znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   BratislavaI v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 203/2004 a namietaného porušenia jeho základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 203/2004 z 24. októbra 2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   BratislavaI (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 203/2004   (ďalej   len„napadnuté konanie“) a vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomokresného súdu sp. zn. 15 C 203/2004 z 24. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu v jeho veci„o   odškodnenie   poistného   plnenia   s Kooperatíva   Poisťovňou   a.   s.“,   ktorá   je   vedenápod sp. zn. 15 C 203/2004.

Podľa   názoru   sťažovateľa „vznikajú   zbytočné   súdne   prieťahy   od   samého   začiatku konania v roku 2004“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd podľa jeho názoru ajnesprávne   aplikoval   niektoré   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a   nevyžiadal   niektorédôkazy, čo považuje za jeho diskrimináciu. V dôsledku uvedeného okresný súd rozhodolpodľa   názoru   sťažovateľa   vo   veci   nesprávne,   pričom   rozhodnutiu   chýba   aj   riadneodôvodnenie.

Aj keď obsah sťažnosti nie je celkom zrozumiteľný, je podľa názoru ústavného súduzrejmé, že sťažovateľ sa na základe uvedených skutočností domáha, a to napriek tomu, že vecje v súčasnosti v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   postupom   v konaní   vedenompod sp. zn. 15 C 203/2004 porušil jeho základné práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   že   okresný   súd   rozsudkom   vo   veci   vedenejpod sp. zn. 15 C 203/2004 (dátum vydania napadnutého rozsudku v sťažnosti nebol uvedený,pozn.) porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, a preto ho navrhuje zrušiť.

2

Ďalej   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučineniev sume 2 000 € a aby mu v konaní pred ústavným súdom ustanovil advokáta na základesplnomocnenia, ktoré ku sťažnosti pripojil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenskárepublika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhpredbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   čidôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 203/2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom v súdnomkonaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlodôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a základným

3

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnejmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresnýsúd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosťreálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom   už   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   označený   všeobecný   súd   meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať(m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súduuž nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanieo takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavnýsúd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (m. m.   I. ÚS 6/03). Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je

4

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek protiSlovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   preskúmanieopodstatnenosti   tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 15 C 203/2004 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom24. októbra 2013   rozhodol   rozsudkom v merite   veci   a po   podaní odvolania   sťažovateľompredložil vec na rozhodnutie krajskému súdu 14. marca 2014. Vychádzajúc z uvedenéhoústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnostiústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstráneniestavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol v čase doručenia sťažnosti žiadnymústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom,a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľom v sťažnosti označené práva.

Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2ústavy   postupom okresného súdu v napadnutom konaní   sťažnosťou doručenou   ústavnémusúdu až 16. októbra 2014, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledkučoho už k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejtočasti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   203/2004 z 24. októbra 2013

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôdje rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

5

ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranuzákladným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Pretokaždý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejtoochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnejmoci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 128/04,IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   moholsťažovateľ podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu,   ktorému   bol   súdny   spis   okresného   súdu   spolus odvolaním predložený na rozhodnutie 14. marca 2014, v danom prípade vylučuje právomocústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej uvedenýmivrátane ustanovenia advokáta na konanie pred ústavným súdom nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

6

V Košiciach 10. februára 2015

7