znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 45/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti Ing. J. N., N., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   N. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. N. trovy konania v sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 45/2012-15 z 25. januára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť Ing.   J. N.,   N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie   o   porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C/60/2003,   predmetom   ktorého   je vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode   manželstva.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd vykonal vo veci niektoré úkony, ale o jeho postupe po máji 2008 nemá žiadne vedomosti. Sťažovateľ vyslovil názor, že konanie okresného súdu, ktoré v danej veci trvá už vyše 10 rokov, keďže návrh bol podaný v auguste 2001, nesmeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty. Zároveň uviedol, že nesprávnosť postupu okresného súdu vidí najmä v tom, že okresný súd nevyužil všetky zákonné možnosti na to, aby zabezpečil plynulosť konania, no okrem toho dodal, že v priebehu konania sa vyskytli aj obdobia, keď bol okresný súd nečinný, pričom mu nebránilo nič v tom, aby konal bez prieťahov. Podľa názoru sťažovateľa sa on sám na prieťahoch v konaní okresného súdu nijakým spôsobom nepodieľal a súčasne dodal, že vec nepovažuje za skutkovo ani právne zložitú.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zakázal mu pokračovať v porušovaní označených práv, okresnému súdu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 475,93 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu   listom sp.   zn. Spr. 2019/2012 z 18. júla 2012, v ktorom uviedla prehľad úkonov okresného súdu vykonaných v namietanej veci. V tejto súvislosti poukázala na to, že aj napriek   tomu,   že   návrh   sťažovateľa   bol   okresnému   súdu   doručený   v roku   2001, s prihliadnutím na vykonané úkony považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.

Predsedníčka   okresného   súdu   v označenom   liste   zároveň   oznámila,   že   netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Totožnú   skutočnosť   oznámila   ústavnému   súdu   aj   právna   zástupkyňa   sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 15. mája 2012.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 60/2003 ústavný súd zistil nasledujúci skutkový stav veci:Dňa 23. augusta 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom okresný súd až 31. marca 2003 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a 9. apríla 2003 bola veci pridelená spisová značka 14 C 60/2003.

Dňa 26. júla 2003 okresný súd určil termín pojednávania na 24. október 2003, ale pojednávanie sa neuskutočnilo pre neúčasť odporkyne.

Dňa 7. novembra 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu   návrhy na vykonanie dôkazov a 16. decembra 2003 sa k návrhu sťažovateľa vyjadrila odporkyňa.

Na   17.   december   2003   bol   určený   ďalší   termín   pojednávania,   ktoré   sa   však   pre neúčasť oboch účastníkov konania neuskutočnilo.

Pojednávanie určené na 3. marec 2004 bolo odročené na 26. máj 2004 z dôvodu pokusu o mimosúdnu dohodu. Toto pojednávanie však bolo odročené na 11. jún 2004, pričom ani v tento deň sa neuskutočnilo z dôvodu neúčasti odporkyne. Ďalší termín bol určený na 7. júl 2004.

Pojednávanie   určené   na   7.   júl   2004   sa   neuskutočnilo   pre   neprítomnosť (hospitalizáciu) odporkyne a ďalší termín bol určený na 20. október 2004. Tohto dňa sa však pojednávanie neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti odporkyne. Ďalší termín bol určený   na   11.   február   2005.   Pojednávanie   bolo   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti odporkyne   na   15.   apríl   2005.   Práceneschopnosť   odporkyne   okresný   súd   preveroval   aj prostredníctvom S., pobočka B.

Dňa 15. apríla 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie. Obaja účastníci konania boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 6. júl 2005 a sťažovateľ bol vyzvaný na doplnenie návrhu. Pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na 28. október 2005 s tým, že sťažovateľ bol opäť vyzvaný na doplnenie návrhu.

Dňa 21. septembra 2005 sťažovateľ doplnil svoj návrh.Pojednávanie   určené   na   28.   október   2005   sa   neuskutočnilo   z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa.

Dňa 31. januára 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom nebol prítomný sťažovateľ. Ďalší termín bol určený na 3. máj 2005, ale právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala o jeho odročenie z dôvodu kolízie pracovných povinností.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 8. septembra 2006 a 6. decembra 2006. Nový termín pojednávania bol určený na 28. február 2007.

V priebehu mesiaca december 2006 okresný súd spracoval výzvy orgánom verejnej moci a iným subjektom na účely zistenia skutočností dôležitých pre konanie.

Dňa 28. februára 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie. Ďalší termín bol   určený   na   13.   jún   2007   s tým,   že   obaja   účastníci   predložia   návrhy   na   doplnenie dokazovania. Tieto predložili v marci 2007.

Dňa   13.   júna   2007   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   14.   november   2007   s tým,   že   bude   ustanovený   znalec   a taktiež   budú spracované   ďalšie   výzvy   na   účely   poskytnutia   informácií   dôležitých   pre   konanie. Pojednávanie   určené   na   14.   november   2007   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neprítomnosti odporkyne.

Dňa 16. novembra 2007 okresný súd uznesením ustanovil znalca z odboru ekonómie a manažmentu,   odvetvia   účtovníctva,   ale   uznesením   z 10.   decembra   2007   výrok o ustanovení znalca zrušil a ustanovil znalecký ústav.

