znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 445/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. S., PhD., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnaký prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa   čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   17997/2008/10 z 10. júna 2008,   postupom   a   uznesením   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   317 z 2. júla 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 135/2008-71 z 23. októbra 2008   a   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. S., PhD.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   S.   S.,   PhD.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnaký prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 145a ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ústavy, základného práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   všeobecného   zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   12“)   postupom   a   rozhodnutím   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008, postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 317 z 2. júla 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   1   S   135/2008-71   z   23.   októbra   2008   a   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   základe   návrhu   predsedu   Okresného   súdu   Michalovce (ďalej len „okresný súd“) z 27. mája 2008 (doručeného najvyššiemu súdu – disciplinárnemu súdu   3.   júna   2008)   na   začatie   disciplinárneho   konania „pre   dôvodné   podozrenie,   že začiatkom   mesiaca   decembra   2007   sprístupnil   obsah   odvolania   podaného   advokátom JUDr. J.   K.,   Advokátska   kancelária   M.,   v   trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Michalovce pod sp. zn. 4 T 121/2007 proti rozsudku z 22. novembra 2007 svojim známym sudcom a prokurátorom, sudcovskej rade na Okresnom súde Michalovce a aj poslancovi Národnej   rady   Slovenskej   republiky   JUDr.   D.   L.,   od   ktorého   sa   to   dozvedela   širšia verejnosť   prostredníctvom   masovokomunikačných   prostriedkov“,   ktorým   žiadal „uložiť disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch – odvolanie z funkcie sudcu“,   mu   bol   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   č.   17997/2008/10   z 10.   júna   2008 podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu z dôvodu, že jeho konanie je v zásadnom rozpore so zachovávaním povinnosti mlčanlivosti vyplývajúcej z § 30 ods. 10 zákona o sudcoch.

Podľa   názoru   sťažovateľa   minister   spravodlivosti   rozhodnutím   č.   17997/2008/10 z 10. júna 2008 porušil viaceré právne normy [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), zákon o sudcoch,   ústavu   a   dohovor],   keď   rozhodol   len   na   základe   neodôvodneného   návrhu predsedu okresného súdu bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k tomuto návrhu, aby mu bol tento návrh predložený, aby mal možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, o ktoré sa tento návrh   opiera,   a   aby   mohol   predložiť   svoje   návrhy.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   rozhodnutie ministra spravodlivosti nespĺňa náležitosti správneho rozhodnutia, keď v odôvodnení nie je uvedené, akého disciplinárneho previnenia sa mal dopustiť, chýba v ňom akýkoľvek dôkaz, chýbajú úvahy, ktorými sa správny orgán pri jeho vydaní spravoval a chýba poučenie. Podľa vyjadrenia sťažovateľa ide o nezákonné a nepreskúmateľné rozhodnutie z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov, ktoré zasiahlo do jeho základných práv a slobôd.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 20. júna 2008 podal súdnej   rade návrh na zrušenie rozhodnutia   ministra   spravodlivosti.   Súdna   rada   uznesením   č.   317   z   2.   júla   2008 konštatovala, že návrh sťažovateľa nezískal dostatočný počet hlasov. Sťažovateľ považuje uznesenie súdnej rady za nezákonné, nejasné, nepreskúmateľné a neodôvodnené a navyše mu podľa jeho názoru chýbajú ďalšie náležitosti v zmysle ustanovení § 47 ods. 1 až 5 Správneho   poriadku,   t.   j.   odôvodnenie   a   poučenie.   Poukázal aj   na to,   že „rozhodnutie súdnej rady je z 2.   7.   2008 napriek tomu,   že o mojom návrhu bolo rozhodované a aj rozhodnutie bolo vyhlásené dňa 3. 7. 2008“.

