znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 45/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   bytom   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. M., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v Bratislave   II,   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Ružinov   –   západ,   č.   k.   ČST:   ORP-219/02-16-2002-MS   z 29.   mája   2002,   uznesením Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   č.   k.   Pn   2277/02-7   zo   17.   júna   2002,   stanoviskom Krajskej   prokuratúry   Bratislava   č.   k.   2   Kn   2259/02-9   z 19.   augusta   2002,   ako   aj stanoviskom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   IV   Gn   2792/02-14 z 8. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2002   doručená   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   O.   M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, Obvodného   oddelenia   Policajného zboru   Ružinov –   západ,   č.   k. ČST:   ORP-219/02-16-2002-MS z 29. mája 2002, uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II č. k. Pn 2277/02-7 zo   17.   júna   2002,   stanoviskom   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   č.   k.   2   Kn   2259/02-9 z 19. augusta 2002, ako aj stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Gn 2792/02-14 z 8. októbra 2002.

Sťažovateľ   uviedol,   že   oznámením podaným 8.   januára   2002   ústne   do   zápisnice Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v Š.   žiadal   preveriť,   či   v konaní   konkrétnej fyzickej osoby (pozn. Ing. P. H., bytom B.) nedošlo k trestnému činu skrátenia dane podľa § 148 Trestného zákona a trestného činu neoprávneného podnikania podľa § 118 Trestného zákona. Toto oznámenie sťažovateľ doplnil písomným podaním z 21. januára 2002.

Jeho   oznámenie   bolo   z dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpené   Okresnému riaditeľstvu   Policajného   zboru   v Bratislave   II,   Obvodnému   oddeleniu   Policajného zboru Ružinov – západ, ktoré uznesením č. k. ČVS: ORP-219/02-16-2002 MS z 29. mája 2002 vec   podľa   §   159   ods.   1   Trestného   poriadku   odložilo,   pretože   „nejde   o podozrenie z trestného činu a vec nie je na mieste vybaviť inak“.

Sťažovateľ   napadol   uvedené   rozhodnutie   sťažnosťou,   ktorú   Okresná   prokuratúra Bratislava II uznesením č. k. Pn 2277/02-7 zo 17. júna 2002 zamietla ako nedôvodnú. Sťažovateľ   sa   podnetom   z 25.   júna 2002   obrátil   podľa   §   31   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   na   nadriadenú   krajskú   prokuratúru,   aby preskúmala zákonnosť uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava II č. k. Pn 2277/02-7 zo 17. júna 2002, ako aj jej postup v uvedenej veci. Krajská prokuratúra Bratislava vo svojom stanovisku č. k. 2 Kn 2259/02-9 z 19. augusta 2002 sťažovateľovi oznámila, že rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava II zo 17. júna 2002, ako aj jej postup vo veci sp.   zn. Pn 2277/02   považuje   za   zákonný   a správny.   Sťažovateľ   sa   v uvedenej   veci   obrátil opakovaným podnetom na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá vo svojom stanovisku č. k. IV Gn 2792/02-14 z 8. októbra 2002 sťažovateľovi oznámila, že v postupe Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Ružinov   –   západ,   Okresnej   prokuratúry Bratislava II   ani   v postupe   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   nezistila   pochybenie   alebo porušenie zákona.

Sťažovateľ   namietal,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní,   predovšetkým   však policajný   orgán,   sa   v dôsledku   nesprávneho   posúdenia   jednej   z predbežných   otázok v uvedenej   veci   v konečnom   dôsledku   ani   nezaoberali   možnou   trestnoprávnou zodpovednosťou osoby, voči ktorej smerovalo jeho oznámenie.

Sťažovateľ   poukazoval   na   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   štátny   orgán porušuje   právo   na inú   právnu ochranu vtedy,   ak koná inak,   ako v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, ale aj vtedy, ak nekoná vôbec, hoci by podľa zákona konať mal (I. ÚS 26/94).

