znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 448/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   a MUDr.   E.   H.,   P.,   obe   zastúpené advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 207/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a MUDr. E. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   M.,   P.,   a MUDr.   E.   H.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 207/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky uviedli, že 19. októbra 2010 podala sťažovateľka M. M. návrh proti žalovanému   Trnavskému   samosprávnemu   kraju „o   zriadenie   vecného   bremena za náhradu“. Keďže   nehnuteľnosť   –   pozemok,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   sťažovateľka M. M. domáhala zriadenia vecného bremena, bol v podielovom spoluvlastníctve, okresný súd odročil prvé pojenávanie vo veci (vykonané 29. novembra 2011) s tým, že mala byť vyzvaná   druhá   podielová   spoluvlastníčka,   či   súhlasí   so   svojím   vstupom   do   konania na strane navrhovateľky. Na výzvu okresného súdu reagovala MUDr. E. H. tak, že vyslovila súhlas so svojím vstupom do konania na strane sťažovateľky M. Okresný súd uznesením zo 16.   decembra   2011   pripustil   vstup   sťažovateľky   MUDr.   E.   H.   do   konania.   Dňom právoplatnosti uvedeného uznesenia okresného súdu sa stala sťažovateľka MUDr. E. H. účastníčkou napadnutého konania.

Pretože   sťažovateľky   neboli   spokojné   so „zdĺhavým“ postupom   okresného   súdu, prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali 29. apríla 2013   „sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní 8 C 207/2008“ adresovanú predsedovi Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“),   v   ktorej   žiadali „o   zjednanie   nápravy“.   V   odpovedi   na   ich   sťažnosť predseda   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   269/2013   z 22.   mája 2013 uviedol,   že „zákonná sudkyňa   vo   veci   koná   aj   keď   musím   konštatovať,   že   v niektorých   obdobiach   by   sa vyžadovalo   konať   rýchlejšie“,   preto   v závere   svojej   odpovedi   predseda   krajského   súdu uviedol,   že   sťažnosť   považuje „za   čiastočne   dôvodnú“.   Zároveň   tiež   uviedol,   že   bol „nariadený termín pojednávania na 23.7.2013.

Sťažovateľky   v závere   svojej   sťažnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Piešťanoch, ktorý porušil základné právo sťažovateliek na riadny a spravodlivý proces a na súdnu ochranu, aby začal vo veci č.k.: 8C 207/2010 riadne konať podľa Občianskeho súdneho poriadku.

2.   Ústavný   súd   SR   zakazuje   Okresnému   súdu   v   Piešťanoch,   v   konaní č.k.: 8C 207/2010 pokračovať ďalej v porušovaní základných práv sťažovateliek na riadny a spravodlivý proces a na súdnu ochranu a spôsobovať tak ďalšie zbytočné prieťahy v tomto súdnom konaní.

3. Okresný súd Piešťany je povinný zaplatiť M. M. finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR /slovom: päťtisíc euro/ a MUDr. E. H. finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR /slovom: päťtisíc euro/.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   predovšetkým   musel   vysporiadať   s nedostatkom   petitu   sťažnosti sťažovateliek,   ktoré   jednoznačne   neoznačili   základné   práva   a slobody   (označením príslušných   článkov   ústavy   a dohovoru   s ich   slovným   pomenovaním),   ktoré   mali   byť postupom okresného súdu v ich prípade porušené. Ústavný súd vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z bodu 2 petitu nemal pochybnosť o tom, ktoré práva a slobody   mali   byť   postupom   okresného   súdu   porušené,   preto   tento   nedostatok   petitu ústavný   súd   preklenul   aj   bez   predchádzajúcej   výzvy   na   odstránenie   tohto   nedostatku sťažnosti sťažovateliek, pretože ani doplnenie sťažnosti v tomto smere by nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky sa sťažnosťou z 30. mája 2013 doručenou ústavnému   súdu   6.   júna   2013   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   domáhajú vyslovenia porušenia svojich práv na ústavnom súde, pretože okresný súd nekoná v ich veci, hoci žaloba bola podaná v októbri 2010.

Ako   už   bolo   uvedené,   predseda   krajského   súdu   na   sťažnosť   sťažovateliek na prieťahy v napadnutom konaní odpovedal vyjadrením sp. zn. Spr. 269/2013 z 22. mája 2013, v ktorom sťažnosť vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, pričom zároveň uviedol, že konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na 23. júl 2013.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že hoci sťažovateľky podali predtým,   ako   sa   obrátili   na   ústavný   súd,   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   (sťažnosť na prieťahy v konaní bola doručená krajskému súdu 2. mája 2013), takéto využitie právneho prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažovateľkami nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na   poskytnutie   možnosti   napadnutému všeobecnému   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   jeho   nečinnosťou, pretože ich sťažnosť bola doručená ústavnému súdu už po niekoľkých dňoch od vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   vyslovil   (I.   ÚS   46/2010),   že   podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) považuje   za   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd navyše v súčinnosti s okresným súdom zistil, že nariadené pojednávanie (na   ktoré   poukazoval   predseda   krajského   súdu)   bolo   odročené   pre   účely   vyhlásenia rozsudku, ktorý bol následne vyhlásený 13. augusta 2013. Na základe uvedeného ústavný súd v súlade s citovanou judikatúrou dospel k záveru, že sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch bola efektívna, preto nemal pochybnosť o tom, že mu bola   podaná   predčasne,   a   to   v čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkám na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľky   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu namietaného konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

Uvedený záver zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 30/2011, III. ÚS 101/2011, III. ÚS 12/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013