znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 449/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Janou   Bednárovou,   advokátska   kancelária,   Jakobyho   9,Košice, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 37/2012-79z 28.   februára   2014   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   36   ods.   2   Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 3 S 37/2012-79   z 28.   februára   2014   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 9. mája 2012 doručil krajskému súdu žalobuo ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podanú proti Daňovému úradu Prešov ako žalovanému(ďalej len „žalovaný“), ktorý u neho ako daňového subjektu 20. júna 2011 začal daňovúkontrolu k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009. Upovedomením z 23. novembra 2011žalovaný sťažovateľovi oznámil, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky predĺžilolehotu   na   výkon   daňovej   kontroly   o   ďalších   šesť   mesiacov.   Podľa   názoru   sťažovateľapredĺžením lehoty konal žalovaný v rozpore s ustanovením § 15 ods. 17 zákona Slovenskejnárodnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), pretožeu neho nešlo o zložitý prípad, a navyše žalovaný neuviedol žiadne objektívne dôvody,pre ktoré bolo potrebné daňovú kontrolu predĺžiť. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, že daňovákontrola bola u neho vykonávaná prostredníctvom kontrolnej skupiny, a nie „zamestnancasprávcu   dane“,   ako   to   predpokladá   §   15   ods.   1   zákona   o   správe   daní.   Podľa   názorusťažovateľa žalovaný stratil viaceré doklady, ktoré mu pre účely daňovej kontroly zapožičal,a poškodil jeho peňažný denník za rok 2009, preto 21. marca 2012 požiadal žalovanéhoo nápravu. Od žalovaného však dostal marginálnu odpoveď, podľa ktorej mu boli vrátenévšetky zapožičané doklady a že v čase vrátenia dokladov, t. j. 13. marca 2012, tieto nebolipoškodené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v žalobe navrhol, aby krajský súdvydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému vrátiť sťažovateľovi stratené účtovné dokladya peňažný denník za rok 2009 s tým, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľav rámci   výkonu   daňovej   kontroly   a   aby   daňovú   kontrolu   ukončil   v   zákonnej   lehotedo 19. júna 2012.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 konanie vo vzťahu kvýrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal s porušovaním jeho právv rámci   výkonu   daňovej   kontroly   a   aby   skončil   daňovú   kontrolu   v   zákonnej   lehotedo 19. júna 2012, zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podalsťažovateľ   29.   apríla   2014 „dovolanie“,   o ktorom   najvyšší   súd   uznesenímsp. zn. 2 Sdo 14/2014   z 19. júna   2014 rozhodol   tak,   že   konanie   zastavil pre nedostatokprávomoci konať vo veci.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd „sa   ani   napriek preukázateľným viacerým podnetom sťažovateľa vôbec nevenovali všetkým jeho námietkam na postup Daňového úradu Prešov, čím mu podľa jeho názoru bolo preukázateľne odopreté právo   na   spravodlivý   súdny   proces.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   rozhodnutia porušovateľov trpia vadou vo vzťahu k nemu a to odňatím mu možnosti konať pred súdom.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   petite   žiada,   aby   ústavný   súdnálezom   vyslovil,   že   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   S   37/2012-79z 28. februára   2014   a   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sdo   14/2014z 19. júna 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,a aby sťažovateľovi priznal náhradu trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   krajského   súduč. k. 3 S 37/2012-79   z   28.   februára   2014   a   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týkaveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zistil,   že   už   uznesenímč. k. II. ÚS 420/2014-18 z 24. júla 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. septembra 2014)odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenieidentických   práv   identickým   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu,   pretože   jehopreskúmaním   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   neobsahuježiadne náznaky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti,   a   preto   ho   treba   považovaťza dostačujúce a presvedčivé.

Keďže týmto došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. a)zákona   o   ústavnom   súde,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namietalporušenie označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79z 28. februára 2014, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenieoznačených   práv   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sdo   14/2014z 19. júna 2014,   ústavný   súd   zistil,   že   napriek   skutočnosti,   že   túto   v   mene   sťažovateľakoncipovala kvalifikovaná právna zástupkyňa, predložená sťažnosť sa vo vzťahu k tomutosúdu   vyznačuje   nedostatkom   odôvodnenia   námietky   porušenia   jednotlivých   právuvádzaných v petite, ktoré je podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde potrebné považovaťza jednu   zo   všeobecných náležitostí návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom.Odôvodnenie sťažnosti predkladanej ústavnému súdu pritom musí byť logické, kompaktné adostatočne   určité,   pretože   v   spojení   s   petitom   vymedzujú   rozsah   ústavného   prieskumudodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v   konaní   realizovanom   tým-ktorým   orgánomverejnej moci.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonompredpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,ale aj prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovenépredpoklady (II. ÚS 117/05).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS   56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo   na spravodlivé   súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namietalporušenie označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 14/2014z 19.   júna   2014,   odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nepovažovalza účelné vyzývať sťažovateľa na odstránenie vytýkaných nedostatkov, pretože vychádzajúcz čl. 51 ods. 1 ústavy z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na spochybnenie,resp. korekciu právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý napadnutým uznesením zastavilkonanie „o podaní navrhovateľa“ pre nedostatok právomoci konať vo veci.

Predložená sťažnosť mohla byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože otázka   posúdenia   podmienokna uskutočnenie   dovolacieho   konania   vrátane   posúdenia   otázky   prípustnosti   dovolaniaje vecou   zákonnosti   a jej   vyriešenie   v súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdnehoporiadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizáciizákladného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesťk záveru   o porušení   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46ods. 1 ústavy (III. ÚS 17/2014, III. ÚS 77/2014).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bezpredmetné   rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

Senát bol zložený podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 po vyslovenípredpojatosti členky senátu z dôvodu jej predchádzajúceho rozhodovania vo veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015