znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 449/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. a E. K., obaja bytom V., zastúpených advokátom Mgr.   M.   A.,   Advokátska   kancelária,   R.,   vo veci   namietaného porušenia   ich   základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 62/2012-467 zo 4. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená   sťažnosť I.   K.   a E.   K.,   obaja   bytom   V. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 62/2012-467 zo 4. apríla 2013. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali od 28. decembra 2007 ako žalovaní v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   4   C   48/2011,   ktorého   predmetom   bolo   určenie   vlastníckeho   práva k pozemku. V procesnej pozícii žalobcov vystupovali traja účastníci (ďalej aj „žalobca v 1., 2. a 3. rade“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8 C   60/2007-201 z 2.   marca   2010 žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 120/2010-249 z 23. septembra 2010 o odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Následne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   mimoriadneho   dovolania generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   7   M   Cdo   10/2011-305 zo 14. septembra   2011   oba   rozsudky   nižších   súdov   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd bol toho názoru, že určovacie konanie bolo zaťažené vadou odňatia   možnosti   konať   pred   súdom,   lebo „nebolo   rešpektované   právo   žalovaných   byť prítomní   pri   vykonávaní   dôkazu   výsluchom   žalobcov   1/   a 3/   pred   dožiadaným   súdom 13.01.2009 s následnou možnosťou konfrontovať protistranu...“.

Po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 48/2011-424 z 11. januára 2012 určil, že žalobca v 1. rade je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v podiele ½ a zvyšný podiel patrí do dedičstva po jeho nebohej manželke, ktorá zomrela 18. októbra 2006.

Okresný súd vychádzal zo skutkových poznatkov, podľa ktorých žalobcovi v 1. rade a jeho manželke, ako aj sťažovateľom boli v roku 1976 pridelené do osobného užívania susediace   pozemky   v katastrálnom   území   V.   Krátko   na   to   žalobca   v 1.   rade   spolu s manželkou   postavili   na   svojom   pozemku   rodinný   dom,   ktorý   bol   aj   skolaudovaný. Kolaudačné rozhodnutie zo septembra 1979 konštatovalo, že stavba vyhovuje podmienkam uvedeným   v stavebnom   povolení.   Okresný   súd   pritom   zdôraznil,   že „v   čase   vydania užívacieho povolenia... sa nevyžadoval geometrický plán na zameranie stavby“. Začiatkom osemdesiatych rokov žalobca v 1. rade vybudoval „betónový okapový chodník... v šírke cca 0,5 m (aj) pozdĺž steny rodinného domu... smerom k parcele žalovaných... V prírode sporná nehnuteľnosť (s   rozlohou   8   m2,   pozn.)...   predstavuje   plochu   zastavanú   okapovým chodníkom... Spor medzi účastníkmi ohľadne oprávnenia žalobcu 1/ a jeho manželky užívať spornú   nehnuteľnosť...   až   do   času   uvádzanom   žalobcami   v podanej   žalobe,   vykonané dokazovanie nepreukázalo...“.

Z rekapitulovaného skutkového stavu okresný súd vyvodil, že „žalobcovia osvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom určení... tým, že... sú zákonnými dedičmi po neb. V. F., ktorá podľa žaloby nadobudla spolu s manželom, žalobcom 1/, spornú nehnuteľnosť do   bezpodielového   spoluvlastníctva   titulom   vydržania.   Vlastnícke   právo   k spornej nehnuteľnosti...   v súčasnosti   svedčí   v prospech   žalobcov (správne   malo byť žalovaných, pozn.)... Bez toho, aby súd rozsudkom deklaroval vydržanie predmetnej nehnuteľnosti, je právne postavenie žalobcu 1/,... a tiež žalobcov 2/, 3/, ako právnych nástupcov po neb. V. F..., ktorá bola tiež priamym subjektom vydržania, neisté.“.