Sťažovateľ sa následne žalobou „o preskúmanie zákonnosti postupov a rozhodnutí ministra spravodlivosti... a súdnej rady...“ zo 6. augusta 2008 obrátil na krajský súd, ktorý uznesením   č.   k.   1   S   135/2008-71   z   23.   októbra   2008   konanie   zastavil   z   dôvodu,   že „rozhodnutie Súdnej rady nie je možné považovať za individuálny správny akt, dotýkajúci sa práv žalobcu, ktorý by podliehal súdnemu preskúmaniu všeobecným súdom a čo sa týka rozhodnutia ministra spravodlivosti SR, súd zastavil konanie z dôvodu, že neboli využité všetky riadne opravné prostriedky, t. j. že nebol podaný rozklad proti tomuto rozhodnutiu a to aj napriek tomu, že rozhodnutie ministra neobsahovalo poučenie o možnosti podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok“.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009 tak, že ho ako vecne správne potvrdil, pričom „v súvislosti s rozhodnutím Súdnej rady taktiež konštatoval, že jej rozhodnutie nie je možné považovať za individuálny správny akt, dotýkajúci sa práv žalobcu a preto nemôže podliehať súdnemu prieskumu pred všeobecným súdom. V súvislosti s rozhodnutím ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu funkcie Najvyšší súd SR   uviedol,   že   na   takéto   rozhodnutie   sa   vzťahuje   zákon   o   správnom   konaní,   pretože výsledkom   procesného   postupu   ministra   je   vydanie   aktu,   ktorý   ovplyvňuje   právne postavenie sudcu. Taktiež dal za pravdu žalobcovi, že rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahuje správnym poriadkom stanovené náležitosti, avšak rozhodnutie prvostupňového súdu   o zastavení   konania   považuje   za   správne,   pretože   proti   rozhodnutiu   ministra spravodlivosti   nebol   podaný   rozklad,   teda   neboli   vyčerpané   všetky   riadne   opravné prostriedky,   čím   neboli   splnené   podmienky   na   preskúmanie   rozhodnutia   všeobecným súdom.“.

Podľa názoru sťažovateľa uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú nezákonné,   pretože   krajský   súd   protizákonne   zastavil   konanie   a   najvyšší   súd   tento protizákonný stav svojím rozhodnutím neodstránil, ale naopak, potvrdil.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   8   Sžo   38/2009   z 2. 9. 2009... a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, užívania práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   8   Sžo   38/2009 z 2. 9. 2009... a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   S   135/2008   z   23.   10.   2008... a konaním pred týmto uznesením boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1, 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, užívania práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   17997/2008-10   z 10. 6. 2008... a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na slobodu prejavu a práva na informácie podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa článku 145a ods. 2 Ústavy SR, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12 Ústavy SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a) b) d) a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods.   3 písm.   a),   právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b), právo kontradiktórnosti konania – vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d) Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového   protokolu   č.   12   k   Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

5. Uznesením Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008... a konaním pred týmto uznesením boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na slobodu prejavu a práva na informácie podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods.   4   Ústavy   SR,   právo   vlastniť   majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR,   právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa článku 145a ods. 2 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, 2, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12 Ústavy SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a) b) d) a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods. 3 písm. a), právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b), právo kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Priznáva JUDr. S. S., PhD., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000,- eur od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 17 000,- eur od Krajského súdu v Bratislave, 17 000,- eur od ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a 17 000,-eur od Súdnej rady Slovenskej republiky, finančné sumy, ktoré sú povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7.   Priznáva   JUDr.   S.   S.,   PhD.,   náhradu   trov   konania   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia podľa vyčíslenia, trovy ktoré sú porušovatelia základných práv a slobôd povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. V časti sťažnosti sťažovateľ predostrel námietky o porušení čl. 12 ods. 4 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnaký prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 145a ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom   a   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   č.   17997/2008/10   z   10.   júna   2008 a postupom a uznesením súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008.

Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa zistil, že tieto už boli predmetom skúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 162/09, a to na základe sťažnosti doručenej 15. augusta 2008. Ústavný súd považuje za podstatné uviesť, že v aktuálnej (časti) sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. novembra 2009 sťažovateľ popri namietanom porušení totožných práv, ktoré namietal aj vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 162/09, svoje námietky doplnil aj o porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom a uznesením súdnej rady.

