znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 449/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   B.,   T.,   zastúpenej   spoločnosťou   E.   P.   Advokátska kancelária, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín z 27. marca 2009 v konaní vedenom   pod sp. zn. 20 C 124/2007 postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011 doručená sťažnosť H. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a jej   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 124/2007-143 z 27. marca 2009 a jeho postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 180/2009-174 zo 16. septembra 2009 a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 16. marca 2011 v konaní sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka v konaní sp. zn. 20 C 124/2007 pred okresným súdom, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy   14 729,83   €   s príslušenstvom,   a to   z   titulu   náhrady   škody   vzniknutej   v dôsledku oneskoreného zaplatenia poskytnutej pôžičky. Pôžička totiž mala byť podľa vôle zmluvných strán   splatená   v cudzej   mene   (USD),   a keďže   odporcovia   nevrátili   pôžičku   v lehote splatnosti, zmena kurzu cudzej meny k slovenskej mene mala mať za následok vznik škody u sťažovateľky ako oprávnenej na vrátenie pôžičky.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   C   124/2007-143   na   pojednávaní   konanom 27. marca 2009   návrh   sťažovateľky   pre   neunesenie   dôkazného   bremena   týkajúceho   sa vzniku škody v celom rozsahu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 2 361,10 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zdôraznil, že sťažovateľka „v   konaní   nepreukázala   príčinnú   súvislosť   medzi   konaním   odporcov a škodou,   ktorá   jej   mala   vzniknúť,   teda   že   táto   škoda,   ktorá   jej   mala   vzniknúť,   bola dôsledkom   konania odporcov,   nakoľko platobný styk mali účastníci   dohodnutý v cudzej mene, pričom odporcovia uvedeným konaním nemohli ovplyvniť zmenu kurzu v predmetnom období, preto je súd toho názoru, že odporcovia nemohli navrhovateľke spôsobiť vznik škody“.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu založila sťažovateľka na tvrdení o odňatí možnosti konať pred súdom, „keď sa riadne a včas ospravedlnila z neúčasti jej i právnej zástupkyne   na   súdnom   pojednávaní   a súd   konal   v ich   neprítomnosti“. Argumentovala aj nedostatočne   zisteným   skutkovým   stavom   veci.   Podľa   jej   názoru „kurzový   rozdiel odo dňa termínu splatnosti pôžičky do jej skutočnej úhrady predstavuje vyčíslenú škodu“.Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   po   vykonanom   pojednávaní rozsudkom č. k. 5 Co 180/09-174 zo 16. septembra 2009 prvostupňový rozsudok potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania v sume 1 184,69 € do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Stotožnil   sa   so záverom   okresného   súdu o nepreukázaní vzniku škody a k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom uviedol, že „súd prvého stupňa vo veci vytýčil 5 krát pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľka vždy ospravedlnila,   a to   zo   zdravotných   dôvodov,   pričom   iba   jedenkrát   predložila   doklad o týchto dôvodoch. Na pojednávanie konané dňa 27.3.2009, kedy súd prvého stupňa vo veci rozhodol,   opätovne   ospravedlnila   neúčasť   na   pojednávaní,   a to   ako   navrhovateľky,   tak i právnej zástupkyne, a súhlasila s konaním v ich neprítomnosti (č. l. 133 spisu). Až dňa 26.3.2009   o 18.13   hod.   zaslala   súdu   fax,   ktorým   žiadala   o odročenie   pojednávania a nesúhlasila s konaním v jej neprítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne. Navrhovateľka totiž ani nepredložila žiadny dôkaz o tom, že má ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie opätovne odročiť. Tiež pokiaľ navrhovateľka v odvolacom konaní tvrdila, že na pojednávanie dňa 27.3.2009 sa riadne dostavila a súd jej vec ani nevyvolal, a teda rozhodol bez nariadenia pojednávania, toto tvrdenie   odvolací   súd   považuje   za   účelové,   nakoľko   v spise   sa   nachádza   zápisnica o pojednávaní, na ktorom bol prítomný i právny zástupca odporcov, ktorý potvrdil, že vec bola riadne vyvolaná a odpojednávaná.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že príčinná súvislosť   medzi   protiprávnym   konaním   odporcov   a vznikom   škody „by   nastala   vtedy, kedy by porušenie povinností odporcov malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu USD však v žiadnom prípade nedošlo z toho dôvodu, že odporcovia porušili svoje zmluvné povinnosti. Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v žiadnom prípade ovplyvniť.“.