Okresný   súd   ďalej   zhodnotil,   že „žalobca   1/   so   svojou   manželkou   užíval nehnuteľnosť,   ktorá je   predmetom   vydržania   najneskôr   od   roku   1984,   kedy   už   bola nehnuteľnosť zastavaná betónovým okapovým chodníkom postaveným žalobcom 1/ popri stene ich rodinného domu v rovnakej šírke, a to 0,5 m od steny domu“. K ďalšej zákonnej podmienke   vydržania   okresný   súd   na   podklade   skutkových   zistení   uviedol,   že   žalobca v 1. rade a jeho manželka sa „mohli (objektívne posudzované) oprávnene domnievať, že sporná   nehnuteľnosť   je   súčasťou   ich   pozemku,   ku   ktorému   vzniklo   právo   osobného užívania..., keď nebola preukázaná žiadna taká okolnosť, že by títo v období r. 1980-1999 mohli nadobudnúť vedomosť alebo oprávnenú pochybnosť, že im sporná nehnuteľnosť... nepatrí...“. Okresný súd tiež zdôraznil, že „žalovaný voči výstavbe okapového chodníka žalobcom 1/ dlhodobo nijako nenamietali a takýto ich postup – nečinnosť ak malo byť už vtedy žalovanému 1/ zrejmé, že okapový chodník je (prevažne) stavaný na jeho pozemku (pri existencii vážne narušených susedských vzťahoch, v rámci čoho si vytýkali množstvo rôznych vecí) nemá žiadne rozumné vysvetlenie“.

Okresný   súd   tak   uzavrel,   že   podmienky   vydržania   v posudzovanom   prípade   boli splnené a žalobe žalobcov vyhovel.

Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním. Namietali, že „okresný súd   21.11.2011   pojednával   v neprítomnosti   odporcu   1/,   jeho   žiadosti   o odročenie pojednávania nevyhovel. Stalo sa tak napriek tomu, že odporca 1/ v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy zaslal súdu potvrdenie o svojej práceneschopnosti, teda o tom, že sa   nemôže   zúčastniť   pojednávania,   čo   súdu   potvrdil   aj   ošetrujúci   lekár.   Odporcovia v tom čase neboli zastúpení advokátom, sú bez právneho vzdelania, preto odporkyňa 2/ bez poučenia súdu nebol schopná priamo na pojednávaní doplniť svoju námietku zaujatosti o náležitosti   požadované   §   15   ods.   3   O. s. p.   Odporca   tak   nemohol   (nezúčastnil   sa na pojednávaní) vzniesť opakovanie námietku zaujatosti, prípadne ju doplniť. Nemohol sa vyjadrovať k vykonávaným dôkazom, v zmysle § 14 a nasl. O. s. p. Vzhľadom na okolnosti, ktoré uviedli odporcovia vo svojej námietke zaujatosti,   konajúci sudca mal sám konať, pretože so zreteľom na jeho pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Nezaprotokolovaná komunikácia s odporcami počas neprítomnosti advokáta ich len utvrdila v tom, že sudca zaujatý je.“.

K meritu   veci   sťažovatelia   v odvolaní   namietali vyhodnotenie   výpovede   jedného zo svedkov.

Napokon   sťažovatelia   v odvolaní   vyslovili   presvedčenie,   že   žalobcovia „nepreukázali žiadny relevantný dôvod prečo by mali užívať predmetný pozemok v dobrej viere,   súd   nemohol   aplikovať   ust.   §   130   ods.   1;   2.   veta   pretože   žiadna   pochybnosť o oprávnenosti   držby   nevznikla.   Neuplynula   preto   zákonná   doba   10   rokov   potrebná pre priznanie   vlastníckeho   práva   z dôvodu   vydržania,   pretože   nikdy   nezačala   plynúť vzhľadom na list a konania navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov a neexistoval ani predmet vydržania až do vypracovania citovaného geometrického plánu.“.

