znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., a. s., L., zastúpenej advokátom Mgr. M. U., Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z 11. januára   2007   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 262/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2007 doručená sťažnosť spoločnosti K., a. s., L. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym   úradným   postupom zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 3 Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozhodnutím   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 11. januára 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 262/06.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd označeným rozhodnutím na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 98/06-46 z 20. júla 2006, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na priznanie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím okresného súdu - vydaním poverenia na vykonanie exekúcie   č. 5613*014530   z   28. augusta 2003   -   proti   sťažovateľke,   ktorá   v   skutočnosti povinnou nebola.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla, že v dôsledku pochybenia okresného súdu prebiehalo   proti   nej   exekučné   konanie   vedené   pod   sp. zn.   EX 161/2003   na   základe exekučného titulu - rozsudku krajského súdu č. k. 38 Cb 463/96-162 z 29. októbra 2001, ktorým   však   bola   uložená   povinnosť   subjektu   odlišnému   od   sťažovateľky,   pričom sťažovateľka   nebola   ani   právnym   nástupcom   tohto   iného   subjektu.   Sťažovateľke   bolo doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   4.   septembra   2003,   tá   však   proti   nemu podala námietky,   ktoré   súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu   na   rozhodnutie 24. septembra 2003.   Sťažovateľka   ale   za   podané   námietky   nezaplatila   súdny   poplatok, čo v sťažnosti odôvodnila tým, že „v čase,   keď sme mali zaplatiť súdny poplatok, sme mali účty blokované a je logické, že sme ho zaplatiť nemohli. Súdny poplatok vo výške 105.800,-   Sk   je   pomerne   vysoký   a zablokovanie   účtov   nie   je   ani   dôvodom   na   podanie návrhu na oslobodenie   od   súdneho poplatku“.   Okresný   súd   11. novembra 2003 konanie o námietkách sťažovateľky zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala, krajský súd však prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Na   základe   toho   sťažovateľka   3. februára   2004   doručila   okresnému   súdu   návrh na zastavenie   a odklad   exekúcie.   V sťažnosti   uvádza,   že „Napriek   tomu,   že   súd   mal vedomosť   o tomto   návrhu   neprimerane   dlhú   dobu,   nebol   schopný   o ňom   rozhodnúť v primeranej lehote.   Počas tejto doby   sa   súd   zaoberal rôznymi   v zásade   nepodstatnými úkonmi,   namiesto   toho,   aby   skúmal   meritum   nášho   návrhu.   V danej   exekúcii   exekútor postihol náš majetok do sumy takmer 3 milióny korún. Ide o sumu, ktorá bola značne vysoká a jej   strata   mala   pre   našu   spoločnosť   veľmi   negatívny   dopad.   Máme   za   to,   že   rozsah vedenej exekúcie mal súd nútiť k väčšej aktivite v tejto veci“.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   10 Er 319/2003-137   z   5. augusta 2004   návrh sťažovateľky   na   zastavenie   a   odklad   exekúcie   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu podala sťažovateľka   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd   uznesením č. k. 15 CoE 90/2004-156   z   22. septembra 2004   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu zmenil   tak,   že   exekúciu   vedenú   proti   sťažovateľke   zastavil.   Podľa   sťažovateľky „je nepochybné   a   vyplýva   to   aj   z   uznesenia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici, že k pochybeniu došlo zo strany Okresného súdu Žiar nad Hronom resp. jeho konkrétneho pracovníka, pretože súd mal pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi riadne zistiť povinného resp. jeho právneho nástupcu. (...) Za toto nezákonné rozhodnutie, ktorým bola (...) spôsobená škoda, nesie štát zodpovednosť podľa zákona č. 58/1969 Zb.“.