Sťažovateľka podala 25. novembra 2009 proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého   prípustnosť   založila   na   dôvode   podľa   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Tvrdila tiež nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Súčasne sťažovateľka 14. decembra 2009 doručila ústavnému súdu sťažnosť vo veci porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   i jej   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozsudkom okresného súdu   v konaní   sp.   zn.   20   C   124/2007,   ako   aj   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu v konaní sp. zn. 5 Co 180/2009.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 145/2010-19 z 1. apríla 2010 odmietol sťažnosť sťažovateľky, keď konštatoval nedostatok právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku okresného   súdu,   a vo   vzťahu   k postupu   a rozsudku   krajského   súdu   dospel   vzhľadom na prebiehajúce dovolacie konanie k záveru o predčasnosti podanej sťažnosti.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   uznesením   zo   16.   marca   2011   v konaní   sp.   zn. 5 Cdo 91/2010 dovolanie sťažovateľky odmietol. Neprípustnosť dovolania založil najvyšší súd na závere o neexistencii dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Poukázal na ustanovenie § 101   ods.   2   OSP,   z ktorého   vyplýva   možnosť   konajúceho   súdu   prejednať   vec   bez prítomnosti   účastníka   konania, „ak   riadne   predvolaný   účastník   sa   na   pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania“.   V tejto súvislosti najvyšší   súd   uviedol,   že   predvolanie   na   pojednávanie   okresného   súdu   nariadené   na 27. marec 2009 bolo doručené „právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 23. februára 2009. Právna zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23. marca   2009   (č.   l.   133   spisu)   ospravedlnila   svoju   neúčasť   a neúčasť   navrhovateľky na pojednávaní   z dôvodu   svojej   mimoriadnej   pracovnej   zaneprázdnenosti   a zároveň zo zdravotných dôvodov, a uviedla, že súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto ospravedlnenie ničím nedoložila. Dňa 26. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené faxové   podanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   (čl.   136   spisu),   v ktorom   opätovne ospravedlnila   ich   neúčasť   na   predmetnom   pojednávaní   z dôvodu   svojej   mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a požiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich neprítomnosti   s navrhovateľkou   nesúhlasili.   Ani   toto   ospravedlnenie   ničím   nedoložila a v ňom   uvádzaný   dôvod   nepreukázala.   Z obsahu   spisu   je   naviac   zrejmé,   že   nariadené pojednávanie prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky,   ktorá   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   vždy   ospravedlnila   zo   zdravotných dôvodov,   pričom   iba   jeden   krát   predložila   doklad   preukazujúci   tieto   dôvody.   Preto   ak za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods.   2   O.   s.   p.   vec   meritórne   prejednal   bez   prítomnosti   navrhovateľky   a jej   právnej zástupkyne,   neodňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f/ O. s. p.“.

Dovolací   súd   tiež   zdôraznil,   že „dôvodnosť   žiadosti   o odročenie   pojednávania posudzuje   súd...   predovšetkým   z hľadiska   preukázania   skutočností,   z ktorej   účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods.   2 O.   s. p.   Pokiaľ uvedená skutočnosť   nie   je   v čase   rozhodovania   súdu   o tejto   žiadosti   účastníka   hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť   a súčasne   sú   vážne,   dôležité   a ospravedlniteľné   z hľadiska   objektívneho, tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).

