znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 449/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B., zastúpenej spoločnosťou V., s. r. o., Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. M. V., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Z.,   spol.   s   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že «Sťažovateľ nadobudol v roku 2004 kúpnou zmluvou nehnuteľnosť - pozemok parc. č...., druh pozemku: ostatné plochy, o výmere... m2 v k. ú...., B., zapísané na LV č....

Kúpa   predmetného   pozemku   bola   realizovaná   na   základe   predchádzajúceho záväzného stanoviska k investičnej činnosti zo dňa 24. 3. 2004, ktoré vydalo Hlavné mesto SR Bratislava, ktorého platnosť bola potvrdená dňa 20. 12. 2005, a na základe ktorých táto nehnuteľnosť bola určená na zastavanie „občianskou vybavenosťou“.

Na   základe   vyššie   uvedeného   záväzného   stanoviska   si   sťažovateľ   zabezpečil predpísanú   projektovú,   technickú   a   právnu   dokumentáciu   v   rozsahu   podľa   podmienok zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej ako stavebný zákon) a požiadal miestne a vecne príslušný stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby na novostavbu p. „A.“ Po uskutočnení stavebným zákonom predpísaných konaní a zisťovaní, stavebný úrad Mestskej časti B.– S. vydal dňa 2. 8. 2006 pod č.: SU-2005, 2006/33482/50197/UR-Ga rozhodnutie o umiestnení stavby č.... (ďalej v texte aj ako „prvé“ územné rozhodnutie). Predmetné   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   bolo   v   zákonnej   lehote   účastníkom správneho   konania:   Občianska   iniciatíva   za   zachovanie   životného   prostredia   v   Starom meste, napadnuté odvolaním, o ktorom rozhodol odvolací orgán - Krajský stavebný úrad v B. svojím rozhodnutím č. A/2006/1821-HRC zo dňa 6. 11. 2006 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie o umiestnení stavby č.... potvrdil, čím sa toto následne stalo dňom 27. 12. 2006 právoplatným.

Dňa 1. 6. 2007 bol na Krajský stavebný úrad v B. doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 37/2007-75 zo dňa 28. 5. 2007, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. č. A/2006/1821-HRC zo dňa 6. 11. 2006 ako i rozhodnutia Mestskej časti B.– S. č.: SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 2. 8. 2006, s tým, že vec im bola vrátená na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi nebolo podanie žaloby oznámené, takže o konaní na Krajskom súde v Bratislave nemal žiadnu vedomosť.

Keďže v predmetnom súdnom konaní bolo znemožnené sťažovateľovi domáhať sa účastníctva v ňom a uplatňovať svoje práva, považoval sťažovateľ tento postup za porušenie svojich   ústavných   práv.   Na   základe   tejto   skutočnosti   podal   sťažovateľ   dňa   1.   8.   2007 sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 S 37/2007...».

Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008 rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 37/07-75 z 28. mája 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Možno konštatovať, že krajský súd v danej veci rozhodoval o žalobe Občianskej iniciatívy   proti   stavebnému   úradu   vo   veci   preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu (právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného v prospech sťažovateľky) podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka nebola účastníčkou tohto konania, pričom rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo predmetom konania, bolo   prvou   fázou   realizácie   zámeru   sťažovateľky   postaviť   novú   stavbu.   Po   rozhodnutí o umiestnení stavby malo nasledovať ďalšie rozhodnutie, teda samotné stavebné povolenie. Nemožno preto v nijakom prípade spochybňovať, že v konaní vedenom krajským súdom sa rozhodovalo nielen o právach Občianskej iniciatívy, ale aj o právach sťažovateľky. Z ustanovenia § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníkmi konania   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   žalobca a žalovaný. Zo zákona teda nevyplýva, že by účastníkom konania mala byť aj sťažovateľka. Zároveň možno konštatovať, že toto ustanovenie nezakazuje všeobecnému súdu s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   danej   veci   konať   aj   s   osobami,   ktoré,   hoci   nie   sú   účastníkmi konania, môžu byť dotknuté na svojich ústavou zaručených právach. Bolo povinnosťou krajského súdu vykladať ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje   niekoho   za   účastníka   konania,   neznamená,   že   s   ním   konajúci   súd   nemôže v prípade   potreby   konať,   ak   sa   účinky   jeho   postupu   alebo   jeho   rozhodnutia   týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve (I. ÚS 23/01).“

