znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 444/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   F. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2009 faxom a následne 24. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou P., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. V. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«V právnej veci navrhovateľa F. (ďalej len „sťažovateľ“), proti odporcovi S. B., a.s. (ďalej len „S.“), o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18. 8. 2008,   vedenej   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn.   64Cb   209/2008,   bol sťažovateľovi dňa 24. 7. 2009 doručený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 6. 2009 sp. zn. 41 Cob/150/2009, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 3. 2009 a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Návrhom zo dňa 16. 10. 2008 sa sťažovateľ domáha určenia neplatnosti uznesenia č. 3, uznesenia č. 4, uznesenia č. 5, uznesenia č. 6 a uznesenia č. 7 mimoriadneho valného zhromaždenia S. B. konaného dňa 18. 8. 2008...

Sťažovateľ   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   citovaných   uznesení   z   dôvodu,   že   sú v rozpore s článkom X ods. 3 a článkom XX ods. 1 písm. k) stanov spoločnosti S. B., pretože neboli   schválené   dvojtretinovou   väčšinou   hlasov   prítomných   akcionárov,   nakoľko predmetom uznesení valného zhromaždenia je majetok, ktorého užívanie je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme...

Sťažovateľ   sa   ďalej   domáhal   určenia   neplatnosti   citovaných   uznesení   z   dôvodu zneužívania akcionárskych práv v zmysle § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka.... V tejto súvislosti   sťažovateľ   konštatuje,   že   rozpor napadnutých   uznesení valného   zhromaždenia s § 176b   ods.   1   Obchodného   zákonníka   neopieral   o   skutočnosť,   že   uznesenia   valného zhromaždenia boli prijaté len hlasmi väčšinového akcionára, ale vecnou argumentáciou rozporu s oprávnenými záujmami akcionárov.

Proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 3. 3. 2009 podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 15.   4.   2009.   Sťažovateľ poukazoval na nesprávne právne posúdenie výrazu stanov spoločnosti odporcu „majetok, ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom   záujme“   z   toho   hľadiska,   že   pre   nakladanie   s   týmto   majetkom   sa   vyžaduje dvojtretinová väčšina hlasov prítomných akcionárov v zmysle článku X ods. 3 a článku XX ods. 1 písm. k) stanov S. B. Sťažovateľ ďalej poukazoval na zneužívanie akcionárskych práv v   zmysle   §   176b   ods.   1   Obchodného   zákonníka   z   hľadiska   netransparentnosti   procesu predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatých uznesení valného zhromaždenia a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...

Odvolací súd... podľa názoru sťažovateľa pochybil v tom, že sa ďalej nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja majetku spoločnosti S. B. na základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18. 8. 2008...

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že základným záujmom akcionárov každej akciovej spoločnosti pri predaji majetku je maximalizácia výnosu z takéhoto predaja....

Je preto logické a hlavne v súlade so záujmom každého akcionára, bez ohľadu na to či je väčšinový alebo menšinový, aby valné zhromaždenie prijalo také uznesenie, ktorým sa zabezpečí   maximalizácia   výnosu   z   tohto   predaja.   Podľa   názoru   sťažovateľa najracionálnejším   spôsobom   predaja   majetku   S.   B.   zabezpečujúcim   maximálnu   mieru výnosu   je   predaj   prostredníctvom   výberového   konania,   teda   generovanie   kupujúceho v trhovom prostredí. Z tohto hľadiska sú potom napadnuté uznesenia č. 3, 4, 5, 6 a 7 valného zhromaždenia S. B. zo dňa 18.8.2008 neurčité a nejasné, pretože neustanovujú podmienky   za   akých   sa   má   nakladanie   s majetkom   uskutočniť   (tieto   podmienky   nie   sú uvedené   ani   v   materiáloch   predložených   predstavenstvom   na   rokovanie   valného zhromaždenia).   Uznesenia   č.   3,   4,   5   a   6   predovšetkým   neustanovujú   spôsob   výberu kupujúceho   a   minimálnu   cenu,   za   ktorú   sa   má   majetok   odpredať,...   Uznesenie   č.   7 neustanovuje potom spôsob výberu veriteľa, ktorý poskytne pôžičku, na zabezpečenie ktorej sa má majetok odporcu založiť, a ani maximálnu hodnotu majetku určeného na založenie.... Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár S. B. napadnutými uzneseniami valného zhromaždenia rozhodol o nakladaní s majetkom spôsobom umožňujúcim konať predstavenstvu netransparentne, pričom sťažovateľ ako menšinový akcionár proti tomuto postupu   namietal,   väčšinový   akcionár   tak   zneužil   svoju   väčšinu   hlasov   na   valnom zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka, čo má za následok neplatnosť   všetkých   uvedených   uznesení   valného   zhromaždenia.   Oprávneným   záujmom sťažovateľa totiž je aj to, aby sa predajom majetku zabezpečil maximálny možný výnos pre spoločnosť.

Sťažovateľ tiež poukazoval na rozpor napadnutého uznesenia č. 5 s § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka aj z toho hľadiska, že v predmetnom uznesení absentuje presná špecifikácia   hnuteľného   majetku   určeného   na   odpredaj.   Uznesenie   síce   poukazuje   na špecifikáciu hnuteľného majetku uvedenú v prílohe, avšak predstavenstvo v tejto prílohe bližšie   jednotlivé   autobusy   nešpecifikovalo   uvedením   príslušných   výrobných   alebo evidenčných čísiel autobusov. Nie je pritom podstatné, že S. B. špecifikáciu jednotlivých autobusov doložila v rámci súdneho konania ako listinný dôkaz do súdneho spisu. Podľa názoru   sťažovateľa   iba   presná   špecifikácia   autobusov   určených   na   odpredaj   zabezpečí maximálnu   mieru   výnosu,   pretože   nemôže   dôjsť   k   zámene   novších   autobusov   s   vyššou hodnotou so staršími autobusmi s nižšou hodnotou. Z tohto hľadiska je potom napadnuté uznesenie č. 5 neurčité a nejasné....

