znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 45/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti M. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1205/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 1205/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 1205/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   H.   trovy   konania v sume 6 825 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   na   účet   jej právnej   zástupkyne advokátky   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od doručenia   tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 45/07-12   z   20. marca 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1205/92.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 138/07 doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V tomto prípade sa jedná o pomerne zložitú, skutkovo a právne náročnú vec, kde predmetom je určenie povinnosti odporcu vydať nehnuteľnosť a uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Konajúci súd vo veci rozhodol rozsudkom v roku 1993. Tento rozsudok bol následne Krajským súdom v Banskej Bystri zrušený. Od napadnutia veci v roku 1992 až do roku 1994 nemožno konštatovať žiadne prieťahy na strane okresného súdu, nakoľko vo veci sa priebežne konalo, vo veci bolo rozhodnuté a aj po zrušení rozsudku boli vytyčované ďalšie súdne pojednávania. Od roku 1994 sa vec skomplikovala úmrtím navrhovateľa P. H. staršieho, na ktorého miesto do konania vstúpili jeho dedičia. Následne súd uskutočnil viacero   úkonov   smerujúcich   k   zabezpečeniu   podkladov   potrebných   pre   ďalšie   konanie a rozhodnutie vo veci,   napr.   vyžiadanie dokladov,   ktoré slúžili pre podklad na   vydanie stavebných povolení Po predložení dokladov sa ďalšie pojednávania vo veci uskutočnili v roku 1998, a to v mesiaci apríl a máj. Podaním zo dňa 2. 7. 1998 navrhovatelia upresnili petit podaného návrhu. Uznesením zo dňa 18. 3. 1999 konajúci súd zastavil konanie vo veci nariadenia   predbežného   opatrenia,   a   v   mesiaci   marec   1999   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie. V mesiaci február 2000 bol predložený vypracovaný znalecký posudok a bolo rozhodnuté   o znalečnom.   Proti   uzneseniu   bolo   podané   odvolanie,   pričom   spis   sa z Krajského   súdu   v Žiline   vrátil   v   mesiaci   júl   2000.   Termín   pojednávania   bol   určený na 14. 11. 2001 s tým, že pojednávanie muselo byť odročené na neurčito, nakoľko zomrel navrhovateľ P. H. Následne súd vykonal šetrenie ohľadom okruhu dedičov, pričom dňa 20. 7. 2002 zomrel navrhovateľ Ľ. H. Opätovne bol zisťovaný okruh dedičov, pričom dňa 26. 8. 2004   zomrela   navrhovateľka   R.   H.   a   opätovne   nasledovalo   zisťovanie   okruhu dedičov. Sudkyňa, ktorej je vec pridelená v súčasnosti, prevzala spis dňa 7. 2. 2005, pričom v tom čase prevzala celý senát, v ktorom bolo 245 reštančných vecí. Preto nie je možné požadovať, aby v každej veci konala od začiatku bez akýchkoľvek prieťahov. Vzhľadom na viaceré úmrtia účastníkov konania, nie je možné bez ustálenia okruhu účastníkov vo veci nariadiť pojednávanie. Podľa vyjadrenia sudkyne, akonáhle budú splnené všetky podmienky na nariadenie pojednávania, bude pojednávanie nariadené.

Čo sa týka samotnej sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorá bola podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ohľadom tejto je možné konštatovať, že celá je koncipovaná všeobecne   s   citovaním   ustálenej   judikatúry   a   právnych   noriem,   a   to   bez   uvedenia konkrétnych skutkových a právnych skutočností a záverov. V sťažnosti sa uvádza, že termín pojednávania bol naposledy určený na 20. 6. 1994, čo však vzhľadom na vyššie uvedené nezodpovedá skutočnosti. Navrhovateľka v sťažnosti nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje obdobie,   kedy   podľa   nej   malo   zo   strany   Okresného   súdu   Žilina   dôjsť   k zbytočným prieťahom. Ústavný súd by mal preto pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj tieto okolnosti, pričom   prípadné   zistenie   objektívnych   prieťahov   nemôže   dávať   automaticky   dôvod na priznanie nároku. Dôležitá je tiež sťažnosť, jej obsah a vzťah k uplatňovanému nároku.

Vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. J. M. k postupu konania vedeného na Okresnom súde v Žiline pod spis. zn. 16 C 1205/1992:

K tomuto predmetu   sa môžem vyjadriť   od časového obdobia,   kedy som sa stala zákonnou sudkyňou v tejto právnej veci, čo bolo dňa 07. 02. 2005.

K postupu pred týmto dátumom sa nemôžem vyjadriť. K   07.   02.   2005   som   jednorazovo   prebrala   celý   senát   16   C,   ktorý   predstavoval vo februári 2005 377 živých nevybavených spisov, z toho 245 reštančných vecí. S každou vecou   som   sa   osobitne   zoznamovala,   pričom   bolo   potrebné   všetky   veci   kompletne naštudovať po skutkovej a právnej stránke.

Naštudovanie   vecí   prebiehalo   paralelne   s   nápadom   nových   vecí,   pričom   bolo potrebné kontrolovať i ostatné veci, či sú reštančné alebo tzv. statusové, či výživné a iné. Keďže v priebehu tohto konania zomreli obaja navrhovatelia ako i niektorí právni nástupcovia   po   navrhovateľovi   v   rade   A,   súd   zisťoval   okruh   právnych   nástupcov po navrhovateľovi v rade A/ P. H. a okruh právnych nástupcov po právnych nástupcoch navrhovateľa v rade A P. H. a Ľ. H. Ďalej súd odstraňoval procesné nedostatky spôsobené právnou nástupníčkou H. H. pri udeľovaní plnomocenstiev viacerým fyzickým osobám a taktiež právnym nástupcom V. H. z toho istého dôvodu.

Zároveň   bolo   zastavené   konanie   voči   navrhovateľke   v   rade   B   R.   H.   a   šetrený aktuálny pobyt právnej nástupníčky po právnom nástupcovi navrhovateľovi v rade A P. H., P. H., M. D.

Ako náhle budú procesné dané všetky podmienky na nariadenie pojednávania, bude tak učinené. Chronológia úkonov v 16 C 1205/92 - 1 SprS 138/07

Dňa 13. 4. 1992 - napadla vec na súd Dňa 9. 11. 92 - pojednávanie odročené na neurčito Dňa 25. 1. 93 - uznesenie - nariadenie znal. dokazovania

Dňa 24. 2. 93 - uznesenie o vyúčtovaní znalečného Dňa 9. 3. 93 - pojednávame odročené na neurčito Dňa 17. 3. 93 - uznesenie o nariadení doplnenia znal. Dokazovania Dňa 8. 4. 93 - uznesenie o vyúčtovaní znalečného Dňa 19. 4. 93 - pojednávanie - rozsudok Dňa 27. 5. 93 - doručené súdu odvolanie odporcu proti rozsudku Dňa 21. 9. 93 - predložený KS v B. Bystrici Dňa 28. 2. 94 - vrátený spis z KS - zrušený rozsudok OS Dňa 7. 6. 94 - pojednávanie odročené na 20. 6. 94 Dňa 20. 6. 94 - odročené na neurčito Dňa 9. 11. 94 - uznesenie o rozšírení účastníkov na strane navrhovateľov Dňa 6. 4. 98 -pojednávanie odročené na 4. 5. 98 Dňa 4. 5. 98 - odročené pojednávanie na 20. 6. 98 Dňa 18. 3. 99 - zastavené konanie o nariadení predb. opatrenia Dňa 22. 3. 99 - nariadené uznal. Dokazovanie Dňa 17. 2. 2000 - uznesenie o vyúčtovaní znalečného Dňa 15. 3. 2000 - doručené súdu odvolanie sa návrhov, proti uzneseniu o vyúčt. znal. Dňa 23. 5. 00 - predložený spis na KS Žilina Dňa 20. 7. 00 - vrátený spis z KS - potvrdené uznesenie Dňa 27. 11. 01 - pojednávanie odročené na neurčito - zomrel navrhov. P. H. - zisťovaný okruh dedičov, dňa 20. 7. 02 - zomrel navrhov. Ľ. H. - zisťovaný okruh dedičov,   dňa   26. 8. 04   -   zomrela   navrhov.   R.   H.   -   zisťovaný   okruh dedičov Dňa 25. 10. 2006 - uznesenie - zastavené konanie proti navrhov. 1) Spis sa od 5. 3. 2007 nachádza u VSU za účelom ďalšieho konania“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 1205/92 ústavný súd zistil v zásade rovnaké skutočnosti a úkony, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., ktoré je totožné s právom podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   38   ods.   2   listiny)   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   charakter   veci,   pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o vydanie nehnuteľností z titulu vyvlastnenia a o určení povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní týchto nehnuteľností je možné hodnotiť ako právne i skutkovo zložitú vec najmä vzhľadom na nutnosť rozsiahleho dokazovania. Treba však   konštatovať,   že   doterajšia   doba   konania   (návrh   bol   okresnému   súdu   doručený 13. apríla 1992) predstavuje viac ako 15 rokov. Takáto dĺžka konania je aj za akceptácie právnej a faktickej náročnosti veci neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania po úmrtí svojho otca Ľ. H. v júli 2002, ktorý bol dedičom po navrhovateľovi v prvom rade, podstatne neprispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci, hoci je pravdou, že túto skutočnosť oznámila právna zástupkyňa okresnému   súdu   až 10.   marca   2003.   Tu   treba uviesť   i to,   že podaný   návrh vykazoval   nedostatky,   ktoré   konštatoval   aj   odvolací   súd.   Okresný   súd   však   nemal k správaniu sťažovateľky a jej právnym predchodcom žiadne výhrady.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že konanie v tejto veci začalo už 13. apríla 1992, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS   52/01, IV.   ÚS 387/04).   V tejto súvislosti   ústavný súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

