znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 447/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   J.,   S.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a prokurista JUDr. A. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základných   práv   podľa   čl.   13   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   súhlasmi   na   vydanie   rozhodnutia   na odpočúvanie a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   sp.   zn.   KS   TN-V-51-1/2011-Ntt   22 z 2. marca 2011, sp. zn. KS TN-V-52-1/2011-Ntt 23 z 2. marca 2011, sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-Ntt   97   z 9.   júna   2011   a   sp.   zn.   KS   TN-V-133-1/2011-Ntt   98   z 9.   júna   2011 udelenými Krajským súdom v Trenčíne a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. D. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 13 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) súhlasmi na   vydanie   rozhodnutia   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky (ďalej len „súhlasy na odpočúvanie“) sp. zn. KS TN-V-51-1/2011-Ntt 22 z 2. marca 2011, sp. zn. KS TN-V-52-1/2011-Ntt 23 z 2. marca 2011, sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-Ntt 97 z 9. júna 2011 a sp. zn. KS TN-V-133-1/2011-Ntt 98 z 9. júna 2011 udelenými Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   9.   marca   2012   bol   v rámci   trestného   konania vedeného   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   IV   Gv   4/11   vypočutý   v procesnom   postavení   svedka   – poškodeného,   pričom   v rámci   tohto   výsluchu   bol   informovaný   o tom,   že   na   základe súhlasov   na   odpočúvanie   udelených   krajským   súdom   došlo   k odpočúvaniu   jeho telefonických hovorov, ktoré boli realizované prostredníctvom mobilných telefónov, ktoré v inkriminovanom čase používal.

Sťažovateľ uviedol, že namietané súhlasy na odpočúvanie boli vydané na základe žiadostí povereného príslušníka Vojenského obranného spravodajstva (ďalej len „VOS“) z 2.   marca   2011   a 9.   júna   2011   v rámci   akcií   nazvaných „K.“, „K.“, „M.“ a „M.“. Z predmetných   žiadostí   VOS   malo   vyplývať,   že   sťažovateľ   vyvíja   aktivity   spojené s obchodovaním s vojenským materiálom.

Sťažovateľ argumentoval tým, že z vyšetrovacieho spisu zistil, že namietané súhlasy na odpočúvanie boli vydané na základe vykonštruovaných a nepravdivých skutočností.

Sťažovateľ je toho názoru, že vydaním označených súhlasov na odpočúvanie došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a v tejto súvislosti vyslovil názor, že „Krajský súd v Trenčíne   vydal   Uznesenia   na   základe   nepravdivých,   predstieraných   a zámerne vykonštruovaných skutočností, čím je priamo zodpovedný za porušenie práv Sťažovateľa, nakoľko nijakým spôsobom nepreskúmal či sa uvedené skutočnosti zakladajú na pravde.“.

Sťažovateľ uviedol, že namietané súhlasy na odpočúvanie nemohol k svojej sťažnosti pripojiť, pretože v zmysle § 35 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 26 vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č.   453/2007   Z.   z.   o administratívnej   bezpečnosti   ide o utajované písomnosti, ktoré obsahujú spravodajské informácie, a preto mu nemohli byť sprístupnené.

