znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 444/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   B.,   B.,   vedenú   pod   sp. zn. Rvp 10724/2012,   sťažnosť   Z.   B.,   B.,   vedenú   pod sp. zn.   Rvp 10725/2012   a sťažnosť obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   Z.,   vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 10726/2012,   zastúpených advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s. r. o.,   sp. zn. VK 9/2012 zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. V. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 10724/2012, sťažnosť Z. B. vedenú pod   sp. zn.   Rvp 10725/2012   a   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   vedenú   pod sp. zn. Rvp 10726/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 444/2012.

2. Sťažnosti Ing. V. B., Z. B. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené sťažnosti Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Z. B. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 3“, všetci ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   sp. zn. VK 9/2012   zo   7.   júna   2012   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovatelia 1 a 2 boli napadnutým rozsudkom vydaným rozhodcovským   súdom   ako   ručitelia   a sťažovateľka   3   ako   dlžníčka   zaviazaní   zaplatiť spoločne   a nerozdielne   obchodnej   spoločnosti   I.,   a. s.   (ďalej   aj   „žalobca“),   sumu 30 714,45 € s príslušenstvom.

Sťažovatelia   poukazujú na to,   že „podľa   odôvodnenia Rozhodcovského   rozsudku prihliadol rozhodca len na skutočnosti a tvrdenia uvádzané spoločnosťou I., a. s., so sídlom vo   Z.   ako   žalobcom   v uvedenom   rozhodcovskom   konaní“,   pričom   na   nimi   uvádzané skutočnosti „neprihliadal a ani sa nimi v odôvodnením Rozhodcovského rozsudku nijako relevantne nevysporiadal“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   v rozhodcovskom   konaní   vedenom   rozhodcovským súdom súdu pod sp. zn. VK 9/2012 okrem iného namietali, že pohľadávka žalobcu voči sťažovateľke 3   zanikla   započítaním,   o čom   boli   rozhodcovskému   súdu   predložené aj príslušné   listinné   dôkazy.   Keďže   sťažovateľ 1   a sťažovateľka 2   boli   v danom   prípade ručiteľmi za záväzky sťažovateľky 3, mal ich ručiteľský záväzok uvedeným započítaním zaniknúť podobne, ako aj záväzok sťažovateľky 3, a tým aj žalovaná pohľadávka žalobcom. V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   je   k námietke   započítania   len   uvedené,   že „súd v zmysle horecitovaného o nej nerozhodoval rozsudkom, ale svoje rozhodnutie odôvodnil v tomto rozsudku“, pričom ďalej odôvodnenie napadnutého rozsudku sa touto námietkou nezaoberá. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú, že „z odôvodnenia Rozhodcovského rozsudku vôbec nie je možné akokoľvek usúdiť, prečo rozhodca neprihliadal na započítanie urobené   spoločnosťou   K.   s.r.o.   so   sídlom   v Z.,   z akých   dôkazov   pri   vydávaní Rozhodcovského   rozsudku   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil a ako vlastne vec v konečnom dôsledku s prihliadnutím na započítanie právne posúdil“.

V nadväznosti na uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia taktiež uvádzajú, že Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) podali žalobu o zrušenie napadnutého rozsudku „z dôvodov podľa ustanovenia § 40 ods. 1   písm. c),   f)   a g)   Zákona   o rozhodcovskom   konaní,   a to   vzhľadom   na   závažné pochybenia   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s. r. o...“. Súdne konanie o ich žalobe je okresným súdom vedené pod sp. zn. 1 Cb 3/2012. Podľa vedomostí sťažovateľov okresný súd neurobil v ich veciach dosiaľ žiaden úkon.

Sťažovatelia zhodne tvrdia, že v občianskom súdnom konaní sa nemôžu „domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v sťažnost[iach], pretože to Zákon o rozhodcovskom   konaní   nepripúšťa“. Upriamujú   pritom   pozornosť   na   nález   ústavného súdu   č. k.   III. ÚS 162/2011-34   z 31.   mája   2011,   v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že „Ak... po skončení   jednoinštančného   konania   pred   rozhodcovským   súdom   nie   je   žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby to tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“.

