znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 448/2010-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2009 z 21. januára 2010, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2009 z 21. januára 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   8   Co   138/2009,   8   Co   139/2009 z 21. januára 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti P., s. r. o., v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. N e p r i p ú š ť a   vstup Mesta P. ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 448/2010.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 448/2010-26 zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na ochranu majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   8 Co   138/2009,   8   Co 139/2009   z 21. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 18. októbra 2006 a doplnenou 9. marca 2009 sa Mesto P. (ďalej aj „žalobca“) domáhalo určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 13443, katastrálne územie P. Okresný súd uznesením z 28. apríla 2008 pripustil, aby do konania   namiesto   pôvodného   žalovaného   C.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „C.“),   vstúpila sťažovateľka.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 258/2006-249 zo 7. apríla 2009 tak,   že   určil,   že   žalobca   je   vlastníkom   sporných   nehnuteľností   a žalovaného   zaviazal nahradiť   žalobcovi   trovy   konania   v sume   6   829,43   €.   Dopĺňacím   rozsudkom   č.   k. 8 C 258/2006-331 z 18. júna 2009 okresný súd zaviazal žalovaného nahradiť štátu trovy konania v sume 17,09 €. Rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2008 z 21. januára 2010 (ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 2. marca 2010).

Sťažovateľka tvrdila, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, a zároveň uviedla   priebeh   udalostí,   na   základe   ktorých   prešlo   vlastnícke   právo   k   uvedeným nehnuteľnostiam na ňu. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa pozemnoknižnej vložky č.   609,   katastrálne   územie   P.,   bola   vlastníčkou   nehnuteľností   M.   M.,   rod.   B.   Podľa osvedčenia   o dedičstve   sp.   zn.   26   D   2590/2004,   Dnot   282/2004   zo   6.   decembra   2004 vydaného notárkou JUDr. V. Č. ako súdnou komisárkou tieto nehnuteľnosti zdedila MUDr. V. K., ktorá kúpnou zmluvou z 11. augusta 2006 previedla nehnuteľnosti zapísané na LV č. 13443, katastrálne územie P., na M. P. za dohodnutú kúpnu cenu 6 903 000 Sk. Podľa vyjadrenia sťažovateľky M. P. následne kúpnou zmluvou z 15. augusta 2006 previedol nehnuteľnosti na C. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený 17. augusta 2006. Dňa 18. augusta 2006 C. ako dlžník uzatvoril s veriteľom B., s. r. o. (ďalej len   „B.“),   zmluvu o   pôžičke,   predmetom   ktorej   bola   suma   10   000   000   Sk,   a na   účely zabezpečenia tohto záväzku uzavreli zmluvné strany zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 13443, katastrálne územie P. Vklad záložného práva bol povolený 22. augusta 2006. Následne 28. novembra 2006 uzatvoril B. s P., s. r. o., H., zmluvu   o   vykonaní   dražby,   pričom   predmetom   dražby   mali   byť   sporné   nehnuteľnosti. Súčasťou návrhu na vykonanie dražby bol okrem iného aj prehľad o výške pohľadávky, z ktorého vyplynulo, že 19. augusta 2006 C. uhradil z dlžnej sumy 10 000 000 Sk spoločnosti B. sumu 2 500 000 Sk. Podľa vyjadrenia sťažovateľky sa 11. januára 2007 uskutočnila dražba nehnuteľností zapísaných na LV č. 13443, katastrálne územie P., ktoré vydražil V. P. za   sumu   7   400   000   Sk.   Na   základe   kúpnej   zmluvy   z   8.   februára   2007   boli   tieto nehnuteľnosti prevedené na sťažovateľku za kúpnu cenu 7 500 000 Sk.

Sťažovateľka namietala závery a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu. Sťažovateľka predovšetkým namietala, že tak ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd tvrdili, že sporné nehnuteľnosti prešli na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) k 1. máju 1991 na žalobcu, a keďže v čase smrti poručiteľky M. M., rod. B., nebol predmet sporu v jej vlastníctve, nemohol ani prejsť na dedičku MUDr. V. K. V zmysle zásady, že „nikto nemôže preniesť na iného viac práv ako má sám“, preto nemohla MUDr. V. K. uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu s kupujúcim M. P., z čoho vyplýva, že ani ďalšie právne úkony nemohli byť platné.

