znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 444/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   Advokátska kancelária,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 626/2013 a jeho uznesením z 27. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 320/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedené pod sp. zn. Rvp 5736/2014 a sp. zn. Rvp 7909/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 444/2014.

2. Sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. mája 2014 a 1.   júla   2014   doručené   sťažnosti   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   626/2013   a   jeho   uznesením č. k. 14 Co   626/2013-128   z   27.   januára   2014   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 320/2014 a jeho uznesením č. k. 4 Co 320/2014-114 z 31. marca 2014.

1. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 5736/2014 vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je „občianskym   združením   založeným   v   zmysle   zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o   ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,   ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa   uvedeného   zákona“,   vstúpil   na   základe   zákonného   splnomocnenia   daného ustanovením   § 93   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 5 Ro 297/2012. Predmetom   konania   na   Okresnom   súde   Lučenec   bolo   uplatňovanie   finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 108,34 € proti spotrebiteľovi – fyzickej osobe. Sťažovateľ   vstúpil   do   predmetného   súdneho   konania „elektronickým   podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom (č. el. podania 0901891312) adresovaným prvostupňovému súdu,   ktorým zároveň požiadalo o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh za účelom posúdenia dôvodnosti nároku“.

Okresný   súd   Lučenec 6.   septembra   2012   rozhodol   vo   veci   platobným   rozkazom č. k. 5   Ro   297/2012-21,   ktorým   žalobe   v   plnom   rozsahu   vyhovel   a   zaviazal   žalovanú aj na úhradu   trov   konania.   Predmetný   platobný   rozkaz   bol   sťažovateľovi   doručený

23. októbra   2012   spolu   so   žalobným   návrhom   a   jeho   prílohami.   Sťažovateľ „v   pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti vydanému platobnému rozkazu v zákonnej 15 dňovej lehote ustanovenej   § 172 ods.   1 OSP dňa 23.   10.2012 odpor“,   v ktorom   namietal, že platobný rozkaz „nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný“ s ohľadom na neprijateľné zmluvné   podmienky   obsiahnuté „v   právnom   titule,   z   ktorého   žalobca   odvodzoval   svoj nárok.   Ďalej   poukázal   na   nekalosť   obchodnej   praktiky   v   podobe   Dohody   o   uzavretí splátkového   kalendára   a   uznaní   záväzku   a   zároveň   vzniesol   námietku   premlčania uplatneného nároku.“.

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   odpor   podal   vo „výraznom   časovom predstihu, keď žalovaná prevzala platobný rozkaz dňa 16.01.2013, teda pred počiatkom plynutia lehoty na podanie odporu samotnej žalovanej“.

Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 5 Ro 297/2012-95 z 18. apríla 2013 odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec podal sťažovateľ 9. mája 2013 odvolanie, ktorým   sa   domáhal zrušenia predmetného uznesenia. Opätovne poukázal na nemožnosť vydania platobného rozkazu s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP. Uvedenú vec teda vôbec nebolo možné vybavovať v rozkaznom konaní a za daného stavu podľa jeho názoru neprichádzala do úvahy ani polemika o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odporu.   Zdôraznil   svoje   oprávnenie   vstúpiť   do   konania   aj v   štádiu   súdneho   konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu a oprávneniach zhodných s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14 Co 626/2013-128 z 27. januára 2014 uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

2. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp. 7909/2014 sťažovateľ uvádza, že „za účelom ochrany   žalovaného   spotrebiteľa“ vstúpil   v   pozícii   vedľajšieho   účastníka   do   súdneho konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 15 Ro 1/2012. Žaloba spolu s prílohami bola sťažovateľovi doručená 9. októbra 2012. Zároveň mu bol Okresným súdom Prievidza doručený platobný rozkaz č. k. 15 Ro 1/2012-29 z 3. februára 2012, proti ktorému sťažovateľ   podal „v   zákonnej   15   dňovej   lehote“,   konkrétne   9.   októbra   2012   odpor. V podanom   odpore   namietol   sťažovateľ   skutočnosť,   že „platobný   rozkaz   nemal   byť v zmysle   §   172   ods.   9   OSP   vydaný   s   ohľadom   na   neprijateľné   zmluvné   podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal na relevantnú spotrebiteľskú úpravu a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.“.

Sťažovateľovi bolo 12. apríla 2013 doručené uznesenie Okresného súdu Prievidza č. k. 12 C 273/2012-70 z 5. februára 2013, ktorým „bolo v konaní pripustené vedľajšie účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa. Predmetné rozhodnutie bolo v konaní vydané   na   základe   námietky   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   zo   strany   žalobcu doručenej prvostupňovému súdu 3. decembra 2012.“.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Trenčíne, ktorý uznesením č. k. 4 Co 320/2014-114 z 31. marca 2014 zmenil uznesenie Okresného súdu Prievidza tak, že vedľajšie účastníctvo na strane odporcu v osobe sťažovateľa nepripustil. V   oboch   posudzovaných   sťažnostiach   následne   sťažovateľ   v   zásade   zhodným spôsobom   argumentoval   proti   napadnutým   rozhodnutiam   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej tiež „krajské súdy“).

3.   Obidva   napadnuté   rozhodnutia   krajských   súdov   sa   podľa   názoru   sťažovateľa opierajú o výklad procesnoprávnych noriem, ktorý „popiera zmysel a účel právnej úpravy v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta prvá OSP“.

