znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 447/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., toho času v Ústave na výkon väzby K., zastúpeného JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   a uznesením   Špecializovaného trestného   súdu   z 27.   novembra   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 22. mája 2013) M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon väzby K., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   zaručených čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   uznesením Špecializovaného trestného   súdu   z   27.   novembra   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. Tp 38/2012   a   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) zo 17. novembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   zo 6. decembra   2011.   Väzba   sťažovateľa   bola   následne   uznesením Špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2012 predĺžená do 15. decembra 2012.

Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   z   13.   novembra   2012 Špecializovaný trestný súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 lehotu trvania väzby   sťažovateľa   predĺžil   do   15.   júna   2013.   O   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   zo   4.   decembra   2012, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   uvádza,   že „V   rozhodnutiach   o   predĺžení   väzby   sa   konajúce   súdy v zásade vysporiadali s predĺžením väzby len tak, že uviedli, že dôvody väzby naďalej trvajú (pri druhom predĺžení väzby sa len v skratke odkázalo na doterajšie rozhodnutia), nakoľko nedošlo k žiadnej významnej zmene počas prebiehajúceho trestného stíhania a rovnako aj na to, že doteraz zistené skutočnosti v rámci trestného konania v zásade vierohodným spôsobom preukazujú spáchanie t. č. z ktorých bol o. i. obvinený aj sťažovateľ. Zároveň poukázali   aj   na   potrebu   vykonávania   ďalších   vyšetrovacích   úkonov   smerujúcich k hospodárnemu a rýchlemu ukončeniu vyšetrovania.“.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené materiálne dôvody na jeho vzatie do väzby, resp. na jej predĺženie.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   prezentuje   argumentáciu,   ktorou   vyvracia   splnenie jednej z materiálnych podmienok väzby, a síce dôvodnosť trestného stíhania vedeného proti jeho osobe,   spochybňujúc pritom   vierohodnosť   svedeckých   výpovedí,   o ktoré   sa   opiera jemu vznesené obvinenie.

V ďalšom bode sťažnosti spochybňuje sťažovateľ naplnenie druhej z materiálnych podmienok väzby, a to existenciu dôvodov preventívnej väzby podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorú konajúce súdy opierajú o okolnosti týkajúce sa priamo povahy trestnej činnosti, ktorá je mu kladená za vinu, teda že „sa mal údajne ako člen organizovanej   skupiny   dopustiť   násilnej   trestnej   činnosti   za   účelom   odstránenia konkurenčnej skupiny“. Sťažovateľ túto okolnosť nepovažuje za postačujúcu pre vyvodenie záveru   o dôvodnej   obave   z pokračovania   v trestnej   činnosti   a rovnako   za   nedostatočný v tomto smere považuje aj poukaz väzobných rozhodnutí na jeho „kriminálnu minulosť“, čiže jeho predchádzajúce odsúdenia, pretože podľa názoru sťažovateľa „ide totiž o trestné činy, ktoré jednak svojou povahou, vzhľadom na uložené tresty nepatrili medzi závažné a jednak od ich spáchania uplynul značný čas“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v prípade predĺženia jeho väzby dôvody prezentované v návrhu   prokurátora   na   predĺženie   väzby   (vykonávanie   ďalších   úkonov   v rámci vyšetrovania)   nie   sú   aktuálne,   pretože   podľa   sťažovateľa „dôkazná   situácia   vo   veci   je v zásade   konečná“,   keďže „väčšina   úkonov   vzťahujúcich   sa   na   skutky,   z ktorých   je sťažovateľ obvinený bola už vykonaná, a jeden jediný úkon, ktorý vykonaný nebol a pritom mal a mohol byť vykonaný, je rekognícia s poškodenou“.

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené materiálne dôvody väzby a rozhodnutia   konajúcich   súdov   o predĺžení   jeho   väzby   tak   považuje   za   nezákonné, zakladajúce porušenie jeho základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46.   ods.   1   a   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   porušovateľov   a   ich   rozhodnutiami   −   Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo dňa 4. 12. 2012 porušené boli.

Uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica sp. zn. Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo dňa 4. 12. 2012 v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa sa zrušujú. Sťažovateľovi   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 331,15,- € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov ústavy postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo vzťahu   k označenému   uzneseniu   Špecializovaného trestného   súdu   disponoval sťažovateľ   opravným   prostriedkom   (sťažnosťou),   ktorý   aj   využil.   Poskytnutie   ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   zločin   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

V   rámci   vedeného   trestného   stíhania   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu zo 17. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého   obvinený   môže   byť   vzatý   do   väzby   len   vtedy,   ak   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   bude   pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval   alebo   ktorým   hrozil.   Konajúce   súdy   v rozhodnutiach   o vzatí   sťažovateľa do väzby preventívnu väzbu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku opreli   o dôvodné   podozrenie,   že   sa   ako   člen   organizovanej   skupiny   mal   dopustiť koordinovanej   násilnej   trestnej   činnosti,   pričom   odkázali   na   výsledky   dokazovania, predovšetkým výpovede dvoch svedkov jednoznačne popisujúcich okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti. Spolu s uvedenými skutočnosťami zohľadnili konajúce súdy aj „trestnú minulosť“ sťažovateľa,   ktorá   podľa   ich   názoru „prinajmenšom   nasvedčuje   na   sklony k páchaniu násilnej trestnej činnosti a to bez ohľadu na to, či sa jedná o odsúdenia, ktoré majú účinky zahladenia alebo nie“.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho   súdu   z   30.   mája   2012   bola   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   predĺžená do 15. decembra 2012.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   13.   novembra   2012   predložil   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa   (ako   aj   ostatných   spoluobvinených),   ktorému   Špecializovaný   trestný   súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil do 15. júna 2013.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v   úvode   citoval   Špecializovaný   trestný   súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku [§ 76 ods. 1, § 76 ods. 2, § 76 ods. 3, § 76 ods. 6 písm. c), § 76 ods. 7 písm. c) a § 79 ods. 3] a konštatoval, že v súlade s citovanou právnou úpravou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podaný v takto určenej zákonnej lehote, preto Špecializovaný trestný súd určil termín výsluchov obvinených a upovedomil o ňom tak prokurátora, ako aj obhajcov obvinených.

Špecializovaný trestný súd poukázal na námietky sťažovateľa, ktoré tento uviedol pri svojom výsluchu: „Obvinený M. B. uviedol, že je nevinný, lebo nič nespáchal. Tiež poukázal na výpoveď V. M. tak, že ide o jeho klamstvá a vyjadrenia sú založené iba na tom, čo mal počuť od inej osoby. V. M. tak koná, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Preto M. B. podal naňho trestné oznámenie.“

Špecializovaný trestný súd   ďalej   uviedol,   že „Obhajcovia   v podstate   zhodne poukazovali na nedostatky vyšetrovania. Uvádzali, že výpovede svedkov kajúcnikov M., F., Č. a ďalších nemôžu postačovať ako podklad na založenie dôvodnosti podozrenia proti ich klientom zo spáchania trestnej činnosti tak, ako je to uvedené v príslušných uzneseniach vyšetrovateľa. Je to najmä prípad univerzálneho svedka K. Š., ktorý si však vo svojich výpovediach vo viacerých skutočnostiach odporuje. Žiadne ďalšie dôkazy proti obvineným, ktoré   by ich priamo   usvedčovali,   neboli   vyšetrovateľom zadovážené   za obdobie   takmer jedného   roka.   Preto   nielen   dôvodnosť   trestného   stíhania   nemá   oporu   v konkrétnych skutočnostiach.   Konanie ani jedného z obvinených počas trvania väzby nevykazuje také známky, ako to vyžaduje ustanovenie § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Následne obhajcovia zhodne   poukazovali   na   rodinné   zázemie   obvinených,   na   ich   ustálené   zvyky,   čo   sa   týka zdržiavania sa na konkrétnych adresách a na ďalšie osobné pomery.“.