Sťažovateľka sa taktiež nestotožnila so záverom krajského súdu, že platnosť dražby mohla byť posúdená ako predbežná otázka v rámci súdneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 258/2006, predmetom ktorého bola žaloba o určenie vlastníckeho práva. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nemohol posúdiť jej neplatnosť v rámci tohto súdneho konania, pretože neplatnosť dražby bolo možné posúdiť len podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), keď podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona osoba, ktorá tvrdí, že boli porušené ustanovenia citovaného zákona, môže v lehote troch mesiacov odo dňa udelenia príklepu požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.

Sťažovateľka okrem toho v sťažnosti uviedla:«Postup   všeobecného   súdu,   ktorý   aplikuje   určité   ustanovenie   zákona   bez relevantných dôvodov, v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup   arbitrárny...   Poukazujeme,   že   porušovateľ   sa   v   žiadnom   ohľade   nevysporiadal zákonným spôsobom s odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Pri svojej rozhodovacej činnosti nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že iba prevzal závery súdu nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Sťažovateľ má za to, že taká právna norma, v rámci   nášho   právneho   poriadku,   ktorá   by   potvrdzovala   ústavnosť   sťažnosťou napadnutého   rozhodnutia,   v   dôvodoch,   ktoré   porušovateľ   uvádza,   neexistuje.   Nemožno preto akceptovať, ako ústavne súladný porušovateľov výklad k neexistujúcej právnej norme. Taký, porušovateľom vymyslený výklad, ktorého údajným cieľom je dať „zadosťučinenie vyšším princípom spravodlivosti“, ruší účinnosť právnej normy – zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý sťažovateľovmu základnému právu poskytuje ochranu, nakoľko márnym uplynutím zákonnej lehoty zaniklo aj právo žalobcu na určení neplatnosti dražby a v tomto konaní ho z dôvodu preklúzie, nedostatku aktívnej ako aj pasívnej legitimácie, rozdielneho predmetu konania, nebolo možné priznať... Takéto odlišné ponímanie normatívneho textu je preto treba považovať za prejav arbitrárnosti.»

Okrem   toho   sťažovateľka   namietala,   že   krajský   súd   sa   nevyjadril   k   odvolaním napadnutému   výroku   o   trovách   prvostupňového   konania,   pričom   súčasne   uviedla,   že v rozhodnutí   krajského   súdu „absentuje   akákoľvek   odpoveď   na   odvolacie   dôvody sťažovateľa“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2009 z 21. januára 2010 boli porušené jej označené práva, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr   10021/2011 z 23. februára   2011   vyjadril   JUDr.   J.   A.   –   predseda   kolégia   krajského   súdu,   pričom v podstate zopakoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2009 z 21. januára 2010, z ktorého vyplýva:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil a vo veci   aj   správne   rozhodol.   Odvolací   súd   konštatuje   správnosť   dôvodov   napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v ostatnom poukazuje. Vo vzťahu k námietke žalovaného uvedenej v odvolaní v tej súvislosti, že súd po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty nemá zákonné oprávnenie skúmať a dokazovať platnosť, prípadne neplatnosť dražby, resp. posudzovať túto otázku ako predbežnú, odvolací súd   poukazuje   na   to,   že   žaloba   v   danej   veci   bola   podaná   dňa   18.   10.   2006.   Dražba predmetných nehnuteľností podľa notárskej zápisnice z č. l. 167 sa uskutočnila dňa 11. 1. 2007, teda cca bez 7 dní 3 mesiace po podaní žaloby vo veci samej. Z uvedeného teda možno vyvodiť ten právny záver, že súd prvého stupňa mohol preskúmavať platnosť, resp. neplatnosť predmetnej dražby ako otázku predbežnú, pretože v danom prípade samotná žaloba bola podaná pred uskutočnením tejto dražby.

Odvolací súd bol názoru, že za takejto situácie nebolo potrebné podávať žalobu o neplatnosť   dražby,   keďže   otázku   dražby   riešil   ako   otázku   predbežnú,   pretože   spor o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor bol, tak bola zachovaná aj lehota.

V   tomto   prípade   bolo   treba   dať   zadosťučinenie   vyšším   princípom   spravodlivosti a vysloviť, že pokiaľ je podaná vlastnícka žaloba a pokiaľ sa vydražiteľ alebo následný vlastník   stane   účastníkom   takéhoto   konania,   tak   lehota,   ktorú   predpokladá   zákon č. 527/2002 Z. z., v ust. § 21 ods. 2 tohto zákona, je zachovaná.