Dňa   30.   novembra   2007   odporkyňa   podala   odvolanie   proti   uzneseniu zo 16. novembra   2007   vo   vzťahu   k výroku   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania. Odvolanie doplnila 18. januára 2008.

Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 4. februára 2008, ale ten mu ho bez meritórneho rozhodnutia 3. júla 2008 vrátil s tým, že vzhľadom   na   to,   že   rozhodnutie   vydal   vyšší   súdny   úradník,   odvolaniu   môže   v celom rozsahu vyhovieť sudca súdu prvého stupňa.

Dňa   14.   marca   2008   sťažovateľ   žiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia,   čomu okresný súd vyhovel uznesením z 18. marca 2008. Proti rozhodnutiu podala odporkyňa 8. apríla 2008 odvolanie.

Dňa 14. apríla 2008 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 15 Co 113/2008 z 30. mája 2008 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a 1. júla 2008 vrátil spis okresnému súdu.

Dňa 13. novembra 2008 bol spis odovzdaný znaleckému ústavu na vypracovanie znaleckého posudku. Podaním zo 17. februára 2009 znalecký ústav požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 31. marca 2009 okresný súd požiadal znalecký ústav o vrátenie spisu na účely preverenia istých skutočností.

Dňa   18.   augusta   2009   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   v súvislosti s odvolaním podaným odporkyňou proti uzneseniu okresného súdu zo 16. novembra 2007. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 277/2009 z 26. februára 2010 uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 9. apríla 2010.

Dňa   11.   apríla   2010   bol   spis   odovzdaný   znaleckému   ústavu,   ktorý   v júni   2010 okresnému súdu oznámil, že odporkyňu žiadal o predloženie dokladov.

Dňa 3. marca 2011 okresný súd urgoval znalecký ústav v súvislosti s vypracovaním znaleckého   posudku,   na   čo   znalecký   ústav   reagoval   listom   z 28.   marca   2011   a žiadal okresný   súd   o inštrukciu   ako   pokračovať   v znaleckom   dokazovaní   vzhľadom   na   to,   že odporkyňa neposkytla potrebnú súčinnosť.

Dňa 6. októbra 2011 znalecký ústav vrátil spis okresnému súdu (bez posudku), ktorý následne   12.   decembra   2011   vyzval   odporkyňu   na poskytnutie   súčinnosti.   Spis   bol znaleckému ústavu opätovne predložený 15. decembra 2011.

Dňa   13.   marca   2012   okresný   súd   opäť   urgoval   znalecký   ústav   na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý v apríli 2012 okresnému súdu oznámil, že odporkyňu opätovne urgoval na predloženie dokladov.

Dňa 22. júna 2012 znalecký ústav vrátil spis okresnému súdu s tým, že ukončuje práce na znaleckom posudku z dôvodu, že odporkyňa ani na výzvy požadované podklady neposkytla.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   14   C   60/2003   z 10.   júla   2012   uložil   odporkyni poriadkovú pokutu v sume 820 €.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   i práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého zmyslom   a podstatou   je   právo   každého   na   to,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: a) právna a faktická zložitosť veci, b) správanie účastníkov konania a c) postup samotného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posúdenia je konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Podľa názoru ústavného súdu predmet tohto konania pred všeobecným súdom nie   je ojedinelou   záležitosťou,   práve   naopak,   rozhodovanie   o tejto   právnej   otázke   patrí medzi   bežnú   agendu   všeobecných   súdov.   V takýchto   druhoch   konaní   sa   na   posúdenie a zodpovedanie   otázok   vyžadujúcich   si   odborné   znalosti   bežne   ustanovujú   znalci a vykonáva   sa   rozsiahlejšie   dokazovanie,   čo   významným   spôsobom   ovplyvňuje vybavovanie tejto agendy, ktorú týmto možno chápať ako skutkovo náročnú.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   k tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   zistil   isté skutočnosti, ktoré mali vplyv na priebeh konania, ale zároveň neprispeli k jeho predĺženiu vo   výraznej   miere.   Sťažovateľ,   respektíve   jeho   právny   zástupca   sa   v priebehu   konania riadne   zúčastňovali   pojednávaní   s výnimkou   obdobia   od   28.   októbra   2005,   keď   sa sťažovateľ nezúčastnil pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, až do 8. septembra 2006, keď sa sťažovateľ zúčastnil pojednávania potom, čo pojednávania určené na 31. január 2006 a 3. máj 2006 boli odročené pre jeho neprítomnosť alebo pre neprítomnosť jeho právnej zástupkyne z dôvodu kolízie pracovných povinností. Sťažovateľ zároveň reagoval na výzvy okresného   súdu   s výnimkou   obdobia   5   mesiacov,   keď   na   výzvu   okresného   súdu uskutočnenú na pojednávaní 15. apríla 2005 reagoval až 21. septembra 2005, keď svoj návrh doplnil.

