znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 446/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. G., L., zastúpeného spoločnosťou JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 163/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. augusta 2012   v elektronickej   forme   doručená   a   zaručeným   elektronickým   podpisom podpísaná sťažnosť F. G., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 163/2012-200 z 30. júla 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v procesnej   pozícii žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 95/2010 Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) na základe žaloby M. K., K., Č. (ďalej len „žalobca“). Predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Sťažovateľ totiž so   žalobcom   uzavreli   24. marca 2007   zmluvu   o budúcej   zmluve,   v ktorej   sa   zaviazali uzavrieť najneskôr do 10. mája 2007 kúpnu zmluvu. Ňou mal sťažovateľ ako predávajúci previesť na žalobcu ako kupujúceho vlastnícke právo ku konkretizovaným nehnuteľnostiam (pozemok i stavba), ktoré podľa údajov katastra nehnuteľností boli v tom čase vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa. Za porušenie ustanovení uzavretej zmluvy o budúcej zmluve si jej účastníci dohodli zmluvnú pokutu.

E. G., L. (ďalej len „manželka sťažovateľa“), však 4. mája 2007 zaslala žalobcovi list označený ako „Oznámenie neplatnosti Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 24. 03.   2007,   ako   aj   neplatnosti   Zmluvy   o sprostredkovaní   uzavretej   dňa   20.   12.   2006“, v ktorom   formulovala   názor,   že   dotknuté   nehnuteľnosti   sú   v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a „preto právo nakladať s týmito nehnuteľnosťami nemá len manžel F. G., ale aj ja, a keďže sa nejedná o bežnú vec nášho spoločného majetku, vyžaduje sa podľa § 145 ods. 1 zákona č. 40/64 Zb. súhlas oboch manželov“.

K uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, a tak žalobca po neúspešnej výzve na zaplatenie zmluvnej   pokuty   adresovanej   sťažovateľovi   podal   23.   marca   2010   na   okresnom   súde žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 8 630,42 €.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   C   95/2010-159   z 30.   novembra   2011   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   žalovanú   sumu   do   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku. Základným   dôvodom   vedúcim   okresný   súd   k vyhoveniu   žalobe   bol   záver, že „bolo   v kontraktačnej   právomoci   žalobcu   a samotného   žalovaného   ako   toho   času zapísaného vlastníka predmetných nehnuteľností v podiele 1/1 uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve   včítane   takéhoto   dojednania   o zmluvnej   pokute“.   Okresný   súd   ďalej   poukázal na sťažovateľovu   námietku,   že „uzatvorením   predmetnej   zmluvy   o budúcej   zmluve a hypoteticky uzatvorením kúpnej zmluvy na jej základe by porušil práva svojej manželky... podľa   §   145   OZ   ako   bezpodielovej   spoluvlastníčky   časti   prevádzaných   nehnuteľností. V tomto   jadre   sporu   súd   vlastnou   právnou   úvahou,   ktorá   obsahovo   dopĺňa   judikatúru oboznámenú v tomto spore, sa názorovo priklonil k tomu, že námietka relatívnej neplatnosti predpokladanej   kúpnej   zmluvy   podľa   cit.   ust.   §   40a   OZ   nezakladá   právnu   nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa cit. ust. § 37 ods. 2 OZ. Konkrétne súd právne vyhodnotil, že plnenie predmetnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 24. 3. 2007 sa nestalo právne nemožným ani pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti zo strany manželky žalovaného ako budúceho predávajúceho listom zo dňa 4. 5. 2007... Súd zotrval na týchto právnych úvahách aj napriek variantu úvah, že vo všeobecnosti poškodená strana má právo domáhať sa náhrady škody, v tomto prípade prakticky v rozsahu náhrady nákladov vynaložených so zmarenými   očakávaniami   vo   vzťahu   k predmetu   zmluvy   o budúcej   zmluve, teda bez ohľadu   na   dojednania   v zmluve   o budúcej   zmluve.   V tomto   má   pre   súd   v jeho úvahách význam nezávislosť zmluvy o budúcej zmluve od očakávanej kúpnej zmluvy. Bližšie   povedané,   podľa   názoru   súdu   ak   jeden   z manželov,   ktorý   je   ako   výlučný vlastník   zapísaný   v katastri   nehnuteľností,   samostatne   bez   súhlasu   druhého   z manželov uzavrie   zmluvu   o budúcej   zmluve,   ktorá   má   smerovať   k nakladaniu   s nehnuteľnosťami, ktoré majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide o platne uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva o prevode nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa § 145 OZ by ako podstatný právny úkon nakladania   s   majetkom   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   podliehala potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť samotných účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou. Následne keďže zmluva o budúcej zmluve nie   je   neplatná,   pričom   zmluvné   strany   sa   podľa   obsahu   zmluvy   o budúcej   zmluve nesprávali,   zostáva   nevyhnutne   vyhodnotiť,   že   zmluva   o uzavretí   budúcej   zmluvy   bola porušená. Keďže v tomto prípade žalobca vyzval žalovaného na uzatvorenie kúpnej zmluvy listom zo dňa 7. 5. 2007, jednalo sa o porušenie základnej povinnosti uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu práve zo strany žalovaného. Takáto povinnosť žalovaného bola spôsobilá a zabezpečenie   formou   zmluvnej   pokuty   a na   základe   tohto   zmluvného   dojednania o zabezpečení záväzku zmluvnou pokutou, bolo napokon možné žalovaného zaviazať čisto zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným.“.

