znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 446/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou Advokátska kancelária K., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 17 Co 99/2009-253 z 1. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009 faxom a 10. decembra 2009 poštou doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária K., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. K., pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 99/2009-253 z 1. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o nahradenie prejavu   vôle   sťažovateľky   ako   predávajúcej   uzatvoriť   so   žalobkyňou   kúpnu   zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 90/2006 sťažovateľka vystupovala v procesnom   postavení   žalovanej.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   90/2006-191 z 19. novembra 2008 žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal ju zaplatiť sťažovateľke náhradu trov   konania   v   sume   9   801,33   €.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podali   obaja účastníci konania odvolanie, pričom odvolanie sťažovateľky sa týkalo len výroku o náhrade trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 99/2009-253 z 1. júla 2009 prvostupňový rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil; výrok o trovách konania zmenil   tak,   že   žalobkyňu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   prvostupňového konania   v   sume   192,53   €,   a   zároveň   rozhodol,   že   žalobkyňa   je   povinná   zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 109,38 €.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 17 Co 99/2009-253 z 1. júla 2009 dopustil týchto pochybení:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil výrok rozsudku súdu prvého   stupňa   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   bez   návrhu   navrhovateľa   ako odvolateľa, t.j. bez toho, aby v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo uvedené, že navrhovateľ považuje výrok o náhrade trov prvostupňového konania za nesprávny, a že sa domáha jeho zmeny. Navrhovateľ síce odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, a teda aj vo výroku o trovách konania, ale len v súvislosti s odvolaním proti výroku vo veci samej. Navrhovateľ nenamietal žiadnu nesprávnosť výroku o náhrade trov prvostupňového konania a nežiadal ani jeho zmenu v prípade, že odvolací súd výrok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdí.

2. Ak Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací potvrdil výrok súdu prvého stupňa vo veci samej, mal rozhodovať len o trovách odvolacieho konania. O zmene výroku súdu   prvého   stupňa   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   mal   rozhodovať   len v nadväznosti   na   odvolanie   odporcu   proti   výroku   súdu   prvého   stupňa   o   náhrade   trov prvostupňového konania, a to nie v neprospech odporcu.

3. Hoci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania, neuviedol na verejnom vyhlásení rozsudku, ako ho mení.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací porušil § 213 ods. 2 OSP keď nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k použitiu § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. namiesto § 10 ods. 1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. minimálne pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací nezobral do úvahy právoplatné uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 24.10.2008 č. k. 13Co/139/2008-168 o pripustení   zmeny   účastníkov   konania   na   strane   odporcu   podľa   §   92   ods.   2   OSP vylučujúce zámenu podľa § 92 ods. 4 OSP pri svojom rozhodovaní o zmene výroku súdu prvého   stupňa   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania,   t.j.   neakceptoval   procesné nástupníctvo odporcu v tomto súdnom konaní, o ktorom však už bolo právoplatne a záväzne rozhodnuté   Krajským   súdom   Banská   Bystrica   ako   súdom   odvolacím   v   jeho predchádzajúcom   procesnom   rozhodnutí   vydanom   v   tomto   istom   (rovnakom)   súdnom konaní.

6.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   ako   súd   odvolací   sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   vôbec   nezaoberal   ani   právnou   argumentáciou   odporcu   uvedenou   v   jeho odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.11.2008 č. k. 12C/90/2006-191, a nezaoberal sa ani právnou argumentáciou odporcu uvedenou vo vyčíslení trov konania odporcom zo dňa 06.07.2009, a teda svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu je «vo svojom druhom výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19. 11. 2008 č. k. 12C/90/2006-191 ako súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového   konania,   a   vo   svojom   treťom   výroku,   ktorým   rozhodol   o   náhrade   trov odvolacieho   konania,   aj   vecne   nesprávny.   Táto   jeho   vecná   nesprávnosť   je   spôsobená predovšetkým jednak neakceptovaním procesného nástupníctva sťažovateľa ako odporcu do celého súdneho konania (o ktorom bolo záväzne a právoplatne už predtým rozhodnuté), a jednak   nedostatočným,   účelovým   a   zmätočným   odôvodnením,   v   ktorom   Krajský   súd Banská Bystrica úplne neakceptovateľným spôsobom odôvodňuje aplikáciu § 11 ods.   1 vyhl. č.   655/2004   Z.   z.   namiesto   §   10   ods.   1,   2   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   Táto neakceptovateľnosť   vyplýva   z   jednoznačnej   účelovosti   výkladu   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z. Krajským súdom Banská Bystrica,   v ktorom poukazuje na to,   že „v aktuálnej vyhláške takáto explicitná úprava určenia tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov absentuje“, avšak nevšimol si to, že v § 10 ods. 1 a 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. sa obidva odseky začínajú slovami „Ak nie je stanovené inak...“, pričom vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. nie je určenie tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov stanovené inak.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 01. 07. 2009 č. k. 17Co/99/2009-253, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa   01.   07.   2009   č.   k.   17Co/99/2009-253   v   rozsahu   jeho   výroku   o   náhrade   trov prvostupňového konania a výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o vecnej nesprávnosti a nedostatočnej a neakceptovateľnej odôvodnenosti druhého a tretieho výroku rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 99/2009-253 z 1. júla 2009.

