znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 448/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., pre namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Č., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   Cob   243/2011 z 29. februára 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý uhradiť Č., a. s., trovy konania v sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. M. V., B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   448/2012-9 z 2. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«...   Sťažovateľ   podal   na   Okresný   súd   Brezno   návrh   na   začatie   konania   zo   dňa 20. 07. 2010 voči odporcovi M. L. o zaplatenia sumy 761,47 € s príslušenstvom...

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Brezno sťažovateľ považoval za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Brezno, č. k. 7 Cb 240/2010-93 podal v zákonnej lehote   odvolanie,   v   ktorom   poukazoval   na   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka (č. 40/1964 Zb.) a zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z. z.), z ktorých jasne vyplývalo, že Okresný súd Brezno predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ pri tom poukázal na ust. § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch účinné v čase, keď bola zmluva o povolenom prečerpaní uzatvorená (od 1. 4. 2002 do 30. 06. 2006), podľa ktorého   sa   zákon   nevzťahuje   na   úver   formou   povoleného   prečerpania   peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu a zároveň   na   ust.   §   3   ods.   6   predmetného   zákona,   podľa   ktorého   pri   úveroch   formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru   nákladov,   musí   byť   spotrebiteľ   najneskôr   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   písomne informovaný o a) úverovom limite, ak je stanovený, b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných   od   doby,   keď   bola   zmluva   uzatvorená   a   podmienkach,   za   ktorých   môže   byť zmenená a doplnená, c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Sťažovateľ je toho názoru, že odporcovi v čase uzavretia zmluvy boli všetky požadované údaje poskytnuté. Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   z   uvedených   ustanovení   jasne   vyplýva,   že povolené prečerpanie   na   bežnom   účte   sa   nepovažuje   za   spotrebiteľský   úver,   a   preto   zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 4, ods. 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov).

Sťažovateľ v odvolaní poukazoval aj na ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú súdu známe a súd by ich mal poznať a vo svojich rozhodnutiach správne aplikovať.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Brezno a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   (str.   7,   odsek   3),   že   skutočnosti   uvádzané v odvolaní, spočívajúce v právnej argumentácii, sú novými dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd v danom štádiu konania nebude prihliadať. Uvedeným postupom Krajský súd v Banskej Bystrici nepriamo vyslovil názor, že sa obsahom odvolania nebude zaoberať, čím spôsobil ujmu sťažovateľovi na jeho právach   v   zmysle   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   teda   Krajský   súd v Banskej Bystrici nezabezpečil súdnu ochranu sťažovateľa...»

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   41   Cob   243/2011 z 29. februára 2012 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   spotrebiteľských   úveroch“),   v   dôsledku   čoho došlo k namietanému porušeniu jej označených základných práv. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Brezno, č. k. 7 Cb/240/2010-93 z 05. 05. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob/243/11 z 29. 02. 2012 boli porušené.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Brezno,   č.   k.   7   Cb/240/2010-93   z   05.   05.   2011 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob/243/11 z 29. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Brezno) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 305,20 €...“

K   veci   sa   listom   z   13.   novembra   2012   č.   k.   Spr.   1228/12-17   vyjadril   predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«...   Okresný   súd   Brezno   v   rozsudku   č.   k.   7   Cb   240/2010-93   z 5.   mája   2011 konštatoval, že uzavretá Zmluva obežnom účte a balíku produktov a služieb Č., rovnako tak ako aj zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru, teda zmluva o úvere, ktorý je poskytnutý formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného, sú spotrebiteľskými   zmluvami   v   zmysle   zákona   č. 258/2001   Z.   z.,   a   keďže   v dôsledku chýbajúceho údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov sa kontokorentný úver, ktorý právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému považuje za bezúročný a bez poplatkov, priznal žalobcovi len istinu, ktorú poskytol žalovanému vo forme povoleného prečerpania prostriedkov na bežnom účte,   a nepriznal žalobcovi nárokovaný úrok z úveru a úrok z omeškania. Rovnako tiež nepriznal sumu 129,50 Eur, nakoľko súd nezistil z akého dôvodu bol účet žalovaného zaťažený týmito prostriedkami, pričom právny zástupca žalobcu na výzvu súdu na túto otázku neodpovedal, ani nevysvetlil. Vzhľadom k tomu mu nepriznal ani nárokovaný debetný úrok vo výške 25 % ročne.