V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce požiadala o odročenie pojednávania,   avšak   dôvod   pre   takýto   postup   nepreukázala.   Nepredložila   súdu   žiadne dôkazy o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčila skutočnosti tvrdené v žiadosti o odročenie pojednávania.“.

K námietke   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom   najvyšší   súd uviedol,   že   táto   nepredstavuje   dôvod   procesnej   prípustnosti   dovolania,   ale   je   len relevantným dôvodom procesne prípustného dovolania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v prospech tvrdenia o porušení jej   označených   práv   argumentuje   judikatúrou   ústavného   súdu   i judikatúrou   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a opätovne dôvodí, že jej „bolo odmietnuté právo na   súdnu   ochranu   a na   spravodlivý   súdny   proces   v dôsledku   neakceptovania   jej ospravedlnenia   na   súdnom   pojednávaní“. To   podľa   jej   názoru   malo   za   následok, že „v prvostupňovom konaní nemala možnosť brániť svoje práva a súd rozhodol na základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a tiež   potom,   ako   porušil   vyššie   uvedené ústavné   práva   a slobody   navrhovateľky“. Z ospravedlnenia   doručeného   okresnému   súdu 26. marca   2009 „je   zrejmé,   že   ak   žiadajú   o odročenie   pojednávania,   majú   záujem   sa pojednávania   zúčastniť   a chcú   uplatniť   právo   na   prejednanie   veci   v ich   prítomnosti. Z uvedenej   žiadosti   o odročenie   pojednávania   je   tiež   zrejmý   dôvod,   ktorý   bránil navrhovateľke a jej právnej zástupkyni zúčastniť sa na pojednávaní a uplatniť tak právo prejednania veci v ich prítomnosti.

Tým,   že   súd   prvého   stupňa   napriek   tomu   vo   veci   konal   a rozhodol,   odňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom – znemožnil jej realizovať Občianskym súdnym poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania vo veci, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a podobne.“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že za odňatie možnosti konať pred súdom treba v širších súvislostiach   považovať „aj   to,   že   súd   na   niektoré   vykonané   dôkazy   neprihliada, nevyhodnotí   ich,   najmä   nevyhodnotí   ich   vo   vzájomných   súvislostiach   a nevyvodí   z nich správny právny záver.

Táto situácia nastala v konaní napadnutom týmto dovolaním, kde súd neprihliadol na akceptovanie správania strán v súlade s úhradou dlhu.

Vzhľadom   na   postup   prvostupňového   i odvolacieho   súdu   sa   vytvorenie   takejto procesnej   situácie   ukázalo   pre   navrhovateľa   ako   vytvorenie   podstatnej   prekážky pre uplatňovanie si všetkých procesných práv relevantným spôsobom.

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vyššie uvedeným postupom prvostupňového i odvolacieho   súdu   bola   navrhovateľke   v konečnom   dôsledku   a evidentne   kvôli nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   odňatá   reálna   možnosť   konať   pred   súdom v kvalitatívne   plnohodnotnej   hmotnoprávnej   i procesnoprávnej   línii   a domáhať   sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia.“.

Podľa   názoru   sťažovate ľky   tiež   došlo   k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci „zo strany   odvolacieho   súdu“. Ten „pochybil,   keď   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa,  ... neprijal   argumentáciu   sťažovateľky   o kurzových   rozdieloch   plynutím   času a listinných dôkazov, z ktorých je zrejmé, že žalovaný mal vrátiť pôžičku tak, aby suma v čase poskytnutia pôžičky bola zhodná so sumou v čase vrátenia pôžičky v slovenských korunách. Kurz USD mal predstavovať pre veriteľa istotu, že nebude poškodený, a že mu bude vrátená určitá a určená suma. Odvolací súd takto sťažovateľke neposkytol právnu ochranu, naopak rozhodnutím ju odmietol...“.