Okresný súd neuznal ani argumentáciu opierajúcu sa o preukázaný fakt prestavby pôvodného   rodinného   domu   tvoriaceho   predmet   zmluvy   o budúcej   zmluve, ktorá podľa sťažovateľa   viedla   ku vzniku   novej   nehnuteľnosti,   ktorá   už   tvorila   súčasť bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Okresný   súd   poukázal   na   výrok   stavebného povolenia z 26. februára 1988, ktorým bola povolená „prístavba rod. domu jedna bytová jednotka, žumpy a oplotenia a garáže“. Použitý výraz „prístavba“ okresný súd identifikoval s prírastkom   veci, «ktorý   síce   nie   je   plodom,   ale   tiež   podľa   cit.   ust.   §   135   OZ   patrí vlastníkovi hlavnej veci. Preto keď je stavba vykonaná v súlade so stavebným povolením svojou   povahou   „prístavbou“,   nejde   o vybudovanie   novej   stavby,   ani   keby   z pôvodnej stavby   „ostali   len   základy   a čiastočne   obvodové   múry,   zbúrala   sa   veranda   a špajza, vybudovali sa nové pivničné priestory, nové schodištia a následne takto vznikla samostatná bytová jednotka“, ako namieta žalovaný. Je pravdou, že stavba v našom právnom poriadku je   samostatným   druhom   nehnuteľnosti   nezávislou   od   pozemku   a tiež   je   pravdou,   že v prípade takejto prístavby veľkej hodnoty by išlo o podstatnú právnu skutočnosť, ktorá by musela   byť   preskúmaná   v potencionálnom   konaní   o vyporiadanie   BSM   v rámci dvojstranných   vzťahov   medzi   žalovaným   a jeho   manželkou...   Lenže   samotná   manželka žalovaného   si   musela   byť   vedomá   vynaloženia   týchto   prostriedkov   na   nehnuteľnosť vo vlastníctve   žalovaného   a voči tretím   osobám,   ako   teraz   voči   žalobcovi,   tieto potencionálne   práva   manželky   žalovaného   nie   je   možné   spravodlivo   zohľadniť.   Je príznačné,   že   nebol   dôvod   na   základe   tejto   prístavby   zapísať   novú   stavbu   alebo   nový vlastnícky vzťah k stavbe v katastri nehnuteľností. Samotný obsah predmetného stavebného povolenia povoľuje „prístavbu“, ktorá výslovne mala viesť k stavbe novej bytovej jednotky. Podľa skutkového vyhodnotenia súdu takáto „prístavba“ mohla zahŕňať aj stavbu nových múrov a novej strešnej konštrukcie, ako doložil žalovaný. Následne žiadne ďalšie skutkové vyhodnotenie už nemohlo viesť súd k tomu, aby označil stavbu s touto prístavbou za novú stavbu,   či   už   s prihliadnutím   na oboznámené   dôkazy...,   tak   ani   v prípade   doplnenia dokazovania o pripojenie celého spisu stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ako navrhoval žalovaný.   Aj z dôvodu,   že   podľa   tvrdení   žalovaného obsah   spisov   týchto administratívnych konaní ani nemal viesť k vydaniu iných meritórnych administratívnych rozhodnutí, nech ktoré žalovaný doložil, by išlo o dokazovanie zjavne nadbytočné a preto súd jeho vykonanie zamietol.».

