znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 445/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   Advokátska kancelária,   Němcovej   22,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv a slobôd,   základného práva na verejné prerokovanie veci   v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 14 CoE   10/2013 z 30. mája   2013   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 ECdo 276/2013 zo 4. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 10/2013 z 30. mája 2013 a postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 ECdo 276/2013 zo 4. februára 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným   titulom   bol rozhodcovský   rozsudok   Arbitrážneho   súdu   Košice,   ktorý sťažovateľka identifikovala v sťažnosti.

Okresný   súd   právo   sťažovateľky   na   výkon   vykonateľných   rozhodnutí   odoprel, keď „rozhodol   bez   účasti   sťažovateľa   a bez nariadenia   pojednávania   uznesením   sp.   zn. 8Er/1073/2012, tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nedisponovali   rozhodcovským   spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je podľa sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom,   pričom   v   tejto   súvislosti poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho   súdu,   Súdneho dvora   Európskej   únie   (ďalej   len „Súdny   dvor“)   a   aj   ústavného   súdu,   ktoré   s   vecou   súvisia   (napr.   IV. ÚS 344/2012 a II. ÚS 499/2012 z 3. júla 2012, I. ÚS 54/2012 zo 7. novembra 2012), v ktorých ústavný súd   v obdobných   veciach   sťažnosti   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky „nevychádzal   z   obsahu   rozhodcovského   spisu“ a označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   odôvodnenia   v   otázke   týkajúcej   sa   prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v podanom dovolaní.   Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že „príkaz   oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali riadne   dokazovanie   na   pojednávaní   podľa   klasických   procesných   pravidiel   122   a   nasl. O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom. Namiesto   tohto   procesne   správneho   postupu   súdy   vykonali   dokazovanie   bez   účasti účastníkov   konania   a   bez   nariadenia   pojednávania   za   obsadenia   súdu   vyšším   súdnym úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   totiž   tvrdí,   že   recitál   smernice   Rady   č.   93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje   výnimku   pre   jednu   zo   spotrebiteľských   zmlúv,   a to   poistnú   zmluvu   a tá   je predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“.   Práve uvedená skutočnosť determinuje   podľa   sťažovateľky   možnosť   jednotlivca   dovolávať   sa   priameho   účinku smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)   upravujúci   neprijateľnosť   podmienky   obsiahnutej   v spotrebiteľskej   zmluve, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS poukazujúc aj na   devätnáste odôvodnenie   smernice,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktorým   dovolanie sťažovateľky   odmietol,   a preto   nepovažoval v súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   počíta   od právoplatnosti   procesného   rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný   súd   preto   predloženú   sťažnosť   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie. Súčasne   namieta   i samotné   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu   o absolútnej   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z dôvodu   vykonávania   dokazovania povinný   urobiť,   zaťažuje   svoj   procesný   postup   (a   v konečnom   dôsledku   i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   teda   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup   vadou   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorá   je   spôsobilým   dôvodom   prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku   nenariadenia   pojednávania   teda   sťažovateľka   mohla   predniesť aj v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   ako   súd   odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd   k dispozícii,   vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a tak   sa   jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti   musel   ústavný   súd   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmeru   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej   sumy s príslušenstvom na základe   exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku,   pričom   okresný   súd   vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské   konanie,   ktorého   výsledkom   bol   exekučný   titul,   sa   teda   uskutočnilo bez riadneho   zmocnenia   zo strany   zmluvných   strán   a   rozhodcovský   rozsudok   vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.