Aj napriek tomu, že v petite aktuálnej sťažnosti sťažovateľ uviedol základné právo „navyše“ oproti sťažnosti prerokovanej pod sp. zn. I. ÚS 162/09, obe sťažnosti je potrebné vzhľadom na ich obsah, podstatu a koncepciu (hlavný zámer) považovať za úplne totožné. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ tak v sťažnosti skôr doručenej ústavnému súdu, ako aj v aktuálnej sťažnosti namietal porušenie zásad spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 313/2010), podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu (a inú právnu) ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Výsledkom rozhodovacej činnosti ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 162/09 bolo jeho rozhodnutie (uznesenie) z 24. júna 2009, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 2009.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie jeho práv postupom   a   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   č.   17997/2008/10   z   10.   júna   2008 a postupom   a   uznesením   súdnej   rady   č.   317   z   2.   júla   2008   bola   už   ústavným   súdom prerokovaná   a   právoplatne   rozhodnutá,   pričom   dôvod   jej   odmietnutia,   ktorý   spočíva v nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, nemožno odstrániť žiadnym spôsobom ani aktívnym prístupom sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd túto časť sťažnosti už na jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť (prekážka právoplatne rozhodnutej veci – res iudicata).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 135/2008 z 23. októbra 2008.

Namietaným   rozhodnutím   krajský   súd   v   rámci   konania   podľa   §   247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie o návrhu (žalobe) sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008 a postupu a rozhodnutia súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008.  

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal prvostupňové rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Je zrejmé, že sťažovateľ toto svoje právo, ktoré mu ponúka Občiansky súdny poriadok (§ 201 a   nasl.)   využil,   pretože   podaním   odvolania   inicioval   odvolacie   konanie.   Na   základe podaného opravného prostriedku najvyšší súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu ako súdu   prvého   stupňa   a   svoj   právny   názor   vyslovil   v   uznesení   sp.   zn.   8   Sžo   38/2009 z 2. septembra 2009.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   právomoc   odvolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   na   základe   podaného   odvolania   uznesenie   súdu   prvého stupňa   (krajského   súdu)   v   spojení   s   povinnosťou   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovým právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009.

Označeným uznesením najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania, predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí ministra spravodlivosti a súdnej rady.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa najvyšší súd sústredil na   posúdenie   skutočnosti,   či   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   možno   považovať   za individuálny správny akt, ktorý by mohol byť predmetom skúmania v rámci správneho konania a následne pri splnení všetkých zákonných predpokladov aj v rámci správneho súdnictva.   V   naznačenom   smere   najvyšší   súd   konštatoval,   že   rozhodnutie   ministra spravodlivosti   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu   č.   17997/2008/10 z 10. júna 2008 takým rozhodnutím bez pochybností je. Podrobným vysvetlením svojich myšlienkových pochodov a aplikáciou príslušných právnych noriem najvyšší súd dospel k záveru,   že   vzhľadom   na „tzv.   subsidiárny   charakter   správneho   poriadku   vo   vzťahu k osobitným zákonom   odvolací   súd   zastáva názor,   že na   rozhodnutie ministra v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení   neskorších   predpisov   sa   vzťahuje   správny   poriadok.  ...   Zákonodarca   zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý nazval rozkladom.“.

Najvyšší   súd   išiel   vo   svojich   úvahách   ďalej,   keď   uviedol,   že   o   rozklade   proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozhoduje v zmysle § 61 ods. 2 Správneho poriadku vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   na   základe   návrhu   ním   ustanovenej   osobitnej komisie, ktorá má postavenie poradného orgánu. V súvislosti s týmto právnym názorom najvyšší súd dodal, že aj keď rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu   funkcie   sudcu   neobsahovalo   výslovne   poučenie   o   možnosti   podania   opravného prostriedku, takáto skutočnosť nemôže znamenať nulitu tohto právneho aktu. Odvolací súd ďalej   pokračoval   a   vyslovil,   že   až   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti „ako   vedúceho ústredného   orgánu   štátnej   správy,   ktorý   rozhoduje   o   rozklade   na   základe   návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku)“. Najvyšší súd teda uzavrel, že vzhľadom na to, že sťažovateľ takýto rozklad proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti č. 17997/2008/10 z 10.   júna 2008 nepodal,   nevyčerpal   všetky   riadne opravné prostriedky,   a preto   neboli splnené   podmienky   na   postup   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správne   rozhodol   krajský   súd,   keď   konanie s poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 OSP zastavil, pretože prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť samo osebe predmetom preskúmavania v rámci správneho súdnictva.