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Na základe nálezu Ústavného súdu SR č. I. ÚS 219/07-42 zo dňa 13. 3. 2008 bol Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   prejednať   vec   týkajúcu   sa   preskúmania   zákonnosti „prvého“   územného   rozhodnutia,   pričom   predmetné   konanie   sa   viedlo   pod   sp.   zn. 1 S 82/2008. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S 82/2008 zo dňa 6. 11. 2008 žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu v tomto konaní – Občianska iniciatíva za zachovanie životného prostredia v Starom meste,   Najvyšší súd SR   v odvolacom konaní sp. zn. 5 Sžp 10/2009 rozsudkom zo dňa 12. 1. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 82/2008 zmenil tak, že napadnuté „prvé“ územné rozhodnutie Krajského stavebného úradu v B. ako i prvostupňového stavebného úradu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vo   veci   rozsudku   NS   SR   sp.   zn.   5   Sžp   10/2009   z   12.   1.   2010   bola   podaná   zo sťažovateľa – spoločnosti Z., spol. s r. o. podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorá je vedená pod sp. zn. II. ÚS 197/2010. Uznesením ÚS SR zo dňa 22. 4. 2010 v predmetnom konaní bolo rozhodnuté, že predmetná sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., smerujúca k porušeniu jeho základných práv a slobôd v konaní na NS SR sp. zn. 5 Sžp 10/2009, sa prijíma na ďalšie konanie.»

Sťažovateľka zároveň postupovala takto:«Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nemal   právnu   istotu   o   spôsobe   a   čase vybavenia   jeho   ústavnej   sťažnosti,   v   intenciách   vtedy   právoplatného   a   vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 37/2007, zúčastnil sa uloženého ďalšieho územného konania, ktorého výsledkom bolo vydanie ďalšieho, v poradí druhého územného rozhodnutia o umiestnení stavby p. „A.“, ktoré bolo pod č.... vydané Mestskou časťou B.– S. Mesto pod č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR dňa 17. 7. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť na základe rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. č. A/2007/2047- 1/HRL zo dňa 3. 10. 2007 (ďalej v texte aj ako „druhé“ územné rozhodnutie).

Predmetné druhé územné rozhodnutie bolo identické so zrušeným prvým územným rozhodnutím, okrem bodu 19. jeho výrokovej časti, kde bola stavebníkovi – sťažovateľovi uložená povinnosť do začatia stavebného konania predložiť stavebnému úradu právoplatné rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   na   výrub   drevín   nachádzajúcich   sa   na   mieste uvažovanej výstavby, pričom v čase vydávania druhého územného rozhodnutia už takéto rozhodnutie existovalo a bolo právoplatné, to výrubové rozhodnutie MČ B. S. č. 21425- 45751/ormč/2006/Ra zo dňa 10. 7. 2006, právoplatné na základe rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Bratislave, č. sp.: ZPO/2007/00582/MIA/BA-I zo dňa 25. 4. 2007. Proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v B. č. A/2007/2047-1/HRL zo dňa 3. 10. 2007 (t. j. druhé územné rozhodnutie) podali účastníci správneho konania -Občianska iniciatíva za zachovanie životného prostredia v Starom meste a spol. žalobu na Krajský súd v Bratislave o preskúmanie zákonnosti predmetného druhého územného rozhodnutia KSU v Bratislave   ako   i   prvostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu   a žiadali   predmetné rozhodnutia zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.»

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 319/2007-272 zo 6. novembra 2008 napadnuté rozhodnutie   Krajského   stavebného   úradu   v   Bratislave   č.   A/2007/2047-1/HRL z 3. októbra 2007 v spojení s rozhodnutím Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR zo 17. júla 2007 (o umiestnení stavby) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP), preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. a), b) OSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie...

Žalovaný   sa   neriadil   právnymi   predpismi   platnými   v   čase   vydania   napadnutého rozhodnutia.   Dňa   1.   9.   2007   nadobudlo   účinnosť   VZN   č.   4/2007,   ktorým   sa   vyhlasuje záväzná   časť   územného   plánu   Hlavného mesta   SR   Bratislavy VZN   č.   4/2007   vo   svojej záväznej grafickej časti: „Výkres č. 2.1 Priestorové usporiadanie a funkčné využitie územia – komplexné riešenie graficky zobrazuje parcelu č.... nachádzajúcu sa v k. ú. S. ako parky, sadovnícke a lesoparkové úpravy...