Pritom prvým z výrokov, ktorý však sťažovateľka nenamietala, krajský súd potvrdil rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej,   ktorým   bola   žaloba   žalobkyne   o   nahradenie prejavu   vôle   sťažovateľky   ako   predávajúcej   uzatvoriť   s   ňou   kúpnu   zmluvu   o   prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti zamietnutá. V poradí druhým výrokom krajský súd v označenom rozsudku zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového   konania   takým   spôsobom,   že   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 192,53 € namiesto pôvodných 9 801,33 €. Napokon   tretím   výrokom   krajský   súd   uložil   žalobkyni   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 109,38 €.  

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať,   že rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 90/2006-191 z 19. novembra 2008 napadla odvolaním žalobkyňa v celom rozsahu (výrok vo veci samej + výrok o náhrade trov prvostupňového konania), pričom odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania bližšie neodôvodnila. Žalobkyňa žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozsudok súdu prvého stupňa napadla odvolaním aj sťažovateľka, a to vo vzťahu k výroku o náhrade trov prvostupňového konania, pričom žiadala o priznanie náhrady trov konania v sume vyššej, než jej priznal okresný súd. Okrem toho sťažovateľka v odvolaní žiadala aj o náhradu trov odvolacieho konania.

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľky sa z hľadiska dodržania zásad spravodlivého   procesu   obsiahnutých   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   venoval   preskúmaniu odôvodnenia rozsudku krajského súdu viažuceho sa k druhému a tretiemu výroku.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu teda vyplýva: «Ako   už   bolo   uvedené,   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   postupoval okresný súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobkyňu, ktorá bola v konaní neúspešná, zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celkovej sume 295.275,-Sk,   čo   aktuálne   predstavuje   9.801,33   €.   Priznané   trovy   konania   žalovaného predstavovali trovy právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby, pričom tarifná odmena za jednotlivé úkony právnej služby bola okresným súdom určená podľa § 10 ods. 1, 2, s použitím § 13 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Po   preskúmaní   tejto   časti   rozhodnutia   odvolací   súd   konštatuje,   že   okresný   súd postupoval vecne správne, keď v prípade rozhodovania o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. a žalobkyňu, ktorá bola v konaní neúspešná, zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému (ktorý bol v konaní plne úspešný) trovy konania, ktoré v jeho prípade predstavovali trovy právneho zastúpenia. Odvolací súd však skúmal i správnosť určenia výšky priznanej náhrady trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia žalovaného a dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval správne, keď v rámci rozhodovania o náhrade trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia terajšieho žalovaného, priznal náhradu i za tie úkony právnej služby, ktoré sa netýkali terajšieho žalovaného a aktuálneho predmetu konania, ale sa týkali pôvodných žalovaných (1/ E. S., 2/ A. S. a 3/ P., s. r. o., B.) a pôvodných nárokov. Náhrada trov konania sa priznáva   konkrétnemu   účastníkovi   konania   a   nie   jeho   právnemu   zástupcovi   a   preto aktuálnemu žalovanému nemožno priznať náhradu trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia za služby právnej pomoci týkajúce sa pôvodných žalovaných. Pôvodní žalovaní sú samostatné subjekty, z ktorých ani jeden nie je totožný s terajším žalovaným. Okrem toho, pôvodní žalovaní v dobe rozhodovania okresného súdu už vôbec neboli účastníkmi konania. Pôvodní žalovaní si mali uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, teda i trov právneho   zastúpenia   (prostredníctvom   právneho   zástupcu)   v   dobe,   keď   došlo   k   zmene účastníkov na žalovanej strane. Okrem toho, okresný súd nepostupoval správne ani v tom, že tarifnú odmenu za jednotlivé úkony právnej služby určil podľa § 10 ods. 2, s použitím § 10 ods. 1 vyhlášky. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky „ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku“. Predmetom tohto konania v dobe rozhodovania okresného súdu (i v dobe rozhodovania odvolacieho súdu) však bolo nahradenie prejavu vôle   žalovaného,   čiže   bezprostredným   (priamym)   predmetom   konania   (podobne   ako napríklad   pri   určení   neplatnosti   právneho   úkonu)   nebolo   ani   peňažné   plnenie,   ani konkrétna   vec   alebo   právo   (napríklad   priamo   určenie   vlastníckeho   práva),   respektíve konkrétna pohľadávka alebo záväzok s konkrétnou hodnotou a preto v tomto prípade nebolo možné   určiť   tarifnú   odmenu   za   jednotlivé   úkony   právnej   služby   na   základe   citovaného ustanovenia § 10 ods. 2, s použitím § 10 ods. 1 vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby mala byť preto určená podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   1/13 výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Pretože okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia žalovaného nepostupoval správne, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania   zmeniť   tak,   že   žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v celkovej výške   192,53   €   (čo   pôvodne   predstavovalo   sumu   5.800,05   Sk).   Uvedené   trovy   konania žalovaného   predstavujú   trovy   jeho   právneho   zastúpenia   za   nasledujúce   úkony   právnej služby:

1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 01.07.2008 - tarifná odmena v sume 1.465,-Sk (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 1.933,35 Sk;

2.   písomné   vyjadrenie   žalovaného   zo   dňa   18.11.2008   -   tarifná   odmena   v   sume 1.465,-Sk (§ 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 1.933,35 Sk;

3. účasť na pojednávaní na okresnom súde dňa 19.11.2008 - tarifná odmena v sume 1.465,-Sk (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 1.933,35 Sk;

Odvolací súd považoval za účelné vyššie špecifikované trovy právneho zastúpenia žalovaného,   týkajúce   sa   prvostupňového   konania,   ktoré   pôvodne   predstavovali   sumu

5.800,05 Sk, čo je aktuálne 192,53 €. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   podľa   ust.   §   220   O.   s.   p.   zmenil a žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške 192,53 € (pôvodne 5.800,05 Sk) s tým, že žalobkyňa je podľa § 149 ods. 1 O. s. p. povinná zaplatiť uvedené trovy prvostupňového konania žalovaného na účet jeho právneho zástupcu - Advokátska kancelária K., spol. s r. o., so sídlom v B., v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovaný v podaní zo dňa 06.07.2009 (č. l. 236 - 239 spisu) poukázal na to, že napríklad i v konaniach o určenie neplatnosti darovacej zmluvy prvostupňové i odvolacie súdy priznávajú tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 2, s použitím § 10 ods. 1 a nie podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že uvedený postup - t. j. priznanie tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   výške   jednej   trinástiny   výpočtového základu (podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky) prichádza do úvahy v konaniach o určenie platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov   len   od   účinnosti   Vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., teda od 1. januára 2005. Do uvedenej doby, teda za účinnosti pôvodnej Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2007 Z. z. (správne má byť č. 163/2002 Z. z., pozn.) o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb takýto postup nebol možný, pretože uvedená vyhláška mala v tomto smere jednoznačnú úpravu, a to konkrétne v ustanovení § 13 ods. 7, kde bolo explicitne uvedené, že „vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov,   vo   veciach   určenia,   či   tu   právny   vzťah   alebo   právo   je   alebo   nie   je,   pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné   peniazmi,   patrí   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   určená   podľa   odseku   1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia“. Keďže v aktuálnej vyhláške takáto explicitná úprava určenia tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov absentuje, odvolací súd dospel na základe vyššie uvedeného právneho názoru k záveru, že za úkony právnej služby realizované v konaniach o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, ale i o nahradenie prejavu vôle, možno priznať tarifnú odmenu len podľa § 11 ods. 1 aktuálne platnej vyhlášky.

