znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 448/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Šoporňa,   Šoporňa   1179,   zastúpenej   spoločnosťou ADVOKÁTSKA   KANCELÁRIA   ONDRUŠEK & PARTNERS   s. r. o.,   Advokátska kancelária, Koceľova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Ľubomír Ondrušek, vo veci namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 448/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obce   Šoporňa o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2014 doručená sťažnosť obce Šoporňa, Šoporňa 1179 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 448/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 15 C 183/2012,   ktorého   predmetom   bola   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru. Určovací návrh podala M. V. (ďalej len „navrhovateľka“), ktorá u sťažovateľa vykonáva funkciu hlavného kontrolóra obce.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 183/2012-110 z 12. februára 2013 určil neplatnosť okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   medzi   navrhovateľkou   a sťažovateľom z 26. apríla 2012, a súčasne určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a sťažovateľom vzniknutý na základe pracovnej zmluvy z 30. decembra 2011 naďalej trvá.

Podľa názoru okresného súdu starosta obce ako štatutárny orgán obce v pracovno-právnych   vzťahoch „nie   je   oprávnený   s hlavným   kontrolórom   bez   toho,   aby   požiadal obecné zastupiteľstvo o jeho odvolanie skončiť pracovný pomer... Obecné zastupiteľstvo je...   jediným   zákonom   stanoveným   orgánom,   ktorý   je   oprávnený   posúdiť   skutočnosť,   či hlavný   kontrolór   ako   zamestnanec   porušuje   pracovnú   disciplínu,   pričom   jedným z následkov takéhoto posudzovania môže byť odvolanie hlavného kontrolóra z jeho funkcie. K takémuto rozhodovaniu obecné zastupiteľstvo môže pristúpiť na základe návrhu starostu, ktorý   týmto   spôsobom   môže   realizovať   disciplinárnu   právomoc   v oblasti   pracovno- právnych vzťahov voči hlavnému kontrolórovi.“.

Sťažovateľ   ako   odporca   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, v ktorom namietal   nesprávne   skutkové   závery   prvostupňového   súdu   a nesprávne   právne posúdenie veci.

Krajský   súd   bez   nariadenia   pojednávania   rozsudkom   č.   k.   15   C   448/2013-155 z 29. januára   2014   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   keď   sa   stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   na   rozsiahlom   priestore polemizuje s právnymi názormi okresného súdu vyslovenými v jeho meritórnom rozsudku a viacerými   argumentmi   dôvodí   v prospech   výlučnosti   svojho   práva   skončiť   pracovný pomer s hlavnou kontrolórkou obce.

Ďalej   uvádza,   že   krajský   súd „mal   postupovať   vo   vyššie   uvedenej   veci   v súlade s ust. § 214 ods. 1 písm. d) O. s. p., t. j. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem“. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „rozhodnutie vo vyššie uvedenej veci možno bez pochybností považovať za dôležitý verejný záujem. Už aj z toho dôvodu, aby bola   tejto   problematike   venovaná   patričná   pozornosť   a zdôvodnenie,   ak   teda   v zákone jednoznačne táto problematika upravená nie je a tiež z dôvodu, že sa nepochybne priamo týka väčšieho okruhu osôb, de facto všetkých obcí a miest ako zamestnávateľov hlavných kontrolórov a rovnako aj všetkých hlavných kontrolórov (aj v budúcnosti).“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   vo veci   samej   nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené konaním Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: 24Co/448/2013.

