znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 446/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010, uznesením Krajského súdu   v Trnave   sp.   zn.   3 To 130/2010   z 19.   apríla   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 40/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť G. S., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010, uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tdo 40/2012   z 11.   septembra   2012.   Zároveň   so   sťažnosťou   žiadal   sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010 uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 3 To 130/2010   z 19.   apríla   2011,   ktorým   odvolanie   ako   nedôvodné   podľa   §   319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal nezákonný postup konajúcich súdov, ktorý sa podľa jeho   názoru   premietol   do   porušenia   jeho   základných   práv   zaručených   ústavou   a práv zaručených dohovorom.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval viacero námietok, a síce:

1. V prvom rade sťažovateľ predostrel svoje tvrdenie o porušení čl. 17 ods. 2 ústavy zmätočným   a nezákonným   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v rámci prípravného konania, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľa „začali v tej istej tr. veci dvakrát trestné   stíhanie   s   rozdielnym   dátumom   a z rozdielnych   dôvodov“.   Uvedené   pochybenie podľa sťažovateľa nebolo napravené ani postupom konajúcich súdov.

2. Námietku porušenia čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru oprel sťažovateľ   o argumentáciu,   v ktorej   dôvodil   nedostatkami   v rámci   prípravného   konania vykonanej domovej prehliadky, a síce že domová prehliadka bola vykonaná až s odstupom pätnástich dní od vydania príkazu na jej vykonanie; počas jej vykonania nebolo dodržané ustanovenie   §   105   ods.   2   Trestného   poriadku,   keď   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nebola zabezpečená prítomnosť nezúčastnenej osoby počas celého priebehu prehliadky;   príkaz na jej vykonanie nebol náležite odôvodnený a počas súdneho konania nebol vypočutý ako svedok   policajt,   ktorý   v prípravnom   konaní   vykonanie domovej   prehliadky   riadil,   a to práve   k zmieneným   časovým   okolnostiam   jej   realizácie.   Sťažovateľ   na   tomto   mieste namietal   nesprávnosť   argumentácie   dovolacieho   súdu,   ktorý   konštatoval   zákonnosť predmetného zaisťovacieho úkonu.

3. Ďalej sťažovateľ predostrel námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   poukazujúc na nezákonnosť rozhodovania   konajúcich   súdov   o ním   uplatnenej námietke   zaujatosti   z 10.   marca   2010,   o ktorej   bolo   právoplatne   rozhodnuté   uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Nto/7/2010 z 8. apríla 2010.

4. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru argumentujúc, že mu na hlavnom pojednávaní nebolo umožnené   vyjadriť   sa   ku skutočnostiam   kladeným   mu   za   vinu   a k dôkazom   o nich,   vo vzťahu   ku   ktorému   mu   ochrana   zo   strany   odvolacieho   ani   dovolacieho   súdu   podľa vyjadrenia sťažovateľa poskytnutá nebola.

5. Sťažovateľ porušenie svojho práva garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, podľa   ktorého   má   obvinený   právo   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe a dosiahnuť predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, videl v skutočnosti, že zo strany konajúceho súdu nebolo vyhovené jeho   návrhu   na   vypočutie   dvoch   svedkov,   ktorých   výpovede   považoval   sťažovateľ za relevantné.

6.   Námietku   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľ zdôvodnil tvrdením o nezákonnosti postupu krajského súdu rozhodujúceho o ním uplatnenej námietke   zaujatosti   z 22.   marca   2011,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   svojím   uznesením z 29. marca 2011 sp. zn. 3 Nto/6/2011.

7. Sťažovateľ ďalej prezentoval námietku porušenia čl. 50 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru opretú o tvrdenie, že v súdnom konaní mala byť na   jeho   ujmu   porušená   zásada   bezprostrednosti   zakotvená   v ustanovení   §   2   ods.   19 Trestného poriadku, a uviedol, že „súd pri svojom rozhodovaní o vine argumentoval týmto nezákonným dôkazom (tr. spis svedka V.), a takisto aj údajným listom, ktorý som mu mal napísať, no ktorý dodnes nikto nevidel, a ani nebol v tr. konaní predložený ako dôkaz“. Sťažovateľ na tomto mieste namietal aj okolnosti súvisiace s rozhodovaním o jeho väzbe v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/34/2009, keď sa obhajca ustanovený mu z titulu nutnej obhajoby nechal substitučne zastúpiť, a to bez súhlasu sťažovateľa. Podľa sťažovateľa sa konajúce súdy s týmito ním prezentovanými pochybeniami nevysporiadali.

8.   Sťažovateľ   predostrel   námietku   porušenia   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru tvrdiac, že záver o jeho vine konajúce súdy opreli o skutočnosti, ktoré v procese dokazovania preukázané neboli.

