedôvodnú,   pričom   uviedla: „Zákonná   sudkyňa   bola mimoriadne pracovne vyťažená v súvislosti s vybavovaním iných agend, preto predmetné dedičské konanie nebolo právoplatne skončené, čo však nič nemení na tom, že pokiaľ váš zomrelý otec nejaký majetok zanechal, mohli ste kedykoľvek požiadať o dodatočné dedičské konanie... Okresný súd Trnava poveril notára M. K. ako súdneho komisára prejednaním dedičstva a súdny komisár spísal zápisnicu dňa 23. 01. 2008, z ktorej už bolo zrejmé, že konanie je zastavené. Od tohto momentu ste kedykoľvek mohli podať návrh na dodatočné prejednanie dedičstva, čo ste však neurobili...“

V ten istý deň, teda 25. júna 2010, okresný súd vydal uznesenie, ktorým dedičské konanie   z dôvodu,   že   poručiteľ   nezanechal   majetok,   zastavil.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2010.

Podľa   §   38   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   na   základe poverenia súdu je notár ako súdny komisár oprávnený viesť samostatne konanie o dedičstve smerujúce k vydaniu osvedčenia o dedičstve alebo k predloženiu veci súdu na vydanie uznesenia   podľa   §   175zd.   Poverenie   môže   súd   dodatočne   meniť.   Poverenie   a   zmena poverenia sú voči súdnemu komisárovi účinné, len čo mu ich súd oznámil.

Podľa   §   175g   OSP   pri   obstarávaní   úplného   podkladu   pre   rozhodnutie,   pri predbežnom vyšetrení, zabezpečení dedičstva, najmä pri jeho ochrane proti neoprávneným zásahom, pri predaji vecí, zisťovaní hodnoty poručiteľovho majetku a súpise na mieste samom spolupôsobí na požiadanie súdu príslušný orgán štátnej správy alebo samosprávy.

Úkony   notára   ako   súdneho   komisára   v konaní   o dedičstve   sú   úkonmi   súdu (III. ÚS 47/00),   preto   malo   byť   hlavne   v záujme   okresného   súdu   úplné   zistenie poručiteľovho majetku, ak bol pred rozhodnutím o veci upozornený na jeho existenciu, čo si mohol overiť doplnením vyšetrovania, napríklad aj na príslušnej správe katastra.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bez uvedenia príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého vo veci rozhodol, v odôvodnení rozhodnutia stroho konštatoval, že „Uznesením bolo konanie vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi pre nezanechanie majetku zastavené“, pričom otázku existencie, resp. neexistencie majetku poručiteľa vôbec neriešil, hoci bol na túto skutočnosť sťažovateľom v 1. rade upozornený skôr, ako o veci rozhodol. Podľa názoru ústavného   súdu   ak   sa   konajúci   súd   nevysporiada   s právne   relevantnou   argumentáciou účastníka   konania   adekvátne   a preskúmateľne,   alebo   nekonštatuje   irelevantnosť   jeho právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1 ústavy.   V danom   prípade   okresný   súd   k vysporiadaniu   sa   s podstatnými   argumentmi sťažovateľa v 1.   rade   ani nepristúpil, ale naopak,   formalisticky   vychádzajúc z vyjadrení sťažovateľa v 2. rade, ktoré uviedol pri predbežnom vyšetrení notárom, dedičské konanie zastavil. Nemožno sa stotožniť s tvrdením predsedníčky okresného súdu, že od momentu spísania zápisnice o predbežnom vyšetrení notárom, „z ktorej už bolo zrejmé, že konanie je zastavené“, mohli sťažovatelia podať návrh na dodatočné prerokovanie dedičstva. Takúto zápisnicu   nemožno   stotožňovať   s rozhodnutím,   ktorým   sa   konanie   o dedičstve   končí (procesné rozhodnutie, rozhodnutie vo veci samej, resp. osvedčenie o dedičstve), a teda jej ani nemožno pripísať účinky právoplatného rozhodnutia. Pokiaľ konanie o dedičstve nie je právoplatne   ukončené   predpokladaným   spôsobom,   sťažovatelia   nemajú   dôvod   podávať návrh podľa § 175x OSP. Ako z uvedeného vyplýva, v danom prípade absentovali úplné podklady   pre   rozhodnutie,   a teda   okresný   súd   nemal   zákonný   dôvod   postupovať podľa § 175h OSP a konanie o dedičstve zastaviť. V tejto súvislosti nebolo možné prehliadnuť ani postoj   predsedníčky   okresného   súdu   pri   vybavovaní   sťažnosti   sťažovateľa   v 1.   rade z 18. júna   2010,   prípadne   aj   notára,   ktorý   mohol   viesť   k odmietnutiu   spravodlivosti sťažovateľom   v rámci   prebiehajúceho   konania   o   dedičstve,   a to   najmä   z formálno-procesných dôvodov, resp. z dôvodu neznalosti ďalšieho procesného postupu vo veci.

Zastavenie konania o dedičstve pre nezanechanie majetku poručiteľom podľa § 175h OSP okresným súdom bez overenia tvrdenia dediča, že poručiteľ majetok zanechal, a teda bez   zaobstarania   úplných   podkladov   pre   rozhodnutie,   treba   považovať   za   porušenie základného práva sťažovateľa (sťažovateľov) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a tým aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.  

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   7   D/165/2008   z   25.   júna   2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V danom prípade na ochranu označených práv sťažovateľov bolo potrebné uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 D/165/2008 z 25. júna 2010 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to bez ohľadu na to, že v tej istej veci bolo podľa vyjadrenia (a odporúčania) okresného   súdu   začaté   nové   konanie   na   dodatočné   prerokovanie   dedičstva,   ktoré   bolo právoplatne   skončené   vydaním   osvedčenia   o dedičstve   č.   k.   6   D/728/2010-27, Dnot 150/2010 z 11. januára 2011.

Prekážka litispendencie patrí k podmienkam konania. Ak súd zistí, že v tej istej veci prebieha iné konanie, je povinný začaté konanie zastaviť;   rozhodujúcim okamihom   pre posúdenie existencie prekážky litispendencie je stav v čase začatia konania (I. ÚS 320/09).

V   ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € pre každého z nich.   Ústavný   súd   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   (bod   3 výroku   nálezu),   pretože   vychádzal z toho,   že v posudzovanej   veci   sa   náprava zisteného porušenia   označených   práv   sťažovateľov   dosiahne   zrušením   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie, čo je v danom prípade dostačujúce.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa si uplatnila trovy konania za zastupovanie troch sťažovateľov za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2010 a dva režijné paušály v sume 620,40 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľom v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov náhradu trov konania v sume 611,71 € [(3 x 254,88 €) – 20 %], ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011