znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 445/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů   1272/21,   Praha-Nové   Město,   Česko,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10676/2015,sp. zn. Rvp 10682/2015   a sp.   zn.   Rvp   10686/2015,   ktorými   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaniach   vedenýchpod sp. zn. 8 CoZm 71/2015, sp. zn. 16 Cob 428/2014 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 a jehouzneseniami   sp.   zn.   8   CoZm   71/2015   z 10.   júna   2015   (Rvp   10676/2015),sp. zn. 16 Cob 428/2014 z 1. júna 2015 (Rvp 10682/2015) a sp. zn. 16 CoZm 123/2015z 9. júna 2015 (Rvp 10686/2015), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 10676/2015, sp. zn. Rvp 10682/2015 a sp. zn. Rvp 10686/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 445/2015.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. a 16. júla2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o.,   Politickýchvězňů 1272/21,   Praha-Nové   Město,   Česko   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaniach   vedenýchpod sp. zn. 8 CoZm 71/2015, sp. zn. 16 Cob 428/2014 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 (ďalejspoločne aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoZm 71/2015 z 10. júna2015   (Rvp   10676/2015),   sp.   zn.   16   Cob   428/2014   z 1.   júna   2015   (Rvp   10682/2015)a sp. zn.   16   CoZm   123/2015   z 9.   júna   2015   (Rvp   10686/2015)   (ďalej   spoločneaj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že krajský súd jej uzneseniamisp. zn. Spr 4102/15 z 26. marca 2015 (Rvp 10676/2015), sp. zn. Spr 4103/15 z 13. apríla2015 (Rvp 10686/2015)   a Okresný súd Partizánske jej uznesením sp. zn. Spr 580/14zo 4. septembra 2014 (Rvp 10682/2015) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sumev rozpätí od 11 € do 12 € „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia prvostupňového súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   postupom   v napadnutých   konaniacha napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Košice I a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu   úpravu   kontrole   ústavnosti“, a opísala,   v čom   spočíva   podľa   jej   názoru   rozporpoložky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniacha   jeho   napadnutými   uzneseniami   sp.   zn.   8   CoZm   71/2015   z 10.   júna   2015,sp. zn. 16 Cob 428/2014 z 1. júna 2015 a sp. zn. 16 CoZm 123/2015 z 9. júna 2015 boliporušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdompod sp. zn. Rvp 10676/2015, sp. zn. Rvp 10682/2015 a sp. zn. Rvp 10686/2015, z ktorýchvyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súdaplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedenév bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

V oboch prerokovaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatkuv sume, ktorá sa pohybuje v rozpätí 11 až 12 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v týchtoprípadoch   o tzv.   bagateľné   veci.   Za daných   okolností   už   samotný   predmet   sporuv napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvodna odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdnyporiadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logikepripustiť,   aby   ich   prieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy ibav prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy   zisťovaniaskutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k napadnutýmuzneseniam   aj   z vecného   hľadiska.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľov   základných   práv   a   slobôd.Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základného   právaalebo   slobody,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní   predpokladá   aj   to,že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadnenestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkovna dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa   v   konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna   rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktorépreukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlades procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval   §   42a   OSP   o hromadnom   podaní   a   ustanovenie   prílohy   (Sadzobník   súdnychpoplatkov položka 20b zákona o súdnych poplatkoch) a napadnuté uznesenia neodôvodnil,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd poukázal na to,že   ide   o podania   jedného   účastníka   podané   v jeden   deň,   ich   počet   prevyšuje   zákonomustanovený počet 10 podaní, rozhodnutie obsahuje identifikáciu súdnych konaní, ktorých sapoplatková povinnosť týka, ďalej tiež uviedol, že uloženie poplatkovej povinnosti vyplývaz povahy samotného podania, preto je irelevantné, či účastník požiada o spracovanie alebonie, resp. konštatoval, že nie je potrebný osobitný návrh účastníka na spracovanie podania.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uzneseniaprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdunemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   aniza arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovanýchustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a zákonao súdnych poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.

Zo   znenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   zjavne   vyplýva,   že   k záveru   o nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jejveciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b Sadzobníkasúdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymipredpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015