Žalovaný bol v odvolacom konaní vo veci samej úspešný a preto mu podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si riadne a včas uplatnil. Na základe toho odvolací súd zaviazal žalobkyňu, ktorá bola v odvolacom   konaní   vo   veci   samej   neúspešná,   k   povinnosti   nahradiť   žalovanému   trovy odvolacieho konania v celkovej sume 109,38 €. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia za nasledujúce úkony právnej služby :

1.   vyjadrenie   k   odvolaniu   žalobkyne   vo   veci   samej   zo   dňa   29.06.2009   -   tarifná odmena v sunie 53,49   €   (základná   sadzba   tarifnej odmeny   určená podľa   §   11   ods.   1, s použitím § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 53,49 € predstavuje sumu 10,16 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 70,60 €;

2. účasť na vyhlásení rozsudku na odvolacom súde dňa 01.07.2009 - tarifná odmena v sume 26,75 € (podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 4 vyhlášky), 19 % DPH z uvedenej tarifnej odmeny 26,75 € predstavuje sumu 5,08 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 38,78 €;

Uvedené   trovy   odvolacieho   konania   je   žalobkyňa   povinná   zaplatiť   právnemu zástupcovi žalovaného (§ 149 ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil (napr. II. ÚS 56/05), že rozhodnutím všeobecného   súdu   o   trovách   konania   možno   zasiahnuť   do   základných   práv   a   slobôd, predovšetkým   možno   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   K   rovnakému   záveru   dospel Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu   k   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   na   konanie   o   trovách   (rozsudok z 23. septembra 1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok zo 6. februára 2001 vo veci Beer v. Rakúsko, § 13, č. 30428/96 –dostupné na internete: ‹http://echr.coe.int›.

K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozhodnutím   všeobecného   súdu   by   došlo   predovšetkým   vtedy,   ak   by   rozhodnutie   bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   vo   veci   koná   v   súlade   s   relevantnými hmotnoprávnymi   ustanoveniami   a   procesnými   predpismi   určujúcimi   spôsob   vedenia konania a jeho postup,   ktorý   je v   prípade   civilného   procesu   obsiahnutý v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 29/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práva uvedeného v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov.

V danom prípade, pokiaľ ide o konanie pred krajským súdom, je takýmto zákonom Občiansky súdny poriadok, ktorý upravuje postup všeobecného súdu v tomto konaní, preto pri námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je potrebné skúmať zlučiteľnosť namietaných konaní aj s týmto procesným zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade s ustanoveniami § 142 a nasl. OSP o náhrade trov konania, v súlade s ustanoveniami § 201 a nasl.   OSP   týkajúcimi   sa   podania   odvolania,   viazanosti   odvolacieho   súdu   rozsahom a dôvodmi   odvolania,   konaním   na   odvolacom   súde   a   rozhodnutím   o   odvolaní,   ako   aj v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), pričom svoj právny názor dostatočne, zrozumiteľne a legitímne zdôvodnil.

Keďže sťažovateľka zhrnula nedostatky, ktoré vytýkala krajskému súdu do 6 bodov, ústavný   súd   považoval   za   potrebné   venovať   sa   podrobne   každej   z   takto   preložených námietok.