Sťažovateľ v sťažností zastával názor, že povolené prečerpanie na bežnom účte sa nepovažuje za spotrebiteľský úver, preto zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať náležitosti   uvedené   v   ustanovení   §   4   ods.   h   2   a   3   zákona   o   spotrebiteľských   úveroch (t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov).

Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 243/2011 z 29.   februára   2012,   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v   odvolaním napadnutej   časti   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   konkrétne   názorom   vysloveným   okresným súdom, že zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru je zmluvou o úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   bol   potvrdený   nie   s   poukazom na uvedený právny názor, ale z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno (§ 79 ods. 2;   § 120   ods.   1   O.   s.   p.),   a   teda   „na   základe   vymenovaných   dôkazných   prostriedkov založených   v   súdnom   spise   dostatočným   spôsobom   nepreukázal   oprávnenosť   výšky uplatneného nároku, ktorý zostal predmetom odvolacieho konania“. Zároveň konštatoval, „že pokiaľ súd prvého stupňa na základe písomných dôkazov predložených navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa nevyhovel návrhu na začatie konania v rozsahu, ktorý je predmetom odvolacieho konania, jeho rozhodnutie je vecne správne“. Odvolací súd aj v ďalších   častiach   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   poukazuje   na   to,   že   navrhovateľ nepredložil dôkazy potrebné na preukázanie ním tvrdených skutočností, týkajúcich sa výšky uplatneného nároku, nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť, a tak odvolací súd na základe vykonaného dokazovania nepovažoval uplatnený nárok za dostatočne preukázaný. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Brezno a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 7, ods. 3), že skutočnosti uvádzané v odvolaní, spočívajúce v právnej argumentácii, sú novými dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd v   danom   štádiu   konania   nebude   prihliadať“,   toto   jeho   tvrdenie   nezodpovedá   záverom odvolacieho   súdu   v   potvrdzujúcom   rozsudku.   Odvolací   súd   nikdy   nepoukázal   na   to,   že skutočnosti spočívajúce v právnej argumentácii sú novými dôkazmi, ktoré mal sťažovateľ uviesť pred súdom prvého stupňa, a preto na ne odvolací súd v danom štádiu konania neprihliadol.

Záver   odvolacieho   súdu   tak,   na   ktorý   poukazuje   v   sťažnosti   sťažovateľ   (údajne na str. 7, ods. 3 rozhodnutia krajského súdu) nie je hodnotením právnej argumentácie, ale odvolací súd doplnil, „že na skutočnosti a dôkazy ktoré boli uplatnené v rámci odvolacieho konania odvolací súd neprihliadol pretože neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa“. Odvolací súd výslovne odkazuje na skutočnosti a dôkazy v rámci vykonávania a hodnotenia dôkazov,   pričom   nehodnotí   právnu   argumentáciu   tak,   ako   to   mylne   uvádza   sťažovateľ v sťažnosti.

Právne   posúdenie   otázky,   že   zmluva   o   poskytnutí   kontokorentného   úveru   je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., bolo použité len v odôvodnení rozhodnutia   okresného   súdu,   odvolací   súd   sa   správnosťou   alebo   nesprávnosťou   tohto právneho názoru nezaoberal, nakoľko potvrdzoval rozsudok okresného súdu z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, teda neuviedol dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Krajský súd v Banskej Bystrici sa preto k tejto otázke, ktorá bola riešená len v rozsudku okresného súdu, nepovažuje za potrebné vyjadriť, nakoľko v tejto časti (preskúmavanie rozhodnutia   okresného   súdu),   sťažnosť   sťažovateľa   na   jej   prerokovanie   bola   Ústavným súdom Slovenskej republiky pre nedostatok právomoci odmietnutá.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo Č., a. s., B. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo rovností účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012 porušené nebolo...»Predseda   krajského   súdu   v   podaní   z   13.   novembra   2012   a   právny   zástupca sťažovateľky v podaní z 29. novembra 2012 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v   právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   presne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 260/06).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd nesprávne vec posúdil po právnej stránke, v dôsledku čoho má napadnutý rozsudok   krajského súdu arbitrárny charakter.   Podľa   názoru   sťažovateľky   skutočnosti   uvádzané v   odvolaní,   ktoré   spočívali v právnej argumentácii sťažovateľky, nie sú novými dôkazmi, ako to vyhodnotil krajský súd, a preto sa krajský súd mal týmito skutočnosťami meritórne zaoberať. Krajský súd nesprávne vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky tak, že ide o nové dôkazy, ktoré si mala sťažovateľka uplatniť už v prvostupňovom konaní. Podľa názoru sťažovateľky povolené prečerpanie na bežnom účte sa v danom prípade nepovažuje za spotrebiteľský úver, a preto zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch (t. j. zmluva o povolenom prečerpaní nemusí obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov).

