znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R. K. a R. K., zastúpených zákonnými zástupcami Ing. Z. K., K., a Ing. J. K., K., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Krajskou   prokuratúrou   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Kc 2118/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   K.,   R.   K.   a R.   K.,   zastúpených   zákonnými   zástupcami   Ing.   Z.   K. a Ing. J. K.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2005   doručená   sťažnosť   M.   K.,   R.   K.   a R.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených zákonnými zástupcami Ing.   Z. K., K., a Ing.   J. K., K., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Krajskou prokuratúrou v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2118/05.

Z obsahu   sťažnosti   a priložených   listín   vyplýva, že   rodičia   a zákonní   zástupcovia svojich   maloletých   detí   –   sťažovateľov   ako   bezpodieloví   spoluvlastníci   nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1994 v katastrálnom území B. ako pozemok parc. číslo 821/3 – záhrada o výmere   478   m2 a pozemok   parc.   číslo   821/4   –   zastavaná   plocha   o výmere   122   m2, s rozostavanou stavbou bez súpisného čísla darovacou zmluvou z 9. apríla 2001 previedli vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na sťažovateľov, a to na každého v podiele 1/3. Okrem darovania touto zmluvou došlo aj k zriadeniu vecného bremena v prospech darcov, ktorému   zodpovedalo   ich   právo   užívania   celých   nehnuteľností,   a to   aj   do   budúcna   po ukončení stavby a povolení jej užívania na základe príslušného kolaudačného rozhodnutia.

Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 23 C 398/01 z 15. novembra 2001 bol zákonný   zástupca   –   otec   sťažovateľov   zaviazaný   zaplatiť   R.   V.   a Ing. P.   Ď.   spolu 2 178 703 Sk.

Sťažovatelia uviedli, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp.   zn.   30   C   472/02   z   10.   septembra   2004   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 336/04 z 15. februára 2005 určil, že vyššie uvedená darovacia zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je voči menovaným veriteľom zákonného zástupcu sťažovateľov právne neúčinná.

Sťažovatelia   sa   20.   júla   2005   obrátili   s podnetom   na   podanie   mimoriadneho dovolania   na   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“).   Ako   ďalej   uviedli,   ich   podnet   doplnený   o ďalšie   skutočnosti   návrhom zo 4. augusta 2005 bol krajskou prokuratúrou listom sp. zn. Kc 2118/05 z 27. septembra 2005 odložený.

Podľa   sťažovateľov   krajská   prokuratúra   im   týmto   postupom   odoprela   právo   na spravodlivé prejednanie veci, právo na vlastníctvo a na súdnu ochranu. V tejto súvislosti poukazujú na vady konania pred všeobecnými súdmi, kde ako maloletí účastníci neboli riadne   procesne   zastúpení,   pretože   podľa   ich   názoru   zákonní   zástupcovia   ako   darcovia z titulu   darovacej   zmluvy   nemohli   súčasne   vystupovať   v konaní   za   obdarovaných. Predmetný namietaný dôvod podľa nich nebol v odložení podnetu krajskou prokuratúrou vôbec zohľadnený.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva zaručeného v čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru krajskou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 2118/05, zrušil odloženie podnetu sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania z 27. septembra 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie, priznal každému z nich finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a priznal im tiež trovy konania vo výške 129 690 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   napádajú   „rozhodnutie   krajskej   prokuratúry“   pre   nepodanie mimoriadneho dovolania na základe ich podnetu, pričom tvrdia, že týmto postupom krajskej prokuratúry   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci, vlastníckeho práva a práva na súdnu ochranu.

Ak   sa   občan   obráti   na   generálneho   prokurátora   s podnetom   na   mimoriadne dovolanie, tak mu tým nevzniká právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jeho podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

V okolnostiach prípadu sťažovatelia vo svojom podnete generálnemu prokurátorovi z 20. júla 2005 doplnenom 4. augusta 2005 žiadali podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho krajského súdu sp. zn. 17 Co 336/04 z 15. februára 2005, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   30   C   472/02   z   10.   septembra   2004 vyslovujúci   právnu   neúčinnosť   darovacej   zmluvy   z   9.   apríla   2001,   na   základe   ktorej previedli zákonní zástupcovia na svoje maloleté deti (sťažovateľov) nehnuteľnosti zapísané na LV č. 1944 v katastrálnom území B. (rozostavaný dom s pozemkom, záhrada), voči veriteľom otca maloletých sťažovateľov.

Z poverenia   generálneho   prokurátora   oznámila   krajská   prokuratúra   listom z 27. septembra 2005 sp. zn. Kc 2118/05 sťažovateľom, že na základe ich podnetu nebude podané   mimoriadne   dovolanie,   a náležite   im   vysvetlila   dôvody   takého   postupu. Argumentujúc,   že   zákonní   zástupcovia   sťažovateľov   všetky   skutkové   tvrdenia   a právne závery prednášali v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu a súdy   sa nimi zaoberali a v odôvodnení svojich rozhodnutí aj vysporiadali, krajská prokuratúra sa stotožnila s ich závermi a v podrobnostiach na ne odkazovala.

Tým bol podnet sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania v primeranej dobe riadne   vybavený.   Negatívny   záver   o dôvodoch   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemožno   spájať s porušením   sťažovateľmi označených   základných   práv   (II.   ÚS   41/01), a preto ústavný súd ich sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše konštatuje, že ak sťažovatelia namietajú, že v prvostupňovom aj v odvolacom konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, v súlade s týmto ustanovením mohli sami podať dovolanie voči nepriaznivému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Z obsahu sťažnosti však táto skutočnosť nevyplýva a ani sťažovatelia to netvrdia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006