Sťažovateľka   následne   zaslala   oprávnenému,   súdnemu   exekútorovi   i   skutočnému povinnému výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré však „boli bezvýsledné“, a preto   požiadala   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“)   o   predbežné   prerokovanie   jej   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím okresného súdu. Keďže ministerstvo v zákonnej lehote nárok na náhradu   škody   neuspokojilo,   sťažovateľka   podala   18. mája 2006   na okresnom   súde žalobu o náhradu škody v sume, ktorú od nej nezákonne vymohol súdny exekútor. Okresný súd jej žalobu 20. júla 2006 zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka nevyužila opravný prostriedok   proti   rozhodnutiu,   ktorého   nezákonnosti   sa   dovolávala, pričom   okresný   súd nezistil,   že   by   išlo   o prípad   hodný   osobitného   zreteľa   [§ 3   zákona   č. 58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“)], ktorý by splnenie tejto podmienky nevyžadoval. Okresný súd tiež v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sťažovateľka poukazovala   na   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   ako na nezákonné   rozhodnutie, „ale k zrušeniu rozhodnutia súdu došlo v prípade v uznesení Okresného súdu v Žiari nad Hronom,   ktorými   nebolo   vyhovené   návrhu   (...)   na   zastavenie   exekúcie   prípadne na jej odklad“. Ak by sťažovateľka využila „riadny opravný prostriedok proti vydanému povereniu   na   vykonanie   exekúcie   mohla   byť   skúmaná   i správnosť   v osobe   povinného v tomto   rozhodnutí   k čomu   však   nedošlo   práve   z dôvodu   sa   správania   samotného navrhovateľa (sťažovateľky, pozn.). V dôsledku tejto skutočnosti bola exekúcia vykonávaná oprávnene   do času   kedy   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   dňa   22. 9. 2004   nezmenil rozhodnutie Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 5. 8. 2004 a to tak, že exekúciu zastavil“.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 16 Co 262/06-93 z 11. januára 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd správne poukázal na námietky sťažovateľky ako na opravný prostriedok podľa   § 3 zákona č.   58/1969 Zb.,   ktorý   síce   využila, ale z titulu nezaplatenia súdneho poplatku   došlo   k zastaveniu   konania   o námietkach.   Krajský   súd   zdôraznil,   že „konanie o námietkach   povinného   proti   exekúcii   je   sporom   o začatie   exekúcie,   kde exekučný   súd na základe   námietky   povinného   rozhoduje   o otázke,   či   sa   exekúcia   začala   oprávnene. Námietkami   sa   sleduje,   aby   súd   -   tým,   že   námietkám   vyhovie   -   rozhodol,   že exekúcia na majetok   povinného   sa   nezačala   oprávnene   a aby   následne   exekúciu   zastavil.   (...) Podanie námietok je však spoplatnené. (...) Nezaplatenie súdneho poplatku, napriek výzve súdu na jeho zaplatenie, má za následok zastavenie konania o námietkach. Proti uzneseniu o zastavení   konania   o   námietkach   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   je   odvolanie prípustné.   Toto   konanie   nie   je   spoplatnené   a   v   rámci   neho   bolo   možné   žiadať aj o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (...)“. Keďže sťažovateľka túto možnosť nevyužila,   dospel   krajský   súd,   podobne   ako   okresný   súd,   k záveru,   že   sťažovateľka nevyužila všetky opravné prostriedky na to, aby došlo k zastaveniu exekúcie.

Krajský   súd   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľky   aj   preto,   že „nárok   na   náhradu škody,   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   v občianskom   súdnom   konaní,   môže   byť voči štátu úspešne uplatnený až vtedy, keď žiadateľ nemôže účinne dosiahnuť uspokojenie svojej   pohľadávky   z dôvodu   neoprávneného   majetkového   prospechu   -   bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný mu ho vydať“. Sťažovateľka podľa   názoru   krajského   súdu   neuplatnila   náhradu   škody   voči   súdnemu   exekútorovi napriek tomu, že tento zo zákona zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci   v súvislosti   s činnosťou   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).   Podľa   krajského   súdu   z konania   nepochybne   vyplynulo,   že   sťažovateľka sa nepokúsila „uspokojiť   v   občianskoprávnom   konaní   svoju   pohľadávku   z   dôvodu bezdôvodného obohatenia sa, prípadne náhrady škody voči iným, prvotne zodpovedným subjektom (...)“.

