znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/09-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   7   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 32/2008-424 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2008 doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo 14. augusta 2008.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   ako   súdom   ustanovený   obhajca   obvinenému v trestnom   konaní   si   po   právoplatnom   ukončení   trestného   konania   uplatňoval   odmenu za poskytnuté   právne   služby   a náhradu   hotových   výdavkov   celkom   v sume   51 736   Sk. O jeho žiadosti rozhodol samosudca Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   uznesením   č. k.   1 T 210/2002-401   z   12. mája 2008   tak,   že   mu   celkom   priznal za obhajobu klienta odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 25 463 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo   14.   augusta   2008   zamietol. Týmto uznesením   podľa   sťažovateľa   boli porušené   jeho základné ľudské práva, a keďže nemá k dispozícii žiadny ďalší opravný prostriedok, ktorý by mohol využiť na odstránenie porušenia svojich základných ľudských práv, je nútený podať sťažnosť ústavnému súdu.

V sťažnosti je ďalej uvedené: „Z uznesenia samosudcu je zrejmé, že zo všetkých úkonov právnej pomoci, ktoré som preukázateľne uskutočnil, si samosudca svojvoľne vybral niektoré,   za   ktoré   mi   nepriznal   odmenu   a paušálnu   náhradu   výdavkov...   čo   formálne odôvodnil tým, že podľa jeho názoru boli tieto úkony právnej pomoci neúčelné.

Konkrétne,   v priebehu   celého   trestného   konania,   od   6.   3.   2000,   kedy   som   bol obvinenému   ustanovený   za   obhajcu,   až   do   12.   11.   2004,   kedy   bola   vec   právoplatne skončená som uskutočnil s klientom obv. Ľ. L. celkom 18 porád, z čoho mi súd priznal odmenu a rež. paušál iba za prvú poradu s klientom... Za všetky ostatné porady s klientom mi odmenu a rež. paušál nepriznal, podľa neho z dôvodu neúčelnosti, ktorú súd odôvodnil tým, že obvinený bol v konečnom dôsledku uznaný za vinného z trestného činu, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, a tým boli tieto porady bez akejkoľvek efektivity.

Ďalej mi súd pre údajnú neúčelnosť nepriznal odmenu a rež.   paušál za písomné podania...“ Sťažovateľ   uvádza,   že   celkovo   mu   okresný   súd   nepriznal   odmenu   a k nej patriaci   paušál   za   25   úkonov   právnej   pomoci   vôbec,   s poukazom   na   ich   neúčelnosť. Ďalej mu nepriznal odmenu za jeden úkon a k nemu patriaci režijný paušál, pretože dva samostatné úkony nesprávne posúdil ako jeden úkon právnej pomoci, ďalší úkon právnej pomoci   nesprávne posúdil   tak,   že   tento   nie je úkonom   právnej   pomoci,   tiež   nesprávne zaokrúhlil odmenu za úkon právnej pomoci, čím mu priznal odmenu v nižšej výške, ešte mu nepriznal stratu času za časť skutočne stráveného času cestou zo sídla jeho advokátskej kancelárie a napokon mu nepriznal odmenu a režijný paušál za jeden úkon právnej pomoci, pretože ho opomenul preskúmať.

Sťažnosť   sťažovateľa   proti   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu   krajský   súd zamietol.   Podľa   sťažovateľa „napadnutým uznesením   porušovateľa   a konaním,   ktoré mu predchádzalo,   sa   porušovateľ   dopustil   tých   istých   pochybení   ako   samosudca   súdu prvého stupňa, ktoré v konečnom dôsledku porušujú moje základné práva, označené v bode IX. tejto ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľ rozvádza dôvody, pre ktoré považuje postup a rozhodnutie okresného súdu   aj   krajského   súdu   za   formalistický   a arbitrárny.   Namieta,   že   krajský   súd pri rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   sa   jeho   skutkovou   a právnou   argumentáciou   vôbec nezaoberal, k jeho námietkam sa nevyjadril a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Namieta najmä skutočnosť, že všeobecné súdy posudzovali otázku účelnosti a hospodárnosti úkonov právnej pomoci. Podľa jeho názoru „pokiaľ by sme pripustili možnosť, aby orgán trestného konania, ktorý rozhoduje o návrhu ustanoveného obhajcu na priznanie odmeny a náhrad, mohol (spätne) posudzovať účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci, vniesli by sme do rozhodovania týchto orgánov prvok svojvôle, pripustili by sme možnosť, aby si tento orgán   svojvoľne   vyberal   úkony   právnej   pomoci,   za   ktoré   obhajcovi   odmenu   prizná, a za ktoré nie“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa   porušil   ním   označené   základné   práva,   pretože „... aplikácia (v niektorých prípadoch neaplikácia) a výklad (interpretácia) advokátskych taríf, ktoré použil porušovateľ, sú v rozpore s advokátskymi tarifami a uvedenými zákonmi, v rozpore   s ustálenou   praxou   všeobecných   súdov   (ústavne   konformnou),   teda   aplikácia a výklad   advokátskych   taríf   sú   zjavne   arbitrárne,   nesú   znaky   svojvoľnej   aplikácie jednoduchého práva a ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné.