Podľa názoru sťažovateľa, aj keď sa proti príslušníkom VOS, ktorí mali v žiadostiach predložených   krajskému   súdu   uviesť   nepravdivé   a zámerne vykonštruované skutočnosti, vedie   trestné   stíhanie,   nemôže   táto   okolnosť   zbavovať   krajský   súd   zodpovednosti za udelenie namietaných súhlasov na odpočúvanie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   odpočúvaním   jeho   telefonických   hovorov   došlo   k zásahu do jeho práva na súkromie, pretože podľa neho tento zásah nezodpovedal zásadám legality, legitimity   a proporcionality.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   zásah do súkromia bol síce vykonaný na základe zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   ochrane pred odpočúvaním)   v znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ochrane pred   odpočúvaním“),   ale nebol   vykonaný   v súlade   s týmto zákonom.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   neskúmal,   či   sú   reálne naplnené predpoklady na udelenie súhlasov na odpočúvanie, ale uspokojil sa iba s odôvodnením príslušníka VOS. Ak by krajský súd dôkladne preskúmal okolnosti tohto prípadu, podľa sťažovateľa by zistil, že   informácie   o predchádzajúcom   neúčinnom   alebo   podstatne   sťaženom   odhaľovaní a dokumentovaní jeho údajnej protiprávnej činnosti nie sú pravdivé a že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by v jeho prípade dochádzalo k činnosti podľa § 2 ods. 1 písm. c) a e) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vojenskom   spravodajstve“).   Preto   sa sťažovateľ domnieva, že súhlasy na odpočúvanie udelené krajským súdom sú nelegálne.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd nielenže porušil jeho právo na súkromie, ale podľa neho   porušil   aj   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   lebo   aj   keď   obsah   súhlasov na odpočúvanie nepozná, predpokladá, že ich odôvodenie je iba formálne bez uvedenia konkrétnych skutočností.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozhodnutiami   o   udelení   súhlasu   na   odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod sp. zn. KS TN-V-51-1/2011- Ntt 22 a sp. zn. KS TN-V-52-1/2011-Ntt 23 zo dňa 2. 3. 2011 a rozhodnutiami o udelení súhlasu   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   vydanými   pod sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-NU 97 a sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-Ntt 98 zo dňa 9. 6. 2011 porušil základné právo Sťažovateľa na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR, právo na ochranu na súkromia podľa článku 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, a podľa článku 13 Listiny, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a právo na súdnu a ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa článku 36 ods. 1 Listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

2.   Rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   KS   TN-V-51-1/2011-Ntt   22 a sp. zn.   KS   TN-V-52-1/2011-Ntt   23   zo   dňa   2.   3.   2011   a   uznesenia   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-Ntt 97 a sp. zn. KS TN-V-132-1/2011-Ntt 98 zo dňa 9. 6. 2011 sa zrušujú.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   argumenty   o tom,   že   namietané   súhlasy na odpočúvanie udelené krajským súdom nezodpovedajú požiadavkám legality, legitimity a proporcionality,   ktoré   sa   skúmajú   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   zásahov   do   práva na súkromie. Súčasne vyslovil názor, že žiadosti príslušníka VOS boli v súvislosti s jeho údajnou protiprávnou   činnosťou   vyfabulované,   a keďže krajský   súd   na podklade   týchto žiadostí udelil súhlasy na odpočúvanie, nemôže byť zbavený zodpovednosti za tento zásah do jeho práva na súkromie. Aj napriek tomu, že sťažovateľ nepoznal obsah namietaných súhlasov na odpočúvanie, vyslovil dôvodné pochybnosti o ich nedostatočnej odôvodnenosti, a tým predostrel aj námietku o porušení jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a judikatúry ústavného súdu právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou ústavou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, zásahy do ktorého sú prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci   Klass   a ostatní   c.   Spolková   republika   Nemecko   zo   6.   septembra   1978, I. ÚS 274/05).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným právam   obsiahnutým   v ústave   postupuje   v intenciách   judikatúry   ESĽP.   V zmysle   tejto judikatúry   sa   posudzujú   zásahy   do   práva   na   súkromie   z troch   hľadísk,   a to   z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie   len   vtedy,   ak   takýto   zásah   pripúšťa   zákon   a právna   norma   ho   upravuje dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak je to v záujme štátu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,   v záujme   spoločnosti   z dôvodu zabezpečenia hospodárskeho   blahobytu krajiny,   ochrany   zdravia   alebo morálky a v záujme jednotlivcov   z dôvodu   ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné legitímny cieľ dosiahnuť   inak)   a pri   dodržaní   zásad   a princípov   vlastných   demokratickej   spoločnosti (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).

V namietanom prípade ústavný súd zistil, že krajský súd 2. marca 2011 a 9. júna 2011 udelil celkovo štyri súhlasy na odpočúvanie telefonických hovorov uskutočnených prostredníctvom dvoch telekomunikačných prevádzok, ktoré mal používať sťažovateľ. Prvé dva   súhlasy boli udelené na dobu   od 2.   marca 2011 do   1. septembra   2011,   ale keďže realizácia týchto odposluchov neprebiehala počas celého tohto obdobia, na základe žiadostí príslušníka VOS došlo k udeleniu ďalších dvoch súhlasov na odpočúvanie, a to na dobu od 9. júna 2011 do 8. septembra 2011.