V závere odôvodnenia krajský súd nevyslovil, že proti jeho rozsudku je dovolanie prípustné, pretože otázka, či podľa zákona č. 58/1969 Zb. možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným vydaním poverenia v exekučnom konaní, keďže niet orgánu, ktorý   by   toto   nezákonné rozhodnutie   zrušil,   nezakladá   podľa   jeho názoru   záver   o tom, že rozhodnutie o nej je rozhodnutím po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu o nevyužití všetkých prostriedkov na zrušeniu rozhodnutia vedúceho ku vzniku škody, „nakoľko rozhodnutie na podklade ktorého sme žiadali náhradu škody ani zrušiť nemožno, pretože nie je orgán, ktorý by ho zrušil. Exekúciu možno len zastaviť. Týmito skutočnosťami sa krajský súd podrobnejšie nezaoberal.   Nezaoberal   sa   taktiež   ani   skutočnosťou,   či   sa   vôbec   zákon   č.   58/1969   Zb. vzťahuje na konkrétny prejednávaný prípad“.

V   súvislosti   s   argumentom   krajského   súdu,   že   bolo   potrebné   sa   najprv   pokúsiť o uspokojenie z bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto prospech získal, sťažovateľka zdôraznila, že v konaní preukázala, že na vydanie bezdôvodného obohatenia opakovane vyzvala súdneho exekútora i oprávneného. Bezdôvodné obohatenie na ich strane je však „diskutabilné, nakoľko navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“. Podľa   sťažovateľky   nebolo   reálne   ani „domôcť   sa   vydania   bezdôvodného   obohatenia od skutočného povinného (...), nakoľko po vstupe tejto spoločnosti do konkurzu dňa 19. 10. 1998,   bola   táto   spoločnosť   dňa   18.   5.   2004   (...)   vymazaná   z obchodného   registra“. Sťažovateľka však tvrdí, že zákon ani súdna prax nevyžadujú podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia ako nevyhnutnú podmienku na uplatňovanie náhrady škody.Sťažovateľka tiež nesúhlasí s názorom krajského súdu, že jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím po právnej stránke zásadného významu.

Podľa   sťažovateľky „krajský   súd   sa   vôbec   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia nezaoberal   skutočnosťami   tvrdenými   v odvolaní   a ako   aj   na   pojednávaní   konanom dňa 11. 1. 2007, ktorými sme preukazovali okolnosti hodné osobitného zreteľa a v tomto smere je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné“.

Sťažovateľka   zhodnotila   závery   krajského   súdu   ako „čisto   formalistické a z ústavnoprávneho hľadiska ich nie je možné (s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu)   akceptovať“.   Sťažovateľka   vyjadrila aj názor,   že „súčasťou   procesných   záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. (...) Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu však   neobsahuje   dostatočné   odôvodnenie.   Ide   jednak   o nami   tvrdené   dôvody   hodné osobitného zreteľa, s ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Taktiež otázkou, či vôbec možno priamo aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko nešlo o špeciálne   zrušenie   nezákonného   rozhodnutia   (poverenia),   sa   krajský   súd   vôbec nezaoberal a v tomto smere svoje rozhodnutie neodôvodnil. (...) Krajský súd tak ako aj okresný súd vôbec zákon č. 58/1969 Zb. nevykladali extenzívne, ale čisto formalisticky bez spravodlivého posúdenia veci“.