Krajský   súd   po   nariadenom   pojednávaní   rozsudkom   č.   k.   10   Co   62/2012-467 zo 4. apríla   2013   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Zhodne s okresným   súdom „nezistil   dôležitý   dôvod   pre   odročenie   pojednávania“,   ktoré   sa uskutočnilo 21. novembra 2011. Dôvodom bolo zistenie, že „doklad o práceneschopnosti odporcu v 1/ rade bol do podateľne súdu doručený 18.11.2011, vzhľadom však na charakter práceneschopnosti   nevyhovieť   jeho   žiadosti   o odročenie   pojednávania   bolo   dôvodné. Pojednávania sa v uvedený deň zúčastnila odporkyňa v 2/ rade..., na pojednávaní aktívne využívala svoje procesné práva, vyjadrovala sa k prejednávanej veci, k predmetu sporu, k výsluchu navrhovateľa v 1/ rade.“.

K jadru   sporu   krajský   súd   konštatoval,   že „všetky   námietky   odvolateľov hmotnoprávneho charakteru, či v odvolaní a následne aj na odvolacom pojednávaní boli súdom   prvého   stupňa   podrobne   zodpovedané“.   Zdôraznil,   že „účastníkov   sporového konania zaťažuje nielen povinnosť tvrdenia ale aj povinnosť dôkazná. Odporcov zaťažovalo dôkazné bremeno, aby preukázali, že držba pozemku... navrhovateľom 1/ a jeho manželkou nebola   oprávnená,   resp.   bola   neoprávnená.   Dôkazné   bremeno   na   toto   svoje   tvrdenie neuniesli.   Odvolateľmi   uvádzaný   obsah   listu   odporcu   v 1/   rade   z 23.10.1980   opätovne potvrdzuje správne skutkové i právne závery   súdu   prvého stupňa.   Vyhodnotenie obsahu tohto listinného dôkazu, jeho dôkaznej sily okresný súd v dôvodoch rozhodnutia opätovne podrobne uvádza. Výsledkom vykonaného dokazovania aj podľa názoru krajského súdu navrhovatelia preukázali, že navrhovateľ v 1/ rade so svojou manželkou vydržali spornú nehnuteľnosť najneskôr k 01.01.1994. Ich návrh je preto opodstatnený.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   namietajú,   že   krajský   súd „vychádza   z   úplne   opačných   princípov,   na   ktorých   právna   úprava   vydržania   stojí. Žalobcovia   nesú   dôkazné   bremeno,   žalobcovia   sú   povinní   dokázať,   že   ich   držba   bola dobromyseľná.“.   Kritizujú   záver   oboch   v ich   veci   konajúcich   súdov,   podľa   ktorého „dokazovaním   súd   nemal   preukázané,   že   by   držba   spornej   nehnuteľnosti...   bola neoprávnená, t. j. že si boli vedomí toho, že im sporná nehnuteľnosť nepatrí“. Podľa názoru sťažovateľov «naopak,   súd   musí   mať   preukázané,   a dôkazné   bremeno   nesie   žalobca, že žalobcovia boli oprávnene presvedčení (so zreteľom ku všetkým okolnostiam), že ich držba   je   oprávnená.   Súd   tak   týmto   výkladom   presunul   dôkazné   bremeno   zo   žalobcov na žalovaných...   Aplikácia   §   130   ods.   1,   veta   druhá   Občianskeho   zákonníka   je   možná až pri „pochybnostiach“.   Logický   výklad   týchto   slov   znamená,   že   sa   žalobcom   aspoň do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia. Dovtedy pochybnosti neexistujú a aplikácia tejto právnej normy možná nie je. Ad absurdum: ak by bol takýto výklad   súdu   správny,   každá   držba   by   bola   oprávnená,   pokiaľ   by   žalovaní   jednoznačne nepreukázali   opak.   Inými   slovami   by   sa   oprávnenosť   držby   prezumovala.   Oprávnenosť držby je ale nutné posudzovať nielen v priebehu lehoty potrebnej na vydržanie (na čo sa súd prvého   aj druhého stupňa sústredil),   ale aj   momentom uchopenia   držby...   Dobrá   viera v momente   uchopenia   držby   si   vyžaduje   presvedčenie   založené   na   bežnej   opatrnosti. Logicky preto z daného vyplýva, že dobromyseľnosť musí vychádzať zo skutočnosti, ktoré je možné dokázať, pričom je možné dokázať iba niečo, čo sa stalo, nie je možné dokazovať neexistenciu určitej skutočnosti. Žalobcovia preto nemôžu svoju dobromyseľnosť zakladať na neexistencii zamerania stavby pri konaní o povolení stavbu užívať, pričom existenciu zamerania   pozemku   a budúcej   stavby   pred   začiatkom   výstavby   iba   tvrdili,   ale   žiadnym spôsobom   nedokázali.   Takýto   postup   (bez   ohľadu   na   to,   či   bol   alebo   nebol   v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi) nie je možné považovať za bežnú opatrnosť (v tejto   súvislosti   nie   je   bez   významu   skutočnosť,   že   takmer   všetky   stavby   postavené žalobcom   1/   a jeho   manželkou   boli   postavené   v rozpore   s právom,   niektoré   na   cudzom pozemku). Súd by v takom prípade chránil svojvoľný postup kohokoľvek, kto postavil stavbu v rozpore   so   stavebným   povolením   v čase,   keď   nebolo   potrebné   zamerať   skutočné umiestnenie stavby pri konaní o povolení stavbu užívať...».

