znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 444/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. J. a D. J., obaja bytom K., zastúpených advokátkou E. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/331/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. J. a D. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2011 doručená sťažnosť F. J. a D. J. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/331/2010. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania ako odporcovia v prvom a druhom rade pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa navrhovatelia (J. M. a I. M.) domáhali, „aby sťažovatelia boli povinní strpieť právo prechodu cez časti nehnuteľností zapísaných na LV č.... k. ú. K... pešo, povozom i motorovým   vozidlom.   Svoj   návrh   odôvodnili   tým,   že   sú   podielovými   spoluvlastníkmi nehnuteľností...“.

Okresný súd 17. júna 2010 rozsudkom rozhodol, že sťažovatelia sú povinní strpieť prechod cez časti svojich nehnuteľností, ale v časti návrh navrhovateľov zamietol (prechod k hospodárskej budove, v ktorej J. M. vykonáva podnikateľskú činnosť). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právni predchodcovia navrhovateľov splnili podmienky pre vydržanie práva prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov, „a to ku dňu 01. 04. 1984. Súd vychádzal z tvrdenia, že O. Š. s manželkou rozhodol, že právni predchodcovia J. a I. M. (t. j. L. Š., rod. Š. - dcéra O. Š. a matka I. M.) budú ako prístupovú cestu k nehnuteľnosti parc. č. 619/2 používať práve časť nehnuteľností parc. č.... a... Malo sa tak stať v roku 1968 v súvislosti s darovaním pozemku parc. č.... L. Š. Podľa súdu bola teda uzavretá ústna dohoda medzi O. Š. a jeho manželkou na jednej strane, a L. Š. na strane druhej a v zmysle tejto ústnej dohody mala byť L. Š. v dobrej viere od 14. 02. 1968, kedy došlo k zaregistrovaniu darovacej zmluvy č...., že je subjektom práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu - práva prechodu cez sporné nehnuteľnosti ku svojmu rodinnému domu.“.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podali   odvolanie   tak   navrhovatelia,   ako   aj odporcovia (sťažovatelia). Sťažovatelia vo svojom odvolaní namietali, že vo veci nedošlo k vydržaniu práva prechodu, pretože neboli splnené zákonné podmienky vydržania v zmysle Občianskeho zákonníka. Okrem toho tvrdili, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav veci,   a   keďže   nerozhodol   o   primeranej   náhrade   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva sťažovateľov, jeho rozsudok je zmätočný a nevykonateľný.

Krajský   súd   o   odvolaní   účastníkov   konania   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 9 Co/331/2010   z 28. apríla 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv jednak v tom, že všeobecné súdy „založili namietané rozhodnutie na tvrdení, že právni predchodcovia J. a I. M. nadobudli právo prechodu cez nehnuteľnosti sťažovateľov vydržaním“, ale oni tvrdia, že „nikdy neexistovala žiadna ústna zmluva medzi O. Š. a L. Š. o zriadení práva prechodu cez pozemky parc. č.... a... O   takejto   dohode   neexistuje   žiadny   relevantný   dôkaz   okrem   sprostredkovaných informácií osôb, ktoré sa uzavretia takejto dohody nikdy nezúčastnili... Neexistuje priamy svedok takejto dohody...

Súd tiež neskúmal, či boli splnené podmienky vydržacej doby aj pre právo prejazdu motorovými   vozidlami   (osobnými   a   nákladnými),   hoci   právo   prechodu   nadobudnuté vydržaním nie je možné oprávnený meniť čo do obsahu a rozsahu...

Hoci   ide   o   podstatné   skutočnosti   pre   vyhodnotenie   základnej   otázky   -   t.   j.   či navrhovatelia   v   civilnom   konaní   (J.   a I.   M.),   resp.   ich   právni   predchodcovia   skutočne nadobudli vydržaním právo prechodu cez pozemky sťažovateľov, odvolací súd sa s týmito námietkami   vôbec   nevysporiadal.   Odvolací   súd   vychádzal   z   faktu,   že   existovala   ústna dohoda o zriadení vecného bremena, jej existenciu však nepodporil žiadnymi relevantnými dôkazmi a námietky sťažovateľov, ktoré ju spochybňujú, ignoroval.

V   tomto   smere   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nepreskúmateľné,   pretože   z odôvodnenia nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní, keďže sa nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľov.