Žalovaný rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu Mestskej časti B. – S. č. SU- 2005,2006,2007/33482/44581-UR zo dňa 17. 7. 2007 už v čase účinnosti VZN č. 4/2007. Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v odôvodnení rozhodnutia č. A/2007/2047-1/HRL   zo   dňa   3.   10.   2007,   smeruje   k   tomu,   že   žalovaný   vychádzal z uznesenia Mestského zastupiteľstva Hlavného mesta SR Bratislavy č. 123/2007, ktorým bol schválený aj územný plán s priemetom územného rozhodnutia Mestskej časti B.–S. č. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 2. 8. 2006.

Prameňom práva nie je uznesenie Mestského zastupiteľstva, ale na základe čl. 2 ods. 2   Ústavy   SR   sú   ním   všeobecné   záväzné   nariadenia   obcí   a   samosprávnych   krajov. Žalovaný   mal   pre   posúdenie   súladu   návrhu   s   územným   plánom   vychádzať   už   vtedy z účinného VZN č. 4/2007. Podľa ust. § 37 ods. 1 stavebného zákona je totiž podkladom pre vydanie   územného   rozhodnutia   územný   plán   obce   (v   prejednávanom   prípade   územný Hlavného mesta SR B.). Stavebný úrad preto podľa § 37 ods. 4 stavebného zákona návrh stavebníka   zamietne,   ak   zistí,   že   návrh   nie   je   v   súlade   s   územným   plánom   obce   ako podkladom pre územné rozhodnutie.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   žalovaný   mal   rozhodovať   v   súlade   s   aktuálne účinnými zákonmi a inými právnymi predpismi, ktorými sú aj všeobecne záväzné nariadenia obce, a preto bol pre rozhodovanie stavebného úradu záväzný obsah VZN č. 4/2007, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Hlavného mesta SR B.. Žalovaný však nebral do   úvahy   platné   a   účinné   VZN   č.   4/2007,   ale   sa   odvolával   na   uznesenie   Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 123/2007.

Súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   dospel   k   záveru,   že   žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci a vec nesprávne právne posúdil.“

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal s preukázanými skutočnosťami, že existoval nesúlad medzi schválenou územnoplánovacou dokumentáciou   a   vyhotovením   jej   grafickej   časti,   ktorý   bol   na   základe   Upozornenia Krajskej prokuratúry v Bratislave odstránený z dôvodu rešpektovania právneho stavu. Naopak, Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku naďalej vychádzal a opieral sa   o   skutočnosti,   ktoré   boli   protiprávne   a   sťažovateľom   jednoznačne   preukázané   ako nezákonné a v rozpore s platným právnym stavom. Súd za rozhodný posudzoval protiprávny stav, ktorý bol medzičasom daný do súladu a jeho formálne pochybenia boli odstránené. Zo všetkých týchto skutočností bolo nepochybné, že žalovaný správny orgán rozhodol v súlade so zákonom. Najvyšší súd SR na tieto skutočnosti vôbec neprihliadal a v argumentácii svojho odôvodnenia sa k nim vôbec nevyjadril.

Zároveň   sa   súd   nevysporiadal   ani   právnou   situáciou,   keď   zrušil   rozhodnutie správneho   orgánu   a   vrátil   na   ďalšie   konanie   vec,   kde   existovali   súčasne   dve   totožné právoplatné rozhodnutia správneho orgánu (prvé a druhé územné rozhodnutie) na základe nálezu ÚS SR a zároveň existovalo právoplatné tretie územné rozhodnutie, ktoré predošlé územné rozhodnutia nahradilo.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   jej   názoru   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   je   svojvoľné,   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   a   nedostatok dôvodov a arbitrárne.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   boli porušené v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžp 3/2009.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Sžp 3/2009 zo dňa 11. marca 2010 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi všetky trovy konania, ako budú vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010.

Konaniu najvyššieho súdu vedenému pod sp. zn. 3 Sžp 3/2009, ktoré je v danom prípade   predmetom   preskúmania   ústavného   súdu,   predchádzalo   iné   konanie,   ktoré sťažovateľka súbežne s ním viedla.

Ako vyplýva z bodu I odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 3/2009 z 11. marca 2010, stavebný úrad Mestskej časti B.– S. vydal 2. augusta 2006 rozhodnutie o umiestnení   stavby   č.   SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga   (ďalej   len   „prvé   územné rozhodnutie“).   Dňa   6.   novembra   2006   bolo   toto   rozhodnutie   potvrdené   rozhodnutím odvolacieho orgánu – Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2006/1821-HRC. Dňa 28. mája 2009 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 37/2007-75, ktorým bolo zrušené prvé územné rozhodnutie.