Pokiaľ   ide   o list   z 23.   októbra   1980,   podľa   sťažovateľov   ním «odporca   1/   dal nespochybniteľne najavo, že pozemok mu patrí. Súd vykonal obhliadku miesta a boli mu predložené   fotografie   vrátane   náčrtov,   kde   sú   zakreslené   budovy   a hranice   pozemkov. Z druhého odseku tohto listu je zrejmé, že „okap“... by zasahoval do pozemku žalovaných. Vzhľadom na šírku „okapu“, ktorá je minimálna je zrejmé, že už takéto drobné zariadenie by   zasahovalo   do   pozemku   žalovaných.   Z predložených   fotografií   v spise   je   zrejmé, že dodnes   tam   okap   nie   je...   Súd   nevysvetlil,   prečo   tento   záver   možný   nie   je.   Súd   tiež ignoroval aj skutočnosť, že garáž patriaca žalovaným je postavená v súlade so stavebným povolením v roku 1983, a to 0,5 m od pozemku žalobcov, teda od stavby skladu paliva žalobcov. Táto skutočnosť potvrdzuje vedomosť žalovaných aj žalobcov o skutočnej hranici pozemkov na zemskom povrchu. Bez vlastníctva pozemku, ktorý je predmetom vydržania, by žalovaní nemohli vykonávať údržbu stavby garáže ani v zimnom období zhadzovať sneh z jej   strechy...   Navyše   0,5   metra   je   taká   dĺžka,   ktorú   je   schopný   ktokoľvek   približne odhadnúť, takže žalobcom muselo byť zrejmé (vediac, že sporný pozemok má šírku 0,5 metra), že sporný pozemok užívajú bez právneho dôvodu. Tomuto konštatovaniu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobcovia nenamietali postavenie garáže.».