3.   Rozsudok   vydaný   Okresným   súdom   Galanta   pod   č.   k.:   15C/183/2012-110 a rozsudok vydaný Krajského súdu v Trnave č. k.: 24Co/448/2013-155 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ust. § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   si   uplatňuje   nárok   na   náhradu   trov   konania   v súlade   so   všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   navrhol   vysloviť iba porušenie   svojho   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy. Odôvodneniu takto formulovaného návrhu venoval tri odseky textu sťažnosti (strany   7   –   8),   pričom   celý   zvyšok   sťažnostnej   argumentácie   sústredil   na   polemiku s právnymi závermi oboch v jeho veci konajúcich všeobecných súdov. Uvedená, čo sa týka rozsahu,   ťažisková   časť   sťažnostných   dôvodov   však   prirodzene   nevyústila   do   ústavno-právnej roviny tak, žeby sťažovateľ v sťažnostnom petite označil základné právo, slobodu či iné právo podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy, ktoré malo byť podľa   jeho názoru   nesprávnym právnym posúdením veci zo strany okresného súdu či krajského súdu porušené. Ústavný súd   preto   pristúpil   iba   k posúdeniu   relevancie   dôvodov   svedčiacich   v prospech navrhovaného   vyslovenia   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a zvyšnú časť dôvodov sťažnosti vzhľadom na svoju viazanosť návrhom na rozhodnutie vo veci samej vyhodnotil len ako súčasť celkovej sťažnostnej argumentácie.

2. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), jeho systém opravných prostriedkov a súčasne aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   riešiacu   prípustnosť   opravných prostriedkov, najmä dovolania (m. m. IV. ÚS 206/08, III. ÚS 371/2011).

Podstata predloženej sťažnosti, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   koncentruje   do   nespokojnosti   sťažovateľa s nenariadením   pojednávania   krajským   súdom   pri   rozhodovaní   o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu. Pritom sťažovateľ poukazuje na dôvodovú správu k § 214 ods. 1 OSP, podľa ktorej „predmetné ustanovenie je aj v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko účastník má vždy garantované právo na verejné prejednanie veci najmenej na jednom stupni“.

Najvyšší   súd   už   viackrát   judikoval,   že   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je nesprávny,   procesné   ustanovenia   porušujúci   postup   súdu   v občianskom   súdnom   konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať procesné práva   priznané   mu   na   účely   zabezpečenia   účinnej   ochrany   jeho   práv   (napr.   rozsudok najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   2   Cdo   13/2004,   uznesenie   najvyššieho   súdu   vo   veci sp. zn. 5 Cdo 294/2008). Tomu zodpovedá aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 102/04, II. ÚS 1/08).

Bohatá judikatúra   najvyššieho   súdu   poukazuje na   neodlučiteľnú   spätosť   garancie možnosti konať pred súdom s nariadením pojednávania a zabezpečením účastí účastníka konania na ňom (napr. rozsudok najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Cdo 16/01, rozsudok najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   3   Cdo   132/01,   rozsudok   najvyššieho   súdu   v konaní sp. zn. 4 Cdo 35/01 a pod.). Námietka nenariadenia pojednávania odvolacím súdom sa tak v individuálno-právnej   perspektíve   základných   práv   sťažovateľa   prejavuje ako   námietka odňatia možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 102/04 judikoval, že ak sa sťažovateľ priamo obrátil so sťažnosťou   na ústavný súd,   v ktorej tvrdí také porušenie svojich   procesných oprávnení,   ktoré   napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   bez   toho, aby podal dovolanie, potom nevyčerpal podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   všetky   účastníkovi   dostupné   a   účinné   prostriedkov   nápravy   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   a   jeho   sťažnosť   treba   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci. Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 aj podľa čl. 48 ods.   2   ústavy a v konečnom   dôsledku   aj práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označeného základného práva.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie   predloženej   sťažnosti.   Sťažovateľ   mal   možnosť   podať proti potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dovolanie s námietkou   vady   podľa § 237   písm.   f)   OSP,   teda   s námietkou   odňatia   možnosti   konať pred súdom   v dôsledku   nenariadenia   pojednávania,   keďže   podľa   jeho   názoru   existovali v okolnostiach posudzovaného prípadu dôvody vyvolávajúce vznik povinnosti krajského súdu pojednávanie na prejednanie odvolania nariadiť [§ 214 ods. 1 OSP]. O jeho dovolaní by potom rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý je „iným súdom“ podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   oprávneným   poskytnúť   ochranu   aj   sťažovateľovmu   základnému   právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch formulovaných sťažovateľom v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie rozsudkov oboch v jeho veci konajúcich súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania)

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014