Úlohou   ústavného súdu   je v   tomto prípade   posúdiť,   či   postupom   v   predmetnom odvolacom konaní a napadnutým rozsudkom krajský súd poskytol sťažovateľke adekvátnu ochranu   jej   označeným   právam,   najmä   však   jej   základnému   právu   na   súdnu   ochranu zaručenému čl. 46 ods. ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012 uviedol:

„... Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ na základe vymenovaných dôkazných prostriedkov založených   v súdnom   spise   dostatočným   spôsobom   nepreukázal oprávnenosť   výšky   uplatneného   nároku,   ktorý   zostal   predmetom   odvolacieho   konania. Konštatuje,   že   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   na   základe   písomných   dôkazov   predložených navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa nevyhovel návrhu na začatie konania v rozsahu, ktorý je predmetom odvolacieho konania, jeho rozhodnutie je vecne správne. V   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   navrhovateľ   nepredložil   dôkazy   potrebné na preukázanie ním tvrdených skutočností týkajúcich sa výšky ním uplatneného nároku. Je potrebné uviesť, že účastníci konania v konaní majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť predložiť   a   označiť   dôkazné prostriedky   na preukázanie   svojich tvrdení.   Súd potom v konaní rozhoduje na základe výsledkov navrhnutého účastníkmi konania a len výnimočne vykonať aj iné dôkazy. Ak teda účastník konania nesplnil, resp. nedostatočne splní   svoju   dôkaznú   povinnosť,   súd   nemá   povinnosť   vykonávať   iné   dokazovanie,   ale rozhodne   na   skutkovom   základe   zistenom   z   vykonaného   dokazovania,   pričom   dopad dôkaznej   núdze   pripočíta   tomu   účastníkovi,   na   ktorom   predovšetkým   podľa   predpisov hmotného   práva   leží   dôkazné   bremeno,   t.   j.   zodpovednosť   za   preukázanie   skutočnosti významné z hľadiska hmotného práva.

Zo   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že   navrhovateľ   sa   nezúčastnil pojednávania   konaného   dňa   5.   5.   2010,   súhlasil   s   pojednávaním   bez   jeho   účasti,   bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p., že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť skôr ako vo veci vyhlási rozhodnutie,   pretože na dôkazy označené   a   predložené neskôr   súd neprihliada. Navrhovateľ sa tohto pojednávania nezúčastnil, navrhol, aby súd v predmetnej veci   rozhodol   bez   účasti   navrhovateľa,   požiadal   opäť   o   predĺženie   stanovenej   lehoty na doplnenie   podania   a   požiadal,   aby   súd   vypočul   právneho   zástupcu   navrhovateľa prostredníctvom dožiadaného súdu v prípade, ak na základe vykonaného dokazovania by nepovažoval uplatnený nárok za dostatočne preukázaný.

Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na ust. § 79 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého navrhovateľ je povinný už k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Zároveň podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

V zmysle § 101 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Podľa   ods.   2 citovaného   ustanovenia,   potom súd pokračuje   v konaní,   aj   keď   sú účastníci nečinní. Ak riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, navrhne aby v danej   veci   súd   rozhodol   bez   jeho   účasti,   ani   na   výzvu   súdu   nepredloží   dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, za danej situácie súd prvého stupňa môže vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka a pritom musí prihliadnuť na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepochybil, keď   pokračoval   v   konaní   bez   účasti   navrhovateľa   na   pojednávaní   a   na   základe   ním predložených   dôkazov   rozhodol   správne,   keď   návrhu   navrhovateľa   v   plnom   rozsahu nevyhovel.