Vo   vzťahu   k   splneniu   materiálnych   dôvodov   väzby   Špecializovaný   trestný   súd takto argumentoval:

«Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby, tie spočívajú jednak v dôvodnosti podozrenia trestného   stíhania   a   jednak   vo   vzniku   a   pretrvávaní   niektorého   z   väzobných   dôvodov uvedených v jednotlivých písmenách § 71 ods. 1 Trestného poriadku. V zmysle príslušných zákonných ustanovení dôvody väzby musia trvať počas celého jej trvania a väzba v každom svojom štádiu musí byť odôvodnená aj skutkovými okolnosťami prípadu.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení i zo znenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa súd musí zaoberať aj   tým,   či   trestné   stíhanie   proti   tej   –   ktorej   osobe   je   dôvodné.   Svojím   stanoviskom neprezumuje   vinu   či   nevinu   obvineného   a   väzobné   trestné   stíhanie   samo   osebe neprejudikuje   odsudzujúci   rozsudok.   Ak   však   existuje   logickými   úvahami   podložená dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods.   1   Trestného   poriadku,   orgány   činné v trestnom   konaní   a   súdy   sú trestné stíhanie povinné   viesť   väzobne.   Sudca   pre   prípravné   konanie   si   je   vedomý   aj   toho,   že   väzba je výrazným zásahom do obmedzenia slobody pohybu je tzv. výnimkou z pravidla, pričom možno   ku   nej   pristúpiť   len   za   výnimočných   okolností.   V   tomto   prípade   však   takéto výnimočné   okolnosti   nastali   a   spočívajú   tak   v   špecifikách   trestnej   veci   ako   takej, ako aj vo viacerých špecifikách týkajúcich sa všetkých obvinených.

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ vo veci získané, a to aj v čase po predchádzajúcom rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania väzby,   nespochybnili ani v tomto štádiu   trestného stíhania dôvodnosť   trestného stíhania ani u jedného z obvinených, teda dôvodnosť podozrení voči vyššie menovaným obvineným z toho, že mali spáchať tie trestné činy a takým konaním ako to je konkrétne uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

V   tomto   smere   nič   nezmenila   ani   súdu   už   známa   argumentácia   o   výpovediach tzv. spolupracujúcich svedkov. Možno súhlasiť s názorom, že takéto výpovede je potrebné posudzovať   z   hľadiska   vierohodnosti   takejto   výpovede   naozaj   precízne   a   zodpovedne. Obvykle   platí   stav,   že   výpoveď   jediného   takéhoto   svedka   nemôže   byť   dôvodom   práve na väzobné stíhanie páchateľa.

Podozrenia   proti   jednotlivým   obvineným   nie   sú   založené   na   výpovedi   jedinej spolupracujúcej   osoby   (v   priebehu   výsluchu   bol   najčastejšie   spomínaný   V.   M.),   ale   aj na viacerých ďalších výpovediach spolupracujúcich svedkov, či na výpovedi obvineného M. a   aj   na   ďalších   dôkazoch,   ktoré   boli   podrobne   uvedené   v predchádzajúcich   väzobných rozhodnutiach, preto nie je namieste ich teraz znovu opakovať.

Pretože v tomto štádiu trestného stíhania sa nerozhoduje o vine a treste obvinených, úlohou sudcu pre prípravné konanie nie je podrobný rozbor skutkových okolnosti prípadu vo   vzťahu   ku   všetkým   skutkom,   vo   vzťahu   ku   všetkým   obvineným,   podrobný   rozbor svedeckých   výpovedí   a   ďalších   dôkazov   tak,   ako   tomu   je   v   prípade   rozhodovania na hlavnom pojednávaní. V prípade rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby treba zisťovať, či dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným zostala zachovaná, či dôvodnosť podozrenia   voči   obvineným   zo   spáchania   konkrétneho   konania   uvedeného   v   uznesení o vznesení obvinenia tiež zostala zachovaná a či dôvody väzby u každého z obvinených nezmenene trvajú, alebo došlo v tomto smere k zmene, alebo či dôvody väzby už pominuli. Vo veci ako prvé je zadokumentované trestné oznámenie K. Š. zo dňa 07. 07. 2011. Oznamovateľ spomenul násilnú, ako aj drogovú trestnú činnosť a vypovedal o štruktúre skupiny, ktorá sa necháva označovať ako „P.“. Už tu K. Š. vypovedá pomerne podrobne a spomína väčšinu osôb, ktoré boli neskôr obvinené.