Sťažovateľ poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici svoje rozhodnutie oprel najmä o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyjadrený   v jeho uznesení sp.   zn. 7   Cdo   135/2013   z 21.   októbra   2013,   podľa   ktorého „zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore niektorému z účastníkov, v danej veci odporcovi. Vzhľadom na charakter tohto konkrétneho konania ide o spotrebiteľskú vec, teda motívom vedľajšieho účastníka je predmet jeho činnosti ochrana práv spotrebiteľa. Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva však môžu nastať len v konaní v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel, a to je zásadne sporové konanie. Neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv. skrátenom konaní, ktoré má svoje výrazné odlišnosti, keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania vo vlastnom zmysle slova. Pokiaľ je odporca v skrátenom konaní úplne nečinný, nemôže procesne namiesto neho konať iný subjekt domáhajúci sa vstupu do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Vstupom takéhoto subjektu do konania sa nemôže naplniť zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je pomoc v spore.“. Sťažovateľ namieta tiež konštatovanie Krajského súdu v Banskej Bystrici, podľa ktorého ako vedľajší účastník nebol oprávnený na podanie odporu, keďže „procesná úprava priznáva právo podať odpor výslovne len odporcovi (§174 O.s.p.)“.

Vo vzťahu k dôvodom uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sťažovateľ namieta najmä   tú   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   v   ktorej   odvolací   súd   uviedol,   že «v danej veci účinky vedľajšieho účastníctva v štádiu tzv. skráteného konania nenastali. Ak teda   Združenie   na   ochranu   spotrebiteľa   HOOS...   svojím   podaním   doručeným   súdu prvého   stupňa dňa 26.09.2012 oznámilo,   že vstupuje   do   konania   ako vedľajší   účastník na podporu   odporcu,   nenastali   urobením   tohto   úkonu   účinky   vzniku   jeho   vedľajšieho účastníctva a nebol tu teda procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa doručil platobný rozkaz. Ak napriek tomu bolo tak urobené, nevznikli v súvislosti s týmto doručením žiadne procesné následky. „Začatie“ sporového konania v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. včasným podaním odôvodneného odporu môže iniciovať len odporca, nie aj tretia osoba,   ktorá   sa   nestala   procesne   účinným   spôsobom   /vedľajším/   účastníkom   konania. Len odporca   disponuje   oprávnením   daň   procesne   významný   podnet   na   pokračovanie v konaní,   v   ktorom   sa   potom,   okrem   iných,   uplatní   prejednacia   zásada   a   zásada kontradiktórnosti. Iba odporca rozhoduje o tom, či mieni v spore pokračovať a je výlučne na jeho vôli, či podá odpor proti platobnému rozkazu.».

Sťažovateľ polemizuje so závermi oboch odvolacích súdov, keď podľa jeho názoru „ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa“, pričom stanovisko formulované v oboch prípadoch   krajskými súdmi „priamo popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   dôsledku   výkladu   zákona   uplatneného   konajúcimi všeobecnými súdmi „vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť ochranu   žalovanému   spotrebiteľovi   najmä   za   situácie,   keď   všeobecný   súd   v   rozpore s ustanovením   §   172   ods.   9   OSP   vydal   platobný   rozkaz.   Uvádzaný   postup   je   zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov.“.

V   časti   IV   oboch   sťažností   sťažovateľ   predkladá   výklad   dotknutých   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   odlišný   od   výkladu   uplatneného   konajúcimi   krajskými súdmi a vyjadruje názor, podľa ktorého „i keď Občiansky súdny poriadok v ust. § 172 O. s. p. pripúšťa možnosť rozhodnúť o takejto veci v skrátenom konaní za predpokladu splnenia   podmienok   v   ňom   ustanovených,   nie   je   možné   konštatovať,   že   konanie pred vydaním   platobného   rozkazu   je   konaním   nesporovým.   Sporové   konanie   začína podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na   tieto   skutočnosti   je   preto   nutné   konštatovať,   že   vedľajší   účastník   môže   vstúpiť do sporového konania kedykoľvek aj v rozkaznom konaní do vydania platobného rozkazu... Pokiaľ je potom účelom ustanovenia § 93 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 4 O. s. p. zvýšiť ochranu určitých subjektov prostredníctvom právnických osôb, ktorých predmetom činnosti je práve ochrana záujmov týchto subjektov, nemožno mať pochybnosti o tom, že je v súlade s   uvedeným   účelom   právnej   úpravy   uvedeným   právnickým   osobám   zabezpečiť   účinné právne prostriedky ochrany, ktoré by mohli v prospech chránených subjektov využiť.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   5736/2014   napokon   explicitne vyjadruje názor, že Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a rozhodnutím porušil najmä jeho „právo na prístup k súdu... zároveň svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae“, preto navrhuje vo veci vydať tento nález:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/626/2013-128 zo dňa 27.01.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/626/2013-128 zo dňa 27.01.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“ V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 7909/2014 navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 320/2014-114 zo dňa 31.03.2014 porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   4   Co   320/2014-114   zo   dňa 31.03.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   Združeniu   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“

II.

Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že konajúce krajské súdy „v   dôsledku   aplikácie   ústavne   nekonformného   a   arbitrárneho   výkladu   relevantných procesnoprávnych noriem“ zasiahli do jeho „práva na prístup k súdu“.

Súčasne   napokon   sťažovateľ   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, a žiada zrušenie namietaných rozhodnutí krajských súdov.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť oboch sťažností rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Námietky   sťažovateľa   obsiahnuté   v   jeho   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu ťažiskovo smerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu“, a teda je možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Lučenec a na Okresnom súde Prievidza zistil, že sťažovateľ v oboch prípadoch podal proti sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   v   sťažnostiach podaných ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné obe sťažnosti odmietnuť pre ich predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcim   právoplatným   uzneseniam   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 14 Co   626/2013-128   z   27.   januára   2014   a   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 4 Co 320/2014-114   z   31.   marca   2014   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).  

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi   formulovanými   sťažovateľom   v   petite   sťažností   (návrh   na   odloženie vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014