V namietanej veci ide o sporové konanie, v rámci ktorého je každý účastník povinný vynakladať všetko úsilie o súčinnosť so súdom tak, aby tento mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom.   Vychádzajúc   z   uvedenej   charakteristiky   sporového konania je potrebné sťažovateľovi vytknúť aj jeho pasívny prístup v uvedených obdobiach, a   preto   ústavný   súd   v   súvislosti   s   jeho   správaním   prihliadol   aj   na   výšku   finančného zadosťučinenia,   ktorú   mu   priznal za   porušenie   označeného základného   práva   postupom okresného súdu.

Ústavný   súd   sa   v neposlednom   rade   zaoberal   aj   samotným   postupom   okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za prvoradé poukázať na to, že predmetné konanie vedené na okresnom súde trvá takmer 11 rokov. Už len toto zistenie signalizuje, že postup okresného súdu   v predmetnej veci nekorešponduje s obsahom základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov či jeho práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote.   V období   od   4.   februára   2008   do   3.   júla   2008   sa   spis nachádzal na odvolacom súde, sťažovateľ však v petite sťažnosti prieťahy na tomto súde nenamietal.

Ústavný súd je toho názoru, že za neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu je potrebné považovať aj obdobie od júla 2008, keď okresnému súdu bol vrátený spis z krajského   súdu   bez   rozhodnutia   o odvolaní   odporkyne   proti   jeho   uzneseniu zo 16. novembra   2007   z dôvodu,   že   odvolanie   bolo   podané   proti   rozhodnutiu   vyššieho súdneho úradníka, až do augusta 2009, keď okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. V priebehu tohto obdobia okresný súd po tom, čo odvolaniu proti uzneseniu   vyššieho súdneho   úradníka   nevyhovel   sudca,   nepredložil   spis   na rozhodnutie krajskému   súdu,   ale   bez   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   ho   v novembri   2008   predložil znaleckému ústavu.

Ústavný súd zastáva názor, že dôkazom neefektívnej činnosti okresného súdu boli aj početné   pojednávania,   ktoré   okresný   súd   nariaďoval   v priebehu   niekoľkých   rokov a na ktorých sa vykonaným dokazovaním nepodarilo zistiť skutkový stav veci, ktorý by bol podkladom pre meritórne rozhodnutie.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okrem neefektívnej činnosti, ktorú ústavný súd identifikoval v postupe okresného súdu, neušli pozornosti ústavného súdu ani viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu. Prvé významné obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní 19 mesiacov sa vyskytlo v období medzi   doručením   návrhu   (23.   augusta   2011)   a výzvou   okresného   súdu   na   zaplatenie súdneho   poplatku   (31.   marca   2003).   Ďalšie,   aj   keď   kratšie   obdobie   nečinnosti   v trvaní takmer 4 mesiacov ústavný súd zistil v období medzi 9. aprílom   2003, keď sťažovateľ zaplatil súdny poplatok, a 26. júlom 2003, keď okresný súd určil prvý termín pojednávania. Okrem toho ústavný súd zistil aj nečinnosť okresného súdu v trvaní takmer 4 mesiacov, a to v období od júla 2008, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, až do novembra 2008, keď bol spis zaslaný znaleckému ústavu.

Aj keď okresný súd vo veci konal, vykonal viaceré pojednávania, spracoval výzvy na zistenie skutočností dôležitých pre konanie, na zodpovedanie odborných otázok ustanovil znalca,   rozhodol   o predbežnom   opatrení   či   vykonal   aj   ďalšie   úkony,   ústavný   súd nepovažoval za podstatné množstvo úkonov, ktoré okresný súd v namietanej veci realizoval, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01, I. ÚS 298/08) bolo preňho podstatné, či okresný súd konal efektívne, či rešpektoval zásadu procesnej ekonomiky   a či   vytváral   podmienky   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd svojou nečinnosťou a neefektívnym postupom neprispieval   a neprispel   ku včasnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ktorým   by   došlo k právoplatnému skončeniu konania, a tým aj k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   66/03, III. ÚS 113/07, III. ÚS 543/2011).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   konanie   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov po   rozvode   manželstva   má   pre   sťažovateľa   dôležitý   význam najmä z hľadiska uplatnenia jeho majetkových práv.

Opierajúc   sa   o uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 60/2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v namietanom   konaní,   v súlade   s čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, čo odôvodnil stavom právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, a taktiež aj márnou snahou dovolať sa spravodlivosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na zistenú   nečinnosť   a   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   v   danom prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal   na   dĺžku konania, povahu veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a dosiahnuté výsledky okresného   súdu.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   primerané   priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 3 výroku nálezu). Zvyšnej časti uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   jeho   právna zástupkyňa vyčíslila v podaní doručenom ústavnému súdu 15. mája 2012 v sume 475,93 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľa je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 € (bod 4 výroku nálezu).

Nárok   právnej   zástupkyne   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   (podanie z 3. januára 2012) ústavný súd nepriznal, pretože obsah tohto podania v sebe nezahŕňal také skutočnosti,   ktoré   by   ústavnému   súdu   neboli   známe   alebo ktoré   by   svojou   povahou významne   prispeli   k tvorbe   podkladu   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09, III. ÚS 543/2011).

Trovy konania v sume 314,18 € je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012