V ďalších štádiách trestného konania bol K. Š. vypočutý aj v postavení svedka a to aj po   vznesení   obvinenia   za   zachovania   možnosti   kontradiktórneho   výsluchu   pokiaľ   ide o účasť obhajcov pri výsluchu (viď č. l. 866 – 891, 1995 – 2005, zápisnica o vykonaných rekogníciách).   Tento   svedok   hovorí   predovšetkým   o   drogovej   činnosti   „o   sekaní   drog, predávaní týchto drog a obchodovaní s nimi“. Z osôb uvedených v návrhu prokurátora spomína   predovšetkým   M.   B.   prezývaného   „B.“,   Ľ.   G.   prezývaného   „L.“,   P.   M. prezývaného „T.“, R. M. a T. K. Takisto spomína M. P. prezývaného „E.“, pričom však tento patril do inej skupiny ako predchádzajúce osoby, ktoré spadali pod M. A. Naposledy výpoveď v takomto smere svedok K. Š. zopakoval dňa 17. 04. 2012, kde opakuje niektoré skutočnosti týkajúce sa drogovej trestnej činnosti a spomína aj trestnú činnosť súvisiacu s vydieraním.

Ďalšou osobou, ktorá vypovedá v neprospech viacerých v návrhu spomínaných osôb je   svedok   M.   Č.   (zápisnica   o   výsluchu   z   č.   l.   892   –   913).   Tento   svedok   aj   v   rámci kontradiktórnych výpovedí vypovedá o tom, že pozná T. K., R. M., Ľ. G. a M. B. Takisto vypovedá predovšetkým k drogovej trestnej činnosti, popisuje fungovanie skupiny a pokiaľ ide o J. O. uviedol, že tohto videl dvakrát v živote, je to taký mladý chalan, pričom vie o tom, že má prezývku „P.“. Výpoveď v tomto smere potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa 19. 04. 2012, kde hovorí aj o skupine „P.“ tvrdí, že „M. A. a O. boli hore a my ostatní sme boli dole“.

V. M. bol vypočutá viackrát, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchoch tejto osoby na č.l. 914   –   953,   1010   –   1015,   1210   –   1215,   1349   –   1356,   2018   –   2039.   Možno konštatovať,   že   tento   svedok   vypovedá   voči   všetkým   obvineným   uvedeným   v   návrhu prokurátora a podrobne popisuje nielen drogovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť násilného   charakteru   týkajúcu   sa   viacerých   poškodených.   Takisto   pomerne   presne s uvádzaním   viacerých   detailov   popisuje   aj   činnosť   skupiny,   ktorá   si   nechala   hovoriť ako „P.“. Vypovedal aj ku skutku, ktorý sa týkal poškodeného N. a ktorého sa zúčastnil, takisto vypovedá ku skutku, ktorý sa týka poškodeného G. a vypovedal tiež k okolnostiam, ktoré   sa   týkajú   poškodených   D.,   T.   a   M.   Aj   tento   svedok   všetky   okolnosti   v   súlade s predchádzajúcimi   výpoveďami   potvrdil   aj   dňa   18.   04.   2012.   Možno   konštatovať,   že v zásade v súlade so skutkovými opismi v uzneseniach o vznesení obvinenia opisuje činnosť jednotlivých obvinených.

Aj   výpovede   svedkov   T.,   D.   a   sčasti   P.,   okrem   výpovede   V.   M.   dokumentujú existenciu   skupiny   „P.“,   ktorá   „bojovala   o   vplyv“   v   území,   na ktorom   pôsobili   vyššie spomenutí svedkovia. V súvislosti s platením za ochranu mali mať viaceré osoby vrátane osôb obvinených v tomto konaní stretnutia, okrem iného na tzv. K., kde malo dôjsť k rôznym nezhodám medzi dvomi skupinami snažiacimi sa o vplyv na predmetnom území.

