SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 445/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Praha-Nové Město, Česko, zastúpenej advokátskou kanceláriouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 10676/2015,sp. zn. Rvp 10682/2015 a sp. zn. Rvp 10686/2015, ktorými namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedenýchpod sp. zn. 8 CoZm 71/2015, sp. zn. 16 Cob 428/2014 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 a jehouzneseniami sp. zn. 8 CoZm 71/2015 z 10. júna 2015 (Rvp 10676/2015),sp. zn. 16 Cob 428/2014 z 1. júna 2015 (Rvp 10682/2015) a sp. zn. 16 CoZm 123/2015z 9. júna 2015 (Rvp 10686/2015), a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 10676/2015, sp. zn. Rvp 10682/2015 a sp. zn. Rvp 10686/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 445/2015.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. a 16. júla2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Praha-Nové Město, Česko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedenýchpod sp. zn. 8 CoZm 71/2015, sp. zn. 16 Cob 428/2014 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 (ďalejspoločne aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoZm 71/2015 z 10. júna2015 (Rvp 10676/2015), sp. zn. 16 Cob 428/2014 z 1. júna 2015 (Rvp 10682/2015)a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 z 9. júna 2015 (Rvp 10686/2015) (ďalej spoločneaj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že krajský súd jej uzneseniamisp. zn. Spr 4102/15 z 26. marca 2015 (Rvp 10676/2015), sp. zn. Spr 4103/15 z 13. apríla2015 (Rvp 10686/2015) a Okresný súd Partizánske jej uznesením sp. zn. Spr 580/14zo 4. septembra 2014 (Rvp 10682/2015) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sumev rozpätí od 11 € do 12 € „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia prvostupňového súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniacha napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Košice I a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniacha jeho napadnutými uzneseniami sp. zn. 8 CoZm 71/2015 z 10. júna 2015,sp. zn. 16 Cob 428/2014 z 1. júna 2015 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 z 9. júna 2015 boliporušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdompod sp. zn. Rvp 10676/2015, sp. zn. Rvp 10682/2015 a sp. zn. Rvp 10686/2015, z ktorýchvyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súdaplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedenév bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
V oboch prerokovaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatkuv sume, ktorá sa pohybuje v rozpätí 11 až 12 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v týchtoprípadoch o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporuv napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvodna odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdnyporiadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logikepripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy ibav prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovaniaskutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadnenestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkovna dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávneaplikoval § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy (Sadzobník súdnychpoplatkov položka 20b zákona o súdnych poplatkoch) a napadnuté uznesenia neodôvodnil,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd poukázal na to,že ide o podania jedného účastníka podané v jeden deň, ich počet prevyšuje zákonomustanovený počet 10 podaní, rozhodnutie obsahuje identifikáciu súdnych konaní, ktorých sapoplatková povinnosť týka, ďalej tiež uviedol, že uloženie poplatkovej povinnosti vyplývaz povahy samotného podania, preto je irelevantné, či účastník požiada o spracovanie alebonie, resp. konštatoval, že nie je potrebný osobitný návrh účastníka na spracovanie podania.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uzneseniaprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdunemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a aniza arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákonao súdnych poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúladevšeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jejveciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b Sadzobníkasúdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymipredpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015