Krajský   súd   po   preskúmaní   odvolaním   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „ak bol v spotrebiteľskej veci vydaný rozhodcovský rozsudok a exekučný súd skúma platnosť rozhodcovskej doložky, neporušuje   tým   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní,   ale   iba   realizuje   svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. posudzuje či rozhodcovský rozsudok   nie   je   v rozpore   so   zákonom“. Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že „rozhodcovský rozsudok   vydaný   v   spotrebiteľskej   veci   je   ako   exekučný   titul   v   rozpore   so   zákonom, ak rozhodcovská   doložka   -   uzatvorená   vo   forme   osobitnej   zmluvy   alebo   rozhodcovskej doložky, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola uzatvorená platne. Nedostatok   právomoci   rozhodcovského   súdu   odvodzujúci   sa   od   neexistencie   alebo neplatnosti   rozhodcovej   zmluvy   má   v   spotrebiteľskej   veci   za   následok   materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Toto sleduje účel - odstrániť   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   založených   spotrebiteľskou zmluvou   v   neprospech   spotrebiteľa.   Exekučný   súd   je   pritom   oprávnený   predovšetkým rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy   SR.   Takúto   ochranu   môžu   súdy   poskytnúť   spotrebiteľom   často   po   prvýkrát až v štádiu   exekučného   konania,   ak   toto   exekučné   konanie   začne   na   základe   návrhu na vykonanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne skonštatoval neprijateľnosť a tým aj neplatnosť   rozhodcovskej   doložky   z   toho   dôvodu,   že   nebola   individuálne   dojednaná a spôsobila   nevyváženosť   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinnej ako spotrebiteľky. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 29.3.2010 vyplýva, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá v deň podpisu poistnej zmluvy   a   v   poistnej   zmluve   sa   výslovne   uvádza,   že   jej   súčasťou   sú   Všeobecnú   poistné podmienky pre životné poistenie, ktorej súčasťou bola aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Na tomto nič nemení ani tá skutočnosť, že v deň podpisu poistnej zmluvy podpísali zmluvné strany aj osobitné zmluvné dojednanie, odkazujúce   na   tú   istú   rozhodcovskú   doložku,   teda   doložku   uvedenú   v   poistných podmienkach.“.

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   tiež   už   judikoval,   že   judikatúra   Súdneho   dvora   (predtým Európskeho   súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa   (II. ÚS 235/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   takýmto   prístupom a z neho   plynúcim   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   odvolacom   konaní nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka doplnila   aj   ďalšiu   právnu   argumentáciu,   ktorú   však   v exekučnom   konaní   v podanom opravnom   prostriedku   nepredniesla.   O takýchto   námietkach   potom   ústavný   súd   nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   a nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť signalizujúcu   svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v zákone.   Podľa   názoru ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodnenie   je   určité a zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov,   zaujíma   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených   v   dovolaní,   nie   je   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   sťažovateľky.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje za protiústavné   a arbitrárne iba   tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie   je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného je potrebné uviesť, že ústavný súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri právnom posúdení   v obdobných   prerokovaných   a rozhodnutých   veciach   pristúpil k zjednoteniu odchylných   právnych   názorov   a 7.   mája   2014 prijal   v   pléne   stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutá v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).

Vychádzajúc   z prijatého   stanoviska   pléna   je   nutné   konštatovať,   že   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred   súdom   z dôvodov   uvádzaných   sťažovateľkou,   pretože   aj   keď   okresný   súd v označených   veciach   nenariadil   pojednávanie   pre   účely   vykonávania   dokazovania, sťažovateľka   po   oboznámení   sa   s výsledkami   ex   offo   šetrenia   a právneho   posúdenia v napadnutom   uznesení   okresného   súdu   mala   možnosť   sa k záverom   okresného   súdu vyjadriť   v odvolacom   konaní,   čo   aj   využila,   čím   došlo   k naplneniu   namietanej   zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   teda   dospel   k prijateľnému právnemu   záveru   o neexistencii   vád   zakladajúcich   prípustnosť   dovolania,   ktoré   aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem Európskej   únie   v prípadoch   poistných   zmlúv v spojitosti   s posudzovaním   rozhodcovskej doložky   obsiahnutej   v poistnej   zmluve,   ktorá   spočíva   na   tvrdení,   že   dohoda o rozhodcovskom   konaní   tvorí   súčasť   výpočtu   poistného   rizika   a zodpovednosti poisťovateľa,   preto   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   z hľadiska   cieľov   smernice č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka   tvrdí,   že   poistné   riziko   je   viazané,   respektíve   ráta   s riešením   sporov v rozhodcovskom   konaní,   na   strane   druhej   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľka prezentovala   názor   o prijateľnosti   takejto   rozhodcovskej   doložky   s argumentáciou,   že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014