SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 448/2015-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senátezloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčikao sťažnosti obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava,zastúpenej spoločnosťou Advokátskou kanceláriou ECKERKÁN̶& PARTNERS, s. r. o.,Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. MatejKán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 2 Cob 98/2014 z 12. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 71/2014 z 30. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 448/2015-21 z 8. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatrabanka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietanéporušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob98/2014 z 12. septembra 2014 (ďalej aj „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 71/2014z 30. januára 2015 (ďalej aj „uznesenie dovolacieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako odporkyňav konaní o náhradu škody v sume 33 000 000,00 € s príslušenstvom vedenom Okresnýmsúdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 69/2009. Navrhovateľv uvedenom konaní po podaní svojho návrhu vo veci samej na základe výzvy súdu zaplatilsúdny poplatok za návrh. Okresný súd v označenom konaní na základe návrhu sťažovateľkyuznesením zo 14. marca 2012 uložil povinnosť účastníkom zložiť preddavok na trovykonania v sume 1 650 000 €. Navrhovateľ návrhom doručeným 10. apríla 2012 požiadalo priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a zároveň zobral späť návrh v častio zaplatenie 31 045 390 € a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a súčasne žiadal o zrušenieuznesenia zo 14. marca 2012. Okresný súd uznesením z 27. júna 2012 priznalnavrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré nadobudlo právoplatnosť24. júla 2012. Následne okresný súd po zložení preddavku sťažovateľkou a márnomuplynutí lehoty na zloženie preddavku aplikujúc § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) rozhodol o zastavení konaniauznesením sp. zn. 30 Cb 69/2009 z 21. marca 2014 pre nesplnenie povinnosti uloženejprávoplatným uznesením, ktorým súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal navrhovateľodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 98/2014 z 12. septembra2014, ktorým odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušila vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti označenémuzrušovaciemu uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosťodôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo71/2014 z 30. januára 2015 dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že krajský súd nerešpektoval právoplatnéuznesenie okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, pričom tvrdila,že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov nemá v danom prípade žiadnurelevanciu. Taktiež tvrdila, že argumentácia krajského súdu, že okresný súd neskúmal či súsplnené podmienky na oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov ako predpokladuloženia povinnosti zložiť preddavok sa nezakladá na pravde, keď citovala z odôvodneniauznesenia okresného súdu, že okresný súd vychádzal jednak zo skutočnosti, že navrhovateľzaplatil vyrubený súdny poplatok a nežiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.Uznesenie odvolacieho súdu považovala za nedostatočne odôvodnené, arbitrárnea za porušujúce jej označené práva. Vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu sťažovateľkanamietala, že je rovnako arbitrárne a porušujúce jej označené práva, pretože je toho názoru,že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať, pretože krajský súd svojímodvolacím uznesením„znemožnil sťažovateľovi realizovať jeho jediné procesné právo, ktoré mu OSP priznáva na ochranu jeho ekonomických záujmov, t. j. právo na krytie jeho trov právneho zastúpenia preddavkom zloženým žalobcom podľa ust. § 141a ods. 1 OSP pod sankciou zastavenia konania“.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. októbra 2015 vyzval predsedukrajského súdu, ako aj predsedníčku najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránkeprijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústnehopojednávania vo veci.
Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené3. novembra 2015. Predseda krajského súdu v ňom zhodnotil námietky uvedenésťažovateľkou v sťažnosti ako nedôvodné a zastal zhodný názor, aký zaujal najvyšší súdvo svojom napadnutom uznesení, že v okolnostiach veci, ak by krajský súd svojímnapadnutým uznesením nezrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania, došlo byk zásahu do práva navrhovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ajzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V závere vyjadreniapredseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatejsťažnosti a navrhol nálezom vysloviť neporušenie označených práv uznesením odvolaciehosúdu.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení doručenom 10. novembra 2015 uviedol, že„podľa názoru dovolacieho súdu tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania, zabránil zásahu do žalobcovho práva na súdnu ochranu, lebo podľa jeho názoru podmienky pre zastavenie konania splnené neboli. Účelom, ktorým zákonodarca sledoval ustanovením § 141a O.s.p., bolo zabrániť tzv. šikanóznym žalobám v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma. Vychádzajúc zo zmieneného účelu zákona, súd musí preto pri interpretácii ust. 141a O.s.p. dbať aj na to, aby bola uchovaná primeraná rovnováha medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku a právom žalobcu na prístup k súdu.“. V závere vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súduvyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 7. decembra2015 vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zotrvalna argumentácii v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky uvedenejv sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia označených právnapadnutým uznesením odvolacieho súdu, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresnéhosúdu o zastavení konania z dôvodu, že navrhovateľ nezložil preddavok na trovy konania,ako aj napadnutým uznesením dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolaniesťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr.I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkounapadnuté uznesenie odvolacieho a dovolacieho súdu.
1. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu prednieslazásadnú námietku, že krajský súd nerešpektoval právoplatné uznesenie o povinnosti zložiťpreddavok na trovy konania, pričom podľa jej názoru boli splnené zákonné predpokladyna aplikáciu § 141a OSP v tom zmysle, že sťažovateľka rešpektujúc uznesenie okresnéhosúdu zložila súdom určený preddavok včas, pričom navrhovateľ túto povinnosť nesplnil,preto krajský súd mal potvrdiť uznesenie okresného súdu o zastavení konania. Vychádzalaz toho, že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov nemá v danom prípaderelevanciu, keďže pre uznesenie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania bolorozhodujúce posúdenie predpokladov u navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkovv čase vydania uznesenia o povinnosti zložiť preddavok.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnúrozhodovaciu prax, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpokladyna oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právona zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednuplnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložilpreddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasnes uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníkanemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľpreddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiťpreddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavkuna trovy konania zastaví.
