znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 443/2013-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   M.   P.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa   čl.   6 ods.   1 a 3 písm. b) a c)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv na spravodlivý proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 faxom a následne 31. júla 2013 poštou doručená sťažnosť M. M., toho času vo výkone trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv na spravodlivý proces a na obhajobu podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie   (ďalej   len   „charta“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013.

Sťažovateľ (zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) v sťažnosti uviedol, že rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   134/2009 z 30. mája 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   1   To   70/2011   z 5.   septembra   2011   bol   uznaný   vinným   zo   spáchania   obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok   jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov   so zaradením   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   so stredným   stupňom   stráženia a na trest prepadnutia veci a bol mu uložený ochranný dohľad na jeden rok a ochranné opatrenie   vo forme   ochranného   protitoxikomanického   liečenia   ambulantnou   formou. Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   celé   prípravné   konanie   bolo   vykonané nezákonným   spôsobom.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že   vyšetrovateľ   najskôr   začal vyšetrovanie   vo   veci   a až   neskôr   mu   vzniesol   obvinenie,   hoci   už   vo   výrokovej   časti uznesenia o začatí trestného stíhania bolo uvedené jeho meno. Podľa názoru sťažovateľa je „odkladanie“, respektíve „posúvanie“ vznesenia obvinenia v rozpore s Trestným poriadkom (§ 199 ods. 1 a § 206 ods. 1) a zároveň v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.   Sťažovateľ   súčasne   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   na   tieto dovolacie   námietky   reagoval   spôsobom,   že   prípravné   konanie   bolo   vykonané   v súlade so zákonom, odchýlil sa od svojej judikatúry obsiahnutej v rozhodnutí sp. zn. 4 Tz 9/2006. Sťažovateľ poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil názor, že práve najvyšší súd je v zmysle platnej právnej úpravy zodpovedný za zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Keďže najvyšší súd sa podľa sťažovateľa odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného v obdobnej veci, jeho   rozhodnutie   je   potrebné   považovať   za   arbitrárne   a zasahujúce   do princípu   právnej istoty. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd pre svoj odlišný právny názor neuviedol dostatočné dôvody.

Sťažovateľ ďalej namietal, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody fakticky došlo už 11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až toho istého dňa o 18.10 h, ako podľa sťažovateľa vyplýva z iných listinných dôkazov, napríklad z podnetu vyšetrovateľa na podanie návrhu na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ uviedol, že už od 11.55 h mu mali patriť práva, ktoré patria podozrivému z trestného činu. Pritom poukázal na to, že vyšetrovateľ vykonal osobnú prehliadku a prehliadku iných priestorov v čase od 12.45 h do 13.40 h a predtým mu kládol otázky bez toho, aby ho poučil o jeho právach. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyslovil názor, že jeho odpovede na vyšetrovateľove otázky nemajú procesnú relevanciu. Odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP sťažovateľ dodal, že takto získané dôkazy nemali byť v konaní použité. Súčasne namietal, že na tento jeho argument dovolací súd vôbec nereagoval.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že po začatí trestného stíhania sa úkony vykonávajú podľa   ustanovení Trestného poriadku, a preto nemôžu   obstáť tvrdenia   najvyššieho súdu o tom, že sledovanie sťažovateľa a prehliadka motorového vozidla boli vykonané podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon č.   171/1993 Z. z.“). Podľa neho takto vykonané dôkazy, ako aj ďalšie dôkazy z toho vychádzajúce sú procesne nepoužiteľné. Ako príklad sťažovateľ   uviedol „výpoveď   pred   vznesením   obvinenia,   ktorá   je   podkladom   pre vypracovaný znalecký posudok“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dovolaní namietal, že prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané   zákonným   spôsobom. Tu poukázal   na   to,   že   obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   bolo   výsledkom   nezákonného sledovania, pretože „súdu nebol predložený príkaz na sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113 ods.   2 Tr. Por.“. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol,   že v rámci odvolacieho konania namietal   aj   to,   že „prehliadka   iných   priestorov   bola   vykonaná   v rozpore   so   zákonom, pretože po jej vykonaní policajt neupovedomil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako mu to ukladá zákon v ust. § 101 ods. 3 veta druhá Tr. Por.“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že dovolací   súd   sa   týmito   jeho   námietkami   nezaoberal   a formalisticky   ich   označil   ako argumenty smerujúce proti odôvodneniu rozhodnutia, s čím sa však sťažovateľ nestotožnil.

