znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 443/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o., Zlatovská 2211, Trenčín,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   SOUKENÍK   –   ŠTRPKA,   s.   r.   o., Šoltésova 14, Bratislava, konajúcou prokuristom a advokátom JUDr. Milanom Gocníkom, LLM, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   S 168/2011   z 15. novembra   2012 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn.   1   Sžr   12/2013 z 18. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o., Zlatovská 2211, Trenčín, (ďalej len   „sťažovateľka“)   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   1   S 168/2011   z 15.   novembra   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“)   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   sp.   zn.   1   Sžr   12/2013   z   18.   februára   2014   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Obvodný pozemkový úrad v Žiari nad Hronom (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) nariadil dňa 6. 3. 1996 podľa ust. § 7 zákona č. 330/1991   Z.   z.   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných   pozemkových   úpravách,   pozemkovom   fonde   a   pozemkových   spoločenstvách (ďalej   len   „zákon   o   pozemkových   úpravách“)   prípravné   konanie   pozemkových   úprav v katastrálnom   území   S.,   v   priebehu   ktorého   boli   prerokované   podmienky,   dôvody pozemkových   úprav,   obvod   pozemkových   úprav   a   rozsah   vyňatia   pozemkov   z   obvodu pozemkových úprav. Na základe svojich zistení dňa 14. 6. 1996 nariadil rozhodnutím... podľa ust. § 8 Zákona o pozemkových úpravách pozemkové úpravy. Ďalej v konaní schválil všetky úvodné podklady a došlo k vypracovaniu projektu pozemkových úprav, ktorý bol dňa 31. 5. 2010 zverejnený v obci S.

Proti   projektu   pozemkových   úprav   podalo   Pozemkové   spoločenstvo poľnohospodárskych   a   lesných   pozemkov   a   urbárnikov   obce   S.   (ďalej   len   „Pozemkové spoločenstvo“)   námietku,   ktorou   namieta,   že   podľa   projektu   pozemkových   úprav   je novonavrhovaná   cesta   parcely   nového   stavu   vo   vlastníctve   sťažovateľa,   čím   bude obmedzený prístup k pozemkom v tomto katastrálnom území.

Obvodný   pozemkový   úrad   námietku   predložil   na   rozhodnutie   Krajskému pozemkovému   úradu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „Krajský   pozemkový   úrad“),   ktorý rozhodnutím   2010/00351   -   2   zo   dňa   27.   9.   2010   námietke   nevyhovel.   Pozemkové spoločenstvo podalo odvolanie voči rozhodnutiu..., na základe ktorého došlo k preskúmaniu rozhodnutia... Ministerstvom, ktoré predmetné rozhodnutie zrušilo a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský   pozemkový   úrad   následne   vydal   rozhodnutie   zo   dňa   10. 3. 2011,   ktorým vyhovel   námietke   podanej   Pozemkovým   spoločenstvom   a   rozhodol   o vyčlenení   parcely nového   stavu   ako   spoločného   zariadenia   a   opatrenia   do vlastníctva   obce   (ďalej   len „rozhodnutie   KPU“).   Proti   Rozhodnutiu   KPÚ   podal   odvolanie   sťažovateľ.   Krajský pozemkový úrad postúpil odvolanie nadriadenému orgánu, t. j. Ministerstvu, čo oznámil sťažovateľovi listom zo dňa 26. 4. 2011.

Ministerstvo   nevyhovelo   odvolaniu   sťažovateľa   a   dňa   11.   7.   2011   vydalo rozhodnutie.   Sťažovateľ   následne   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia, ktorá   bola   porušovateľom   v   druhom   rade   zamietnutá   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa. Následne   podal   sťažovateľ   voči   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   ktorému   však odvolací súd, resp. porušovateľ v prvom rade nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil.».