Sťažovateľka poukázala na potrebu rozširujúceho výkladu zákona č. 58/1969 Zb. vzhľadom na zmenu spoločenských pomerov po roku 1989, a to v kontexte príslušných ustanovení ústavy i listiny. „Okresný ako aj krajský súd rozhodol v rozpore s judikatúrou ústavného   súdu,   z ktorej   vyplýva   právo   účastníka   konania,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, majúcej základ v právnom poriadku vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy vyžadoval,   aby   okresný   súd   a krajský   súd   ako   primárni   ochrancovia   základných   práv a slobôd (I. ÚS 9/00) prihliadali pri výklade aplikovaných právnych noriem k požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 a z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čo   nerealizovali   ani   okresný   súd   a ani   krajský   súd.   Medzi   zisteným   skutkovým stavom a uskutočnenou aplikáciou práva je extrémny nesúlad.

Práve   tento   extrémny   nesúlad   je   podľa   skutkových   zistení   a právnych   záverov krajského   súdu   dôvodom   pre   zásah   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov (...).

Tým,   že   okresný   a krajský   súd   prísne   formálne   a reštriktívne   vykladali   zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym   úradným postupom,   ich   závery treba hodnotiť   ako nekonformné vo   vzťahu k Ústavou a Dohovorom proklamovanému prístupu každého na spravodlivé súdne konanie, na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   a rozhodnutím   orgánu štátu.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č. k.   16 Co 262/06   zo dňa 11. 1. 2007   bolo   porušené   základné   právo   spoločnosti   K.,   a. s.,   so   sídlom   L.,   (...) na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 16 Co 262/06 zo dňa 11. 1. 2007 zrušuje, vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Spoločnosti K., a. s., so sídlom: L., (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume   500.000,-   Sk   (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť (zaplatiť) spoločnosti K., a. s., so sídlom L., (...) trovy konania v sume 7.425,30 Sk na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. U., advokáta, so sídlom Z. vedený vo (...).“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   júna   2007   sťažovateľka   oznámila, že 29. mája 2007   podala podnet na mimoriadne dovolanie proti   predmetnému   rozsudku krajského súdu. Dňa 29. októbra 2007 sťažovateľka doručila ústavnému súdu fotokópiu oznámenia   Krajskej   prokuratúry   v B.   o   odložení   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania ako nedôvodného.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak ústavný súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. (...) a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené čl. 46 ods. 3 ústavy. Zákon č. 58/1969 Zb., ktorý ustanovenie čl. 46 ods. 3 ústavy vykonával do 30. júna 2004 bol od 1. júla 2004 nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov,   v znení zákona   č.   215/2007   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Ak sa teda sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, potom musí preukázať, že napriek tomu, že naplnila všetky podmienky ustanovené zákonom o zodpovednosti za škodu, náhrada škody nebola v rámci predbežného prerokovania jej nároku (§ 9 zákona o zodpovednosti za škodu) a následne ani všeobecnými súdmi priznaná. To platí o podmienkach tak hmotno-právneho, ako aj procesno-právneho charakteru. Inými slovami, ak by sťažovateľka preukázala, že splnila všetky podmienky úspešného uplatnenia náhrady škody a že využila všetky právom ustanovené prostriedky, ktoré   jej   právne   predpisy   na   dosiahnutie   úspechu   v procese   uplatnenia   náhrady   škody priznávajú, no napriek tomu jej náhrada škody nebola priznaná, bola by založená právomoc ústavného súdu na vyslovenie porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Zo   sťažnosti   aj   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   vyplýva   ako   nesporná skutočnosť, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 161/03 vznikla sťažovateľke škoda, a takisto je nepochybné, že táto škoda vznikla v dôsledku nezákonnosti exekučného konania,   pretože   bolo   vedené   proti   subjektu,   ktorý   nebol   v právnej   pozícii   povinného ani nespĺňal podmienky ustanovené v § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom   v čase,   keď   predmetné   exekučné   konanie   prebiehalo.   Možno   teda   uzavrieť, že podmienky hmotno-právneho charakteru sťažovateľka splnila.