Uznesením prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 4/11 z 20. februára 2012   bolo   vznesené   obvinenie   piatim   bývalým   príslušníkom   VOS   (jednému   ako páchateľovi   a zvyšným   štyrom   ako   účastníkom   trestného   činu)   za   pokračujúci   zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), f), h), aj) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom   poškodzovania   cudzích   práv podľa   §   375 ods.   1 písm.   a) a ods.   2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), h) a j) Trestného zákona.

Z označeného uznesenia vyplýva, že na podklade dosiaľ zistených   skutočností   je dostatočne   odôvodnený   záver,   že obvinení   sa   mali uvedených   trestných   činov   dopustiť konaním   v rozpore   s   §   3,   §   4   a   §   6   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním, v rozpore s § 2 zákona   o vojenskom   spravodajstve,   ako   aj   v rozpore   so   smernicou pre použitie informačno-technických prostriedkov VOS.

Konaním obvinených príslušníkov VOS malo dôjsť k spôsobeniu škody viacerým osobám, ktorej príčinou malo byť nelegálne odpočúvanie telekomunikačných prevádzok dotknutých osôb. Jedným z poškodených v rámci trestného konania, predmetom ktorého je trestná činnosť bývalých príslušníkov VOS, je aj sťažovateľ. Ten sa 9. marca 2012 v rámci svojho výsluchu v procesnom postavení svedka – poškodeného v zmysle § 46 ods. 1 zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   pripojil   k trestnému   konaniu   a podľa   §   46   ods.   3 Trestného poriadku si voči obvineným uplatnil nárok na náhradu škody. Súčasne vyhlásil, že o tomto jeho nároku nebolo dosiaľ rozhodnuté v žiadnom konaní.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či   ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Trestný   poriadok v tomto   ustanovení   priznáva   poškodenému   viaceré   procesné   práva,   ale,   samozrejme,   aj právo   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody.   Ako   vyplýva   z   §   46   ods.   3   Trestného poriadku, poškodený má právo uplatniť tento svoj nárok voči osobe obvinenej z trestného činu.

Ústavný súd konštatuje, že činnosť a konanie bývalých príslušníkov VOS majúce podobu   žiadostí,   na   základe   ktorých   krajský   súd   udelil   súhlasy   na   odpočúvanie,   je predmetom trestného konania, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Príslušníci VOS sú   v danej   trestnej   veci   obvinení   zo   zločinu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa a prečinu poškodzovania cudzích práv, pretože krajskému súdu mali predložiť vyfabulované a nepravdivé informácie o údajnom podozrení z protiprávneho konania sťažovateľa a iných osôb, čím ho mali uviesť do omylu a dosiahnuť udelenie súhlasov na odpočúvanie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 1 Trestného poriadku, podľa ktorého tento zákon upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ako predstavitelia verejnej moci ako prvé vstupujú do konania, aby objasnili protiprávnu činnosť obvinených, a teda aby obstarali dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu v rozsahu   nevyhnutnom   pre   rozhodnutie,   a aby   pripravili   súdu   podklady   na   prijatie spravodlivého   rozhodnutia.   V tomto   štádiu   trestného   konania   je   povinnosťou   orgánov činných v trestnom konaní zistiť a preukázať, že obvinení konali spôsobom a v úmysle, ktorý predpokladajú skutkové podstaty uvedených trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné objasniť, či obvinení konali protiprávne a či spôsobili ujmu na právach sťažovateľa a ďalších poškodených tým, že predložením žiadostí obsahujúcich nepravdivé skutočnosti uviedli krajský súd do omylu, ktorý v dôsledku toho mal dospieť k záveru, že sú splnené všetky predpoklady na udelenie súhlasov na odpočúvanie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pôvod dôkazov, ktoré sa bývalí príslušníci VOS snažili proti sťažovateľovi zadovážiť, ako aj spôsob ich obstarania je v súčasnej dobe predmetom trestného konania. To   znamená, že sťažovateľ sa   nemusí pred tvrdenou   nezákonnosťou dôkazov   brániť   ako   obvinený   v trestnom   konaní,   pretože   ochrana   jeho   práv   sa   stala súčasťou procesu, v rámci ktorého sa objasňuje a preukazuje trestná činnosť tých, ktorí mali jeho práva porušiť. Dôkazom toho, že túto povinnosť prebrali na seba v prvom rade orgány činné   v trestnom   konaní,   svedčí   aj   argumentácia   generálnej   prokuratúry   obsiahnutá v uznesení sp. zn. IV Gv 4/11 z 20. februára 2012, z ktorého vyplýva, že protiprávnym konaním   obvinených   mala   byť   sťažovateľovi   (a ďalším   poškodeným)   spôsobená   vážna ujma na jeho základných právach podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 ústavy a podľa čl. 13 listiny a práve podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ktoré garantujú ochranu súkromia.