Pre závery okresného súdu o spornej podmienke splnenia predpokladovna oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ súdnypoplatok za podanú žalobu zaplatil a o oslobodenie od súdneho poplatku pred jehozaplatením nepožiadal. Krajský súd však za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ženavrhovateľ po vydaní uznesenia okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok bolprávoplatne uznesením oslobodený od súdnych poplatkov, a to ešte pre vydaním uzneseniao zastavení konania podľa § 141a OSP.
Ústavný súd k problematike aplikácie § 141a ods. 1 OSP všeobecným súdom uvádza,že ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavokna trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potomnemá priestor na úvahu o tom, či a v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľoviuloží. Z formulácie zákonodarcu conditio sone qua non pre pozitívne rozhodnutie o návrhuna zloženie preddavku na trovy konania je zistenie, že u navrhovateľa nie sú splnenépredpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.
Okresný súd v okolnostiach prípadu toto svoje zistenie oprel o skutočnosť, ženavrhovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh a že do vydania uznesenia o povinnosti zložiťpreddavok na trovy konania nepožiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.Navrhovateľ však v zapätí po vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovykonania požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd po preskúmaní pomerovnavrhovateľa ho uznesením oslobodil od súdnych poplatkov. Z uvedenej postupnostiúkonov okresného súdu a účastníkov je zrejmé, že úsudok súdu o predpokladochna oslobodenie od súdnych poplatkov bol založený na anticipácii, že ak navrhovateľ zaplatilsúdny poplatok za návrh a nežiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak je dostatočnesolventný, a teda neexistujú u neho predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkovv celom rozsahu pre účely rozhodnutia podľa § 141 a ods. 1 OSP. Tento predpoklad sa všakukázal ako mylný, keďže okresný súd na základe žiadosti navrhovateľa rozhodol uznesenímo oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť,čím okresný súd sa ocitol v procesnej situácii, keď formálne boli splnené predpokladyna aplikáciu § 141a ods. 1 OSP, na druhej strane právoplatné uznesenie o oslobodenínavrhovateľa od súdnych poplatkov vyvolávalo pochybnosti o povinnosti súdu aplikovaťcitované ustanovenie § 141a ods. 1 OSP za daných okolností a konanie uznesením zastaviť.
Z chronologickej postupnosti úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súdpri vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedostatočne skúmalpredpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov u navrhovateľa. V tejto súvislosti nie jebez významu aj skutočnosť, že uznesenie okresného súdu o povinnosti zložiť preddavokna trovy konania nie je možné napadnúť odvolaním alebo dovolaním, preto takétouznesenie po jeho vydaní nadobudne právoplatnosť.
Okresný súd pri vydaní uznesenia o zastavení konania podľa názoru ústavného súduuprednostnil formalistický výklad zákona tým, že aplikoval § 141a ods. 1 OSP bez toho,aby zohľadnil svoje následné rozhodnutie o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkova vyslovil arbitrárny názor, že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkovnemá vplyv na súdom uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Krajský súd savšak v odôvodnení svojho rozhodnutia s právnym názorom okresného súdu nestotožnila uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil, pričom v odôvodnení svojhouznesenia poukázal na to, že okresný súd nedostatočne skúmal predpoklady na oslobodenieu navrhovateľa a začal sa nimi zaoberať až po doručení návrhu navrhovateľa na oslobodenieod súdnych poplatkov a že v čase vydania uznesenia o zastavení konania pre nezloženiepreddavku na trovy konania podľa § 141a ods. 1 OSP nebola splnená procesná situáciapre zastavenie konania podľa uvedeného dôvodu.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,že interpretácia a aplikácia do úvahy pripadajúcich ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku krajským súdom zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z označených článkovústavy a dohovoru. Úvaha krajského súdu o nemožnosti aplikácie citovaného § 141a ods. 1OSP je v okolnostiach prípadu logická a nepopiera zmysel a účel aplikovanej normy,ktorým je zabezpečiť prípadné trovy konania, ktoré vzniknú žalovanej strane, pod sankciouzastavenia konania. Na druhej strane nemožno opomínať to, že uvedená sankcia má byťnásledkom nesplnenia uloženej povinnosti súdom za súčasného splnenia ostatnýchpodmienok, ktorej predpokladom je aj pozitívne zistenie súdu o neexistencii predpokladovna úplné oslobodenie od súdnych trov navrhovateľa.
Ústavný súd preto konštatuje, že ak všeobecný súd po vydaní uznesenia o povinnostizložiť preddavok na trovy konania podľa 141a ods. 1 OSP zistí, že u účastníka sú splnenépredpoklady na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov a súd takémuto návrhu účastníkaaj vyhovie v plnej miere, potom je potrebné v záujme zachovania práva na prístup k súdukonštatovať, že materiálne nie sú splnené podmienky na zastavenie konania podľauvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V opačnom prípade by tak došlok neprípustnému zásahu do práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože by účastníkovi konania, u ktorého jepreukázané, že splnil predpoklady na oslobodenie trov od konania v plnom rozsahu, bolsankcionovaný zastavením konania za to, že nie je spôsobilý splniť povinnosť, ktorúz objektívnych príčin uznaných súdom ani nedokáže.
Ústavný súd tak konštatuje, že pri prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadnesignály spochybňujúce z ústavného hľadiska napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením odvolacieho súdu neboli porušenéoznačené práva sťažovateľky.
2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Najvyšší súd napadnutým uznesenímodmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvodyprípustnosti dovolania podľa § 237 OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdnyporiadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustnélen z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj protiuzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnutéuznesenie dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľkya konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdunemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričomzároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp.svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j.také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016