znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 444/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., B., zastúpenej Mgr. V. Š., B., pre namietané porušenie   jej   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom a oznámením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012, postupom a oznámením Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kpt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 a postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 96/11-11 z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013 (po doplnení 19. augusta 2013) doručená sťažnosť Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   a oznámením Okresnej   prokuratúry Bratislava   I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   3   Pv   401/11-28   zo   14.   mája 2012, postupom a oznámením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č.   k.   1   Kpt   374/12-14   zo   4.   septembra   2012   a postupom   a oznámením   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 96/11-11 z 30. mája 2013.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   v septembri   2010   podala   trestné   oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona v súvislosti s prijímacím konaním na P. v B. Jej trestné oznámenie   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I odmietol uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1382/1-OVK-B1-2010   z 3.   decembra   2010.   Na   základe sťažovateľkinej sťažnosti dozorujúca prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 959/10-13 z 18. januára 2011 rozhodnutie vyšetrovateľa zrušila a vec mu vrátila na nové rozhodnutie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky vyšetrovateľ uznesením z 25. februára 2011 začal trestné   stíhanie   vo   veci, vykonal   procesné   úkony   a následne   18.   októbra   2011   trestné stíhanie zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľka uviedla, že proti uzneseniu nepodala   sťažnosť,   keďže   Trestný   poriadok   jej   ju   nepriznáva,   ale   10.   apríla   2012   sa podnetom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o prokuratúre“)   na   okresnej   prokuratúre   domáhala   preskúmania   zákonnosti uznesenia vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Sťažovateľka uviedla, že v podnete poukázala   na   nevykonanie   niektorých   dôkazov,   označila   svedkov,   ktorých   ešte   možno vypočuť,   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   určovania   podmienok   prijatia na vysokoškolské štúdium zo strany vyšetrovateľa, ako aj ďalšie hodnotenie dôkazov.

Sťažovateľka uviedla, že jej podnetom sa okresná prokuratúra spočiatku odmietla zaoberať, ale na pokyn krajskej prokuratúry ho napokon preskúmala, pričom oznámením č. k.   3   Pv   401/11-28   zo   14.   mája   2012   ho   odložila   ako   nedôvodný.   Podľa   názoru sťažovateľky okresná prokuratúra pri vybavení jej podnetu nereagovala ani na jeden z jej argumentov,   iba   formálne   skonštatovala   správnosť   postupu   a   rozhodnutia   vyšetrovateľa a zároveň konštatovala, že nie je osobou oprávnenou navrhovať vykonanie dôkazov.

Keďže sťažovateľka nebola spokojná s vybavením jej podnetu, 5. júna 2012 podala na   krajskej   prokuratúre   opakovaný   podnet,   ktorý   krajská   prokuratúra   listom č. k. 1 KPt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 odložila ako neopodstatnený.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že ochrany svojich práv sa domáhala aj na ústavnom súde, ktorý uznesením č. k. II. ÚS 138/2013-11 z 21. februára 2013 jej sťažnosť smerujúcu proti okresnej prokuratúre a krajskej prokuratúre odmietol pre neprípustnosť (nevyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu práv účinne poskytuje).

Po   rozhodnutí   ústavného   súdu   sťažovateľka   18.   apríla   2013   podala   generálnej prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý   bol   oznámením   č.   k.   IV/4   GPt   96/11-11 z 30. mája 2013 odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu, v rámci ktorej sa ústavný súd zaoberal problematikou porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré musia byť dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, ale aj na judikatúru, v rámci ktorej ústavný súd vyslovil, že porušením čl. 46 ods. 1 ústavy je aj postup generálnej prokuratúry, ktorým bolo sťažovateľovi odopreté právo na vecné vybavenie jeho podania v rámci inštitútu opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre. V tejto súvislosti sťažovateľka dodala, že si je vedomá toho, že nemá právo na úspech pri vybavení podnetu, ale v rámci tohto prieskumu musí byť podnetu po jeho obsahovej stránke venovaná náležitá starostlivosť.