Sťažovateľ zároveň namietal, že tým, že najvyšší súd nezohľadnil jeho vyjadrenie k stanovisku   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   reagujúce na jeho dovolanie len preto, že ho nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, postupoval veľmi formálne, a porušil tým jeho právo na spravodlivý proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva sťažovateľa M. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   47,   čl.   48   Charty   základných   ľudských   práv Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods.3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/9/2013 z 27. 03. 2013 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo/9/2013 z   27.   03.   2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   nové prejednanie a rozhodnutie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   v   lehote   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ v podaní označenom „Doplnenie sťažnosti“ doručenom ústavnému súdu 18.   septembra   2013   doplnil   svoju   sťažnosť,   ktorú   29.   júla 2013   podal   prostredníctvom právnej zástupkyne. Doplnenie podania však učinil vo vlastnom mene, teda bez právneho zastúpenia kvalifikovanou právnou zástupkyňou. V doplnení podania rozšíril dôvody svojej sťažnosti (podanej prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho (dovolacieho) súdu a zároveň rozšíril petit pôvodnej sťažnosti tak, že za porušovateľov práv označil aj všeobecné súdy (okresný a krajský), ktoré konali v jeho trestnej veci na nižších stupňoch.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci, považoval za   prvoradé   vysporiadať   sa   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   sa   po podaní   sťažnosti (prostredníctvom právnej zástupkyne) pokúsil sám rozšíriť argumentáciu svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojej právnej zástupkyne   označenom   ako „Doplnenie   sťažnosti“. Sťažovateľ   požadoval   zohľadniť v rámci konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovaní tohto dodatku musí postupovať tak, ako mu to umožňuje zákon o ústavnom súde. Sťažnosť, ktorou sa napáda neústavnosť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013, bola ústavnému súdu doručená 29. júla 2013. Doplnenie sťažnosti až 18. septembra 2013.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04 a iné).

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).V zmysle   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   dodatok   sťažnosti   bol   podaný po zákonom   ustanovenej   lehote,   a preto   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   podanú oneskorene.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal porušenie svojich práv uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27.   marca   2013.   Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v tom,   že   prejavil nespokojnosť s priebehom prípravného konania, v rámci ktorého došlo podľa jeho názoru k nezákonnému   vykonaniu   dôkazov   a k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu.   Tieto pochybenia   sťažovateľ   namietal   v rámci   dovolacieho   konania,   ale   podľa   jeho   názoru najvyšší   súd   sa   s jeho   námietkami   nevysporiadal   v požadovanej   kvalite,   a preto   jeho rozhodnutie označil za arbitrárne a neodôvodnené.

Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c)   Trestného poriadku   pre nesplnenie dôvodov   dovolania podľa   § 371 Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol podstatu rozhodnutí okresného súdu   a krajského   súdu,   teda   okolností   prípadu,   na základe   ktorých   bola vyslovená vina sťažovateľa a uložený trest. Dovolací súd ďalej uviedol, že sťažovateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, a teda že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší   súd   ďalej   poukázal   na   sťažovateľove   argumenty   obsiahnuté   v dovolaní. Uviedol, že sťažovateľ namietal, že k vzneseniu obvinenia malo dôjsť bez odkladu, pretože už   vo   výrokovej   časti   uznesenia   o začatí   trestného   stíhania   bol   identifikovaný,   ale k vzneseniu obvinenia došlo až neskôr, čo podľa jeho názoru znamená, že celé prípravné konanie bolo nezákonné. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že jeho osobná sloboda bola obmedzená už 11. februára 2009 o 11.55 h, a nie až o 18.10 h, ako vyplýva zo zápisnice, a preto už od obmedzenia   osobnej   slobody   mal   mať   práva   zadržaného.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že v prípravnom   konaní   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu,   pretože   nebol upovedomený   o výsluchoch   svedkov,   ktoré   sa   realizovali   v prítomnosti   advokátskeho koncipienta,   resp.   advokátky,   ktorú   nepoznal.   Okrem   toho   sťažovateľ   namietal,   že rozhodnutie krajského súdu je „prekvapivé“, pretože podľa neho pochybil, keď na základe odvolania zmenil skutkovú vetu v prvostupňovom rozsudku. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   nereagoval   na jeho námietky   smerujúce   voči   postupu orgánov prípravného konania ani na jeho argumenty vo vzťahu k znaleckému posudku, ktorý podľa neho vychádzal z nezákonných dôkazov, a taktiež podľa neho odvolací súd nereagoval   na   jeho   námietky   týkajúce   sa   sledovania   a vykonania   prehliadky   iných priestorov, ktoré označil za nezákonné.

V ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol   aj   podstatu vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu sťažovateľa. Okresná prokuratúra sa stotožnila s rozsudkami súdov oboch stupňov a označila ich za zákonné a dôvodné.

Najvyšší súd zároveň konštatoval, že na doplnenie sťažovateľovho dovolania, ktoré nepodal prostredníctvom svojho obhajcu, neprihliadal, a to odvolávajúc sa na § 373 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyslovil tieto právne názory a závery a na dovolacie námietky sťažovateľa reagoval takto:

«Z rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že... sa kriticky vysporiadal s postupom vyšetrovateľa, pri ktorom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, keď nemal zvoleného alebo ustanoveného obhajcu už od momentu vznesenia obvinenia, a to z dôvodu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. Všetky ďalšie dôkazy v kontexte priebehu celého trestného konania (vrátane konania pred súdom) boli vykonané v súlade so zákonom, pri plnom rešpektovaní práva obvineného na obhajobu...

