znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 449/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo   veci   sťažnosti   Ing.   J.   V.,   Ž.,   zastúpenej   JUDr.   Z.   S.,   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   o námietkach vedenom pod sp. zn. 24 Er 1243/2008 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   J.   V.   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   o námietkach   vedenom pod sp. zn. 24 Er 1243/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. V. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. J. V. v sume   141,79 €   (slovom   stoštyridsaťjeden   eur   a   sedemdesiatdeväť   centov)   na účet spoločnosti Advokátska kancelária M., s. r. o., Ž. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   449/2012-10 z 2. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. V., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o námietkach   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 1243/2008.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka (ako povinná) listom z 3. septembra 2008 podala exekútorovi JUDr. J. K., Exekútorský úrad, T. (ďalej len „exekútor“), námietky proti exekúcii vedenej ním pod sp. zn. EX 243/08-G. Podaním sp. zn. 24   Er   1243/2008   z   10.   decembra   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na zaplatenie súdneho poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii. Dňa 2. februára 2012 exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie formou zrážok zo mzdy sťažovateľky. Listom označeným ako „Podanie k č. k. 24 Er 1243/2008“ z 24. februára 2012 adresovaným okresnému súdu, ku   ktorému   bola   pripojená   kópia   uvedeného   príkazu,   sťažovateľka „poukázala“ na skutočnosť,   že   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   o jej   námietkach   proti   exekúcii, a požiadala ho, aby rozhodol čo najskôr.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   dôvodne   zastáva   názor,   že   predmetným postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň uviedla, že vyčerpala „všetky zákonné   možnosti   domáhať   sa   svojho   práva   tým,   že   písomne   urgovala   súd,   aby   konal vo veci a o námietkach rozhodol, a teda aby sa odstránili prieťahy súdneho konania, avšak bez úspechu“.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 1243/2008 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 673,39 € (rovnajúcej sa vymáhanej   pohľadávke   v exekučnom   konaní   spolu   s hodnotou   zaplateného   súdneho poplatku za podanie námietok, pozn.), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 141,79 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprS/529/2012 z 22. augusta 2012 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom konštatoval, že v danej veci prieťahy objektívne vznikli, a to najmä po roku 2006, keď došlo k neúmernému nárastu počtu vecí v agende „Er“, ktorý má stále stúpajúcu tendenciu. Predseda okresného súdu zároveň   uviedol,   že   o námietkach   sťažovateľky   proti   exekúcii   okresný   súd   rozhodol uznesením sp. zn. 24 Er 1243/2008 z 29. júna 2012. Napriek vzniknutým prieťahom však žiada   predmetnú   sťažnosť   zamietnuť,   pretože   lustráciou   bolo   zistené,   že   sťažovateľka v dobe od septembra 2008 do júna 2012 nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v čase   doručenia   mu   predmetnej   sťažnosti o námietkach sťažovateľky proti exekúcii zo strany okresného súdu ešte nebolo rozhodnuté. Z obsahu súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal na previerku, vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 24 Er 1243/2008 z 29. júna 2012 námietkam povinnej proti exekúcii v časti o vymoženie náhrady trov predchádzajúceho (základného) konania v sume 171,75 € vyhovel   a vo   zvyšnej   časti   námietky   povinnej   proti   exekúcii   zamietol;   predmetné rozhodnutie   bolo   doručené   oprávnenému   24.   augusta   2012   a   právnej   zástupkyni sťažovateľky 19. júla 2012.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 24 Er 1243/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní (III.   ÚS   15/03,   III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   143/02,   IV.   ÚS   292/04),   pričom   ústava   v   čl.   48   ods.   2   takéto   konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6   dohovoru   (III.   ÚS   15/03, III. ÚS 229/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietané konanie o námietkach ako právne alebo fakticky zložité. Na právnu alebo faktickú zložitosť veci vo svojom vyjadrení nepoukázal ani predseda okresného súdu.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil pasivitu sťažovateľky v konaní

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z ustanovenia § 50 ods. 2 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   vyplýva, že o námietkach   proti   exekúcii   rozhodne   súd   najneskôr   do   60   dní   od   ich   doručenia. V danom   prípade   ide   o poriadkovú   lehotu,   ktorú   však   okresný   súd   nedodržal, a o námietkach sťažovateľky z 3. septembra 2008, ktoré mu boli doručené 17. septembra 2008, rozhodol až uznesením sp. zn. 24 Er 1243/2008 z 29. júna 2012, t. j. takmer štyri roky od   ich   doručenia.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v dôsledku nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   o námietkach   vedenom pod sp. zn. 24 Er 1243/2008   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že uvedené konanie o námietkach bolo právoplatne rozhodnuté, je bez   právneho   významu,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov tak, ako to navrhla sťažovateľka v petite svojej sťažnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 673,39 € rovnajúcej sa vymáhanej   pohľadávke   v exekučnom   konaní   spolu   s hodnotou   zaplateného   súdneho poplatku za podanie námietok, čo odôvodnila nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd zároveň pripomína, že účelom finančného zadosťučinenia nie je to, aby ním priznaná suma v celom rozsahu vykompenzovala (resp. anulovala) plnenie povinnosti jedným   účastníkom   konania   vo   vzťahu   k právu   iného   účastníka   konania,   resp.   k   štátu. Opačný postup by popieral výchovný charakter súdneho konania (§ 1 OSP).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   posudzovaného   konania   pri   zohľadnení   ostatných okolností   prípadu   ústavný   súd považuje vyslovenie   porušenia   základných   práv a slobôd za dostatočné na nápravu zistených porušení zo strany všeobecného súdu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   v sťažnosti   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume 141,79 € pozostávajúcej z dvoch úkonov právnej služby, režijného paušálu a DPH.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom   na   začatie   konania   a   suma   požadovaná   sťažovateľkou   neodporuje   výške   trov konania   vypočítanej   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, priznal ústavný súd sťažovateľke náhradu trov konania v sume 141,79 €, ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012