K námietke uvedenej v bode č. 1 a 2 Podstatou   týchto   námietok   boli   tvrdenia   sťažovateľky   o   tom,   že   odvolací   súd nemohol zmeniť rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že žalobkyňa v odvolaní vôbec neargumentovala tým, že by rozsudok okresného súdu v tejto časti bol nesprávny, a v týchto súvislostiach ani nežiadala jeho zmenu. Na druhej strane sťažovateľka   uviedla,   že   v   odvolaní   žiadala   zmeniť   výrok   rozsudku   okresného   súdu o náhrade trov konania, ale tak, že žiadala o náhradu týchto trov v sume vyššej, a preto podľa jej názoru nemohol krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že jej priznal sumu nižšiu, než požadovala, čiže nemohol rozhodnúť v jej neprospech.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 90/2006, konkrétne z odvolania žalobkyne (č. l. 199 a nasl. spisu) jednoznačne vyplýva, že rozsudok okresného súdu napadla v celom rozsahu, aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Napokon to, že napadá aj výrok o trovách konania, výslovne aj uviedla. V odvolaní žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť. Aj keď svoje námietky predstavila len vo vzťahu k výroku vo   veci   samej,   tým,   že   žiadala   zrušiť   rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   nebol   pre   ňu priaznivý, sa jednoznačne dotkla aj výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania. Tým,   že   krajský   súd preskúmal prvostupňový   rozsudok   v   celom   rozsahu,   nepostupoval v rozpore s § 212 ods. 1 OSP. Totiž rozsah odvolania žalobkyne bol úplne jasný – napadla kompletne rozsudok okresného súdu v obidvoch jeho výrokoch a pokiaľ ide o dôvody, tieto síce smerovali len proti výroku vo veci samej, ale tým, že žiadala zrušiť rozsudok okresného súdu   v   celom   rozsahu,   dala   celkom   zrozumiteľne,   aj   keď   latentne,   najavo   aj   svoju nespokojnosť s výrokom o trovách konania. Podaním odvolania proti výroku vo veci samej a proti výroku o trovách konania v podstate sťažovateľka prejavila názor, že mala byť v spore úspešná a práve od úspešnosti účastníka konania závisí aj rozhodnutie všeobecného súdu   o   povinnosti   na   náhradu   trov   konania   (§   142   ods.   1   OSP).   Ak   by   krajský   súd námietkam žalobkyne vyhovel a rozsudok zrušil, tento verdikt by sa nepochybne dotkol aj jej povinnosti súvisiacej s náhradou trov prvostupňového konania. Ak teda krajský súd potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej,   ale   zistil   nedostatky   pri   aplikácii príslušných   ustanovení   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   od   použitia   ktorých   závisel   rozsah povinnosti   uloženej   žalobkyni   na   náhradu   trov   prvostupňového   konania,   pričom   nebol dôvod ani na potvrdenie a ani na zrušenie dotknutého výroku, správne rozhodol o jeho zmene. Svoje rozhodnutie v tomto ohľade aj náležite zdôvodnil.

Konanie krajského súdu v tejto časti je zlučiteľné s ústavou a vznesená námietka je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného žalobkyňou preskúmal všetky výroky a odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Žalobkyňou podaným   odvolaním   bol   v   podstate   determinovaný   rozsah   prieskumnej   právomoci krajského súdu a s tým, že žalobkyňa namietala nesprávnosť rozhodnutia v merite veci, nepochybne súviseli aj jej námietky viažuce sa k náhrade trov konania. Od rozhodnutia krajského súdu sťažovateľka očakávala pre ňu priaznivé rozhodnutie, ktorého súčasťou by bol   aj   výrok   o   náhrade   trov   konania.   Z   uvedeného   dôvodu   považoval   ústavný   súd   za potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bodom č. 3V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   namietala,   že   krajský   súd   síce   svoje   rozhodnutie verejne   vyhlásil,   avšak   na   tomto   verejnom   vyhlásení   neuviedol   dôvody   zmeny   výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania.

Z   obsahu   zápisnice   krajského   súdu   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   č.   k. 17 Co 99/09 230 z 1. júla 2009 (č. l. 230 – 231 spisu) vyplýva, že predseda senátu krajského súdu vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 90/2006-191 z 19. novembra 2008 vo veci samej potvrdil. Krajský súd okrem toho zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania a zároveň žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania. V prípade oboch výrokov o trovách konania krajský súd uviedol, že výška týchto trov bude špecifikovaná v písomnom   vyhotovení   rozsudku.   Na   záver   predseda   senátu   uviedol,   že   rozsudok   bol odôvodnený   a   že   bolo   dané   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Naopak,   sťažovateľka tvrdila, že krajský súd na verejnom vyhlásení rozsudku neposkytol odôvodnenie vo vzťahu k výrokom o trovách konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   špecifikoval   výšku   trov   konania   až v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom z tohto rozsudku celkom zreteľne vyplýva, na základe akej právnej normy krajský súd rozhodol a ktoré skutočnosti boli preň určujúce. Pokiaľ   by   aj   ústavný   súd   prisvedčil   tvrdeniam   sťažovateľky   o   neodôvodnení   výrokov rozsudku   krajského   súdu   (pri   jeho   verejnom   vyhlásení)   týkajúcich   sa   náhrady   trov prvostupňového   a odvolacieho konania, nemenilo by to   nič na skutočnosti,   že takýmto postupom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   takému   zásahu   do   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby sa dalo uvažovať o jeho porušení. V tomto smere je podstatné uviesť, že proti rozsudku krajského súdu už nebolo možné podať riadny opravný   prostriedok   (odvolanie),   a   ak by   niektorý   účastník   konania   chcel   proti   tomuto rozsudku   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok,   mohol   by   tak   učiniť   až   po   jeho právoplatnosti, ktorá nastala až doručením rozhodnutia účastníkom konania, respektíve ich zástupcom. Doručenie rozhodnutia sa pritom realizuje v písomnej podobe. To znamená, že tým, že krajský súd výroky o trovách konania nezdôvodnil na verejnom vyhlásení rozsudku, ale vyčerpávajúcim spôsobom ich predstavil v písomnej podobe, nemohlo pre sťažovateľku znamenať až takú ujmu do jej práv, ktorú by nebolo možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K námietke uvedenej v bode č. 4V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľka   tvrdila,   že   krajský   súd   porušil ustanovenie   §   213   ods.   2   OSP,   keďže   účastníkov   konania   nevyzval,   aby   sa   vyjadrili k použitiu § 11 ods. 1 namiesto § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania.

Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 OSP súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci   konania dostali   príležitosť   predstaviť   vlastné argumenty   týkajúce   sa   právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť.   V   tejto   súvislosti   je   ale   nevyhnutné   uviesť,   že   tento   princíp,   čo   vyplýva   aj zo samotnej dikcie zákona, ktorá pojednáva „o veci“, sa viaže iba na rozhodovanie o veci samej (o uplatňovanom nároku), nie však aj na rozhodovanie o trovách konania.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   nastolenou   námietkou sťažovateľky o nedodržaní zásad spravodlivého procesu a postupom a rozsudkom krajského súdu, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke uvedenej v bode č. 5Predmetom   tejto   námietky   bolo   tvrdenie   sťažovateľky   o   tom,   že   krajský súd pri rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   nevzal   do   úvahy   svoje   uznesenie č. k. 13 Co 139/2008-168 z 24. októbra 2008 o pripustení zmeny účastníkov konania na strane žalovaného podľa § 92 ods. 2 OSP. To znamená, že podľa sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní o zmene výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania neakceptoval procesné nástupníctvo na strane žalovaného.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľky   korešponduje odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tomto znení:

„... okresný súd nepostupoval správne, keď v rámci rozhodovania o náhrade trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia terajšieho žalovaného, priznal náhradu i za tie úkony právnej služby, ktoré sa netýkali terajšieho žalovaného a aktuálneho predmetu konania, ale sa týkali pôvodných žalovaných (1/ E. S., 2/ A. S. a 3/ P., s. r. o., B.) a pôvodných nárokov. Náhrada trov konania sa priznáva konkrétnemu účastníkovi konania a nie jeho právnemu zástupcovi a preto aktuálnemu žalovanému nemožno priznať náhradu trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia za služby právnej pomoci týkajúce sa pôvodných žalovaných. Pôvodní žalovaní sú samostatné subjekty, z ktorých ani jeden nie je totožný   s   terajším   žalovaným.   Okrem   toho,   pôvodní   žalovaní   v   dobe   rozhodovania okresného súdu už vôbec neboli účastníkmi konania. Pôvodní žalovaní si mali uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, teda i trov právneho zastúpenia (prostredníctvom právneho zástupcu) v dobe, keď došlo k zmene účastníkov na žalovanej strane.“

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne ustanovujú ktoré položky predstavujú trovy konania, zároveň ustanovujú, že trovy konania, ktoré vzniknú tomu–ktorému   účastníkovi   konania,   ako   aj   trovy   jeho   právneho   zástupcu,   platí   tento účastník konania zo svojho, pričom v prípade, ak účastník konania mal vo veci generálny úspech, má právo na náhradu trov konania voči účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech. Ak účastník konania mal advokáta na účely efektívneho a kvalifikovaného bránenia svojich práv v súdnom spore, tak účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť na náhradu trov konania, je povinný náhradu trov právneho zastúpenia zaplatiť priamo advokátovi.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súčasťou   trov   účastníka   konania   sú   aj   trovy   právneho zastúpenia. Tieto sa však neprisudzujú advokátovi, tomu sa len priamo platia, prisudzujú sa vždy len účastníkovi konania. To znamená, že len účastník konania má právo na náhradu svojich   trov   vynaložených   v   rámci   konania,   samozrejme,   v   súlade   s   predpokladmi uvedenými v zákone.