Z   obsahu   predloženého   spisu   ústavný   súd   zistil   tieto   obdobia   nečinnosti okresného súdu:

- od 9. novembra 1994 (uznesenie okresného súdu o rozšírení účastníkov na strane navrhovateľov) až do 16. marca 1998, keď sa konalo vo veci pojednávanie (nečinnosť viac ako   40   mesiacov).   V   tomto   období   okresný   súd   urobil   iba   jednoduché   úkony (výzvy na Obvodný úrad životného prostredia v Ž. a v B.);

-   od   27.   novembra   2001,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie na   neurčito,   až do 25. októbra   2006,   keď   zastavil   konanie   proti   v   pôvodnom   návrhu   označenej navrhovateľke v druhom rade (nečinnosť takmer 59 mesiacov).

Hoci okresný súd vo veci rozhodol, odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil uznesením zo 4. novembra 1993 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia bolo to, že okresný súd nerozhodol o nároku navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia povinnosti odporcom uzavrieť s nimi dohodu o vydaní nehnuteľnosti a tiež to, že okresný súd   nedostatočne   vykonal   dokazovanie,   či   boli   vo   veci   splnené   zákonné   podmienky na vyvlastnenie nehnuteľností alebo postup podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   nedostatky   a   pochybenia   okresného   súdu   v napadnutom konaní ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že od sťažovateľky nemožno oprávnene žiadať, aby čakala na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa riešia nároky ešte jej právneho predchodcu na vydanie nehnuteľností, a teda rozhodnutie má pre ňu mimoriadny význam, takú neprimerane dlhú dobu (konanie v súčasnosti prebieha už viac ako 15 rokov). Ústavný súd   preto   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti,   že   sťažnosť sťažovateľky je koncipovaná len všeobecne a nezodpovedá skutočnosti (napr., že posledné pojednávanie sa konalo ešte v roku 1994), resp. nie sú v nej vymedzené bližšie obdobia nečinnosti.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 16 C 1205/92, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, čo odôvodnila tým, že: «Právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale ja nemateriálnu ujmu. Taktiež zdôrazňujem, že pôvodní účastníci v priebehu konania zomreli a v dôsledku porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   právoplatného skončenia sporu „nedožili“.»

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v právnej veci sťažovateľky vedenej   pod   sp.   zn.   16   C   1205/92,   berúc do   úvahy uvedené   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   100   000   Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. M.   P. Ústavný súd pri rozhodovaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov v sume 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál a k tomu bolo priznaných 19 % DPH, pretože právna zástupkyňa je platkyňou dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 825 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.