Na základe výzvy   ústavného súdu   z 13. júna 2011 sťažovateľka   prostredníctvom právneho zástupcu doručila 27. júna 2011 ústavnému súdu kópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pričom v sprievodnom liste navrhla prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne nálezom takto rozhodnúť:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   H.   B.,   bytom   T.,   P.   postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 91/2010 zo dňa 16. 03. 2011, postupom Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 20 C 124/2007 bolo porušené.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Cdo   91/2010   zo   dňa   16.   03.   2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20 C124/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   H.   B.,   bytom   T.,   P.   sa   priznáva   finančné zadosťučinenie   vo výške   10.000,-   € (slovom desaťtisíc EUR, ktoré jej sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. H. B. bytom T., P. priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 € za 2 úkony právnej pomoci – príprava a prevzatie veci, spísanie a podanie sťažnosti a za každý ďalší úkon (podľa dodatočného vyčíslenia) si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia vo výške 157,09 €, ktoré sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s. r. o., P., vedený v... pobočka... č. ú.... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu z 27. marca 2009 v konaní   sp.   zn.   20   C   124/2007   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   uznesenie č. k. IV. ÚS 145/2010-19   z 1.   apríla   2010,   v ktorom   konštatoval   nedostatok   svojej právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   preskúmanie   postupu   a rozsudku okresného   súdu   predstavuje   v posudzovanom   prípade   neodstrániteľnú   a nepominuteľnú procesnú prekážku konania, a teda neprichádza do úvahy jej dodatočné odpadnutie. Ústavný súd   preto   musel   v predmetnej   časti   pre   existenciu   prekážky   rei   iudicatae   sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako neprípustnú.

2.   Vo   vzťahu k časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala postup   a rozsudok krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 180/09, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že hoci rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   180/09-174   zo   16.   septembra   2009   nepochybne nadobudol   právoplatnosť skôr   než dva   mesiace   pred podaním   sťažovateľkinej   sťažnosti ústavnému súdu, nepovažuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za oneskorene podanú.

Vo   veci   sp.   zn.   IV.   ÚS   145/2010   ústavný   súd   formuloval   právny   názor,   podľa ktorého   v sťažovateľkinej   veci   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Keďže teda   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   procesne neprípustné   a nezaoberal   sa   meritórne   jej   dovolacou   námietkou   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   sťažovateľke je lehota   na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   zachovaná aj vo vzťahu   k právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

2.1. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľka voči napadnutému postupu a rozsudku krajského   súdu   predniesla,   je   tvrdenie   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom.   Tohto pochybenia sa   mal dopustiť okresný súd,   keď 27.   marca 2009 uskutočnil   pojednávanie bez prítomnosti   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne,   hoci   26.   marca   2009   mu   bola doručená   žiadosť   o ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   so   súčasnou   požiadavkou, aby bez účasti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne nepojednával.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Citovaná   procesná   norma   zakladá   právo   účastníka   odvolacieho   konania   právne relevantným   spôsobom   požadovať   prieskum   odvolacieho   konania   a rozhodnutia prostredníctvom   konania   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolanie),   ak   sa domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať pred súdom. Súčasne § 237 písm. f) OSP zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku zakladá   právomoc   dovolacieho   súdu   poskytovať   ochranu   základnému   právu   účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pri skúmaní danosti svojej právomoci poskytovať fyzickým osobám a právnickým   osobám ochranu podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy dôsledne rešpektuje princíp subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorého   zmysel   a účel   vychádza   z   premisy,   že   ochrana ústavnosti   nie je a ani podľa   povahy veci   nemôže byť výlučne úlohou   ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Vzhľadom na citované ustanovenie § 237 písm. f) OSP je zreteľné, že táto procesná norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho konania požaduje   ochranu   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   i práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   boli   podľa   jeho názoru   odvolacím   súdom   porušené v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej ochrany je daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Právomoc ústavného súdu je tak vylúčená,   pretože   ak   by   sa   pripustila,   znamenalo   by   to   v sťažovateľkinom   prípade, že napadnutý postup a rozsudok krajského súdu by z identických hľadísk bol preskúmavaný dvakrát. Dochádzalo by tak k ohrozeniu právnej istoty sťažovateľky, pretože by existovala reálna možnosť, že o tej istej otázke by dva orgány ochrany jej označených práv rozhodli odlišne. V právnom štáte musí právny poriadok, ale aj jeho aplikácia v právnej praxi takéto nebezpečenstvo celkom vylúčiť. Preto s ohľadom na skutočnosť, že o prípadnej existencii vady   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   v napadnutom   postupe   a rozsudku   krajského   súdu   už rozhodoval   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní,   a tým bola   poskytnutá   aj   ochrana sťažovateľkinmu   základnému   právu   na súdnu   ochranu i jej   právu   na   spravodlivé   súdne konanie,   ústavný   súd   nemá   právomoc opätovne   takúto   ochranu   v konaní podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy poskytovať.