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   v ktorom „vytýkal prvostupňovému   súdu,   že   nezistil   riadne   skutkový   stav,   že   nevyhodnotil   a nevenoval pozornosť listu jeho manželky..., ktorý adresovala jemu ako budúcemu predávajúcemu M. K., žalobcovi ako budúcemu kupujúcemu a ďalej Mgr. A. L. ako sprostredkovateľovi, kde jeho manželka oznámila, že sa dovoláva neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy... Tento list doporučene zaslala na adresy účastníkov ako aj jemu, ktorý potvrdil pravdivosť za správnosť údajov manželky v liste s tým, že súhlasí, že zmluva o budúcej zmluve a zmluva o sprostredkovaní, sú v rozpore so zákonom... Preto zdôrazňuje, že úkony, ktoré vykonal on ako manžel a to... zmluvou o budúcej zmluve..., boli považované za platné len do toho času, pokiaľ nebolo doručené dovolanie jeho manželky... Dôjdením dovolania do sféry všetkých účastníkov   zmluvného   vzťahu   sa   končí   relatívna   neplatnosť   právneho   úkonu   a nastáva neplatnosť   tohto   právneho   úkonu   od   samého   počiatku   a jej   účinky   možno   prirovnať absolútnej   neplatnosti.   Keďže   takto   je   zmluva   o budúcej   zmluve   od   samého   počiatku neplatná... je potom aj dohoda o zmluvnej pokute závislá od existencie záväzku, ktorú je zmluvnou pokutou zabezpečený.“.

Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že okresný súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď Mgr.   A.   L.,   ktorá „na   otázku,   či   pri   rokovaniach   pani   G.   sa   cítila   podielovou   alebo bezpodielovou spoluvlastníčkou, odpovedala, že ona de facto tou spoluvlastníčkou je, de iure ňou nebola. Ona vedela, že nie je zapísaná na LV, problém s tým nemala a brala to tak, že má právo na polovicu z ceny týchto nehnuteľností.“.

Ďalej sťažovateľ v odvolaní zdôrazňoval, že „dohoda o zmluvnej pokute je závislá na existencii   záväzku,   ktorý   je zmluvnou   pokutou zabezpečený.   Ak tento   záväzok   platný nevznikne, napr. pre neplatnosť zmluvy, nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy a nemôžu teda nastať ani účinky zmluvnej pokuty. Preto vzhľadom na vyššie uvedené on F. G. spísal vo forme notárskej zápisnice N 134/2007, Nz 33453/2007, NCRIs 33231/2007 u notára JUDr. Ľ. K. v P. rozšírenie zákonom stanoveného rozsahu BSM, ktorá zápisnica   bola   daná   na   Správu   katastra   v Ž.,   ktorý   odmietol   túto   notársku   zápisnicu zavkladovať s tým, že takouto formou možno riešiť otázku rozšírenia BSM len do budúcna a nie spätne. Preto dal vec do súladu s právnou skutočnosťou najjednoduchším spôsobom formou daru v podiele ½-ica vo všetkých nehnuteľnostiach a t. č. je manželka už výlučná vlastníčka týchto nehnuteľností.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 163/2012-200 z 30. júla 2012 napadnutý rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Po   rekapitulácii   rozhodujúcich   argumentov   okresného   súdu i argumentov   sťažovateľa   v podanom   odvolaní   poukázal   na   §   219   ods.   2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   a konštatoval,   že „súd   prvého   stupňa   v potrebnom   rozsahu   zistil   skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p.   a dospel   k skutkovým   aj   právnym   záverom,   s ktorými   sa   odvolací   súd   v plnom rozsahu stotožnil. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie nepovažoval za dôvodné. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzuje sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a ďalšie písomné vyhotovenie odôvodnenia nevykonáva.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   veľmi   podrobne   rekapituluje obsah   svojho   odvolania   podaného   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu a vo vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   uvádza,   že „odvolací   súd aj po potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia   musí   odpovedať   na   podstatné   a právne významné dôvody   odvolania a nemôže   sa obmedzovať len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, doplniť ďalšie dôvody, inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nie len čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V mojom   odvolaní   zo dňa   05.03.2012   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina 8 C 95/2010-159 zo dňa 30. 11. 2011 som predovšetkým uviedol tieto základné otázky, ktoré prvostupňový súd správne nevyriešil.