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku konštatoval, že sa plne stotožnil   s   právnym   názorom   vysloveným   okresným   súdom   a   z toho   dôvodu   napadnuté rozhodnutie   potvrdil,   pričom   žalobca   ani   žalovaný   v   odvolaní   neuviedol   žiadne   také okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho posúdenia tak, ako ho ustálil prvostupňový súd....

Odvolací súd sa teda pri odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku dôsledne riadil ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, avšak podľa názoru sťažovateľa pochybil   v   tom,   že   sa   ďalej   nevysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa, predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja majetku spoločnosti S. B. na základe napadnutých uznesení valného zhromaždenia konaného dňa 18.8.2008.... Podľa   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadreného   v   náleze sp. zn. I. ÚS 236/06 riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné...

Krajský súd v Banskej Bystrici však na tieto opakovane vyjadrené právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky... v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akéhokoľvek zdôvodnenia nebral zreteľ a iba skonštatoval, že žalobca ani žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu a jeho právneho posúdenia tak, ako ho ustálil prvostupňový súd. Odvolací a ani prvostupňový súd vôbec neuviedli, prečo otázka transparentnosti predaja majetku spoločnosti S. B. nemá vplyv na zmenu právneho posúdenia veci, resp. neodôvodnili prečo napadnuté uznesenia valného zhromaždenia považujú za transparentné.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa 18. 6. 2009 sp. zn. 41 Cob/150/2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici postupom a rozsudkom sp. zn. 41 Cob/150/2009 zo dňa 18. 6. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob/150/2009 zo dňa 18. 6. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta  ...  ,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení   zásad   spravodlivého procesu,   pretože   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku nereagoval   na   všetky   jeho   podstatné   námietky,   neakceptoval   konštantnú   judikatúru ústavného   súdu   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) apelujúcu na zrozumiteľnosť, korektnosť a ústavnú konformnosť rozhodnutí všeobecných súdov. Sťažovateľ vyslovil názor, že nedostatočná odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu spôsobila jeho nepreskúmateľnosť, čo napokon viedlo k znemožneniu jeho práva   ako   účastníka   konania   posúdiť   objektivitu,   dôvodnosť   a   zákonnosť   napadnutého rozsudku.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia rozhodol Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k.   64   Cb   209/2008-144   z   3.   marca   2009   tak,   že   ho zamietol. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 150/2009 z 18. júna 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom   uviedol totožné   skutočnosti,   aké   vyplývajú   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu.   Podaným dovolaním sa sťažovateľ na najvyššom súde domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu (aj rozsudku okresného súdu) z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože podľa jeho názoru mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 1/2010 zo 7. apríla 2010 tak,   že   ho   odmietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval, „že rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné zdôvodnenie všetkých námietok žalobcu aj žalovaného na 15 stranách, takže treba súhlasiť s odvolacím súdom, že rozhodnutie je riadne   odôvodnené,   spĺňa   všetky   náležitosti   rozhodnutia,   ktoré   vyplývajú   z   ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.“. Okrem toho najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Dovolací súd teda konštatoval, že vzhľadom na to, že krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, mohol postupovať v súlade s § 219 ods. 2 OSP, pričom prípadné doplnenie dôvodov bolo ponechané na jeho úvahu, nebolo   nutné,   keďže   Občiansky   súdny   poriadok   ho   výslovne   nevyžaduje.   Okrem   toho najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčali pre záver o tom, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom či už prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní skúmal, či je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (obdobne napr. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 365/2010).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   len   proti   rozsudku krajského   súdu,   pričom   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom, sťažnosť nesmerovala, a teda nebola doplnená aj vo vzťahu k záverom najvyššieho súdu obsiahnutým v uznesení sp. zn. 1 Obdo 1/2010 zo 7. apríla 2010. Pritom najvyšší súd ako inštančne posledný preskúmaval sťažovateľovu vec. Najvyšší súd síce dovolanie sťažovateľa odmietol, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na zásadné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní. Pritom šlo o argumenty obsahovo totožné s tými, ktoré sťažovateľ predniesol v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na toto zistenie bolo v okolnostiach daného prípadu pre ústavný súd určujúce preskúmanie záverov dovolacieho súdu, ktorý v systéme všeobecného súdnictva zaujal k sťažovateľovým námietkam istý postoj. Ako už ústavný súd uviedol, závery rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal.

V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že nebol to prílišný formalizmus,   ktorý   ho   viedol   k vyslovenému   záveru.   Ústavný   súd   vychádzal   z obsahu uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo nepochybne prejavom jeho právneho názoru o tom, z akého dôvodu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. To znamená, že spôsob, akým najvyšší súd vybavil dovolanie sťažovateľa (odmietnutie dovolania), nebol pre ústavný súd smerodajný do tej miery, aby ignoroval podstatu uznesenia najvyššieho súdu.   Ústavný   súd   bol   teda   pripravený   uplatniť   svoju   právomoc,   ale   voči   postupu a rozhodnutiu   toho   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   v systéme   všeobecného   súdnictva rozhodoval   ako   posledný   a ktorého   právne   názory   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa mohli byť predmetom ústavnej kontroly podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie označených práv rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   41   Cob   150/2009   z   18.   júna   2009   (bez   toho,   aby sťažovateľ namietal aj rozhodnutie dovolacieho súdu) už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 117/09).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010