9.   Napokon   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy   argumentujúc: „S poukazom   na   skutočnosť,   že   NS   SR   rozhodol   o dvoch   podaných   dovolaniach (2Tdo 40/2012 resp. 4Tdo 32/2012) podaných okrem iných dôvodov, tak v jednom bode z toho   istého   dôvodu   rozdielne,   je   podľa   môjho   názoru   porušením   môjho   práva vyplývajúceho z Ústavy SR, že všetci občania SR sú si rovní vo svojich právach.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010, uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 130/2010 z 19. apríla 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 40/2012 z 11. septembra 2012 a predmetné rozhodnutia zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 178/2009 z 9. septembra 2010

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného rozsudku okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využil. Ochranu jeho základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   130/2010   z 19.   apríla   2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 40/2012 z 11. septembra 2012

1. K námietke   sťažovateľa   o nezákonnom   postupe   orgánov   prípravného   konania, ktoré   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa „začali   v tej   istej   tr.   veci   dvakrát   trestné   stíhanie s rozdielnym dátumom a z rozdielnych dôvodov“ bez toho, aby sa zaoberali jej prípadnou relevanciou,   poukazuje ústavný   súd   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1 ústavy. Z princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom ako   primárnym   ochrancom   ústavnosti   okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania pred všeobecnými súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 309/2011).

Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu   ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnú námietku predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak mohol učiniť už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, čím by sa vytvoril priestor pre krajský súd, aby potenciálny nedostatok (v prípade zistenia porušenia zákonnosti, resp. ústavnosti postupu trestného konania) relevantným a zákonným spôsobom odstránil. V tomto smere teda sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý mu právny poriadok   na   ochranu   jeho   práv   poskytoval,   nevyužil,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť v uvedenej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Námietky   o nezákonnosti   realizovanej   domovej   prehliadky,   ktoré   prezentoval sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, uplatnil už v odvolaní a tiež v dovolaní.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   orgán   verejnej   moci   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej moci v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ pre posúdenie námietok obsiahnutých v sťažnosti sťažovateľa.

Krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu z 9. septembra 2010 zaoberal aj námietkami sťažovateľa o nezákonnosti realizácie domovej prehliadky.   Podrobne   preskúmal   zákonnosť   vykonanej   domovej   prehliadky,   a to s osobitným posúdením rýchlosti jej realizácie. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že pokiaľ mala domová prehliadka splniť svoj účel, bolo vecou polície určiť, kedy sa vykoná. Preto samotná skutočnosť, že domová prehliadka bola vykoná po 15 dňoch po jej nariadení, nemôže zakladať jej nezákonnosť. Krajský súd sa tiež oboznámil so zápisnicou o vykonaní domovej   prehliadky,   s fotodokumentáciou,   ako   aj   s výpoveďami   príslušníkov   polície a nezúčastnenej   osoby   prítomnej   na   domovej   prehliadke.   Na   základe   týchto   poznatkov dospel k záveru, že domová prehliadka bola vykonaná zákonným spôsobom.

Zákonnosťou   domovej   prehliadky   sa   zaoberal   tiež   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní o dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 19.   apríla   2011.   Sťažovateľ   uplatnil   tieto námietky ako dovolací dôvod podľa § 371 písm. g) Trestného poriadku; t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd tak opakovane   preskúmal   zákonnosť   domovej   prehliadky,   ktorú   vyhodnotil   ako   zákonnú. Príkaz na vykonanie domovej prehliadky obsahoval všetky potrebné náležitosti a bol v ňom definovaný   aj   jej   účel   –   v daných   priestoroch   sa   mali   nachádzať   drogy.   Doba,   ktorá uplynula od vydania príkazu na domovú prehliadku po jej realizáciu (15 dní, pozn.), bola vyhodnotená   ako   primeraná,   ktorá nemôže   spôsobovať   jej   nezákonnosť.   Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd dospel k záveru, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 písm. g) Trestného poriadku.

Krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a najvyšší súd v napadnutom uznesení z 11. septembra 2012 svoj názor o zákonnosti domovej prehliadky vysvetlili jasne, zrozumiteľne a zároveň výstižne. Domová prehliadka bola posúdená komplexne, pretože predmetom posúdenia nebol iba samotný príkaz na domovú prehliadku, ale aj dokumentácia o jej   realizácii   (zápisnica   o vykonaní   domovej   prehliadky,   fotodokumentácia,   výpovede osôb, ktoré sa na nej zúčastnili). Závery o zákonnosti domovej prehliadky sú preto plne legitímne   a ústavný   súd   nemá   dôvod   pochybovať   o správnosti   tohto   právneho   záveru krajského súdu a najvyššieho súdu.

