SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 449/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, advokátska kancelária, Jakobyho 9,Košice, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 37/2012-79z 28. februára 2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 9. mája 2012 doručil krajskému súdu žalobuo ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podanú proti Daňovému úradu Prešov ako žalovanému(ďalej len „žalovaný“), ktorý u neho ako daňového subjektu 20. júna 2011 začal daňovúkontrolu k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009. Upovedomením z 23. novembra 2011žalovaný sťažovateľovi oznámil, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky predĺžilolehotu na výkon daňovej kontroly o ďalších šesť mesiacov. Podľa názoru sťažovateľapredĺžením lehoty konal žalovaný v rozpore s ustanovením § 15 ods. 17 zákona Slovenskejnárodnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), pretožeu neho nešlo o zložitý prípad, a navyše žalovaný neuviedol žiadne objektívne dôvody,pre ktoré bolo potrebné daňovú kontrolu predĺžiť. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, že daňovákontrola bola u neho vykonávaná prostredníctvom kontrolnej skupiny, a nie „zamestnancasprávcu dane“, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona o správe daní. Podľa názorusťažovateľa žalovaný stratil viaceré doklady, ktoré mu pre účely daňovej kontroly zapožičal,a poškodil jeho peňažný denník za rok 2009, preto 21. marca 2012 požiadal žalovanéhoo nápravu. Od žalovaného však dostal marginálnu odpoveď, podľa ktorej mu boli vrátenévšetky zapožičané doklady a že v čase vrátenia dokladov, t. j. 13. marca 2012, tieto nebolipoškodené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v žalobe navrhol, aby krajský súdvydal rozsudok, ktorým uloží žalovanému vrátiť sťažovateľovi stratené účtovné dokladya peňažný denník za rok 2009 s tým, aby žalovaný prestal s porušovaním práv sťažovateľav rámci výkonu daňovej kontroly a aby daňovú kontrolu ukončil v zákonnej lehotedo 19. júna 2012.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 konanie vo vzťahu kvýrokom, ktorými sa sťažovateľ domáhal, aby žalovaný prestal s porušovaním jeho právv rámci výkonu daňovej kontroly a aby skončil daňovú kontrolu v zákonnej lehotedo 19. júna 2012, zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podalsťažovateľ 29. apríla 2014 „dovolanie“, o ktorom najvyšší súd uznesenímsp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014 rozhodol tak, že konanie zastavil pre nedostatokprávomoci konať vo veci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd a najvyšší súd „sa ani napriek preukázateľným viacerým podnetom sťažovateľa vôbec nevenovali všetkým jeho námietkam na postup Daňového úradu Prešov, čím mu podľa jeho názoru bolo preukázateľne odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutia porušovateľov trpia vadou vo vzťahu k nemu a to odňatím mu možnosti konať pred súdom.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79z 28. februára 2014 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 14/2014z 19. júna 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,a aby sťažovateľovi priznal náhradu trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súduč. k. 3 S 37/2012-79 z 28. februára 2014 a postupom a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 2 Sdo 14/2014 z 19. júna 2014.
1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týkaveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesenímč. k. II. ÚS 420/2014-18 z 24. júla 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. septembra 2014)odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenieidentických práv identickým postupom a rozsudkom krajského súdu, pretože jehopreskúmaním dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu neobsahuježiadne náznaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, a preto ho treba považovaťza dostačujúce a presvedčivé.
Keďže týmto došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. a)zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietalporušenie označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 37/2012-79z 28. februára 2014, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
2. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenieoznačených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 14/2014z 19. júna 2014, ústavný súd zistil, že napriek skutočnosti, že túto v mene sťažovateľakoncipovala kvalifikovaná právna zástupkyňa, predložená sťažnosť sa vo vzťahu k tomutosúdu vyznačuje nedostatkom odôvodnenia námietky porušenia jednotlivých právuvádzaných v petite, ktoré je podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde potrebné považovaťza jednu zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.Odôvodnenie sťažnosti predkladanej ústavnému súdu pritom musí byť logické, kompaktné adostatočne určité, pretože v spojení s petitom vymedzujú rozsah ústavného prieskumudodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánomverejnej moci.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonompredpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania,ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady (II. ÚS 117/05).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II.ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietalporušenie označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 14/2014z 19. júna 2014, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nepovažovalza účelné vyzývať sťažovateľa na odstránenie vytýkaných nedostatkov, pretože vychádzajúcz čl. 51 ods. 1 ústavy z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na spochybnenie,resp. korekciu právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý napadnutým uznesením zastavilkonanie „o podaní navrhovateľa“ pre nedostatok právomoci konať vo veci.
Predložená sťažnosť mohla byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože otázka posúdenia podmienokna uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolaniaje vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdnehoporiadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizáciizákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesťk záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 ústavy (III. ÚS 17/2014, III. ÚS 77/2014).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
Senát bol zložený podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 po vyslovenípredpojatosti členky senátu z dôvodu jej predchádzajúceho rozhodovania vo veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015