Podľa názoru sťažovateľky v jej prípade okresná prokuratúra, krajská prokuratúra a generálna   prokuratúra   jej „podnet   fakticky   odmietli   vybaviť   na   základe   aplikácie Trestného   poriadku,   t.   j.   právnej   normy,   ktorá   sa   na   podnet   sťažovateľky   zjavne nevzťahovala. Je totiž pravdou, že sťažovateľka nie je oprávnená požiadať o preskúmanie postupu vyšetrovateľa v režime podnetu podľa ust. § 210 TP. Sťažovateľka však takto ani nepostupovala,   ale   naopak,   výslovne   uviedla,   že   podáva   podnet   podľa   zákona č. 153/2001 Z. z., na čo je oprávnená každá fyzická a právnická osoba bez akýchkoľvek obmedzení. Podnet sťažovateľky teda bol vybavovaný podľa právnej normy, ktorá ju podať podnet neoprávňuje, a bola ignorovaná právna norma, ktorej sa sťažovateľka dovolávala a ktorá ju na podanie podnetu oprávňuje.“.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že označené prokuratúry nereagovali na žiaden z jej skutkových   a   právnych   argumentov   a že   ich   postup   bol   svojvoľný   a   arbitrárny,   keďže príslušné právne normy boli aplikované spôsobom, ktorý úplne poprel ich účel a význam. Sťažovateľka je toho názoru, že jej podnet nebol fakticky vybavený, „keďže meritórne vybavenie   podnetu   bolo   nahradené   vysvetľovaním   absencie   oprávnenia   podať   podnet v úplne inom procesnom režime“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že pri vybavovaní jej podnetov (aj opakovaného   a ďalšieho   opakovaného)   bolo   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Pv   401/11,   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn.   1   KPt   374/12   a   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 96/11 porušené jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   oznámenie   okresnej   prokuratúry   zo   14.   mája   2012,   oznámenie   krajskej prokuratúry   zo 4. septembra   2012   (v   petite   sťažnosti   nesprávne   uvedený   dátum „01. 06. 2012“,   pozn.)   a oznámenie generálnej prokuratúry   z 30.   mája 2013 zrušil,   vec vrátil označeným prokuratúram na ďalšie konanie, uložil im povinnosť opätovne vybaviť podnety (aj opakovaný a ďalší opakovaný) a zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   postupom   a oznámeniami   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu z 10. apríla 2012 a opakovaného podnetu z 1. júna 2012

Sťažovateľka   v časti   sťažnosti,   ktorou   namietala   postup   a vybavenie   jej   podnetu a opakovaného   podnetu   zo   strany   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry, zopakovala svoje   pôvodné   argumenty,   ktoré   už   boli   predmetom   konania   vo veci sp. zn. II. ÚS 138/2013.

Vychádzajúc   z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd konštatuje, že na preskúmanie zákonnosti postupu pri vybavovaní podnetu a opakovaného podnetu   zo   strany   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry   nemal   bezprostrednú právomoc. Tá totiž patrila generálnej prokuratúre na základe podania ďalšieho opakovaného podnetu.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 365/2010).

K námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej ďalšieho opakovaného podnetu z 5. apríla 2013

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   súčasťou   základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, opakovaného podnetu alebo ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podaním zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva   nie   je   ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   podnetu   (aj   opakovanému a ďalšiemu opakovanému) vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV.   ÚS   180/09),   t.   j.   za   porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno považovať   samo   osebe   skutočnosť,   že   príslušná   prokuratúra   vybavením   podnetu (aj opakovaného a ďalšieho opakovaného) nesplní očakávania a predstavy dotknutej osoby (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06).

Pridržiavajúc   sa   citovanej   judikatúry   ústavný   súd   postupoval   aj   pri   preskúmaní vyrozumenia generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 96/11-11 z 30. mája 2013, ktoré bolo reakciou na ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 5. apríla 2013.

V namietanom liste generálna prokuratúra sťažovateľke oznámila toto stanovisko: „Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   vyšetrovateľ   PZ   uznesením   sp.   zn.   ORP- 1382/1-OVK-B1-2G10   zo   dňa   18.   10.   2011   podľa   §   215   odsek   1   písm.   a)   Trestného poriadku   zastavil   trestné   stíhanie   vo   veci   podozrenia   z   prečinu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písm. a) Trestného zákona. Tomuto rozhodnutiu dospel po tom, čo Vás vypočul v právnom postavení svedka, zabezpečil ďalšie do úvahy prichádzajúce   dôkazy...   V   priebehu   prípravného   konania   ste   sa   viacerými   podaniami s návrhmi domáhali doplnenia vyšetrovania, ako aj vybavenia podaní, ktoré prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava í vybavil (30. 08. 2011, 16. 09. 2011). Z jeho postupu je zrejmé, že Vám bolo opakovane vysvetlené, že ste nemali procesné postavenie obvineného, poškodeného alebo zúčastnenej osoby, prípadne iných oprávnených subjektov, ktoré by boli v danej veci oprávnené navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky, alebo žiadať o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku.   Z daného je zrejmé,   že   v   priebehu   prípravného   konania   bola   vec   režírovaní   výlučne   ustanoveniami Trestného poriadku a preto postup podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre nebol dôvodný...