Vychádzajúc   z uvedeného   a odvolávajúc   sa   na   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených kompetencií,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie. Totiž trestné konanie, predmetom ktorého je zistenie a objasnenie údajných protiprávnych   zásahov   do   sťažovateľovho   práva   na   súkromie   a v rámci   ktorého   si sťažovateľ   ako   poškodený   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   voči   obvineným,   nie   je právoplatne ukončené. Táto okolnosť zatiaľ vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti aj svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 354/2012 z 11. júla 2012 týkajúce sa takmer totožnej veci iného účastníka konania. V tejto veci ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   iného   účastníka   konania   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   V označenom   rozhodnutí   ústavný   súd   konštatoval,   že   súhlas na odpočúvanie udelený krajským súdom považuje za zodpovedajúci požiadavkám legality, legitimity a proporcionality, a dodal, že podľa jeho názoru krajský súd všetky podklady, ktoré   mu   boli   v tejto   súvislosti   predložené,   správne   vyhodnotil   ako   postačujúce na odôvodnenie   zásahu,   resp.   obmedzenia   práva   na súkromie   sťažovateľa.   Z uvedeného dôvodu ústavný súd medzi uvedeným súhlasom na odpočúvanie a namietaným porušením práva na súkromie nezistil príčinnú súvislosť.

V   daných   okolnostiach   však   ústavný   súd   musí   predovšetkým   poukázať na podmienky a procedúry súvisiace s rozhodovaním o použití ITP, ktoré sú záväzným spôsobom   upravené   v   ustanoveniach   §   1   až   §   4   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním a na základe ktorých o podaných žiadostiach príslušných orgánov o použitie ITP rozhodoval krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu vo vzťahu k základným právam podľa ústavy a listiny a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie zo strany VOS sťažnosťou na ústavnom súde namieta.

Nielen táto okolnosť, ale predovšetkým znenie ustanovenia § 8 zákona o ochrane pred   odpočúvaním   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv sťažovateľa zaručených ústavou, listinou a jeho práv zaručených dohovorom, ktorého porušenia sa mala vo veci sťažovateľa označeným postupom dopustiť VOS.

Podľa   ustanovenia   §   8   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   použitie   ITP, vyhotovenie záznamu alebo skopírovanie záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s týmto zákonom,   zakladá   zodpovednosť   štátu,   ako   aj   osoby,   ktorá   zákon   porušila   tak,   že nezákonné správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila. V poznámkach pod čiarou   vzťahujúcich   sa   na predmetné   ustanovenie   sú   obsiahnuté   odkazy   na   zákon o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   (v   súčasnosti   zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), Trestný zákon a Občiansky zákonník.Aj uvedená (špeciálna) právna úprava poskytuje sťažovateľovi dostatočné záruky a možnosti   na uplatnenie svojich   práv,   ak sa   preukáže, že   použitie ITP   v jeho prípade vybočovalo z medzí zákona.

Ústavný súd nemôže suplovať výkon právomoci všeobecných súdov danú im čl. 142 ods. 1 ústavy a ani nahrádzať činnosť ďalších orgánov verejnej moci, do právomoci ktorých je zverené vyšetrovanie podozrení zo spáchania trestných činov a pod. Ústavný súd nie je súdom skutkovým.

Zo skutkového stavu sťažovateľom v sťažnosti podrobne prezentovanom je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že existujúce prostriedky ochrany svojich základných práv garantovaných mu ústavou a listinou, ako aj práv garantovaných mu dohovorom, ktorých porušenie namietal, pred všeobecnými súdmi neuplatňoval, resp. ešte ani uplatniť nemohol. To však neznamená, že ústavný súd sa v tomto štádiu zmocní úlohy zisťovať a posudzovať skutkové okolnosti postupu VOS pri použití ITP proti jeho osobe a v konečnom dôsledku rozhodovať   o   zákonnosti   tohto   postupu,   pretože   touto   právomocou,   ako   to   je   už odôvodnené, nedisponuje.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom VOS týkajúcim sa použitia ITP na základe rozhodnutí krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012