Podobne ako v prípade poškodených N. a G. niet pochybnosti o tom, že výbuchy sú preukázané objektívne nespochybniteľnými dôkaznými prostriedkami. Zatiaľ za usvedčujúce dôkazy možno považovať aj niektoré ďalšie výpovede svedkov, konkrétne K., Ž., B., M. Pokiaľ   ide   o   drogovú   trestnú   činnosť   treba   poukázať   aj   na   výsledky   rôznych znaleckých skúmaní v súvislosti so stopami zaistenými na tele obvinených B., G., K. a M. Niet pochybností, že tieto osoby prišli do styku s návykovými látkami. U obvineného M. bola nájdená digitálna váha, na ktorej boli identifikované stopy po metamfetamíne, takéto stopy boli identifikované aj na u neho nájdených bankovkách.

Charakter   trestnej   činnosti,   ktorá   je   obvineným   kladená   za   vinu   vykazuje   znaky organizovanosti, vzájomnej podriadenosti, kedy každá zo zúčastnených osôb si je vedomá svojho miesta v skupine a jej úlohou je kooperovať s ostatnými.

Väzobné   dôvody   u   jednotlivých   obvinených   tak,   ako   sú   uvedené   v   návrhu prokurátora na predĺženie   lehoty trvania   väzby a sú podrobne rozpísané   v doterajších väzobných rozhodnutiach, ktoré sa dôvodmi podrobne zaoberali, tieto aj vysvetlili, pričom ide o rozhodnutia právoplatné, vo všetkých prípadoch preskúmané odvolacími súdmi ostali od   predchádzajúceho   rozhodovania   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   nezmenené,   preto nedošlo   v   tomto   smere   pri   terajšom   rozhodovaní   k   úprave   dôvodov   väzby a v podrobnostiach pokiaľ ide o skúmanie väzobných dôvodov možno na ne v plnej miere odkázať.

To,   že   niektorí   z   obvinených   predtým   preberali   zásielky,   dostavovali sa na predvolania   polície   a   zdržiavali   sa   v   miestach   svojho   trvalého   bydliska   bolo už v predchádzajúcich konaniach vyhodnotené a bolo zaujaté stanovisko k tomu, že táto okolnosť sama o sebe väzbu ako zásah do osobnej slobody nevylučuje. Skupinu obvinených, ktorá vykazuje také znaky spolupráce o akých hovoria vyššie uvedení svedkovia je potrebné považovať za skupinu ľudí, ktorá si vzájomne vymieňa informácie, čoho dôkazom je i to, že niektoré z podozrivých osôb po tom, čo sa vec začala prešetrovať nie je možné predviesť a nezdržujú sa v miestach svojich trvalých pobytov (R. H., M. P.).

Sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   za   potrebné   ešte   uviesť,   že   pokiaľ ide o „konkrétne   skutočnosti“   odôvodňujúce   väzbu   nemusí   ísť   o   také   skutočnosti,   ktoré už preukázali   oprávnenosť   ktorejkoľvek   z   vyššie   popisovaných   obáv   zakotvených v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a),   b),   c)   Trestného   poriadku.   Možno   konštatovať, že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava z vyššie   uvádzaných   dôvodov   podľa   názoru   sudcu   pre   prípravné   konanie   existuje. Skutočnosti   v   podstate   zhodne   uvádzané   obhajcami,   že   konanie   obvinených   nevykazuje žiadne   konkrétne   známky   úteku,   vyhýbaniu   sa   trestnému   stíhaniu,   nevykazuje   známky ovplyvňovania   priebehu   vyšetrovania   a   taktiež   konanie   obvinených   nevykazuje   znaky pokračovania v trestnej činnosti, sa vzťahuje na dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Preto sa takáto argumentácia obhajcov nevzťahuje na prejednávaný prípad. Treba   ešte   uviesť,   že   argumentácia   s   použitím   rozhodnutí   ESĽP,   že   dôvody postačujúce na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými, je v zásade priliehavá,   avšak   tento   prípad   nie   je   tým,   na   ktorý   možno   takéto   rozhodnutia   ESĽP aplikovať.   Počiatočná   dôvodnosť   podozrenia   založená   na   oznamovateľovi   K.   Š.   bola podporená ďalšími vyššie spomenutými dôkazmi.»