Ďalej   sťažovatelia   argumentujú   tým,   že   ak   nebudú   v konaní   o ich   návrhoch na zrušenie   napadnutého   rozsudku   úspešní,   nebudú   už   mať   žiadne   opravné   prostriedky na ochranu svojich práv, a navyše im medzitým lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dávno uplynie. Domnievajú sa preto, že nemajú inú možnosť, ako domáhať sa ochrany svojich práv podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol tak, že ich   v sťažnostiach označené   práva   boli   napadnutým   rozsudkom   porušené.   Zároveň   sa domáhajú aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

S odvolaním sa na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovatelia taktiež navrhujú, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu pri   S.,   s. r. o.,   V.,   rozhodcu   M.   V.   číslo   konania   VK 9/2012   z 7.   6.   2012   až   do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 10724/2012, sp. zn. Rvp 10725/2012 a sp. zn. Rvp 10726/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj vzhľadom na totožnosť rozhodcovské súdu a jeho rozhodnutia (napadnutého rozsudku, pozn.), proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto rozhodnutia.

2. K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   napadnutým rozsudkom

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   k porušeniu ktorých   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom   rozhodcovského   súdu   sp. zn.   VK 9/2012 zo 7. júna 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

V súvislosti   s napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   sťažovatelia   namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Zo   sťažností   a   z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sa   sťažovatelia   domáhali osobitnými   žalobami   zrušenia   napadnutého   rozsudku   na   príslušnom   všeobecnom   súde z dôvodov   uvedených   v   §   40   ods. 1   písm. c),   f)   a   g)   zákona   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podľa   označených   ustanovení   zákona   o rozhodcovskom   konaní   účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

- jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskej zmluvy,

- na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   § 9   vylúčený   pre   predpojatosť   alebo ktorého   vylúčenie   účastník   rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

- ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa   § 41   ods. 1   zákona   o rozhodcovskom   konaní   žalobu   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku   účastníkovi   rozhodcovského   konania,   ktorý   podáva   žalobu   o   zrušenie rozhodcovského   rozsudku.   Ak   účastník   rozhodcovského   konania   požiadal   o   opravu rozhodcovského   rozsudku   podľa   § 36,   lehota   začína   plynúť   od   doručenia   rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa   § 42   zákona   o rozhodcovskom   konaní   ustanovenia   týkajúce   sa   zrušenia rozhodcovského   rozsudku   nemôžu   účastníci   rozhodcovského   konania   v   rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h) − obnova konania.

Podľa   § 43   ods. 2   zákona   o rozhodcovskom   konaní   ak   súd   zruší   rozhodcovský rozsudok   z iného   dôvodu,   ako   je   uvedený   v   odseku   1,   rozhodcovská   zmluva   zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Pokiaľ sťažovatelia v žalobách okresnému súdu   zhodne tvrdia, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody uvedené § 40 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona o rozhodcovskom konaní,   a preto   sa   môžu   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať   zrušenia napadnutého rozsudku, je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane ich práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedli sťažovatelia v sťažnostiach, neumožňujú vyvodiť taký záver,   že   by   namietané   porušenie   v ich   sťažnostiach   označených   práv   nebolo   možné odstrániť v nimi iniciovaných konaní pred všeobecným súdom. S názorom sťažovateľov, že sa   zrušenia   napadnutého   rozsudku   nemôžu   domáhať   v občianskom   súdnom   konaní z dôvodov   uvedených   v ich   sťažnostiach,   preto   nemožno   súhlasiť,   keďže   sa   vo   svojich tvrdeniach dostávajú do vzájomného rozporu. Za takejto situácie nemožno tiež považovať za náležité odvolávanie sa sťažovateľov na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 162/2011-34 z 31.   mája   2011,   keď   navyše   uvedeným   rozhodnutím   nebol   riešený   prípad   s úplne rovnakým skutkovým a procesným základom.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu majú sťažovatelia pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia ich práv s tým, že v prípade, ak by okresný súd ich žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, budú mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

V spojitosti   s tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   ich   práv.   Povinnosťou   sťažovateľov   je   vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosti sťažovateľov po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľov   vrátane návrhu   na odklad vykonateľnosti   napadnutého rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012