1. predovšetkým nevyriešil správne právny následok a to list mojej manželky... zo dňa 04.   05.   2007...,   keď   v tomto   liste   uviedla,   že   zmluva   o sprostredkovaní   je   neplatná so sprostredkovateľom Mgr. A. L. a že je aj neplatná zmluva zo dňa 24. 03. 2007 o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a to s poukazom na § 143 a § 145 ods. 1 OZ a § 40a) OZ.

2.   ďalej   v odvolaní   som   namietal,   že   prvostupňový   súd   zamietol   môj   návrh na pripojenie   spisov   bývalého   ONV   odbor   výstavby   Ž.   č.   346/88   o povolenie   stavby, prístavby rodinného domu, ktorej vznikne samostatná bytová jednotka, žumpy, oplotenia a samostatnej garáže. Vyhodnotenie poskytnutia štátneho príspevku na individuálnu bytovú výstavbu č. UP 346/88 vo výške 45 000,- Kčs, rozpočet na túto prestavbu a kolaudačné rozhodnutie.   Tento   návrh   prvostupňový   súd   zamietol   ako   zrejme   nepotrebný   pre   jeho rozhodnutie,   čo   považujem   za   svojvoľné   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   pričom   išlo o takú stavebnú zmenu – prestavbu, že boli zásahy do konštrukčnej a technologickej časti stavby, že vznikla nová vec.

3.   ďalej   súd   nevyhodnotil   listinu   čestného   vyhlásenia,   ktoré   pripravila   realitná kancelária   zo   dňa   09.   05.   2007,   keď   požadovala,   aby   moja   manželka   vyhlásila,   že v súvislosti s kúpnou zmluvou medzi F. G. a M. K. si nebude uplatňovať žiadnu finančnú čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu na neplatnosti kúpnej zmluvy. Toto čestné prehlásenie moja manželka odmietla podpísať.

4. ďalej, že súd neuznal moju obranu týkajúcu sa právnych prekážok realizácie práva na zmluvnú pokutu a že vlastnou právnou úvahou, ktorá obsahovo dopĺňa judikatúru sa priklonil   k tomu,   že   námietka   relatívnej   neplatnosti   predpokladanej   kúpnej   zmluvy podľa § 40a) OZ nezakladá právnu nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 2 OZ, ktorý stanovuje, že právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatným.

5. súd sa nevyrovnal s mojou základnou námietkou, že som sa dohodol so svojou manželkou... pre započatím prestavby pôvodnej stavby, keď vznikala samostatná bytová jednotka, samostatná garáž, že takto vybudované stavby našou spoločnou činnosťou budú tvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo nás manželov a pojali sme úmysel založiť bezpodielové spoluvlastníctvo. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu NS 16/1983.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu Žilina 5 Co 163/2012-200 zo dňa 30. 07. 2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok Krajského súdu   Žilina   5   Co 163/2012-200   zo dňa 30.   07.   2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný sťažovateľovi vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený... č. ú.... do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   v relácii   k napadnutému   rozsudku   namieta,   že   krajský   súd   ako   súd odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa § 219 ods. 2 OSP, hoci na to neboli splnené podmienky.

Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   poukazujúc   pritom   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Recueil   III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   Povinnosť odôvodňovať   rozhodnutie   však   nemôže   byť ponímaná v   takom   zmysle,   že   je   potrebné vysporiadať sa   s každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v.   Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym   vyjadrením   zmyslu   uvedeného   rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko   je   v slovenskom   právnom   poriadku   práve   §   219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa   v   odôvodnení   potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať aj vo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a   ESĽP   zaoberajúcej   sa   právom   účastníka občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný,   a   tým   priamo   zasahujúci   do   základného   práva   účastníka   súdneho   konania na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (I. ÚS 118/2010).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti tak bolo posúdiť, či vzhľadom na argumentačnú bázu relevantných procesných podaní účastníkov konania   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   95/2010   a konania   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 163/2012   možno   vybadať   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   signály prípadného ústavne nedostatočného odôvodnenia.