K splneniu špeciálnych podmienok pri predĺžení väzby podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku predposlednej vety (nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť) Špecializovaný trestný súd dodal:

„Čo sa týka skúmania dôvodnosti predĺženia lehoty trvania väzby až do 15. júna 2013,   sudca   pre   prípravné   konanie   skúmal   tiež   to,   či   orgány   činné   v   trestnom   konaní pri získavaní dôkazov doteraz konali bez prieťahov, teda plynulo. Nezistil také skutočnosti, ktoré treba hodnotiť ako prieťahy v konaní znamenajúce prepustenie všetkých obvinených na slobodu pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Je potrebné konštatovať, že najmä v poslednom čase vyšetrovatelia vo veci konajú promptne a väčšinu pracovných dní v mesiaci využívajú na vykonávanie procesných úkonov vo   veci.   Možno   predpokladať   relatívne   dlhú   dobu   venovanú   preštudovaniu   spisového materiálu,   je   nesporné,   že   vo   veci   by   sa   mali   ešte   vykonať   viaceré   konfrontácie a je nesporné i to, že budú vypočutí ďalší svedkovia, ktorých prokurátor menovite uviedol, treba   doplniť   znalecké   dokazovanie   v   rozsahu   uvedenom   prokurátorom   v   návrhu na predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Sudca   pre   prípravné   konanie   nemal   pochybnosti ani o potrebe   vypočutia   tých   osôb,   ktoré   sú   známe   zatiaľ   len   pod   prezývkami.   Možno súhlasiť s tým, že ide osoby, ktoré môžu buď potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí zatiaľ usvedčujú členov zločineckej skupiny. Treba mať totiž na pamäti ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Preto   dokazovanie,   ktoré   je   uvedené   v   návrhu prokurátora nepochybne môže veľmi dobre   poslúžiť   práve pre obvinených,   teda aj   pre získanie dôkazov svedčiacich v ich prospech.

Oprávnená   je   požiadavka   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   aj   z   toho   dôvodu, že bude potrebné oboznámenie sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a bude potrebná lehota na spracovanie obžaloby, čo všetko si vyžaduje konkrétny čas. Orgány činné v trestnom konaní a prokurátor však musia postupovať vo väzobnej veci urýchlene tak, aby boli všetky úkony vykonané čo najskôr, teda podľa možnosti ešte aj pred lehotou, na ktorú bola väzba predĺžená.“

Na   základe   takto   prezentovaných   dôvodov   sudca   pre   prípravné   konanie návrhu prokurátora   vyhovel   a   lehotu   trvania   väzby   predĺžil   do   15.   júna   2013.   Proti prvostupňovému   rozhodnutiu   Špecializovaného   trestného   súdu   podal   sťažovateľ (ako aj ďalší spoluobvinení) sťažnosť.

Najvyšší súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením zo 4. decembra 2012   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietol   v   zmysle   ustanovenia   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku. Najvyšší súd kvalifikoval postup Špecializovaného trestného súdu ako vecne   správny,   a stotožnil   sa   preto   s   jeho   záverom   o   pretrvávaní   dôvodov   väzby u sťažovateľa (ako aj u ostatných spoluobvinených). V odôvodnení rozhodnutia uviedol: „V   prvom   rade   je   potrebné   konštatovať,   že   sudca   pre   prípravné   konanie v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   opätovne   podrobne   a   konzekventne   zdôvodnil, na základe   akých   záverov   aj   v   súčasnosti   u   obvinených   trvajú   dôvody   väzby,   ktoré sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca pre prípravné konanie v celom rozsahu odkázal.

