znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. augusta 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“), a to na strane žalovaného. V uvedenom konaní podľa vyjadrenia sťažovateľa „Žalobca svoj pôvodný žalobný petit v bode A/;B/ a v bode C/ v súvislosti s prechodom Sk na euro upravil listom z 2.3.2009. Týmto upresnením však súčasne mení bod B/ žalobného petitu z 11.11.2003 tak, že 13% úrok z omeškania definuje už ako ročný úrok. V tomto bode žalobca sa snaží pod termínom upresnenie žalobného petitu o zmenu pôvodného žalobného   petitu bez toho, aby navrhol zmenu žalobného návrhu podľa § 95 ods. 1 O.s.p.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že okresný súd v tejto súvislosti nepostupoval v súlade   s ustanovením   §   95   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) upravujúcim rozhodovanie súdu o pripustení zmeny návrhu a nevydal v tomto smere žiadne rozhodnutie.

Rozsudkom sp. zn. 16 C 177/2006 z 3. marca 2009 okresný súd zaviazal sťažovateľa „zaplatiť žalobcovi sumu 6.525,64 eur s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.947,84 eur od 7.2.2003 do zaplatenia a zo sumy 577,81 eur od 10.4.2003 do zaplatenia“.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktoré   považoval   sťažovateľ   za „právne nesprávne“, podal odvolanie, ktorému Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) nevyhovel a svojím rozsudkom sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za nezákonné, preto proti nemu podal dovolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to, že „žalobcom upravený žalobný petit podľa dôkazu č. 1 a tiež rozsudok okresného súdu, ktorý potvrdil krajský súd robí rozhodnutie vo veci samej zmätočným a teda aj nevykonateľným, nakoľko vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu sa uvádza nie jedna, ale dve istiny v rôznych sumách a to 6.525,64 eur a 6.525,65 eur“.

Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. augusta 2010 odmietol. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej najvyšší   súd   uviedol: „K   námietke   dovolateľa   týkajúcej   rozdielu   medzi   výškou   celkovo priznanej sumy 6 525,64 € a výškou súčtu dvoch dielčích súm pri príslušenstve (5 947,84 + 577,81=   6525,65)   dovolací   súd   túto   považuje   za   dôvodnú.   Súd   prvého   stupňa   sa   pri počítaní   dopustil   zrejme   nesprávnosti,   keď   súčet   dvoch   dielčích   súm   pri   príslušenstve vypočítal nižší o 0,01 € oproti celkovo priznanej sumy; túto zrejmú nesprávnosť je možné odstrániť postupom podľa § 164 O.s.p.“

Sťažovateľ argumentuje, že tento záver   „je nepodložené tvrdenie, nakoľko okresný súd   nič   nepočítal   a   ani   mu   to   zo   zákona   neprináleží,   ale   bez   toho   aby   boli   splnené podmienky na zmenu žalobného návrhu žalobcu zo dňa 11.11.2003 - žalobca nepodal návrh na   zmenu   žaloby   podľa   §   95   ods.   1   O.s.p.   a   okresný   súd   sám   svojvoľne   bez   právne relevantného   rozhodnutia   -   uznesenia   o   pripustení   zmeny   žalobného   návrhu   zo   dňa 11.11.2003 mení   žalobný návrh žalobcu zo dňa 11.11.2003.   Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd nemá zákonnú možnosť upraviť túto nesprávnosť upraveného žalobného petitu žalobcu   zo   dňa   2.3.2009   podľa   dôkazu   č.   3   postupom   podľa   §   164   O.s.p.,   a   tým   je právoplatný rozsudok okresného súdu zo dňa 3.3.2009 považujem za nevykonateľný.“. Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   prezentuje   názor,   že   najvyšší   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí „vôbec nevysporiadal s tou právne relevantnou skutočnosťou, že žalobný petit žalobcu zo dňa 11.11.2003 ako aj upravený žalobný petit zo dňa 2.3.2009 podľa dôkazu č. 2, majú vady podania, dôsledkom čoho zo zákona v prípade, že okresný by vydal totožné výroky,   spôsobilo   by   to   nevykonateľnosť   rozhodnutia“.   Podľa   sťažovateľa «Postup a následne a rozhodnutie okresného súdu, ktorým svojvoľne upravil žalobné petity žalobcu z 11.11.2003   a   2.3.2009   v   samotnom   rozhodnutí,   bez   toho   aby   vyzval   žalobcu na odstránenie vád konania ešte pred vydaním uznesenia o ukončení dokazovania vo veci samej a bez toho, aby som sa ja následne mohol k prípadnému odstráneniu vad podania

-žalobného petitu vyjadriť, podľa môjho názoru je takou závažnou procesnou vadou, ktorá zakladá   zmätočnosť   a   z   uvedeného   dôvodu   je   nepochybné,   že   dovolací   súd   mal   túto zmätočnosť   vyhodnotiť   tak,   že   sú   splnené   podmienky   pre   prípustnosť   môjho   dovolania podľa § 237, písm. „f“ O.s.p., a ďalej ako inú vadu konania aj podľa ust. § 241 ods.2 písm.“b“ O.s.p. ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko odvolací súd k tejto zmätočnosti-postupu okresného súdu a jeho rozhodnutiu ohľadom svojvoľne zmeneného žalobného petitu okresným súdom svoj právny názor nielenže neodôvodnil, ale o tejto vade konania sa ani nevyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 11.1.2010 !!!»