Sťažovatelia   poukazujú   aj   na   nesprávne   vyhodnotenie   časti   dôkazov   a na   časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej tento „konštatáciu rozhodnutia o povolení stavbu   užívať,   že   stavba   je   povolená   v súlade   so   stavebným   povolením,   používa na zdôvodnenie   výroku   svojho   rozsudku,   ale na strane   druhej   poukazuje   na   absenciu zamerania   reálneho   umiestnenia   stavby,   čo   tiež   používa   na   zdôvodnenie   svojho rozhodnutia. Tieto dve skutočnosti sa ale vylučujú! Oba argumenty nemôžu platiť naraz... Preto tvrdenie žalobcov..., že rozhodnutím o povolení užívať stavbu nadobudli presvedčenie o oprávnenosti užívania sporného pozemku je účelové a nepravdivé.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„Porušiteľ,   Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom   v konaní   sp.   zn.   10   Co   62/2012 z 04.04.2013   porušil   právo sťažovateľov vlastniť   majetok zaručené v Článku 20,   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ,   Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom   v konaní   sp.   zn.   10   Co   62/2012 z 04.04.2013   porušil   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   zakotvené   v Článku   46,   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ,   Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom   v konaní   sp.   zn.   10   Co   62/2012 z 04.04.2013 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok porušiteľa rozsudok sp. zn. 10 Co 62/2012 z 04. 04. 2013 sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 275,94 EUR jeho právnemu zástupcovi Mgr. M. A., advokát so sídlom R.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Predtým,   ako   ústavný   súd   pristúpi   k samotnému   odôvodneniu výroku   svojho uznesenia, považuje za potrebné poukázať na charakter odôvodnenia predloženej sťažnosti. V ňom   použitá   terminológia   (označenie   subjektov,   o ktorých   právach   sa   v napadnutom rozsudku   krajského   súdu   rozhodovalo,   ale   aj   charakter   právnej   argumentácie)   zreteľne naznačuje, že sťažovatelia   svoju   sťažnosť ponímajú skôr   ako   ďalší opravný prostriedok v inštančne založenej sústave všeobecného súdnictva, než ako podanie adresované orgánu ochrany ústavnosti smerujúce k ochrane ich základných práv a slobôd. Pritom ústavný súd vo   svojej   judikatúre   pravidelne   opakuje,   že nie   je   alternatívou   a   ani   ďalšou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   389/2013).   V dôsledku   toho   v   konaniach o ústavných   sťažnostiach   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných   súdov   ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie a aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (IV. ÚS 158/09).

1. V záujme zrozumiteľnosti odôvodnenia svojho uznesenia považoval ústavný súd zo   systematického   hľadiska   za   vhodné   venovať   sa   najprv   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.

1.1 Napriek už konštatovanej chýbajúcej ústavno-právnej argumentácii ústavný súd nemohol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ignorovať sťažnostnú námietku založenú na tvrdenom   nesprávnom   rozdelení   dôkazného   bremena   v konaní   okresného   súdu i krajského súdu. Nezákonné rozdelenie dôkazného bremena v sporovom súdnom konaní totiž nepochybne môže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu, lebo sa bytostne dotýka ústavnej požiadavky rovnosti účastníkov súdneho konania.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   v ich   veci   konajúce   všeobecné   súdy   na   nich nezákonne   preniesli   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   tvrdenia   o nedobromyseľnosti   držby sporného pozemku žalobcom v 1. rade a jeho zomrelou manželkou, hoci ich povinnosťou bolo vyžadovať dôsledné preukázanie dobromyseľnosti žalobcami.

Ústavný súd akceptuje, že aj podľa § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   je   povinnosťou navrhovateľa   (žalobcu)   označiť   vo   svojom   návrhu   dôkazy,   ktorých   sa   dovoláva, ako aj pripojiť   k   návrhu   listinné   dôkazy,   ktorých   sa   dovoláva.   Pre   konanie   o žalobe o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   na   podklade   tvrdeného   vydržania   to pre žalobcu znamená povinnosť uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia zákonných podmienok vydržania, teda aj splnenia podmienky dobromyseľnosti držby nehnuteľnej veci.

Podstata   sporového   súdneho   konania   ovládaného   kontradiktórnosťou   spojenou so zásadou formálnej pravdy však okrem iného znamená, že ak konajúci súd vyhodnotí v žalobe predložené, resp. navrhnuté dôkazy ako spôsobilé preukázať podstatné tvrdenia, o ktoré navrhovateľ (žalobca) opiera svoj pre súdom uplatňovaný nárok, potom jedinou možnosťou odporcu (žalovaného) na odvrátenie úspechu navrhovateľa (žalobcu) je účinné, teda preukázané spochybnenie dôkazne podloženej žalobnej argumentácie.