2.2. Druhou námietkou voči rozsudku krajského súdu, ktorú sťažovateľka predostrela vo   svojej   sťažnosti,   je   tvrdené   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   keď   sa   odvolací   súd stotožnil s názorom okresného súdu a zmenu kurzu dohodnutej cudzej meny k slovenskej mene nepovažoval za dôkaz existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym správaním odporcov a škodou.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy, ak ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly zo   strany   ústavného súdu   iba   vtedy,   ak by boli   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom za   ústavne   neudržateľné.   Pre   odporcov   z uzavretej   zmluvy   vyplývala   povinnosť   splatiť pôžičku v cudzej mene. Tým sa obe zmluvné strany (nielen sťažovateľka) vystavili riziku kurzových zmien, čo zdôraznil v odôvodnení svojho rozsudku aj okresný súd. Sťažovateľka, resp.   jej   právny   predchodca   pristúpili   k zmluve   o pôžičke   znejúcej   v cudzej   mene,   čím vyjadrili vôľu prijať v budúcnosti vrátenie pôžičky v dohodnutej cudzej mene. Ak potom pôžička bola splatená (hoci oneskorene) v cudzej mene, teda v mene, s ktorou sťažovateľka (jej právny predchodca) bola uzrozumená, nemožno vznik škody odvodiť od hypotetického a neistého predpokladu, že zámerom sťažovateľky bolo prijaté peňažné prostriedky v cudzej mene okamžite po prípadnom včasnom splatení poskytnutej pôžičky zameniť za slovenskú menu   (tým   by   totiž   časový   rozdiel   medzi   zmluvne   dojednaným   momentom   splatenia pôžičky   a jej   skutočným   oneskoreným   splatením   mohol   v dôsledku   kurzových   zmien spôsobiť sťažovateľke stratu). Takto vyjadrenú kauzu zmluva o pôžičke v žiadnom prípade pojmovo   nezahŕňa,   a preto samotné   oneskorené   splatenie   pôžičky   v spojení   so   zmenou menového   kurzu   počas   obdobia   omeškania   odporcov   samo   osebe   nemohlo   spôsobiť sťažovateľke škodu.

Právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   z uvedených   dôvodov   nie   je   v rozpore s pravidlami formálnej logiky, je zrozumiteľné a jasne dáva odpovede na základné otázky spojené s rozhodovaním o uplatnenom nároku sťažovateľky na náhradu škody. Jeho ústavná akceptovateľnosť   preto   nie   je   spochybnená   spôsobom,   ktorý   by   zakladal   právomoc ústavného súdu   prijať sťažnosť v predmetnej časti na ďalšie konanie. Absencia ústavne relevantnej príčinnej súvislosti medzi právnym posúdením sťažovateľkinej veci krajským súdom a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právom na spravodlivé súdne konanie vedie ústavný súd k hodnoteniu posudzovanej námietky ako nedôvodnej, a teda k jej odmietnutiu ako zjavne neopodstatnenej.