Rozhodnutím a postupom porušovateľa boli porušené moje základné ľudské práva označené v bode IX. tejto ústavnej sťažnosti aj preto, lebo porušovateľ si nesplnil povinnosť stanovenú mu zákonom v § 192 ods. 1 Tr. por., keď riadne nepreskúmal správnosť výrokov uznesenia samosudcu, proti ktorým som podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.“.

Sťažovateľ   preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho sťažnosti uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal tento nález:

„1. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo dňa 14. 8. 2008 a v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   Trenčín   sp.   zn.   3   Tos   32/2008,   ktoré   tomuto uzneseniu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo   domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde   Slovenskej   republiky,   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   zaručené   v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   právo vlastniť majetok, zaručení v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo   na   to,   že   nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd   a právo   každého   človeka   na   spravodlivé   a priaznivé   pracovné   podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (1) spravodlivú mzdu za rovnakú prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania. Zaručené v čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 3 Tos 32/2008-424 zo dňa 14. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000,-   Sk,   ktoré   je   Krajský   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   Trenčín   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   všetkých   trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   odôvodnenie   žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ   uviedol: „Vzhľadom   na   množstvo   a charakter   porušení   mojich   základných ľudských práv porušovateľom, opísaných v tejto sťažnosti, na markantné nerešpektovanie zákonov   a právnych   noriem   jednoduchého   práva,   svojvôľu   pri   rozhodovaní,   zjavne nesprávnu,   svojvoľnú   interpretáciu,   na   vec   sa   vzťahujúcich   advokátskych   taríf,   ktorých správna   interpretácia   musela   byť   porušovateľovi   dobre   známa   z jeho   činnosti, ako i s poukazom na to, že postup a rozhodnutie porušovateľa sú aj v rozpore s doterajšou súdnou praxou samotného porušovateľa, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zaviazal   porušovateľa   zaplatiť   mi   primerané   zadosťučinenie,   pričom   miere   porušenia mojich základných ľudských práv a zásade spravodlivosti, podľa môjho názoru, zodpovedá primerané zadosťučinenie najmenej v sume 25 000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 32/2008-424 došlo k porušeniu ním uvedených práv, pretože krajský súd, ktorý konal o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 210/2002, zamietol jeho sťažnosť,   čím   mu nebola priznaná odmena   a náhrada   hotových   výdavkov   za   obhajobu v sume ním vyčíslenej, a to z dôvodu, že niektoré úkony nepovažoval krajský súd za účelne vynaložené,   ako   aj   z   dôvodov   nesprávneho   posúdenia   niektorých   úkonov,   nesprávneho zaokrúhlenia odmeny za úkon právnej pomoci, nepriznania straty času za časť skutočne stráveného času a opomenutia preskúmať úkon právnej pomoci.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   ako   súdom ustanovený   obhajca   poskytol   obvinenému   Ľ.   L.   služby   právnej   pomoci   v   trestnej   veci vedenej pod sp. zn. 1 T 210/2002 na okresnom súde. Obžalovaný bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo   výmere   dvoch   rokov,   výkon   ktorého   mu   bol   podmienečne   odložený.   V konaní o odvolaní krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 353/02 zamietol odvolanie obžalovaného. Po nadobudnutí   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   rozsudku   sťažovateľ   spracoval   žiadosť o priznanie trov obhajoby v sume 51 736 Sk, ktorú predložil okresnému súdu 12. novembra 2007.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 T/210/2002-401   z 12. mája   2008   rozhodol   o jeho žiadosti tak, že priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu v sume 25 463 Sk.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej predovšetkým poukázal na úkony, ktoré v rámci obhajoby vykonal a za ktoré mu okresný súd nepriznal odmenu - celkom za 17 porád s klientom, za písomné podania orgánom činným v trestnom konaní a súdu a za štúdium preverovacieho spisu, a poukázal aj na ďalšie vady napadnutého uznesenia. Jednotlivo sa vyjadril ku každému úkonu právnej pomoci, za ktorý mu nebola priznaná odmena, a zdôvodňoval opodstatnenosť a potrebu ich vykonania.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 3 Tos 32/2008-424 zo 14. augusta 2008, ktorým sťažnosť zamietol.