V posudzovanom   konaní   okresný   súd   vykonal   množstvo   dôkazov   (výsluchy svedkov,   listinné   dôkazy),   ktoré   vyhodnotil   tak,   že   medzi   žalobcom   v 1.   rade   a jeho manželkou   na jednej   strane   a sťažovateľmi   na strane   druhej   v rozhodnom   období neexistovali spory o vlastníctve k spornej časti pozemku. Ďalej okresný súd vychádzal zo stavebného   povolenia   vydaného   žalujúcej   strane   v roku   1976   ukladajúceho   umiestniť rodinný   dom   vo vzdialenosti   0,5   m   od   pozemku   sťažovateľov   a z kolaudačného rozhodnutia,   ktoré potvrdilo,   že   zhotovená   stavba   vyhovuje   podmienkam   stavebného povolenia, a ktoré nebolo spojené so zameraním zhotoveného rodinného domu. Napokon okresný zdôraznil preukázaný fakt množstva nezhôd žalujúcej a žalovanej strany (tie sú v odôvodnení rozsudku okresného súdu vypočítané na strane 9) ako nepriamy dôkaz toho, že   postoj   sťažovateľov   počas   plynutia   vydržacej   doby   nijako   nemohol   narušiť dobromyseľnosť žalujúcej strany v otázke vlastníctva spornej časti nehnuteľnosti, keďže v ňom nebolo náznaku výhrad voči vlastníckemu právu žalobcu v 1. rade a jeho manželky.

Popísanú dôkaznú situáciu okresný súd i krajský súd vyhodnotili ako preukazujúcu splnenie   zákonných   podmienok   vydržania.   Na   to,   aby   následne   sťažovatelia   účinne spochybnili   uvedený   dôkazný   koncept   žalobcov,   museli   predniesť   relevantné protiargumenty (tvrdenia) a tie aj preukázať, teda uniesť zodpovedajúce dôkazné bremeno. Sťažovatelia   dôkazy   produkovali,   avšak   oba   konajúce   všeobecné   súdy   ich   vyhodnotili ako nespôsobilé   spochybniť   podstatné   prednesy   a tvrdenia   žalujúcej   strany.   Iba   v tejto súvislosti potom okresný súd i krajský súd konštatovali, že sťažovateľom sa nepodarilo preukázať nedobromyseľnosť držby žalobcu v 1. rade a jeho manželky.

Sťažovateľmi kritizovaný postoj okresného súdu ani krajského súdu teda v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako apriórnu požiadavku, aby v konaní o určovacej žalobe založenej   na   tvrdenom   vydržaní   preukazovala   žalovaná   strana   nesplnenie   zákonných podmienok vydržania, a tým by sa oslabila dôkazná povinnosť strany žalujúcej. Navyše, ak okresný   súd   i krajský   súd   vyhovenie   určovacej   žalobe žalobcov   založili   na aplikácii § 130 ods. 1 druhej vety zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená), potom ústavný súd bez   snahy   zasahovať   do   skutkových   zistení   a právnych   hodnotení   okresného   súdu i krajského súdu konštatuje, že je na prvý pohľad zreteľné, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno   týkajúce   sa   svojich   tvrdení   v miere   požadovanej   dokonca   i   samotnými sťažovateľmi v odôvodnení ich sťažnosti («Aplikácia § 130 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka je možná až pri „pochybnostiach“. Logický výklad týchto slov znamená, že sa žalobcom aspoň do určitej miery podarilo dokázať oprávnenosť svojho presvedčenia»).Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   hodnotí   ťažiskovú   námietku   sťažovateľov ako nedôvodnú, a teda nespôsobilú signalizovať porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktorým tento ako odvolací súd potvrdil   prvostupňový   meritórny   rozsudok   okresného   súdu   založený   na   uvádzaných tvrdeniach a dôkazoch žalujúcej strany.