Súd sa tiež nevysporiadal s námietkou smerujúcou voči geometrickému plánu G., a. s..., ktorou sťažovatelia namietali nielen spôsob overenia tohto geometrického plánu, ale najmä jeho rozpor so skutočnosťou (ktorý spôsobuje nevykonateľnosť rozsudku...

Napokon sťažovatelia namietali zmätočnosť a nevykonateľnosť rozhodnutia súdu a to,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   na   jednej   strane   umožňuje   prejazd   osobnými   aj nákladnými motorovými vozidlami k domu č. súp...., ale na druhej strane zakazuje prejazd vozidlami k hospodárskej budove, a to napriek tomu, že pre každého nezainteresovaného bude   iba   veľmi   náročné   odlíšiť,   ktoré   motorové   vozidlá   smerujú   k   domu   a   ktoré   k hospodárskej budove (námietka na s. 9-10 odvolania sťažovateľov)...

V zásade možno konštatovať, že odvolací súd sa nezaoberal žiadnou z podstatných námietok a   argumentov sťažovateľov,   ktoré smerovali k   prvostupňovému rozhodnutiu   a spochybňovali právny základ, z ktorého tento rozsudok vychádzal. Preto je rozhodnutie Krajského súdu v Žiline arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co/331/2010 zo dňa 28. 04. 2011 porušil základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/331/2010 zo dňa 28. 04. 2011 sa ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov (obdobne napr. IV. ÚS 271/08 a IV. ÚS 70/2010). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   procesných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný súd považoval za potrebné najprv poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   rozhodovanie   v   občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov a ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   tiež   viackrát   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že závery krajského súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľov sú   primerane odôvodnené, nemožno ich   v žiadnom   prípade   považovať za arbitrárne,   a   preto   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   legitímne.   Odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti.   Krajský   súd   najprv rekapituloval skutkové a právne závery okresného súdu, ďalej uviedol odvolacie námietky účastníkov konania a ich dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, a potom svoje právne   závery   odôvodnil   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   na   strane   4   až   6.   Hoci neodpovedal   vecne   na   všetky   odvolacie   námietky   sťažovateľov,   tak   ako   ich   namietali, ústavný súd   je toho   názoru,   že   namietané konanie nevykazuje žiadne   znaky pochybení procesného charakteru   a ani výklad a interpretáciu   príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v danom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo popierajúce základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, ktoré dôsledne vychádzali aj z riadne vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, a jeho odôvodnenia, ktoré je veľmi obsiahle   (až   na   21   stranách).   Krajský   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom odôvodnil najmä na strane 5 a 6, prečo vyhovel iba časti návrhu navrhovateľov, keď dospel „k záveru, že vecné bremeno vzniklo v prospech právnej predchodkyne navrhovateľov L. Š. a to na základe ústnej dohody s jej otcom O. Š. Právo potom dobromyseľne realizovala od roku 1968 a jeho výkon následne prešiel na   jej právnych nástupcov ako spoluvlastníkov rodinného domu č. súp...., v prospech ktorej veci toto právo vzniklo. Je zrejmé, že sa týka prístupovej cesty k rodinnému domu č. súp.... (teda je viazané k veci) a toto právo pôvodný vlastník nehnuteľností parciel č.... a... O. Š. rešpektoval a následne tak aj jeho právni nástupcovia a dcéra D. s manželom. Pretože vecné bremeno nebolo koncipované v písomnej forme a keďže jeho rozsah bol sporný, správne súd konštatoval, že vecné bremeno obsahovo malo zabezpečiť vlastníkovi domu č. súp.... príchod k tomuto domu, ktorý sa vykonával, či už   pešo;   povozom   i   motorovým   vozidlom   (osobným   aj   nákladným)“,   pričom   uviedol   aj ďalšie dôvody, prečo v ostatnej časti ich návrh zamietol (teda rozhodol napokon v prospech sťažovateľov), a v tejto súvislosti primerane odpovedal aj na vznesené odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré považoval za nedôvodné.

Vychádzajúc   z   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu), a ani to, aby závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.   Iný   pohľad   sťažovateľov   na   danú   vec   nemôže   vytvárať   podľa   názoru ústavného súdu dostatočný základ na to, aby mohli byť citované závery krajského súdu označené   ako   nesúladné   s   obsahom   sťažovateľmi   označených   základných   práv garantovaných ústavou a dohovorom.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 146/2010, II. ÚS 203/2010, I. ÚS 453/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011