Sťažovateľka po vydaní rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 37/2007-75 z 28. mája 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. júna 2007, postupovala tak, že na jednej strane 1. augusta 2007 (t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) podala sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej žiadala zrušenie tohto   rozsudku   z   dôvodu,   že   sa   s   ňou   nekonalo   ako   s   účastníkom   konania.   Nálezom ústavného súdu   č.   k.   I.   ÚS   219/07-42   z   13.   marca   2008   bol   rozsudok   krajského   súdu č. k. 1 S   37/2007-75   z   28.   mája   2007   zrušený   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na ďalšie konanie.   Následne   6.   novembra   2008   vydal   krajský   súd   ďalší   rozsudok č. k. 1 S 82/2008-118, proti ktorému bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 10/2009 z 12. januára 2010 tak, že ho zmenil, pričom vec bola vrátená   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   sťažnosti   sťažovateľky z 30. marca 2010 je táto vec v súčasnosti predmetom preskúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 197/2010.

Dňa   22.   apríla   2010   senát   ústavného   súdu   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., ktorou namietala porušenie svojich práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 10/2009, vec dosiaľ nebola skončená.

Na druhej strane, ako sťažovateľka sama uviedla, v intenciách rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 37/2007-75 z 28. mája 2007 pokračovala v „stavebnom konaní“ (t. j. konaní o jej návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby) pred správnym orgánom, t. j. Mestskou   časťou   B.–   S.   ako   stavebným   úradom,   ktorý   následne   17. júla 2007   vydal rozhodnutie   č.   SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR   (ďalej   len   „druhé   územné rozhodnutie),   ktoré   po   ďalších   procesných   úkonoch   účastníkov   konania   vyústilo   až   do podania   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Dňa   3.   októbra   2007   Krajský   stavebný   úrad v Bratislave   potvrdil   druhé   územné   rozhodnutie.   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 1 S 319/2007 zo 6. novembra 2008 zrušil druhé územné rozhodnutie. Najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžp   3/209   z   11.   marca   2010   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 1 S 319/2007 zo 6. novembra 2008. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 3/209 z 11. marca 2010 je predmetom tejto sťažnosti.

Z dôvodu zmien v projekte plánovanej stavby bolo vydané v poradí už tretie územné rozhodnutie   Mestskej   časti   B.–   S.   č.   SU-2008/31350/41553-G/130-Km   z 10.   septembra 2008 (ďalej len „tretie územné rozhodnutie“), ktoré predchádzajúce územné rozhodnutia nahradilo, a následne boli vydané aj stavebné povolenia na prekládku vody a prekládku horúcovodu, ktoré už boli stavebne ukončené a skolaudované, ako i právoplatné stavebné povolenie na hlavný objekt – p. blok A a blok B (stavebné povolenie Mestskej časti B.–S. č.   SÚ-2008/31350-19737/2009/URS-G/51   z   15.   mája   2009   na   hlavný   objekt,   stavebné povolenie Mestskej časti B.–S. č. 3604/19559/2009/URS/Zub z 15. mája 2009 na objekt S04, stavebné povolenie KSÚ BA č. A-2008/2100-DLD z 20. júna 2008 na preložku vody).

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto už citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd konštatuje, že ani prípadné zrušenie napádaného rozsudku najvyššieho súdu   a   vrátenie   mu   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   by   v   konečnom   dôsledku   viedlo k opätovnému   rozhodovaniu   správneho   orgánu   o   umiestnení   stavby,   už   reálne   nemôže ovplyvniť existujúci právny a skutkový stav, keď nesúlad všeobecne záväzného predpisu bol odstránený a „stavebné konanie“ sa nachádza v takej fáze, že po vydaní stavebných povolení časť stavby už bola aj stavebne ukončená a skolaudovaná.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmať postup a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   3   Sžp   3/2009   z   11.   marca   2010,   pretože   vo   veci   bolo   vydané v poradí už tretie územné   rozhodnutie   –   rozhodnutie   Mestskej   časti   B.–   S.   č.   SU-2008/31350/41553-G/130-Km   z   10.   septembra   2008   a   následne   stavebné   povolenia (stavebné   povolenie   Mestskej   časti   B.–   S.   č.   SÚ-2008/31350-19737/2009/URS-G/51   z 15. mája   2009   na   hlavný   objekt,   stavebné   povolenie   Mestskej   časti   B.–S.   mesto č. 3604/19559/2009/URS/Zub z 15. mája 2009 na objekt S04, stavebné povolenie Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A-2008/2100-DLD z 20. júna 2008 na preložku vody). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 186/06).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol,   a   preto   bolo   bezpredmetné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010