1.2 Pokiaľ ide o hodnotenie listinného dôkazu – listu sťažovateľa I. K. adresovaného žalobcovi   v 1.   rade   23.   októbra   1980,   podľa   okresného   súdu   ním   dal   sťažovateľ   I.   K. „ako sused   súhlas   so   stavbou   drevárne,   potrebný   k žiadosti   o stavebné   povolenie na stavbu...   V liste   sa   spomína   jeho   požiadavka   na   upustenie   od vyčlenenia   priestoru pre okap zasahujúci do pozemku žalovaných. Pojem okap, ako to nakoniec potvrdil aj sám žalovaný 1/ vo výpovedi zo dňa 14.08.2008, i svedok K., je zariadenie na streche a nejde o okapový chodník.“. Krajský súd potom v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku iba konštatoval správne vyhodnotenie uvedeného listinného dôkazu.

Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Súčasne podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu   nižšieho   stupňa.   V slovenskom   právnom   poriadku   sa   uvedený   koncept   premieta v § 219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   ak sa odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z rekapitulovaného   odôvodnenia   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu   teda vyplýva,   že   akceptoval   skutkové   hodnotenie   listu   z 23.   októbra   1980   okresným   súdom a v plnej   miere   sa   k nemu   prihlásil.   Takýto   postoj   nesignalizuje   arbitrárnosť   alebo   inú ústavnú   neudržateľnosť,   pretože   citované   skutkové   hodnotenie   okresného   súdu   na   prvý pohľad rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v jej normatívnom zakotvení (§ 132 OSP   –   povinnosť   hodnotenia   dôkazov   nielen   jednotlivo,   ale   aj   vo   vzájomných súvislostiach),   ako   aj   pravidlá   formálnej   logiky.   Okresný   súd   obsah   predmetného   listu vyhodnocoval   v súvislosti   so svedeckými   výpoveďami,   ktorými   sa   objasňovala   podstata používaného pojmu „okap“ použitého aj v spornom liste.

Aj druhá sťažnostná námietka je tak podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

1.3   Treťou   námietkou   sťažovateľov   je   tvrdený   rozpor   hodnotenia   obsahu kolaudačného rozhodnutia okresným súdom (podľa tohto rozhodnutia bola stavba rodinného domu   realizovaná v súlade so   stavebným povolením) so   skutkovým   zistením   o absencii reálneho zamerania stavby.

Ústavný súd dospel k názoru, že tento rozpor je len zdanlivý. Obe skutkové zistenia totiž okresný súd vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti ako podporujúce tvrdenie žalobcov o dobrej viere pri držbe sporného pozemku. Nimi okresný súd argumentoval v prospech ďalšieho   skutkového   záveru   o absencii   akýchkoľvek   náznakov   spochybnenia   hranice susediacich pozemkov počas plynutia vydržacej doby.

Niet   žiadnej   známky   arbitrárnosti   v hodnotiacej   úvahe,   podľa   ktorej   ak   stavebné povolenie   uložilo   žalobcovi   v 1.   rade   a jeho   manželke   situovať   stavbu   vo   vzdialenosti pol metra od hranice susedného pozemku a následne kolaudačné rozhodnutie, ku ktorému sa nevyžadovalo   zameranie   zhotovenej   stavby,   materiálne   konštatovalo   splnenie   tejto povinnosti, potom žalobca v 1. rade a jeho manželka boli v dobrej viere, že pás pozemku v šírke 0,5 metra od rodinného domu smerom k pozemku sťažovateľov im vlastnícky patrí. Preto aj posledná sťažnostná námietka je nedôvodná.

1.4   V časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu ústavný súd z uvedených dôvodov vyhodnotil predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   základného práva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   uvádza,   že tento   článok   ústavy   vyjadruje   princíp   fungovania nezávislého   súdnictva   a   nemožno   ho   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jeho porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo   právnických   osôb   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   prostredníctvom   sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 81/02, III. ÚS 116/2011). Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   nezaoberal ďalšími súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013