V   napadnutom   uznesení   ďalej   sudca   pre   prípravné   konanie   dôkladne   rozviedol dôkazy,   ktoré   naďalej   potvrdzujú   opodstatnenosť   a   dôvodnosť   podozrenia,   že   obvinení spáchali trestné činy kladené im za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe nedošlo   na   strane   obvinených   k   žiadnym   podstatným   zmenám   odôvodňujúcim iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia vo veci, s ktorými sa plne stotožňuje.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepovažoval námietky   obvinených   za dôvodné, nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami trestných   činov,   z   ktorých   sú   obvinení,   ani   vyhodnocovaním   jednotlivých   svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení. Zároveň sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Ako   správne   konštatoval   sudca   pre   prípravné   konanie,   doterajší   spôsob   života obvinených sám o sebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami zistenými v trestnom konaní, pričom   obava,   že   v   prípade   prepustenia   obvinených   na   slobodu   by   nebolo   zmarené, resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebolo rozptýlené.“

V   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy, aby pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o uvedené východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom   opätovne   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   nebolo   posúdiť   správnosť   skutkových a právnych záverov konajúcich súdov, a teda jednoznačne zodpovedať otázku, či boli alebo neboli   splnené   materiálne   podmienky   väzby   sťažovateľa,   resp.   jej   predĺženia.   Úlohou ústavného   bolo   preskúmať,   či   sa   vyvodené   závery   rozhodnutia   o   predĺžení väzby sťažovateľa   opierali   jednak   o ústavne   konformný   výklad a aplikáciu   relevantnej právnej úpravy a tiež o náležité a logicky konzistentné odôvodnenie.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre   rozhodnutie   o návrhu na predĺženie lehoty   trvania väzby sťažovateľa) vychádzal   zo   skutkového   a   právneho   stavu   podrobne   uvedeného   v   uznesení Špecializovaného   trestného   súdu   poukazujúceho   na   skutkové   okolnosti   odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery najvyšší súd akceptoval a zároveň sa na ne v podrobnostiach odvolal.

Pri   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   Špecializovaného   trestného   súdu posudzoval   najvyšší   súd   splnenie   jednak   formálnych,   ako   aj   materiálnych   podmienok väzby.

Vo vzťahu k splneniu   špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa   na predĺženie lehoty trvania väzby (§ 76 ods.   3 Trestného poriadku) najvyšší súd kvalifikoval (s poukazom na rozsiahlosť   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   a   nevyhnutnosť   vykonania   ďalších relevantných procesných úkonov) postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý.

K   splneniu   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby   konajúce   súdy   podrobne interpretovali právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 71 ods. 1 Trestného poriadku (jednotlivé   väzobné   dôvody)   a   konštatovali   ich   naplnenie   jednak   s   prihliadnutím na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť so silným prvkom kooperácie), ako aj s prihliadnutím na špecifiká týkajúce sa osôb jednotlivých obvinených, teda aj sťažovateľa.

Skutkové   okolnosti   vzatia   do   väzby   (dôvodnosť   vedeného   trestného   stíhania) ako súčasť   materiálnych   predpokladov   väzby   konajúce   súdy   argumentačne   opreli o špecifikáciu   dôkaznej   situácie   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   a   to   poukazom   na   súbor obstaraných   svedeckých   výpovedi   a na   ďalšie   súvisiace   dôkazy,   charakterizujúc pritom potrebnú mieru ich posúdenia zodpovedajúcu potrebe zistenia stavu dôvodného podozrenia spáchania vyšetrovaných skutkov.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa nevysporiadal   s nastolenými   otázkami   existencie   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby adekvátne   a   preskúmateľne.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie ústavnoprávne   akceptovateľné,   pretože   právne   závery   najvyššieho   súdu   opierajúce   sa o naozaj   precíznu   interpretáciu   a   aplikáciu   relevantnej   právnej   úpravy   obsiahnutú predovšetkým v prvostupňovom rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd odkázal, korešpondujú skutkovým   zisteniam,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho najvyššieho   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V   súvislosti   s uplatnenou   námietkou   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavný   súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody   obsahuje   jej   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty   vrátane   práva   na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentácie sťažovateľa a obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy bola námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu posúdená tiež ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013