V postupe najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol, vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd vo veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   145/2010 z 5. augusta 2010, toto uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, ako aj priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. augusta 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ťažiskovým   argumentom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa vo svojom rozhodnutí pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania správne nevysporiadal s namietanou   procesnou   vadou   postupu   okresného   súdu,   keď   okresný   súd   dôsledne neaplikoval ustanovenie § 43 ods. 1 a   2 OSP upravujúce povinnosť účastníka konania odstrániť   nedostatky   svojho   podania   na   základe   výzvy   konajúceho   súdu,   ale   v rozpore s touto právnou úpravou potom, ako žalobca na takúto výzvu v určenej lehote nereagoval, „svojvoľne   upravil   žalobné   petity   žalobcu“. Podľa   sťažovateľa   mali   byť „tieto   právne relevantné skutočnosti“ najvyšším súdom zohľadnené ako dôvod na vyhovenie dovolaniu sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 145/2010 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného článku ústavy, porušenie ktorého namieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 177/2006 z 3. marca 2009 zaviazal sťažovateľa (z titulu jeho povinnosti úhrady nájomného na základe nájomného vzťahu so žalobcom) na zaplatenie sumy 6 525,64 € s 13 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5 947,84 € od 7. februára 2003 do zaplatenia a zo sumy 577,81 € od 10. apríla 2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal a o podanom   odvolaní rozhodol   krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010 tak, že predmetný výrok ako vecne správny potvrdil.   Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom argumentoval: «Napadnutý rozsudok považujem za nezákonné rozhodnutie podľa § 241 ods. 2, písm. “a“, “b“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) nakoľko v konaní došlo k vadám uvedených v ust. § 237 O.s.o., súčasne ho považujem za rozhodnutie, ktoré nemá oporu v skutkovom stave-rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. A spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 241 ods. 2, písm. “c“ O.s.p.».

Nesprávne právne posúdenie veci videl sťažovateľ v nezákonnom postupe okresného súdu, ktorý v súvislosti s existenciou nedostatkov podania žalobcu nepostupoval v súlade s ustanovením   §   43   ods.   1   a   2   OSP,   a potom,   ako   žalobca   na   výzvu   súdu   odstrániť nedostatky   podania   nereagoval   v určenej   lehote,   podanie   neodmietol,   resp.   konanie nezastavil   pre   nedostatok   podmienok   konania,   ale „svojvoľne   upravil   žalobné   petity žalobcu“.

Dôvodnosť   dovolania   oprel   sťažovateľ   (okrem   iného)   aj   o „zmätočnosť“ výroku rozsudku   okresného   súdu,   v ktorom   sa   súčet   dvoch   dielčích   súm   istiny   uvedených   pri príslušenstve (5 947,84 € + 577,81 €) číselne nezhoduje s uvedenou celkovo priznanou sumou istiny   6 525,64 €, a na tomto mieste poukázal aj na nesprávne zaokrúhľovanie celkovo priznanej sumy pri prepočte slovenských korún na eurá.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   145/2010   z 5.   augusta   2010   o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol pre jeho neprípustnosť.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že po posúdení včasnosti podania dovolania preskúmal, či toto smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. Najvyšší súd skonštatoval, že dovolanie sťažovateľa nesmeruje ani proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok (podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci   samej),   ani proti   rozhodnutiu   odvolacieho súdu,   v ktorom   by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vo veci (podľa § 238 ods. 2 OSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v tejto   veci)   a ani   proti rozsudku   predvídanému   ustanoveniami   §   238   ods.   3   OSP,   podľa   ktorých   je   dovolenie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa   a odvolací   súd   vyslovil   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ako aj proti prvostupňovému   rozsudku,   ktorým   prvostupňový   súd   vyslovil   neplatnosť   zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP.

V nadväznosti   na   tieto   závery   najvyšší   súd   uviedol,   že   prípustnosť   dovolania sťažovateľa by teda bolo možné oprieť len o existenciu niektorej (niektorých) z procesných vád taxatívne vymedzených ustanovením § 237 OSP, pričom povinnosť preskúmať konanie z uvedeného hľadiska vyplýva pre dovalací súd priamo   z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP. Najvyšší   súd   súčasne   zdôraznil,   že   iné   procesné   vady   konania   alebo „nesprávnosti rozhodovania“, aj keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 OSP.