Nebolo úplne správne tvrdenie žalovaného, že žalobca o dražbe vedel pred podaním žaloby, pretože ako vyplýva z dokazovania, niektoré úkony týkajúce sa postupu pri výkone záložného   práva   síce   mohli   byť   realizované pred   podaním   žaloby,   ale dražba samotná prebehla až v priebehu tohto konania, teda po podaní žaloby.

Nie je dôvodné ani tvrdenie žalovaného v odvolaní v súvislosti s ľubovôľou súdu pri aplikácii práva a následnom hodnotení dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom. Súd prvého stupňa neporušil postup stanovený zákonodarcom v ust. § 132 O. s. p. pri hodnotení dôkazov. Vychádzal zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo a každý dôkaz hodnotil jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti.   Za   podstatný   pri   objasňovaní skutkového   stavu   považoval   celý   postup,   ktorý   predchádzal   dražbe   nehnuteľností. Konštatoval,   že cielené prevody mali za cieľ vyvolať účinky nadobudnutia vlastníckeho práva   z titulu   dobrovoľnej   dražby   ako   originárneho   spôsobu   nadobudnutia   vlastníctva. Takéto závery prijal na základe vykonaného dokazovania a nie je možné ich považovať na nepodstatné, neobjektívne a jednostranné. S nimi sa stotožnil aj odvolací súd. Rozhodovanie o   rozsahu   dokazovania   spadá   totiž   do   výlučnej   kompetencie   súdu.   Prvostupňový   súd vykonaným dokazovaním neporušil zásadu vyjadrenú v ust. § 18 O. s. p. – týkajúcu sa rovnakého postavenia účastníkov v konaní a ich rovnakej možnosti uplatnenia ich práv. Zistenia prvostupňového súdu nie sú v rozpore s vykonanými dôkazmi.

Neporušil ani článok 36 Listiny základných práv a slobôd týkajúci sa nestranného a spravodlivého   procesu,   pretože   každý   dôkaz   riadne   hodnotil,   zdôvodnil,   prečo   ho považuje za nedôveryhodný a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko aj náležité vyložil. Dobrá viera chráni toho, kto vydražil a toho, kto kúpil. V tomto konaní sa žalovaný však nemôže týmto brániť a brať si tento účel zákona (o dobrovoľných dražbách) vo svoj prospech, pretože dokazovaním bolo zistené, čo svojimi úkonmi sledoval a ako sa v celom reťazci správal a choval.

So   zreteľom   na   uvedené   preto   odvolací   súd   považoval   odvolacie   námietky žalovaného za nedôvodné.

Vo vzťahu k námietke odvolateľa voči trovám prvostupňového konania odvolací súd poukazuje na to, že výška priznaných trov konania súdom prvého stupňa je správna a tieto trovy   pozostávajú   z   trov   na   právnom   zastúpení   za   úkony   (1/   prevzatie   a   príprava zastúpenia, 2/ podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008, dňa 25. 9. 2008, dňa 25. 11. 2008, dňa 7. 4. 2009 a 3/ vyjadrenie zo dňa 18. 2. 2009), jeden úkon á 911,25 eur x 6 úkonov = 5.467,50 eur + jeden úkon vo výške 1/4 (účasť na pojednávaní dňa 27. 5. 2008) v hodnote 227,81 eur = 5.695,31 eur + DPH vo výške 19 % DPH v sume 1.090,41 eur + 43,71 eur (spolu režijný paušál), úhrne spolu 6.829,43 eur.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Sťažovateľka v sťažnosti a krajský súd vo vyjadrení uviedli, že netrvajú na ústnom prerokovaní veci a z tohto dôvodu ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so stanoviskami   účastníkov   konania,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   11   ods.   1   listiny   obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok,   ale   súčasne   zaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu   bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o štát,   právnickú   osobu,   obec   alebo   fyzickú   osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť   majetok)   bez   dodržania   predpokladov,   ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom,   aby   sa   vlastníkovi   poskytla   a súčasne   aj   trvale   garantovala   právna   istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy   v spojení s čl.   51   ústavy). Táto   povinnosť všeobecných   súdov   vzhľadom   na ich postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so   zreteľom   na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou   obsahu základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (II. ÚS 172/05).   To znamená, že do právomoci ústavného súdu v konaní podľa   čl. 127 ústavy   patrí   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Higgis c. Francúzsko z 19. februára 1998 a iné).

Náležité odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, teda aj súdu, je tiež dané vo verejnom záujme z dôvodu, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, pokiaľ ide o ústavnosť konania pred orgánmi verejnej moci, vrátane súdnych orgánov, trvá na tom, že takéto konanie má byť v zásade nestranné,   nezávislé   s využitím   všetkých   zákonom   predpokladaných   a vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu týchto procesných postupov.

Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci.

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Z uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj predmetnú sťažnosť, ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 138/2009,   8   Co   139/2009   z   21.   januára   2010   (ktorým   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom), pričom dospel k záveru, že táto sťažnosť je dôvodná, a to z toho dôvodu, že krajský súd nedal jednoznačnú odpoveď na sťažovateľkou predložené námietky.

Ústavný súd   sa   stotožňuje s   námietkou   sťažovateľky,   že   v   rámci   súdneho   sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 258/2006, predmetom ktorého bola žaloba o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   tento   nemohol   ako   predbežnú   otázku posudzovať platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby, na základe ktorej sťažovateľka nadobudla   vlastníctvo   k sporným   nehnuteľnostiam,   pretože   o   neplatnosti   dražby   možno rozhodovať len v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý v § 21 ods. 2 jednoznačne ustanovuje: „V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu...“.

V tejto   súvislosti   je potrebné   aj obranu krajského   súdu   spočívajúcu   v tvrdení,   že „... nebolo potrebné podávať žalobu o neplatnosť dražby, keďže otázku dražby riešil ako otázku predbežnú, pretože spor o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor bol, tak bola zachovaná aj lehota“, odvolávajúcu sa na „vyššie princípy spravodlivosti“ považovať za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú svojvôľu. Inými slovami, krajským súdom (a aj okresným   súdom)   použitý   výklad   je v rozpore   so   všeobecne   uznávanými   zásadami spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

Ústavný súd zároveň odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3   Cdo   272/2007   z 1.   júla   2008 (Zo súdnej praxe, č. 47/2008) uviedol: „Dražba uskutočnená podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona. Na uplatnenie práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa   príklepu;   ide   o   lehotu   prekluzívnu   a   jej   márnym   uplynutím   právo   zaniká.   Aj   keď neplatnosť dražby môže byť určená len vtedy, ak sa jej zúčastnia (buď ako žalobcovia, alebo   ako   žalovaní)   navrhovateľ   dražby,   dražobník,   vydražiteľ,   predchádzajúci   vlastník a osoba dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách, zákon nestanovuje žiadnu lehotu, v ktorej sa tieto osoby museli stať účastníkmi konania o takejto žalobe. Lehota ustanovená v § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách slúži k uplatneniu práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie aj k vymedzeniu osôb, ktoré sa musia konania zúčastniť ako účastníci konania (z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie). Ak žaloba o   určenie   neplatnosti   dražby   bola   podaná   v   zákonom   ustanovenej   prekluzívnej   lehote, žalobca môže aj po jej uplynutí robiť úkony v zmysle § 92 OSP.“ Zhodné závery vyplývajú aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009 (Zbierka rozhodnutí a stanovísk   súdov   Slovenskej   republiky,   č.   23/2010),   resp.   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010 (predložené sťažovateľkou).

Taktiež sa možno stotožniť s námietkou sťažovateľky, že pokiaľ žalobca tvrdí, že k zápisu jeho vlastníckych práv „nedošlo len v dôsledku administratívneho nedopatrenia“, a zároveň   nedokáže   hodnoverne   preukázať,   že   je   vlastníkom   sporných   nehnuteľností, pričom   jeho   správanie   tomu   dosiaľ   ani   nenasvedčovalo   (napr.   snaha   žalobcu   uzavrieť s právnym   predchodcom   sťažovateľky   kúpnu   zmluvu), „s poukazom   na   origirárne nadobudnutie   predmetu   konania   právnym   predchodcom   sťažovateľa   je   nepodstatné skúmanie relevantnosti vyvlastnenia“. Krajský súd sa k tejto námietke osobitne nevyjadril, ale   stotožnil   sa   s právnym   názorom   prvostupňového   súdu   týkajúcim   sa   vyhlásenia neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníckeho práva. Preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností   je   prioritný   právny   problém,   ktorý   musia   všeobecné   súdy   vyriešiť,   až následne môžu pokračovať v konaní, keď bude vyriešená táto základná otázka.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku krajský súd mal uviesť dostatočné   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Tento   príkaz o dostatočnosti a relevantnosti dôvodov sa netýka len skutkovej stránky, ale aj právneho posúdenia, ktoré bolo zo skutkových zistení odvodené. Súd má dbať aj na presvedčivosť svojho rozhodnutia.