3. Tvrdené porušenie označených práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu odôvodnila sťažovateľka identickými tvrdeniami vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu   tak okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   tak   podľa   jej   názoru   porušil   jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v rámci konania o jej dovolaní nenapravil vadu podľa § 237 písm. f) OSP vyskytnuvšiu sa v prvostupňovej fáze nachádzajúceho sa konania.

Ústavný   súd   už   v I.   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia   citoval   právny   názor najvyššieho súdu, ktorý ho viedol k rozhodnutiu, podľa ktorého vada podľa § 237 písm. f) OSP sa v konaní okresného súdu ani v konaní krajského súdu nevyskytla. Ústavný súd sa s týmto právnym názorom plne stotožňuje.

Niet pochýb, že odňatie možnosti konať pred súdom je vadou konania všeobecného súdu,   ktorá   má   za   následok   porušenie   základného   práva   účastníka   konania   na   súdnu ochranu. Rovnako uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez toho, aby účastníkovi konania bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu svoje   procesné   práva,   má   za   následok   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom, a tak aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tu nepovažuje za potrebné citovať svoju stabilizovanú judikatúru ani judikatúru ESĽP, keďže tieto sú v základných črtách obsiahnuté v odôvodnení samotnej sťažnosti (s. 4).

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo akceptované,   potom   by   sa   súdne   konanie   prostredníctvom   sústavného   využívania opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských   vzťahoch.   Je   preto   ústavne   súladné,   ak   posúdenie   dôvodov   žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet sporu.   Prirodzene,   takto   formulované   právo   všeobecného   súdu   zahŕňa   aj   možnosť neakceptovať   žiadosť   účastníka   konania   o odročenie   nariadeného   pojednávania,   a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným je   potom   postup   všeobecného   súdu   spočívajúci   v uskutočnení   pojednávania   aj   bez prítomnosti   účastníka   konania.   Takto   zvolený   postup   je   však   všeobecný   súd   povinný dostatočným spôsobom zdôvodniť.

V   sťažovateľkinom   prípade   je   nesporné   (sťažovateľka   to   v sťažnosti   vôbec nespochybňuje),   že   v priebehu   prvostupňovej   fázy   konania   došlo   k opakovanému odročovaniu nariadených pojednávaní na základe žiadostí sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne. Pritom tvrdené dôvody odročenia boli preukázané iba v jednom z uvedených viacerých prípadov. Z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 27. marec 2009 sa právna zástupkyňa   najprv   ospravedlnila   s tým,   že   súhlasí   s pojednávaním   v jej   neprítomnosti, resp. v neprítomnosti sťažovateľky. Deň pred nariadeným pojednávaním (26. marca 2009) však   svoj   postoj   zmenila   a žiadala   pojednávanie   odročiť   z dôvodov,   ktoré   nijako nepreukázala.

Ak   v popísaných   skutkových   okolnostiach   okresný   súd   pojednávanie   neodročil a konal   bez   prítomnosti   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne,   na   prvý   pohľad   možno konštatovať, že neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Preto aj napriek tomu,   že   ide   o predbežné   prerokovanie   sťažnosti,   ústavný   súd   dospel   k jednoznačnému záveru, že niet žiadnych signálov o možnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu, ktorý v postupoch a rozhodnutiach okresného súdu ani krajského súdu neidentifikoval vadu podľa § 237 písm. f) OSP.

Dôvody,   pre   ktoré   nedošlo   k akceptovaniu   sťažovateľkinej   žiadosti   o odročenie pojednávania okresného súdu, boli dostatočne vysvetlené v odvolacom rozsudku krajského súdu i v dovolacom uznesení najvyššieho súdu. Sťažovateľke sa sťažnosťou tieto dôvody nepodarilo vyvrátiť, relevantným spôsobom ich nespochybnila ani nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré   by   boli   spôsobilé   preukázať   opačné   závery.   Ústavný   súd   preto   nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľky. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi   sťažovateľky   formulovanými   v sťažnostnom   petite   (zrušenie   napadnutých rozhodnutí   všeobecných   súdov,   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   náhrada   trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011