Predmetom   sporu   medzi   sťažovateľom   a žalobcom   v označenom   konaní   bola povinnosť   sťažovateľa   zaplatiť žalobcovi   v zmluve o budúcej   zmluve   z 24.   marca   2007 dohodnutú zmluvnú pokutu, pretože k uzavretiu kúpnej zmluvy do 10. mája 2007 nedošlo. Na   pozadí   tohto   sporu   sa   ako   prejudícium   vyvinula   otázka   platnosti   uzavretej   zmluvy o budúcej   zmluve,   pretože   nehnuteľnosti,   ktoré   sa   mali   stať   predmetom   scudzenia na základe budúcej kúpnej zmluvy, boli podľa tvrdenia žalovanej strany v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky.

Okresný   súd   v   rovine   platnosti   právneho   úkonu   konštatoval   právnu   nezávislosť zmluvy   o budúcej   zmluve   od   budúcej   zmluvy,   keď   uviedol,   že „ak   jeden   z manželov, ktorý je   ako   výlučný   vlastník   zapísaný   v katastri   nehnuteľností,   samostatne   bez   súhlasu druhého z manželov uzavrie zmluvu o budúcej zmluve,   ktorá má smerovať k nakladaniu s nehnuteľnosťami,   ktoré majú   patriť   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ide o platne uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva o prevode nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa § 145 OZ by ako podstatný právny úkon nakladania sa majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podliehala potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť samotných účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou.“.

Citovaný právny názor bol pre záver okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť dohodnutú   zmluvnú   pokutu   rozhodujúci.   Bol   to   ten   rozhodujúci   argument,   ktorý   má podľa už citovanej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) pre   vec   podstatný   význam   a objasňuje   právny   základ   rozhodnutia.   Okresný   súd   teda ako prvoradú   a rozhodujúcu   neriešil   otázku,   či   dotknuté   nehnuteľnosti   sú   alebo   nie   sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho manželky. Totiž bez ohľadu na to, aké by bolo riešenie vlastníckeho režimu týchto nehnuteľností, netrpela podľa názoru okresného   súdu   zmluva   o budúcej   zmluve   z 24.   marca   2007   vadou   spôsobujúcou   jej relatívnu neplatnosť.

Z uvedených dôvodov obrana sťažovateľa založená na argumentácii v prospech záveru o zaradení   dotknutých   nehnuteľností   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   nemala pre rozhodnutie   o povinnosti   zaplatiť   zmluvnú   pokutu   podstatný   (rozhodujúci)   význam. Ak potom   v sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval, že krajský   súd   sa   mal zaoberať právne významným vzťahom listu jeho manželky zo 4. mája 2007 a § 40a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“; bod 1 na   strane   8   sťažnosti),   že   mal   reagovať   na   sťažovateľov   dôkazný   návrh   odmietnutý v prvostupňovej fáze konania, ktorý sa týkal vyžiadania spisu správneho orgánu o prístavbe rodinného domu (bod 2 na strane 8 sťažnosti), a že mal reagovať aj na fakt nevysporiadania sa   okresného   súdu   s údajnou   dohodou   medzi   sťažovateľom   a jeho   manželkou o bezpodielovom   spoluvlastníctve   k dotknutým   nehnuteľnostiam   (bod   5   na   strane   8 sťažnosti), ústavný súd zdôrazňuje, že žiadna z týchto námietok nemala pre rozhodnutie o petite,   ktorým   žalobca   vymedzil   predmet   konania   pred   okresným   súdom,   podstatný význam.

Aj   pokiaľ   ide   o čestné   vyhlásenie,   ktorým   mala   manželka   sťažovateľa   potvrdiť, že „si nebude uplatňovať žiadnu finančnú čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu na neplatnosti kúpnej zmluvy“, a ktoré manželka sťažovateľa odmietla podpísať (bod 3 na strane   8   sťažnosti),   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   ide   o sťažovateľom   zamýšľaný nepriamy   dôkaz   existencie   bezpodielového   spoluvlastníctva   k predmetným nehnuteľnostiam.   Sprostredkovateľ   (realitná   kancelária),   ktorý   toto   čestné   vyhlásenie pripravil, totiž mal sledovať elimináciu budúceho spochybnenia platnosti zmluvy o budúcej zmluve manželkou sťažovateľa, lebo si zrejme podľa sťažovateľa bol vedomý možných rizík plynúcich z nejednoznačného vlastníckeho režimu nehnuteľností. Opätovne tak ide o dôkaz,   ktorý   s ohľadom   na   rozhodujúci   právny   názor   okresného   súdu   nebol pre rozhodnutie o žalobe podstatný.