Krajský súd v napadnutom uznesení venoval pozornosť argumentácii súdu prvého stupňa,   ako   aj   námietkam   sťažovateľa   obsiahnutým   v jeho   podaní.   Vychádzal   pritom z príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich odmenu advokáta a náhradu hotových výdavkov za obhajobu účinných v čase rozhodovania o veci, teda   Trestného   poriadku   a   vyhlášok   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci (platnej   do   31.   marca   2002)   a   č. 163/2002   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“).   V   tejto súvislosti   krajský   súd okrem iného uviedol: „Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že úkony, za ktoré   obhajcovi   nebola   priznaná   odmena,   boli   v posudzovanom   prípade   vykonané a uplatnené v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti, pričom však súd nehodnotí ich kvalitu, ale posudzuje len účelnosť uskutočnených úkonov právnej služby ustanoveným obhajcom z hľadiska hospodárnosti trestného konania, ktorého súčasťou je aj uskutočnenie obhajoby. Súd prvého stupňa tiež správne prihliadol i na zložitosť tejto právnej veci, pričom krajský   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v danom   prípade   nijako   neupiera,   ani neobmedzuje právo obvineného na obhajcu, ani neurčuje spôsob, či rozsah jeho realizácie, ako to namietal   vo   svojej   sťažnosti   obhajca.   Poukazuje   na   to,   že   advokát   je   povinný pri poskytovaní   právnych   služieb,   a to   aj   v rámci   obhajoby   obvineného   (obžalovaného), dbať na ich účelnosť a hospodárnosť (§ 41 Tr. por. platného do 31. 12. 2005, § 13 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zák. č. 302/1999 Z. z. platného do 31. 12. 2003 a § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01. 01. 2004). V zmysle citovanej právnej úpravy je potom úlohou orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý   rozhoduje   o výške   odmeny   obhajcu,   posúdiť   opodstatnenosť   vykázaného   rozsahu úkonov obhajoby, ktorú možno namietať, resp. preskúmať len v rámci rozhodovania podľa § 553 ods. 4 Tr. por.“

Krajský súd súčasne odôvodnil nepriznanie uplatnenej odmeny za 17 ďalších porád s klientom   a   za   ďalšie   úkony   právnej   služby,   ktoré   nepovažoval   za   účelne   vykonané, resp. opodstatnene vymáhané. Na základe zisteného skutkového stavu krajský súd vyslovil takýto názor: „Na základe vyššie uvedeného krajský súd nepovažoval sťažnostné námietky obhajcu Mgr. V. L. za opodstatnené a jeho sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd ďalej uvádza, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu). Ústavný súd nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly ústavného   súdu   len za   predpokladu,   že   sú   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   majú   za   následok porušenie základného práva alebo slobody. V prípade, ak ústavný súd zistí, že skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   obstoja   v konfrontácii   s ústavou,   medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   či   právnymi   predpismi   nižšej právnej   sily,   nemá   dôvod   do   jeho   rozhodnutia   zasahovať   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 77/05).

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s tým zistenie,   že   v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho právnymi   názormi.   Podobne   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva zamietnutie   neopodstatnených   nárokov   jednotlivcov   v súdnom   konaní.   Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a vykonávacej vyhlášky. Podľa § 13 zákona o advokácii je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie, v ich medziach sa riadiť príkazmi klienta, chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, dbať na to, aby jeho   právna   pomoc   bola   účelná   a   hospodárna.   Zásada   účelnosti   a hospodárnosti sa vzťahuje aj na služby, ktoré poskytuje obhajca obvinenému na základe rozhodnutia súdu o   ustanovení   obhajcu.   V   prípade   ustanoveného   obhajcu   súdom   vzniká   v   súvislosti s uplatňovaním odmeny a náhrady hotových výdavkov medzi orgánom činným v trestnom konaní a ustanoveným obhajcom osobitný trestno-procesný vzťah. Právnou skutočnosťou, na   základe   ktorej   vzniká   tento   osobitný   trestno-procesný   vzťah,   je   rozhodnutie   súdu o ustanovení   obhajcu,   na   základe   ktorého   vznikajú   v   priebehu   trestného   stíhania   práva a povinnosti na strane orgánov činných v trestnom konaní, súdu a obhajcu smerujúce najmä k úspešnému vykonaniu trestného stíhania. Posúdenie obsahu práv a povinností v rámci tohto vzťahu je vecou orgánu, ktorý je oprávnený rozhodovať v danom štádiu trestného konania v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V tejto súvislosti treba konštatovať, že úvahu   krajského   súdu   pri   posudzovaní   účelnosti   vykonaných   úkonov   a celkovej správnosti   návrhu   na   odmenu   a   náhrady   s prihliadnutím   na   §   151   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 možno hodnotiť ako legitímnu.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS   218/07), v nadväznosti   na   už   uvedený   záver   a   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd postupoval   aj   pri   posudzovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (II. ÚS 71/07).

Namietané   porušenie   čl.   28   listiny   nemá   žiadnu   priamu   súvislosť   s tvrdeniami sťažovateľa, ako ani namietané porušenie čl. 7 paktu, ktorý nie je aplikovateľný na konanie o porušovaní ústavných práv, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd sa nezaoberal otázkou namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že o jeho návrhu na priznanie odmeny a náhrad za jednotlivé úkony rozhodoval samosudca, a nie predseda senátu alebo ním poverený vyšší súdny úradník v zmysle § 553 ods. 3 Trestného poriadku, pretože postup a rozhodnutie okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv, sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenapadol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009