Na základe týchto skutočností možno konštatovať, že podstata konania, t. j. určenie, či žalobca je, alebo nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, nebola zo strany všeobecných súdov   dosiaľ   vyriešená,   naopak,   ich   rozhodnutím   o predbežnej   otázke   (neplatnosť dobrovoľnej   dražby)   bol   obídený   účel   pôvodného   konania.   Odôvodnenie   rozsudku krajského súdu okrem odvolania sa na „vyššie princípy spravodlivosti“ nedáva odpoveď na námietky   a dôkazy   predložené   sťažovateľkou.   Takýto   postup   všeobecného   súdu   je arbitrárny a má za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 138/2009, 8 Co 139/2009 z 21. januára 2010 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   to,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   138/2009, 8 Co 139/2009   z   21.   januára   2010   došlo   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky, ústavný súd tento rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude opätovne meritórne posúdiť odvolacie námietky sťažovateľky, vychádzajúc pritom z odôvodnenia tohto nálezu a ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami zaručených základných práv a slobôd a zároveň opätovne rozhodnúť aj o trovách konania pred všeobecnými súdmi, ku ktorým ústavný súd nepovažoval (vzhľadom na výsledok konania) za potrebné osobitne sa vyjadrovať.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania v sume 254,88 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. V zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   náhrada   trov   konania   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   120,23   €   a hodnota režijného paušálu je 7,21 €, čo pri dvoch úkonoch právnej služby (príprava a prevzatie veci a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   a dvoch   režijných   paušáloch   predstavuje   spolu   sumu 254,88 €, ktorú ústavný súd prikázal uhradiť krajskému súdu (bod 3 výroku nálezu).

IV.

Ústavnému súdu bol 20. januára 2011 doručený návrh Mesta P. na pristúpenie ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 448/2010, ktorý takto odôvodnilo:

„Rozsudkom Okresného súdu v Prešov zo dňa 07. apríla 2009 sp. zn. 8 C 258/2006 bolo určené, že Mesto P. je vlastníkom parciel C KN 821 - orná pôda o výmere 6.974 m2, C KN 824/3 - ostatné plochy o výmere 3.362 m2 a E KN 1303/12 - orná pôda o výmere 284 m2 zapísaných na LV č. 13443 k. ú. P.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   21.   januára   2010   sp.   zn. 8 Co 138/2009, sp. zn. 8 Co 139/2009 bol uvedený rozsudok Okresného súdu v Prešove potvrdený v spojení s doplňacím rozsudkom.

Žalované   P.,   s.   r.   o.   podalo   ústavnú   sťažnosť   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 21. januára 2010 sp. zn. 8 Co 138/2009, sp. zn. 8 Co 139/2009, v ktorej namietalo porušovanie základných práv a slobôd podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1, čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na   to,   že rozsudkami   všeobecných   súdov   bolo určené,   že Mesto   P.   je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako úspešný účastník konania má právny záujem na výsledku konania vedeného pred Ústavným súdom SR o ústavnej sťažnosti.

Na parcelách, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo sa nachádza časť mestského cintorína od konca 70.-tych rokov 20. storočia a v súlade so zákonom Mesto P. zabezpečuje údržbu mestského cintorína.“

Podľa   §   21   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastníkmi   konania   sú   navrhovateľ a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých   to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým   toto   postavenie   priznáva   tento   zákon,   ak   sa   tohto   postavenia   nevzdajú.   Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

Podľa § 51 zákona o ústavnom súde účastníci konania (o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb) sú sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   ústavným   súdom   je   ochrana základných   práv   a slobôd   sťažovateľky.   Keďže neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi ochranou   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   a   právnym   záujmom   krajského   súdu vystupujúceho   v predmetnom   konaní   na   strane   odporcu   (na   jednej   strane)   a právnym záujmom mesta (na druhej strane), ústavný súd s poukazom na charakter a predmet tohto konania vstup mesta ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil.

Do   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   nemožno   bez   ďalšieho   „prenášať“ jednotlivé inštitúty Občianskeho súdneho poriadku (resp. Trestného poriadku). Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde pripúšťa iba ich primerané použitie. Ustanovenie § 21 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   je   vo   vzťahu   k ustanoveniu   §   31a   zákona   o ústavnom   súde lex specialis,   pričom   v zmysle uvedeného   sa   mestu   podľa   žiadneho   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde   nepriznáva   v predmetnom   konaní   postavenie   vedľajšieho   účastníka (podobne II. ÚS 379/09).

Vychádzajúc z uvedených právnych skutočností bolo treba rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo štvrtom výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011