Skúmanie procesno-právnych požiadaviek na úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa sústredí na zisťovanie, či v konkrétnom prípade boli účinne využité právne prostriedky nápravy nezákonného právneho stavu uvedené v § 3 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za   škodu   a či v prípade,   ak   škoda   bola   spôsobená   nezákonným   rozhodnutím,   bolo   toto rozhodnutie zrušené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť [§ 4 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu].

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka uplatnila proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky   (§   50   Exekučného   poriadku),   konanie   o nich   však   okresný   súd   zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka uviedla, že v čase podania námietok boli jej účty, z prostriedkov ktorých by mohla súdny poplatok uhradiť, zablokované, ústavný súd sa   však   stotožňuje   s názorom   krajského   súdu   uvedeným   v odôvodnení   jeho   rozsudku, že „proti uzneseniu o zastavení konania o námietkach pre nezaplatenie súdneho poplatku je odvolanie prípustné. Toto konanie nie je spoplatnené a v rámci neho bolo možné žiadať aj o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov...“. Len v prípade, ak by bola sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania o námietkach a v rámci neho aj bola žiadala   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   pričom   jej   žiadosti   by   nebolo vyhovené   a uznesenie   o zastavení   konania   o námietkach   by   bolo   potvrdené,   mohol by ústavný   súd   (ale   aj   krajský   súd)   konštatovať,   že   účinne   využila   všetky   prostriedky nápravy, ktoré jej zákon priznáva. Ak totiž tieto procesné možnosti sťažovateľka nevyužila, vystavila sa riziku kontumácie v podobe zastavenie konania o námietkach. V dôsledku toho jej námietky neboli meritórne prerokované a možno uzavrieť, že nesplnila procesno-právnu podmienku ustanovenú v § 3 zákona o zodpovednosti za škodu.

K námietke,   že   krajský   súd   neinterpretoval   ustanovenia   zákona   o zodpovednosti za škodu   rozširujúco,   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   súhlasí   s názorom sťažovateľky   o   potrebe   istého   rozšírenia   výkladu   zákona   o   zodpovednosti   za škodu (nadobudol   účinnosť   1. júla 1969)   v   nadväznosti   na   text   ústavy,   listiny   a   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka zastávala   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   názor,   že   nezákonným   rozhodnutím spôsobujúcim   škodu   bolo   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   ktoré   vydal   okresný   súd súdnemu exekútorovi. Podľa jej názoru, „ak Krajský súd v Banskej Bystrici (...) exekúciu (...)   zastavil   a súdny   exekútor   musel   vrátiť   poverenie   vydané   Okresným   súdom   v Žiari nad Hronom, pri extenzívnom výklade zákona č. 58/1969 Zb. by bolo možné túto skutočnosť považovať   za   zrušenie   rozhodnutia“.   Táto   argumentácia   bola   použitá   aj   v odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto potrebou extenzie pri interpretácii ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. Ak tento zákon hovorí o nezákonnom rozhodnutí, musí ísť   o taký   individuálny   právno-aplikačný   akt,   ktorý   má   priame   právne   účinky pre poškodeného.   Poverenie   na   vykonanie   exekúcie   však   takéto   účinky   vykazuje len voči osobe   súdneho   exekútora.   Ide   totiž   o procesný   úkon   exekučného   súdu adresovaný súdnemu   exekútorovi,   na   základe   ktorého   môže   súdny   exekútor   začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku). Po udelení poverenia môže   súdny   exekútor   upovedomiť   povinného   o začatí   exekúcie,   a tým   mu   zakázať nakladanie   s majetkom,   ktorý podlieha   exekúcii   (§   47   ods.   1   Exekučného   poriadku). Z uvedeného   je   zrejmé,   že poverenie   na vykonanie exekúcie   nevykazuje priame   právne účinky voči osobe povinného, preto nakoniec povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné   prostriedky   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku).   Až upovedomenie   o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, ktorým vznikajú priame právne účinky voči povinnému   [§   47   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku],   a preto   môže   povinný proti upovedomeniu podať námietky. Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu tak škodu sťažovateľke   bolo   spôsobilé   vyvolať   svojou   nezákonnosťou   upovedomenie   o začatí exekúcie, nie nezákonné poverenie na vykonanie exekúcie.