Vo vzťahu k uzneseniu súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008 najvyšší súd uviedol, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že predmetné rozhodnutie „nie je možné považovať za individuálny správny   akt,   dotýkajúci   sa   práv   žalobcu,   ktorý   by podliehal prieskumu súdu“. Okrem toho odvolací súd poukázal na ustanovenie § 22 ods. 5 zákona o sudcoch a vyzdvihol   nedefinitívny   charakter   (samozrejme,   determinovaný   vôľou   sťažovateľa) rozhodnutia súdnej rady, ktorá by o opakovanom návrhu sťažovateľa, ktorým by sa domáhal zrušenia   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie sudcu, bola povinná rozhodnúť najneskôr po štyroch mesiacoch od rozhodnutia, ktorým nebolo   vyhovené   predchádzajúcej   žiadosti   sťažovateľa   o   zrušenie   takéhoto   rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Najvyšší súd zároveň konštatoval: „V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   že   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   už   vo   viacerých   veciach   (napr.   I.   ÚS   83/06,   III.   ÚS   79/04)   zaujal   názor,   že výsledok hlasovania v Súdnej rade (ako samosprávnom orgáne sui generis, ktorý vykonáva pôsobnosť   aj   orgánu   verejnej   správy,   pretože   sa   podieľa   na   riadení   a   správe   súdov   - I. ÚS 62/06)   sa   neodôvodňuje,   pričom   za   hlasovanie   nemožno   brať   hlasujúceho   na zodpovednosť.   Ústavná   a   zákonná   úprava   nepripúšťa   v   predmetných   súvislostiach   ani možnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu,   hoci   súdny   prieskum   postupu,   ktorý   predchádza vydaniu takéhoto rozhodnutia vylúčený nie je. O takýto prípad sa však v danej veci nejedná, preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho   poriadku   potvrdil.  ...   Odvolací   súd   dáva   tiež   do   pozornosti,   že   žalobca   ako dotknutý   sudca   môže   žiadať   žalovaného   1)   [pozn.:   súdna   rada]   o   zrušenie   takéhoto rozhodnutia opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona   o sudcoch), v rámci ktorého môže využiť uvedené skutočnosti na podporu svojho   tvrdenia   o nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   2) [minister spravodlivosti, pozn.].“

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009 zistil, že právne názory najvyššieho súdu korešpondujú so závermi ústavného súdu vyjadrenými v uznesení č. k. I. ÚS 162/09-55 z 24. júna 2009. V tomto   rozhodnutí   ústavný   súd   v   sťažovateľovej   veci   vyslovil   právny   názor,   ktorý si osvojil aj najvyšší súd, keď judikoval, že postup a rozhodnutia ministra spravodlivosti a súdnej   rady   v   okolnostiach   daného   prípadu   nemôžu   z   už   prezentovaných   dôvodov podliehať   prieskumu   všeobecného   súdu   uplatňujúceho   si   právomoc   v   rámci   správneho súdnictva.

Je   nepochybné,   že   ústavný   súd   v   označenom   rozhodnutí,   ktorým   bola   sťažnosť sťažovateľa   pre   namietané porušenie   jeho   práv   odmietnutá,   sám   načrtol   cestu,   akou   sa sťažovateľ mohol uberať pre účely uplatnenia a získania efektívnej ochrany svojich práv.

Podľa   druhej   vety   §   135   ods.   1   OSP   je   všeobecný   súd   viazaný   rozhodnutím ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutie ústavného súdu č. k. I. ÚS 162/09-55 z 24. júna 2009 je vzhľadom na svoju podstatu, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 135 ods. 1 OSP rozhodnutím, ktoré malo pre vytvorenie právneho názoru najvyššieho súdu v danej veci zásadný význam. Najvyšší súd bol v sťažovateľovej veci viazaný právnym názorom ústavného súdu,   pretože toto rozhodnutie sa týkalo základných ľudských práv a slobôd. Najvyšší súd si bol vedomý tejto povinnosti, a tak sa aj zachoval, keď výsledkom jeho rozhodovacej činnosti bolo uznesenie sp. zn. 8 Sžo 38/2009 z 2. septembra 2009, ktoré odzrkadľuje   závery   prijaté   ústavným   súdom   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   162/09.   Navyše, namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je aj náležite zdôvodnené.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010