V uvedenej   časti   preto   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uplatnenej   námietke porušenia   garancií   ústavou a dohovorom   formulovaného   práva   na   nestranný   súd   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa spôsobeným   nezákonnosťou   rozhodovania   súdov   o ním   uplatnenej   námietke   zaujatosti z 10. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že ju bolo možné relevantným spôsobom a včas prostredníctvom   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   uplatniť   len   vo   vzťahu k právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Nto/7/2010 z 8. apríla 2010, ktorého predmetom rozhodovania bola práve predmetná námietka zaujatosti.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v danej časti pre nedostatok príčinnej súvislosti ako zjavne neopodstatnenú.

4. Sťažovateľ v sťažnosti formuloval aj námietku porušenia jeho práva na obhajobu garantovaného   čl.   50   ods.   3   ústavy   a čl.   6   ods.   3   dohovoru,   kde   argumentoval,   že „Na hlavnom pojednávaní 09.09.2010 síce odmietol vo veci vypovedať, a následne bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, avšak neskôr, pokiaľ vypovedať chcel, mu to zo strany súdu umožnené nebolo.“.

Predmetnú námietku sťažovateľ uplatnil tak v odvolaní, ako aj v dovolaní. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 To/130/2010 z 19. apríla 2011 zodpovedal túto otázku konštatovaním nedôvodnosti námietky sťažovateľa o porušení zásady ústnosti. Krajský súd potom,   ako   preskúmal   obsah   zápisnice   z hlavného   pojednávania,   kvalifikoval   postup okresného   súdu   ako   zákonný,   pričom dôvodil,   že   potom,   ako   sťažovateľ   na   hlavnom pojednávaní   konanom 10. marca 2010 po riadnom poučení uviedol, že zatiaľ sa nechce k veci   vyjadrovať,   okresný   súd   skonštatoval   splnenie   podmienok   na   postup   podľa ustanovení   §   258   ods.   4   Trestného   poriadku   (na   návrh   prokurátora   alebo   obhajcu   sa zápisnica o skoršej výpovedi obžalovaného alebo jej časť prečíta, ak obžalovaný využije svoje právo nevypovedať) a prečítal výpoveď sťažovateľa z prípravného konania.   Krajský súd na tomto mieste takisto   dodal,   že sťažovateľ, pokiaľ mu bolo v priebehu hlavného pojednávania udelené slovo,   sa   zameral iba na vznášanie námietok   zaujatosti,   prípadne spochybňovanie svedkov, k veci sa však súvisle nevyjadril a svoju výpoveď z prípravného konania neodvolal. Túto argumentáciu odvolacieho súdu si osvojil aj najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   predmetnú   otázku   sťažovateľom   nastolenú a prezentovanú   v rámci   odvolacích   i dovolacích   dôvodov   konajúce   súdy   zodpovedali náležite   a zároveň   logicky,   poukazujúc   pritom   na   relevantnú   právnu   úpravu,   ktorej   ich závery   o rešpektovaní   zásady   ústnosti   v kontexte   práva   sťažovateľa   na   obhajobu   nijako neodporujú.

Ústavný   súd   tak   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v uvedenej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

5. V prípade   námietky   sťažovateľa   o porušení   garancií   práva   na   obhajobu odmietnutím   jeho   návrhu   na   vypočutie   dvoch   svedkov   v jeho   prospech   zo   strany konajúceho   súdu   zistil   ústavný   súd   existenciu   procesnej   prekážky   brániacej   jej prerokovaniu,   a síce   nedostatok   právomocí.   Ako   vyplýva   z obsahu   rozhodnutí   tak odvolacieho   súdu,   ako   aj   dovolacieho   súdu,   sťažovateľ   predmetnú   námietku   v rámci odvolacieho ani dovolacieho konania nepredniesol a prvýkrát ju predostrel až v sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu.   Sťažovateľ   teda   v uvedenom   smere   opravné   prostriedky poskytované mu právnym poriadkom na ochranu jeho práv nevyužil, a ústavný súd preto sťažnosť v uvedenej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

6. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd pre nedostatok príčinnej súvislosti tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   garancií   nestranného   súdu „nezákonným   postupom   a rozhodnutím“ krajského   súdu   o ním   uplatnenej   námietke zaujatosti   z 22.   marca   2011,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 3 Nto/6/2011z 29. marca 2011. Obdobne ako v predchádzajúcom prípade (bod II. B. 3)   aj   na   tomto   mieste   ústavný   súd   konštatuje, že   relevantným   spôsobom   a včas prostredníctvom   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   bolo   možné   v označených súvislostiach   ústavnú   ochranu   uplatniť   len   vo   vzťahu   k právoplatnému   uzneseniu všeobecného   súdu,   ktorého   predmetom   rozhodovania   bola   práve   predmetná   námietka zaujatosti.