Najvyšší súd skonštatoval, že vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolaní označené neboli a neboli zistené ani po preskúmaní napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   preto   prípustnosť   dovolania   o tieto   ustanovenia   oprieť nemožno.

Následne   pristúpil   k posúdeniu   existencie   sťažovateľom   výslovne   označenej procesnej vady podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom).   V prvom   rade   najvyšší   súd   formuloval interpretáciu relevantného ustanovenia § 237 písm. f) OSP a uviedol, že odňatie možnosti konať pred súdom predstavuje taký procesne chybný postup súdu spočívajúci v porušení zákona   či   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   má   za   následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania, ktorými v zmysle Občianskeho súdneho   poriadku   ako   účastník   konania   disponuje.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí konštatoval, že z obsahu spisového materiálu nezistil, že by konanie okresného súdu alebo krajského   súdu   bolo   postihnuté   takouto   procesnou   vadou   znemožňujúcou   sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv.

Následne v tomto smere (a súčasne v kontexte argumentácie predostretej v sťažnosti podanej ústavnému súdu) prezentoval najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto konkrétne závery:

„Pokiaľ žalovaný zastáva názor o nesprávnom postupe súdu prvého stupňa po tom, čo zistil, že žalobca nedoplnil návrh na začatie konanie a neodstránil podmienky konania v lehote určenej súdom, keď mal podanie odmietnuť, resp. konanie zastaviť a nie vo veci meritórne rozhodnúť, ktorú nesprávnosť neodstránil ani odvolací súd, podľa obsahu možno vyvodiť, že namieta inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Z hľadiska tejto tzv. inej vady konania treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia   o   tomto   dovolacom   dôvode   až   vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého   zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie,   v   ktorom   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie,   bolo   alebo   nebolo   postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

K   námietke   dovolateľa   týkajúcej   rozdielu   medzi   výškou   celkovo   priznanej   sumy 6 525,64 € a výškou súčtu dvoch dielčích súm pri príslušenstve (5 947,84 + 577,81 = 6 525,65 €) dovolací súd túto považuje za dôvodnú.   Súd prvého stupňa sa pri počítaní dopustil zrejmej nesprávnosti, keď súčet dvoch dielčích súm pri príslušenstve vypočítal nižší o   0,01   €   oproti   celkovo   priznanej   sumy;   túto   zrejmú   nesprávnosť   je   možné   odstrániť postupom podľa § 164 O.s.p.“

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto čiastkovým záverom:

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   posúdil   prípustnosť   sťažovateľom   podaného dovolania, keď v prvom rade interpretoval relevantnú právnu úpravu [zákonom definované podmienky (prípady) prípustnosti dovolania–§ 237 a § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP].

V úvode skonštatoval neprípustnosť dovolania z hľadiska ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP a § 237 písm. a) až e) a g) OSP.

Následne posúdil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, ktorú výslovne ako dovolací dôvod označil v podanom dovolaní sťažovateľ. Najvyšší súd náležite predostrel   výklad   predmetného   ustanovenia   a na   jeho   základe   vyvrátil   argumentáciu sťažovateľa (totožnú s tou, ktorú sťažovateľ poskytol v sťažnosti podanej ústavnému súdu) o danosti označenej procesnej vady (odňatie možnosti konať pred súdom), ktorú opieral sťažovateľ o námietku nezákonného postupu (postup v rozpore s ustanoveniami § 43 OSP) okresného súdu v súvislosti s nedostatkami podania žalobcu. Najvyšší súd vyvodil právny záver,   že   takto   sťažovateľom   prezentovanú   námietku   by   bolo   možné   podľa   jej   obsahu kvalifikovať ako námietku „inej vady“ [predvídanej ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) OSP],   ktorú   síce   možno   skúmať   ako „relevantný   dovolací   dôvod“,   ale   len   v spojení s procesne prípustným dovolaním, pretože sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší   súd   preto   skonštatoval,   že   v sťažovateľom   popísanej   skutkovej   situácii nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP.

V závere sa stručne vyjadril aj k námietke chyby v počítaní a uvedený nedostatok rozhodnutia prvostupňového súdu kvalifikoval ako zrejmú nesprávnosť konvalidovateľnú mimo rámca opravných konaní postupom podľa § 164 OSP, podľa ktorého súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti a o oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v   rámci   výkonu   svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. ugusta 2010 vysporiadal s podstatnými   námietkami   sťažovateľa   v náležitom   rozsahu   a jeho   relevantným konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namietal.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom dovolania malo, alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   spočívajúcu   predovšetkým   v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2011