Sťažovateľka   argumentuje,   že „zákon   o pozemkových   úpravách   jasne   stanovuje, že pozemkové   úpravy   sa   vykonávajú   vo   verejnom   záujme,   v danom   prípade   však ide o záujem úzkeho okruhu osôb združených v pozemkovom spoločenstve, teda nie verejný záujem“. Vzhľadom na uvedené, ako aj na tvrdenú skutočnosť, že pozemkové spoločenstvo malo   záujem „na   sprístupnení   pozemkov   všetkým   vlastníkom   na   miestach,   kde   žiadne pozemky   nevlastní“,   je   sťažovateľka   presvedčená   o tom,   že „konanie   pozemkového spoločenstva a zároveň rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu je účelový a tendenčný“. Vyčlenenie parcely nového stavu z vlastníctva sťažovateľky ako spoločného   zariadenia   a opatrenie   do   vlastníctva   obce   (lesná   cesta,   pozn.)   na   základe schválených   zásad   pre   umiestnenie   nových   pozemkov   považuje   sťažovateľka za protiprávne,   zasahujúce   neprimeraným   spôsobom   do   jej   vlastníckeho   práva,   a preto napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za   arbitrárny   a   porušujúci   jej   označené   práva.   V neposlednom   rade   sťažovateľka spochybnila aj formu priznanej náhrady, ktorá má spočívať v starostlivosti o lesnú cestu a jej   údržbu,   čo je   podľa   názoru   sťažovateľky   nepochybne   neprimeraná   a nedostatočná náhrada. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   názoru sťažovateľky spočíva v tom, že „rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú založené na nesprávnej interpretácii a neúplnej, resp. chybnej aplikácii ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   tým   majú   za   následok   porušenie   základného   práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedenej   argumentácie   v   závere   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   rozsudkom   Krajského   súdu Bratislava zo dňa 15. 11. 2012, sp. zn. 1S/168/2011 a následne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 2. 2014, sp. zn. 1Sžr/12/2013, boli porušené základné ľudské   práva   Sťažovateľa   a   podľa   čl.   46   ods.   1.   Ústavy   Slovenskej   Republiky,   podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 15. 11. 2012, sp. zn. 1S/168/2011, v celom rozsahu zrušuje a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 2. 2014, sp. zn. 1Sžr/12/2013, v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na nové konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   predostrela   jednak   námietku arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu   vo   všeobecnosti,   ďalej   nedostatočné   odôvodnenie   týchto   rozhodnutí, nesplnenie predpokladov na vyvlastnenie formou pozemkových úprav, z ktorého odvodzuje porušenie svojich označených práv.

1. K napadnutému rozsudku krajského súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok krajského súdu bol teda predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom. S prihliadnutím na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   na   základe   vykonaného dokazovania   a   z   nich   vyplývajúcich   skutočností   vyhodnotil,   prečo   považoval   námietky sťažovateľky   týkajúce   sa   nesplnenia   predpokladov   vyvlastnenia   formou   pozemkových úprav za nedôvodné. Závery najvyššieho súdu sa preto javia ako logické a presvedčivé. Je ústavne   akceptovateľný   názor   najvyššieho   súdu,   že   výhrady   sťažovateľky   uvedené v odvolaní proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   sú   nedôvodné.   Poukázal pritom na to, že v zmysle zákona o pozemkových úpravách boli splnené predpoklady na vydanie rozhodnutia   krajského   pozemkového   úradu,   keďže   návrhy   a požiadavky   boli   riadne prerokované   s vlastníkmi   vrátane   sťažovateľky,   pri   schvaľovaní   zásad   na   umiestnenie nových   pozemkov   bola   dodržaná   dvojtretinová   väčšina   vlastníkov   reprezentovaných pozemkov (77,80 %, pozn.), aj účel spoločného zariadenia a opatrenia bol naplnený, pretože ide   o lesnú   cestu   slúžiacu   na sprístupnenie   pozemkov   (nielen   pre   tzv.   „urbárnikov“) a poskytnutá náhrada je tiež v súlade s § 11 ods. 19 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch,   pozemkovom fonde a o pozemkových   spoločenstvách   v znení neskorších   predpisov, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia za náhradu sa považuje aj vecné plnenie vo forme správy a údržby spoločných zariadení a opatrení. V závere najvyšší súd konštatoval, že nedošlo de facto k vyvlastneniu pozemku sťažovateľky bez náhrady a v rozpore so zákonmi a ústavou.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   konštatuje, že námietky sťažovateľky o všeobecnej arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú neopodstatnené, pretože podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primerane   reagoval   na   všetky   námietky   sťažovateľky   predostreté   v   podanom   odvolaní, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu   nemožno najvyššiemu súdu   vyčítať ani to,   že by v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   tak   poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľky   sú nespôsobilé   v   rámci   meritórneho   prerokovania   sťažnosti   priviesť   ústavný   súd   k   záveru o ústavnej vadnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkiným základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jej právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   K namietanému   porušeniu   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpciu pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   nastolenými   v   sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014