Z   uvedených   dôvodov   preto   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Záverom   odvolací   súd   dopĺňa,   že   na   skutočnosti   a   dôkazy,   ktoré   boli   uplatnené v rámci   odvolacieho   konania   odvolací   súd   neprihliadol,   pretože   neboli   uplatnené   pred súdom prvého stupňa...“

Podľa   §   205a   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a)   sa   týkajú   podmienok   konania,   vecnej   príslušnosti   súdu,   vylúčenia   sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d)   ich   účastník   konania   bez   svojej   viny   nemohol   označiť   alebo   predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ústavný   súd   zameral   svoju   pozornosť   na   konkrétne   okolnosti   posudzovaného prípadu a musí konštatovať, že spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s jednotlivými tvrdeniami sťažovateľky, nesvedčí o ústavne konformnom prístupe.

Pokiaľ ide o podstatný dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľa v časti presahujúcej istinu,   Okresný   súd   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   svojom   rozsudku   (strana   3) po citovaní   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a zákona   o spotrebiteľských úveroch zreteľne uviedol, že v dôsledku chýbajúceho údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov na kontokorentný úver sa tento považuje za bezúročný   a bez poplatkov, preto sťažovateľke nepriznal úrok z úveru a úrok z omeškania. Okresný súd nevzal do úvahy § 1 ods.   3   zákona   o spotrebiteľských   úveroch,   podľa   ktorého   sa   tento   zákon   nevzťahuje na kontokorentný úver.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   s   tvrdeniami   sťažovateľky   v tomto smere   uvedenými   v odvolaní   zo   14.   júla   2011   nevysporiadal   spôsobom   zlučiteľným s ústavou   a dohovorom,   keď   nevzal   do   úvahy,   že   uvedené   odôvodnenie   je   podstatným dôvodom rozhodnutia okresného súdu v napadnutej časti, a ako sám uviedol vo vyjadrení k sťažnosti, touto argumentáciou sa ani nezaoberal.

Krajský súd uviedol: „... odvolací súd dopĺňa, že na skutočnosti a dôkazy, ktoré boli uplatnené v rámci odvolacieho konania odvolací súd neprihliadol, pretože neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.“

Záver krajského súdu, že argumentácia sťažovateľky uvedená v odvolaní predstavuje nové   skutočnosti   a   dôkazy,   svedčí   o   jeho   formalistickom   prístupe,   ktorý   protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uviedla v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa právnu argumentáciu, a nie nové skutočnosti a dôkazy, ako to vyhodnotil krajský súd.

Právna   argumentácia   odvolávajúca sa   na právne hodnotenie žalobou uplatnených nárokov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nenašla v odôvodnení krajského súdu reflexiu a ide o rýdzo právne posúdenie, a nie skutkové posúdenie, ako uviedol krajský súd, keď na neho „neprihliadol, pretože neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa“.

K tejto   skutočnosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ani   v predloženom   vyjadrení   sa k sťažnosti a týmto problémom nevyjadril.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 Cob 243/2011 z 29. februára 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Právnu argumentáciu   sťažovateľky   uvedenú   v jej odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nemožno považovať za nové dôkazy a skutočnosti, ktoré mali byť uplatnené už v prvostupňovom   konaní.   Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   je   krajský   súd   povinný meritórne sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní. Krajský súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   M.   V. Právny zástupca sťažovateľky si podaním z 29. novembra 2012 uplatnil trovy konania v sume   485,28   €   vrátane   DPH   (za   tri   úkony   právnej   služby,   a   to   prevzatie   a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu, odmena za jeden úkon 127,17 €, režijný paušál 7,63 € plus 20 % DPH).

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2011   v   sume   763   €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 323,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 127,16 € (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   a dvakrát   náhradu   režijného   paušálu po 7,63 € podľa vyhlášky zvýšené o 20 % DPH vzhľadom na to, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky.   Ústavný   súd   nepriznal právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   odmenu   za   ním   uplatnený   tretí   úkon   –   stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu, vzhľadom na to, že išlo o úkon, ktorý zo strany ústavného súdu nebol vyžiadaný (bod 3 výroku nálezu).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   sťažovateľkou   označeného   základného   práva na rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 41 Cob 243/2011   z   29.   februára   2012,   sťažovateľka   neuviedla   žiadne   konkrétne námietky, ktoré by zdôvodňovali porušenie označeného základného práva. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   41   Cob   243/2011 z 29. februára   2012,   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   nevyhovel   (bod   4   výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013