Kritika   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vo   svetle   námietok   naznačených v bodoch 1, 2, 3 a 5 na strane 8 odôvodnenia posudzovanej sťažnosti tak podľa názoru ústavného   súdu   nie   je   dôvodná,   pretože   všetky   uvedené   námietky   sa   zakladajú na argumentácii,   ktorá   vzhľadom   na   právny   názor   okresného   súdu   nebola   pre   jadro prerokovávanej   veci   rozhodujúca.   Veľmi   stručné,   prípadne   absentujúce   odpovede na konkretizované   otázky   preto   nemôžu   nedovoleným   spôsobom   atakovať   požiadavky plynúce zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a z jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Napokon   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v odvolaní   proti   prvostupňovému rozsudku   kritizoval   právny   názor   okresného   súdu,   podľa   ktorého „námietka   relatívnej neplatnosti predpokladanej kúpnej zmluvy podľa § 40a) OZ nezakladá právnu nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 2 OZ, ktorý stanovuje, že právny úkon, ktorého   predmetom   je   plnenie   nemožné,   je   neplatným“.   Krajský   súd   mal   pochybiť, keď na túto   odvolaciu   námietku   nereagoval   a obmedzil   sa   iba   na   využitie   postupu podľa § 219 ods. 2 OSP (bod 4 na strane 8 sťažnosti).

Ústavný súd je toho názoru, že okresný   súd dostatočne zrozumiteľným spôsobom (citácia   v predchádzajúcom   odseku   textu,   ako   aj   v naratívnej   časti   odôvodnenia   tohto uznesenia)   objasnil   svoje   úvahy   pri   právnom   posudzovaní   spornej   zmluvy   o budúcej zmluve. Tieto úvahy netrpia ani nedostatkom nevyhnutnej logickej bázy. Ak podľa názoru sťažovateľa a jeho manželky mala byť zmluva o budúcej zmluve z 24. marca 2007 relatívne neplatná,   teda   bola   platná   až   do   momentu   dovolania   sa   manželky   sťažovateľa   jej neplatnosti, potom aj neskôr uzavretá kúpna zmluva by bola platná až do momentu, kým by nedošlo k dovolaniu sa jej relatívnej neplatnosti pre rozpor s § 145 Občianskeho zákonníka. Platnosť budúcej   kúpnej zmluvy, a tým aj právna nemožnosť (§ 37 ods.   2 Občianskeho zákonníka)   plnenia   zmluvy   o tejto   budúcej   zmluve   by   teda   závisela   od   budúcej   neistej skutkovej   okolnosti   spočívajúcej   v dovolaní   sa   relatívnej   neplatnosti   uzavretej   kúpnej zmluvy.   Okresný   súd   preto   v žiadnom   prípade   nemohol   apriórnym   spôsobom   uzavrieť, že kúpna zmluva podpísaná výlučne sťažovateľom ako predávajúcim by pre rozpor s § 145 Občianskeho zákonníka bola právnym úkonom, ktorého predmetom je nemožné plnenie. V odvolaní sťažovateľ nepredniesol vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú či   právnu   argumentáciu,   z   obsahového   hľadiska   vyslovil   iba   nesúhlas   s právnym hodnotením veci zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu § 219 ods. 2 OSP. Naopak,   ak by v daných   okolnostiach   uvedené   ustanovenie na vlastný procesný   postup neaplikoval,   popieral   by   jeho   účel,   ktorým   je   zjednodušenie   konania   a rozhodovania odvolacieho súdu v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu prípustnými   novými   relevantnými   skutkovými   tvrdeniami   alebo   podstatnými   novými právnymi argumentmi.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade krajský súd na prvý pohľad rešpektoval nielen účel § 219 ods. 2 OSP, ale jeho postup nevykazuje ani známky možnej ústavne   neakceptovateľnej   konfrontácie   so   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu ochranu a s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Niet preto dostatočne ústavne relevantnej súvislosti   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a označenými   právami sťažovateľa,   čo   ústavný   súd   vedie   k odmietnutiu   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o navrhnutom odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012