7. Námietkou   sťažovateľa,   že   mal   byť   proti   nemu   použitý „neexistujúci   dôkaz, údajný   list   od   svedka   V.“,   sa   zaoberal   ako   jedným   z uplatnených   dovolacích   dôvodov najvyšší súd, ktorý vyvrátil jej opodstatnenosť poukazom na skutočnosť, že prvostupňový súd   označeného   svedka   riadne   vypočul   a v procese   vyhodnotenia   dôkazov   ako   dôkaz zohľadňoval len túto výpoveď, ktorá navyše pri rozhodovaní o vine sťažovateľa ani nemala relevantnú   povahu.   Ústavný   súd   takúto   odpoveď   dovolacieho   súdu   na   sťažovateľom prezentovanú   argumentačnú   otázku   považuje   za   dostatočne   zrozumiteľnú,   náležitú a zároveň logickú,   čo   vylučuje   možnosť   spochybnenia   konformnosti   odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu   so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto považoval prezentovanú námietku sťažnosti za zjavne neopodstatnenú. Pokiaľ ide o druhú časť sťažovateľom prezentovanej argumentácie, keď malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru substitučným zastúpením ustanoveného obhajcu bez vedomia sťažovateľa, a to v rámci konania o jeho väzbe sp. zn. Tp/34/2009, túto ústavný súd kvalifikuje pre nedostatok príčinnej súvislosti ako   zjavne   neopodstatnenú.   Rovnako   ako   v bodoch   3   a 6   časti   II.   B. bolo   možné v označených   súvislostiach   ústavnú   ochranu   uplatniť   len   vo   vzťahu   k právoplatnému uzneseniu všeobecného súdu, ktorého predmetom rozhodovania bola väzba sťažovateľa.

8. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň vyjadril nesúhlas so spôsobom, ako súdy určili hodnotu   drogy,   ktorá   bola   nájdená   pri   domovej   prehliadke.   Sťažovateľ   uviedol,   že v jeho prípade   išlo   o   postup,   ktorý   vychádzal   zo   záverov   znaleckého   posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ“), ktorý určil,   akému   počtu   obvyklých   jednorazových   dávok   zodpovedá   zadržaná   droga,   a tiež vychádzal zo správy Národnej protidrogovej jednotky Prezídia Policajného zboru o cene jednorazovej dávky príslušnej drogy. Podľa názoru sťažovateľa v trestnom konaní nebolo uspokojivo preukázané, či sa na čiernom trhu skutočne predáva ako jedna dávka práve také množstvo drogy a v takej koncentrácii, ako to určil v znaleckom posudku KEÚ PZ. Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukázal   na rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012   z 27.   novembra   2012,   ktoré   sa   týkalo   obdobnej   drogovej   trestnej činnosti a ktorého predmetom posudzovania bola práve hodnota zaistenej drogy. V tomto rozhodnutí   najvyšší   súd   vyhodnotil   ako nesprávne   určovanie   hodnoty   drogy   metodikou používanou KEÚ PZ v prípade trestného činu podľa § 172 Trestného zákona (pre ktorý bol obžalovaný sťažovateľ).

Námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa vyčíslenia hodnoty drogy sa zaoberal krajský súd v napadnutom uznesení z 19. apríla 2011 a aj najvyšší súd v uznesení z 11. septembra 2012. Krajský súd pripustil obťažnosť určenia ceny obvyklej jednorazovej dávky, pretože množstvo   drogy   sa   odvíja   od   stupňa   závislosti   konkrétneho   konzumenta.   V takýchto trestných   veciach   sa   preto   berie   do   úvahy   najmenšie   možné   množstvo   obvykle jednorazových dávok zo zadržanej drogy a tomu zodpovedajúca hodnota. Takýto postup je preto v prospech obvinených. Sťažovateľ uplatnil námietky týkajúce sa hodnoty drogy aj ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona. Najvyšší súd vyhodnotil hodnotu drogy ako spoľahlivo preukázanú znaleckým posudkom. V prípade sťažovateľa preto nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona.

9. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa   podrobne   zaoberali   podstatou   argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa hodnoty drogy. Závery, ku ktorým v tejto otázke súdy dospeli, resp. s ktorými sa súdy stotožnili, nemožno rozhodne považovať za svojvoľné či arbitrárne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a význam. Podľa   názoru   ústavného súdu   právne názory krajského   súdu   a ani   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   rozhodne   nevykazuje.   Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozpor v judikatúre najvyššieho súdu   pri posudzovaní hodnoty drogy s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012, je potrebné uviesť, že ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08). Otázka posudzovania hodnoty drogy nemá ústavnoprávny rozmer.

Ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v danej   časti   z uvedených   dôvodov   ako   zjavne neopodstatnenú.  

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   svoje   závery   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia,   pričom   ďalšími   návrhmi   vrátane   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013