Generálna   prokuratúra   SR   po   splnení   prieskumnej   povinnosti   konštatuje,   že   Váš opakovaný podnet nie je dôvodný s tým, že som si v celom rozsahu osvojil rozhodnutia orgánov   činných   v   trestnom   konaní   ako   vecne   správne,   dôvodné,   vydané   v   súlade so zákonom,   pričom   na   ich   odôvodnenia   v   podrobnostiach   poukazuje.   Rozhodne   nie   je možné konštatovať, že by tieto rozhodnutia vykazovali známky arbitrárnosti, nakoľko Vám bolo   opakovane   vysvetlené   veľmi   podrobne,   prečo   jednotlivé   orgány   činné   v   trestnom konaní konali tak, ako je v nich uvedené. Skutočnosť, že tieto orgány nepostupovali v súlade s Vaším právnym presvedčením ešte neznamená, že napádané rozhodnutia nie sú vydané v súlade so zákonom.“

Zákonnou a ústavnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný podnet   sťažovateľky   riadne   reagovať   a zistiť,   či   namietaným   postupom   podriadených prokuratúr boli dodržané ustanovenia relevantnej právnej normy.

Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v namietanom liste sťažovateľke v dostatočnej   miere   vysvetlila   dôvodnosť   postupu   namietaných   orgánov   verejnej   moci. Poukázala   na   to,   že   sťažovateľka   v okolnostiach   tejto   trestnej   veci   nemala   postavenie subjektu, ktorému Trestný poriadok priznáva opravné alebo právne prostriedky, ktorými by sa mohla domáhať preskúmania zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní. Aj z obsahu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   bola   sťažovateľka oznamovateľkou trestného činu a vyšetrovateľ jej trestné oznámenie uznesením odmietol, na   základe   ňou   podanej   sťažnosti   okresná   prokuratúra   uznesenie   vyšetrovateľa   zrušila. V danom prípade bola sťažovateľka v zmysle § 197 ods. 3 Trestného poriadku oprávnená podať   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť.   Je   teda   zrejmé,   že   ak   zákon   poskytoval sťažovateľke opravný prostriedok a ona ho využila, okresná prokuratúra jej na základe neho poskytla ochranu v požadovanej kvalite.

V nadväznosti na uvedené je však potrebné pripomenúť, že vyšetrovateľ v ďalšom procese (po začatí trestného stíhania) vykonal potrebné úkony a trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil z dôvodu, že skutok nebol trestným činom a nebol   dôvod   na   postúpenie   veci.   Keďže   sťažovateľka   nebola   ani   obvinenou,   ani poškodenou v tomto konaní, podľa § 215 ods. 5 a 6 Trestného poriadku sa jej predmetné uznesenie nedoručovalo a nebola oprávnená podať proti   nemu sťažnosť.   Taktiež nebola oprávnená žiadať o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, pretože toto právo zákon priznáva len obvinenému, poškodenému a zúčastnenej osobe. Ak teda generálna   prokuratúra   konštatovala,   že   v rámci   trestného   procesu   (po   začatí   trestného stíhania)   sťažovateľka   nebola   oprávnená   na   využitie   prostriedkov   podľa   Trestného poriadku,   jej   právny   názor   vychádza   z príslušných   ustanovení   tejto   právnej   normy a nemožno mu pripísať žiadne prejavy svojvôle.

Pokiaľ   ide   o vybavenie   ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľky,   aj   napriek konštatovaniu generálnej prokuratúry, že postup podľa zákona o prokuratúre nebol v danej veci   dôvodný,   je zrejmé,   že   generálna   prokuratúra   predchádzajúci   postup   podriadených prokuratúr   a vyšetrovateľa   na základe   iniciatívy   sťažovateľky   preskúmala. Sťažovateľke vysvetlila, že pre účely zistenia skutkového stavu vyšetrovateľ vykonal potrebné úkony vo veci a dospel k záveru, ktorý predpokladá § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okrem   toho   generálna   prokuratúra   sťažovateľke   pripomenula   jej   postavenie   v trestnom konaní (odlišné od obvineného, poškodeného, zúčastnenej osoby), ktoré vylučovalo, aby svojím aktívnym prístupom v podobe navrhovania dôkazov mohla ovplyvniť vyšetrovanie a jeho výsledok.

Sťažovateľka   mala   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   s   jej   podaním generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemala však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (obdobne II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).

Generálna   prokuratúra   ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľky vybavila   zákonným spôsobom,   keď   z dôvodu   nezistenia   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   a podriadených prokuratúr ho ako nedôvodný odložila. Nezakladá sa teda na pravde tvrdenie sťažovateľky, že generálna prokuratúra ignorovala relevantnú právnu úpravu, pretože jej ďalší opakovaný podnet   vybavila   náležitým   spôsobom,   a   teda   postupom   podľa   §   31   a násl.   zákona o prokuratúre, čo nepochybne vyplýva z obsahu namietaného vyrozumenia.

Keďže postup a vyrozumenie generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013