Podľa   sťažovateľa   aj   v jeho   oznámení   z 8.   januára   2002   bolo   potrebné   posúdiť predbežnú   otázku   právnej   subjektivity   konzorcia   s názvom   Expedícia   nežnej   revolúcie, pričom v zmysle § 9 ods. 1 Trestného poriadku pokiaľ sa v konaní vyskytne predbežná otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol súd, sú orgány činné v trestnom konaní takým rozhodnutím viazané. Sťažovateľ už v oznámení z 8. januára 2002 upozorňoval, že uvedenú predbežnú otázku už riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach sp. zn. 3 Obo 38/92 z 28. apríla 1992 a sp. zn. Ndob 743/98 z 29. septembra 1998. Policajný orgán napriek tomu vo svojom uznesení č. k. ČVS: ORP-219/02-16-2002 MS z 29. mája 2002 túto otázku posúdil inak. Keďže tým vytvoril chybné východisko, jeho hodnotenie skutkových okolností je nesprávne. Rozhodnutie policajného orgánu, ktoré sa opiera o zjavne chybné hodnotenie   faktov,   je   preto   arbitrárne.   Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   hoci   opakovane upozorňoval prokuratúru na pochybenie policajného orgánu, nedosiahol zrušenie chybného uznesenia a vydanie nového rozhodnutia v súlade so zákonom.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1,Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava – II vo veci vedenej pod sp. zn. ORP – 219/02, Okresná   prokuratúra   Bratislava   –   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Pn   2277/02,   Krajská prokuratúra Bratislava vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kn 2259/02, Generálna prokuratúra SR vo veci vedenej pod sp. zn. IV Gn 2792/02 porušili právo PhDr. V. K., Š. na inú právnu ochranu podľa čl. 46, ods./1 Ústavy SR.

2,Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Bratislava – II sp. zn. ORP – 219/02 z 29. 5. 2002 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto orgánu na ďalšie konanie.

3,Okresnému riaditeľstvu PZ Bratislava – II, Okresnej prokuratúre Bratislava – II, Krajskej   prokuratúre   Bratislava   a   Generálnej   prokuratúre   SR   sa   ukladá   zaplatiť   trovy konania   pred   ústavným   súdom   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 26/94 vyslovil, že: „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom,   že   osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   u orgánov   činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00).

Podmienkou poskytnutia inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je však vždy existencia   subjektívneho   práva   oprávnenej   osoby,   ktorého   ochrany   sa   táto   zákonom ustanoveným postupom domáha na príslušnom orgáne Slovenskej republiky. Len v takýchto prípadoch   môže   existovať   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu a porušením základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade však sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na inú právnu   ochranu   bez   toho,   že   by   vo   svojej   sťažnosti   uviedol   konkrétne   skutočnosti,   na základe   ktorých   by   bolo   možné   dospieť   k záveru,   že   oznámením   z 8.   januára   2002 o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   iná   osoba   spáchala   trestný   čin   krátenia   dane podľa   §   148   Trestného   zákona   a trestný   čin   neoprávneného   podnikania   podľa   §   118 Trestného zákona, sa domáhal ochrany svojich konkrétnych práv v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Takýto záver nepotvrdzujú ani listinné dôkazy, ktoré sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil.

Ustanovenie § 118 Trestného zákona upravujúce skutkovú podstatu trestného činu neoprávneného podnikania chráni právne vzťahy vznikajúce v oblasti podnikania v trhovej ekonomike   najmä   z hľadiska   zabezpečenia   kontroly   štátu   nad   dodržiavaním   zákonom ustanovených   podmienok   výkonu   podnikateľskej   činnosti.   Ustanovenia   §   148   až 148ba Trestného zákona chránia verejný záujem na riadnom výbere daní a obdobných povinných platieb.

Medzi   sťažovateľom   označeným   postupom   a rozhodnutiami   orgánov   činných v trestnom konaní a porušením jeho základného práva na inú právnu ochranu nie je podľa názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   tohto   prípadu   daná   príčinná súvislosť.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99).

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003