znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 447/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   a   čl.   19   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 76/2010 zo 14. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2010 doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Krajského súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 Tos 76/2010 zo 14. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp 108/09-16 zo 16. októbra 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal 26. februára 2010 na sťažovateľa obžalobu pod sp. zn. 1 Pv 854/09.

Uznesením   č.   k.   4   T   24/2010-194   z 11.   marca   2010   ponechal   okresný   súd sťažovateľa vo väzbe s poukazom na to, že dôvody väzby u neho naďalej trvajú.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní ku dňu podania sťažnosti nedošlo ani k jednému meritórnemu   hlavnému   pojednávaniu.   Všetky   nariadené   hlavné   pojednávania   boli „odročené bez vykonania čo i len jediného úkonu dokazovania, alebo výsluchu“, a to bez zavinenia sťažovateľa.

Sťažovateľ poukazujúc na nečinnosť súdu opakovane žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, a to pred podaním sťažnosti ústavnému súdu naposledy 27. septembra 2010. O tejto jeho žiadosti rozhodol okresný súd uznesením č. k. 4 T 24/2010-280 zo 7. októbra 2010,   ktorým jeho žiadosť   zamietol, spolu   s návrhom   sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 76/2010-289 zo 14. októbra 2010 tak, že túto zamietol. Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   svoje   uznesenie   iba   oprel   o svoje   skoršie rozhodovanie o väzbe sťažovateľa, pričom sa dôkladne nezaoberal skutočnosťami, na ktoré poukázal sťažovateľ.

Poukazujúc   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil porušenie jeho označených základných práv a nariadil jeho okamžité prepustenie z väzby na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   nedostatočnom   odôvodnení uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2010, čím malo dôjsť k zásahu do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 19 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal tiež porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 ústavy, pričom označené články ústavy buď neexistujú [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3], alebo neupravujú oblasť základných práv a slobôd (čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 2). Za daných okolností možno predpokladať, že sťažovateľ mal na mysli porušenie označených článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak   ústavný   súd   súc   viazaný   petitom   podanej   sťažnosti   nemá   právomoc   na   základe vlastného uváženia meniť a dopĺňať sťažnostný petit výslovne formulovaný sťažovateľom a vstupovať takto do sféry vyhradenej dispozícii sťažovateľa. Vzhľadom na záver o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   nepovažoval   za   efektívne   vyzývať sťažovateľa na konkretizáciu sťažnostného návrhu a predmet konania ustálil tak, ako to vyplýva zo záhlavia tohto uznesenia.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   okresného   súdu č. k. 4 T 24/2010-280 zo 7. októbra 2010 bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o zamietnutí jeho návrhu na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby.

Okresný súd v tomto uznesení sumarizoval dôvody uvedené v žiadosti sťažovateľa, pričom uviedol, že „väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku u obžalovaného naďalej   pretrváva,   pričom   na   základe   doposiaľ   zabezpečených   dôkazov   sa   aj   trestné stíhanie obžalovaného javí stále ako dôvodné, a to aj s poukazom na súčasný stav konania, ktoré sa nachádza už na súde po podaní obžaloby. Pokiaľ sa týka inštitútu nahradenia väzby a to zárukou dôveryhodnej osoby – manželky obvineného, nateraz súd zamietol takúto záruku ako je vyššie uvedené, nakoľko v danom prípade ani táto nepostačuje ako zábezpeka náhrady väzby.“.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k.   6   Tos   76/2010-289   zo   14.   októbra   2010 podrobne   sumarizoval   obsah   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu sťažovateľom a uviedol:

„Na   základe   obsahu   spisu   a doposiaľ   zadokumentovaných   dôkazov   a zistených skutočností   okresný   súd   správne   konštatoval   u obžalovaného   pretrvávajúcu   existenciu väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., ako aj skutočnosť, že písomný sľub,   záruka   dôveryhodnej   osoby   –   manželky   obžalovaného   a dohľad   probačného a mediačného   úradníka   nie   sú   dostatočné   vzhľadom   na   osobu   obžalovaného   a povahu prejednávaného   prípadu,   a preto   ich   nemožno   prijať.   Krajský   súd   ako   súd   rozhodujúci o sťažnosti   dospel   k rovnakému   záveru   ako   okresný   súd,   pričom   poukazuje   na   svoje predchádzajúce rozhodnutie (sp. zn. 6 Tos 21/2010), kde sa podrobne zaoberal existenciou väzobného   dôvodu   a nemožnosťou   prijať   sľub   obžalovaného   ako   náhradu   väzby,   ktoré podmienky sa doposiaľ nezmenili.“

Z obsahu odôvodnenia vyžiadaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Tos 21/2010 z 25. marca 2010 ústavný súd zistil, že v tomto krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe sp. zn. 4 T 24/2010 z 11.   marca   2010.   V odôvodnení   uznesenia   krajský   súd   poukázal   na   výsledky   dosiaľ vykonaného dokazovania a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nutnosti ďalšieho trvania väzby obvineného, ktoré boli v uznesení okresného súdu uvedené „veľmi podrobne, zrozumiteľne   a vyčerpávajúcim   spôsobom“. Navyše,   krajský   súd   poukázal   aj   na   svoje skoršie   rozhodnutie   sp.   zn.   7   Tpo   66/2009   z 10.   novembra   2009   a poukázal   na   to,   že k zmene podstatných   okolností   odôvodňujúcich   preventívnu   väzbu   sťažovateľa   nedošlo. Krajský   súd   poukázal   aj   na   osobu   sťažovateľa,   ktorý   bol   v minulosti   viackrát   súdne trestaný, na základe čoho konštatoval nemožnosť náhrady väzby písomným sľubom.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Rozhodnutie krajského súdu   z   hľadiska   sťažovateľovej   námietky   o   nedostatočnej   odôvodnenosti   jeho   ďalšieho ponechania vo väzbe sa javí ako súladné s ústavou. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu. Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto   formulácie   odôvodnenia   z   hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   považuje   síce   nie za ideálny, avšak prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi známe   zo   skorších   rozhodnutí   prijatých   v   danej   veci   (obdobne   napr.   III.   ÚS   241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08).

V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že ústavný súd nemá dôvod pochybovať o záveroch okresného súdu a krajského súdu prezentovaných v ich skorších rozhodnutiach, na   ktoré   krajský   súd   odkazuje   v napadnutom   uznesení.   Osobitne   s ohľadom   na   to,   že ústavnosť   týchto   rozhodnutí   žiadnym   spôsobom   nespochybnil   ani   sťažovateľ,   pričom krajský súd sa mohol pri takto zvolenom postupe pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia nepochybne   opierať   o skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   mal   možnosť   s dôvodmi   a závermi predchádzajúcich rozhodnutí oboznámiť.

Z rozhodnutia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie je možné ustáliť, že by   sa   tento   námietkami   sťažovateľa   nezaoberal.   Krajský   súd   odôvodnenie   svojho rozhodnutia   s poukazom   na   svoje   skoršie   rozhodnutie   orientoval   najmä   na   ozrejmenie skutočností, ktoré považoval významné z hľadiska nutnosti ďalšieho trvania väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   ústavný   súd   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa   čl. 19 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu.

V   danom   prípade   krajský   súd   rozhodoval   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Trestného poriadku o zákonnosti sťažovateľovej väzby. Rozhodoval teda na základe právnej normy,   ktorá   pre   účely   trestného   konania   za   splnenia   istých   skutkových   a   právnych predpokladov   umožňuje   zásah   do   osobnej   slobody   osoby   obvinenej   z   trestného   činu. V predmetnej veci išlo o oprávnený zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj do jeho súkromného a rodinného života, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ – zabránenie sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti [preventívna väzba – § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy a postupom krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011