znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 448/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom a upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn. 1 Kn 10/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   21.   marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a upovedomením Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 4. marca 2011 vo veci sp. zn. 1 Kn 10/11.Sťažovateľ   v sťažnosti   pomerne   obsiahlo   popísal   okolnosti   jeho   doktorandského štúdia na P. v R. (ďalej len „pedagogická fakulta“), ktoré ho viedli k podaniu trestného oznámenia 30. septembra 2010 na dekana a prodekana pedagogickej fakulty pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Trestné oznámenie sťažovateľa   vyšetrovateľ Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v R. (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS:   ORP-387/JP-RK-2010   zo   16.   novembra   2010   odmietol,   keď   dospel   k záveru,   že konanie žiadneho z akademických funkcionárov pedagogickej fakulty „nezakladá trestnú zodpovednosť... pre absenciu úmyslu predpokladaného pri spáchaní trestného činu“.

Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Ružomberok   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením   č.   k.   1   Pn   377/10-4 z 22. decembra   2010   zamietla   ako   nedôvodnú.   Odôvodnenie   uznesenia   sa   zakladalo predovšetkým na zistení, že „u osôb, ktoré by mali byť podozrivé z trestnej činnosti, už v tomto štádiu trestného konania absentuje jedna zo základných zložiek a znakov skutkovej podstaty trestného činu a to subjektívna stránka s dôrazom na zavinenie a úmysel“.

Sťažovateľ 3. januára 2011 adresoval Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na prokurátorku okresnej prokuratúry pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, ktorých sa mala dopustiť spôsobom vybavovania   sťažnosti   sťažovateľa   proti   odmietavému   uzneseniu   vyšetrovateľa   PZ. Generálna prokuratúra trestné oznámenie sťažovateľa posúdila ako podnet na preskúmanie postupu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   a preto   ho   postúpila   na vybavenie   krajskej prokuratúre.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. 1 Kn 10/11-6 zo 4. marca 2011 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá, keďže nebola zistená žiadna nezákonnosť v postupe a rozhodovaní prokurátorky okresnej prokuratúry.

Porušenie   označeného   základného   práva   sa   podľa   sťažovateľa   zakladá na skutočnosti,   že prokurátor   krajskej   prokuratúry,   ktorý   vybavoval   jeho   podnet na preskúmanie   zákonnosti   postupu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   bol   zaujatý. Zaujatosť   prokurátora   krajskej   prokuratúry   mala   vyplývať   z toho,   že   tento   v inej   veci sťažovateľa   jeho   podnet   na preskúmanie   zákonnosti   postupu   inej   prokurátorky   okresnej prokuratúry   odložil,   o čom   sťažovateľa   vyrozumel   upovedomením   č.   k.   1   Kn   232/10-7 zo 14. decembra 2010.

Preto,   keďže   prokurátor   krajskej   prokuratúry „dokázateľne   vedel,   že   som   dňa 03.01.2011 podal na Generálnej prokuratúre SR žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho vyrozumenia   1   Kn   232/10-7   zo   dňa   14.   decembra   2010,   a nevylúčil   podľa   trestného poriadku   sám   seba   z dôvodu   zaujatosti   z konania,   hoci   tak   urobiť   mal,   a toto   konanie vyvrcholilo predmetným vyrozumením 1 Kn 10/11-6 zo dňa 04.03.2011, porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže mi znemožnil domáhať sa zákonom ustanoveným postupom môjho práva. Takto   zároveň   porušil   článok   13 Dohovoru...,   ktorý zaručuje právo na   účinný   opravný prostriedok.   Rozhodne   nemôže   byť   účinným   opravným   prostriedkom,   keď   o opravnom prostriedku rozhodovala osoba, ktorej rozhodnutie ohľadom súvisiacej veci je napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom.“.

Podľa   sťažovateľa   prokurátor   krajskej   prokuratúry „vyrozumením   1   Kn   10/11-6 zo dňa   04.03.2011   znova   porušil   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   13   Dohovoru   tým, že pri konaní   o podaní   z 03.01.2011   o zákonnosti   postupu   prokurátorky   okresnej prokuratúry... nebral do úvahy text môjho podania. Okrajovo sa dotkol len nelegálneho vyberania   školného,   avšak   znovu   tu   presadzuje   súkromnú   zásadu,   že   predstieranie neznalosti zákona vylučuje zlý úmysel. Týmto prokurátor krajskej prokuratúry... porušil čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom. Takto porušil aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto zároveň   porušil   čl.   14   Dohovoru,   ktorý   zakotvuje   zákaz   diskriminácie.   Takto   zároveň porušil čl. 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04.XI.2000, ktorý zakotvuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.

Sťažovateľ   požaduje „zrušenie   rozhodnutia   krajskej   prokuratúry   v Žiline   1   Kn 10/11-6 zo dňa 04.03.2011 a zároveň žiadam o riadne zákonné konanie voči prokurátorke okresnej   prokuratúry...“,   a rovnako   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 120 000 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd považoval v prvom rade potrebné za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu   pri   predbežnom   prerokovaní   podanej   sťažnosti,   keďže   v nej   sťažovateľ explicitne neuviedol, akým zásahom zo strany krajskej prokuratúry malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v III. časti sťažnosti požaduje „zrušenie rozhodnutia krajskej prokuratúry v Žiline 1 Kn 10/11-6 zo dňa 04.03.2011“, charakter sťažnostnej námietky založenej na tvrdení o zaujatosti prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý vybavoval sťažovateľov podnet, podľa názoru ústavného súdu celkom jednoznačne predznamenáva aj sťažovateľovo presvedčenie o ústavne významnej vadnosti   postupu   krajskej   prokuratúry.   Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní zameral   svoju   pozornosť   nielen   na   predmetné   upovedomenie   krajskej   prokuratúry, ale aj na postup, ktorý mu predchádzal.

Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti naznačil aj prípadné porušenie niektorých ďalších ustanovení ústavy (čl. 12 ods. 1 a 2), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 13 a čl. 14) a Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor o porušení uvedených   ustanovení   však   sťažovateľ   bližšie   nezdôvodnil.   Uviedol   iba,   že   spôsobom vybavenia jeho podnetu prokurátorom krajskej prokuratúry tento „porušil čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR, keďže uvedeným postupom vylúčil rovnosť ľudí pred zákonom. Takto porušil aj čl. 1 Dohovoru, ktorý zakotvuje záväzok dodržiavať ľudské práva. Takto zároveň porušil čl. 14 Dohovoru, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Takto zároveň porušil čl. 1 Protokolu číslo   12   k Dohovoru   zo   04.XI.2000,   ktorý   zakotvuje   všeobecný   zákaz   diskriminácie.“. Citované   neurčité   a nedostatočne   konkrétne   odôvodnenie   neumožňuje   podľa   názoru ústavného súdu zahrnúť porušenie uvedených ustanovení ústavy a medzinárodných zmlúv do obsahu pre ústavný súd záväzného sťažnostného petitu, a tak ho možno považovať len za súčasť sťažovateľovej právnej argumentácie.

Navyše,   vo   vzťahu   k sťažovateľovým náznakom   o porušení čl.   1 Protokolu   č. 12 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   ústavný   súd   dodáva, že Slovenská   republika   uvedený   protokol   podpísala,   avšak   zatiaľ   ho   neratifikovala, preto ústavný súd viazaný čl. 127 ods. 1 ústavy („...vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú   Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom...“) by ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

2.1. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   musí   byť   vylúčený   z   konania a rozhodovania veci a vybavovania podnetu, ak so zreteľom na jeho pomer k prejednávanej veci, účastníkom konania, stranám v konaní alebo k ich zástupcom, alebo k podávateľovi podnetu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o prokuratúre postup pri vylúčení prokurátora v trestnom konaní ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o prokuratúre v ostatných prípadoch prokurátor, len čo sa dozvie   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený,   oznámi   to   svojmu   bezprostredne nadriadenému prokurátorovi (§ 53 ods. 1), ktorý najneskôr do troch dní rozhodne o tom, či je prokurátor vylúčený, a urobí potrebné opatrenia. Bezprostredne nadriadený prokurátor rozhoduje   o   vylúčení   prokurátora   aj   na   základe   námietky   uplatnenej   dotknutou   osobou uvedenou v odseku 1.

Z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ bol využil námietku zaujatosti prokurátora krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, čo svedčí v prospech posúdenia jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako neprípustnej.

2.2 Sťažnosť sťažovateľa je však neprípustná predovšetkým z dôvodu, že ústavný súd nepovažoval za preukázané využitie inštitútu opakovaného podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre,   ako   aj   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov   (m.   m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS   112/06).   Podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet   zakladajú   povinnosť   príslušného prokurátora,   resp.   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných   alebo   faktických   prekážok   zákonného   postupu   (m.   m.   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 53/05).

Ústavný súd nevidí dôvod na to, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od uvedeného právneho názoru. Zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje sťažovateľovi aj ďalší prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet (podľa § 34 zákona o prokuratúre), ktorým sa môže   domáhať   preskúmania   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu   okresnej aj krajskej   prokuratúry   v   predmetnej   veci.   Uvedený   právny   prostriedok   umožňoval, resp. umožňuje   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc nadriadeného   prokurátora   záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu krajskej prokuratúry, ak by na základe opakovaného   podnetu   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   označené   rozhodnutie   okresnej prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   netvrdil,   ani   v   jej   prílohách   nijako   nepreukázal využitie   opakovaného   podnetu   podľa   §   34   zákona   o prokuratúre,   preto   ústavný   súd vychádzal   zo   skutkového   záveru,   že   opakovaný   podnet   podaný   nebol.   Zároveň   žiadne okolnosti   posudzovaného   prípadu   nenaznačujú   možnosť   výskytu   dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré by ústavnému súdu bránili odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre neprípustnosť. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

3.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenie   predbežne prerokúvanej sťažnosti v komplexnej perspektíve poukazuje na nespokojnosť sťažovateľa s vybavením   jeho   trestného   oznámenia   na   dekana   a prodekana   pedagogickej   fakulty pre podozrenie   zo   spáchania   zločinu   vydierania.   To   následne   sťažovateľa   viedlo k spochybneniu postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry (pri vybavovaní sťažnosti proti odmietavému   uzneseniu   vyšetrovateľa   PZ),   ako   aj   k spochybneniu   postupu   krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľa, pričom práve postup a spôsob vybavenia podnetu sťažovateľa krajskou prokuratúrou predstavuje predmet tu predbežne prerokúvanej sťažnosti.

Ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo   osoby,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe   skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala   trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani   z   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv,   ako   trestný   čin.   Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   len   zákonné   právo   domáhať   sa   toho,   aby   sa   jeho oznámením   či sťažnosťou   kompetentný   orgán   zaoberal,   čo   sa   v   tomto   prípade   aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (finančné   zadosťučinenie)   a procesne neefektívnym by bolo aj odstraňovanie vád jeho podania (nedostatok v povinnom právnom zastúpení).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011