Z príloh sťažnosti však ústavný súd zistil, že krajský súd nespochybnil nezákonnosť exekučného konania vedeného proti sťažovateľke (a následne aj jej nárok na náhradu škody) z dôvodu, že nesprávne poukázala na také rozhodnutie, ktoré jej škodu spôsobiť nemohlo, a pri posudzovaní jej nároku na náhradu škody sa nezameral na podrobné skúmanie toho, či nezákonnosť bola spôsobená poverením na vykonanie exekúcie, upovedomením o začatí exekučného   konania alebo iným procesným   postupom   súdneho   exekútora   a exekučného súdu.   Práve   táto   skutočnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   svedčí   o želanej   extenzívnej interpretácii   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   podanej   krajským   súdom.   V aplikačnom výklade § 3 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý vykonal krajský súd, nezistil ústavný súd žiadnu neprípustnú reštrikciu. Námietky podané sťažovateľkou považoval za relevantné prostriedky nápravy a správne zhodnotil ich podanie ako neúčinné zistiac, že v dôsledku nevyužitia práva sťažovateľky na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania o námietkach   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   okresný   súd   tieto   námietky   meritórne neprerokoval.

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu, pričom namietala, že krajský súd sa nezaoberal jednak otázkou, „či vôbec možno   priamo   aplikovať   zákon   č. 58/1969   Zb.,   nakoľko   nešlo   o špeciálne   zrušenie nezákonného rozhodnutia (poverenia)“, ale aj ňou tvrdenými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 3 zákona o zodpovednosti za škodu.

K prvému   dôvodu   sťažovateľky   ústavný   súd   odkazuje   na   už   uvedenú   časť odôvodnenia týkajúcu sa výkladu zákona o zodpovednosti za škodu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne vysvetlil prípady, ktoré podľa jeho   právneho   názoru   napĺňajú   znaky   pojmu „prípady   hodné   osobitného   zreteľa“ uvedeného v § 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Argument sťažovateľky o nedostatku prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku za konanie o podaných námietkach z dôvodu zákazu nakladania s prostriedkami sťažovateľky na účtoch, ktorých bola majiteľkou, však neakceptoval, keď jednoznačne uviedol, že konanie o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania o námietkach pre nezaplatenie súdneho poplatku „nie je spoplatnené a v rámci neho bolo možné žiadať aj oslobodenie od platenia súdnych poplatkov...“. Krajský súd preto   správne neposúdil   dôvod   nezaplatenia súdneho poplatku   za   konanie o námietkach v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu ako hodný osobitného zreteľa.

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   predstavuje   podľa   názoru ústavného   súdu   logický   a vnútorne   usporiadaný   celok,   ktorý   dáva   odpovede   na   všetky otázky majúce zásadný význam pre meritórne rozhodnutie. K tomu ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napríklad III. ÚS 209/04) vychádzajúcu z rozhodovacej praxe   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   odôvodnenie   rozhodnutia neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd   povinný dať podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Pokiaľ   ide   o   nesúhlas sťažovateľky   s   nepripustením   dovolania   proti   rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd uvádza, že je na úvahe odvolacieho súdu, či túto možnosť danú zákonom využije alebo nie. Predmet sporu a rozhodnutie o ňom krajský súd nepovažoval za otázku   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   a tento   jeho   záver   ústavný   súd   nie   je oprávnený preskúmavať. Pritom ústavný súd už nad rámec odôvodnenia poukazuje na prax všeobecných súdov, ktorá zastáva názor, že pripustenie dovolania odvolacím súdom nie je viazané na návrh účastníka konania a odvolací súd v prípade existencie takéhoto návrhu nie je   ním   viazaný   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   marca   2003, sp. zn. Obdo V 79/2000).

Z uvedených dôvodov sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008