Krajský   súd   výrokom,   ktorým   zmenil   prvostupňový   rozsudok   o   náhrade   trov konania, uložil žalobkyni, ktorá bola v konaní neúspešná, aby uhradila sťažovateľke ako úspešnému   účastníkovi   konania   jej   trovy.   To,   že   krajský   súd   nebral   do   úvahy   trovy právnych predchodcov sťažovateľky, ktorí boli pôvodní žalovaní, neznamená, že zasiahol do jej práv. Ide totiž o nároky pôvodných účastníkov konania odlišných od sťažovateľky, ktorí mali s ňou spoločnú len predchádzajúcu pasívnu legitimáciu, k zmene ktorej došlo v dôsledku kúpy spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Sťažovateľka nastúpila na ich pozíciu na základe pripustenia zmeny účastníkov konania na strane žalovaného uznesením okresného súdu č. k. 20 C 90/2006-145 z 20. augusta 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 139/2008-168 z 24. októbra 2008.

Ústavný   súd   mal   na   pamäti,   že   právo   na náhradu   trov   konania   má   len účastník konania.   Pritom   z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   s   priznanou   náhradou   trov   právneho zastúpenia nebol spokojný právny zástupca sťažovateľky. V tomto smere však ústavný súd považuje za významné upozorniť na právny vzťah medzi právnym zástupcom sťažovateľky a pôvodnými žalovanými. Im predsa právny zástupca poskytoval právne služby a práve oni boli povinní za tieto služby platiť. To, že si právny zástupca sťažovateľky na konci konania vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   aj   za   úkony   právnej   služby   poskytnuté   pôvodným žalovaným, nemá nič spoločné s právom sťažovateľky, ktorá mala v konaní úspech, žiadať náhradu aj týchto trov. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľka sa nemôže domáhať náhrady tých trov konania, ktoré s ňou nesúvisia, ale súvisia s inými právnymi subjektmi, ktoré v konaní nahradila singulárnou   sukcesiou   (zmena účastníkov konania) a ktoré už účastníkmi konania dávno nie sú.

Krajský súd v týchto otázkach odôvodnil svoje rozhodnutie zhodne s prezentovaným názorom   ústavného   súdu,   a   preto   je   namieste   konštatovať,   že   sťažnosť   v   tejto   časti   je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode č. 6Podstatou   tejto   námietky   boli   vyjadrenia   sťažovateľky   o   nedostatočnej odôvodnenosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   pretože   podľa   jej   názoru   krajský   súd nezohľadnil jej argumenty obsiahnuté v odvolaní.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   rozsiahle odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   výrokom   o   náhrade   trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania,   s   primeraným   použitím   relevantných   právnych noriem a skutkových zistení je potrebné rozsudok krajského súdu v jeho napadnutej časti považovať za rozhodnutie spĺňajúce parametre zákonnosti a ústavnosti.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zjavné, ktoré skutočnosti mal odvolací súd za preukázané a ktoré nie, z čoho vychádzal, akými úvahami sa riadil a aký právny názor v otázke náhrady trov konania zaujal. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd zodpovedne predstavil svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a právne závery.

V   tomto   smere   krajský   súd   argumentoval   tým,   že   predmet   sporu   –   nahradenie prejavu vôle žalovanej (sťažovateľky) ako predávajúcej uzatvoriť so žalobkyňou kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, nie je tak isto, ako napríklad predmet   sporu   –   určenie   platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov,   oceniteľný v peniazoch,   a   preto   je   potrebné   v   takýchto   veciach   aplikovať   §   11   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že daný postup je možný až od účinnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda od 1. januára 2005. Podľa názoru krajského súdu taký postup podľa skôr účinnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 31. decembra 2004 nebol možný, pretože tá vo svojom ustanovení § 13 ods. 7 striktne zakotvovala, že vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach   určenia,   či   tu   právny   vzťah   alebo   právo   je,   alebo   nie   je,   pri   preskúmavaní rozhodnutí   iných   orgánov,   ak   je   ich   predmetom   vec,   právo   alebo   plnenie   oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

K uvedenému právnemu názoru krajského súdu ústavný súd uvádza, že je celkom logický, dostatočne a relevantne odôvodnený, a preto ústavne akceptovateľný.

Preskúmaním napadnutej časti rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný   postup tohto súdu,   ktorý   by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré je   vzhľadom   na   už   uvedené   potrebné   považovať   za   ústavne   konformné,   nenaplnil očakávania sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi tam obsiahnutými, ktoré sa viažu na úspech v konaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010