Pokiaľ išlo o ďalšie dôkazy, predovšetkým výpovede svedkov... krajský súd uviedol, v čom videl porušenie procesných predpisov v štádiu prípravného konania s tým záverom, že v konečnom dôsledku bolo pochybenie v štádiu súdneho konania napravené, pretože tieto dôkazy boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obvineného a jeho obhajcu, ktorí mali reálnu možnosť svedkov vypočúvať, klásť im otázky a prípadne namietať spôsob výsluchu svedkov...

... dňa 11. februára 2009 bol vykonaný služobný zákrok, pri ktorom bolo zastavené motorové vozidlo, v ktorom sa mala nachádzať podozrivá osoba a drogy...

Na   základe   výsledku   tohto   služobného   zákroku   polície   bola   obmedzená   osobná sloboda   obvineného   M.   M.,   bol   zadržaný   v   zmysle   §   85   ods.   2   Tr.   por.,   ako   osoba pristihnutá pri trestnom čine, ktorú môže zadržať ktokoľvek a bol bezodkladne odovzdaný vyšetrovateľovi...

Príslušníci   Policajného   zboru   SR   vykonávajúci   operatívno-pátraciu   činnosť postupovali v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore...

... keď príslušníci polície získali informáciu odôvodňujúcu podozrenie z páchania trestného činu, v konkrétnom prípade z drogovej trestnej činnosti, nie len, že mohli, ale boli povinní v intenciách zákona o Policajnom zbore vykonať služobný zákrok v zmysle § 9 ods. 1 tohto zákona... Takýmto služobným zákrokom, pri ktorom došlo k bezprostrednému zásahu do základných práv a slobôd osoby obvineného M. M., bol v konkrétnom prípade služobný zákrok podľa § 23 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. b) zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom   zbore.   Keď   príslušníci   polície   získali   informáciu,...   že   podozrivá   osoba   sa nachádza v konkrétnom motorovom vozidle, boli oprávnení vozidlo zastaviť a vykonať jeho prehliadku.   V   danom   prípade   z   obsahu   trestného   spisu   vyplýva,   že   obvinený   vrecúška s marihuanou dobrovoľne vydal, i keď na takú prehliadku sa nevyžaduje súhlas vlastníka vozidla...

V nadväznosti a v kontexte s vyššie uvedeným treba zdôrazniť, že v danom prípade, aby   bolo   možné   vydať   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   obvinenému   M.   bolo   potrebné zabezpečiť také dôkazy, ktoré dávali väčšiu istotu podozrenia z páchania drogovej trestnej činnosti, a to nastalo až po vykonaní služobného zákroku polície dňa 11. februára 2009, pričom načasovanie takéhoto zákroku spravidla podlieha potrebe vykonania väčšieho, či menšieho množstva operatívnej činnosti polície. Z tohto pohľadu nie je možné akceptovať dovolaciu námietku obvineného spočívajúcu v tvrdení, že ak bolo známe meno a priezvisko a   bydlisko   páchateľa,   malo   mu   byť   hneď   vznesené   obvinenie   zo   spáchania   skutku a odkladaním   vznesenia   obvinenia   došlo   k   podstatnej   chybe   prípravného   konania, resp. celého nasledujúceho konania...

Z   vykonaného   dokazovania   už   v   priebehu   prípravného   konania   a   následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu bolo zrejmé, že obvinený páchal trestný čin závažnejším spôsobom konania po dlhší čas a na viacerých osobách... a tomu zodpovedalo aj právne posúdenie jeho konania už v obžalobe okresnej prokurátorky Okresnej prokuratúry Žilina. Ak potom Krajský súd v Žiline upravil skutkovú vetu pridaním slov „... viacerým osobám...“, tak vykonal korekciu, ktorá bola plne v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania už v čase podania obžaloby...

Obvinený   M.   M.   bol   podrobený   psychiatrickému   vyšetreniu   „metódou   bežného psychiatrického interview“ počas výkonu väzby v ÚVV Žilina dňa 21. mája 2009. V rámci tohto vyšetrenia obvinený pred znalcami značne obšírne popísal priebeh svojho konania počas policajného zákroku, a aj svoj vzťah k drogám, osobitne k marihuane...

Z   uvedenej   obsahovej   štruktúry   znaleckého   posudku   vyplýva,   že   závery   znalcov psychiatrov   o   duševnom   stave   obvineného   boli   vykonané   na   základe   riadneho psychiatrického vyšetrenia a na základe zistení všetkých potrebných druhov anamnéz. Preto okolnosť, že v jeho nálezovej (popisnej) časti sú citované aj do toho času vykonané výsluchy obvineného,   (ktoré   výsluchy boli krajským súdom   uznané ako   úkony,   pri ktorých   došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu), nemôže a priori vyvolávať účinky nezákonne vykonaného dôkazu - znaleckého posudku.»

V závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval,   že v konkrétnych   častiach   dovolania   sťažovateľ   namietal   viaceré   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Keďže   podľa   §   371   ods.   7   Trestného   poriadku dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom nie je možné napádať odôvodnenie rozhodnutia, najvyšší súd dôvodil, že predmetnými námietkami sa z tohto dôvodu vecne nezaoberal.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd reagoval na všetky zásadné námietky sťažovateľa a svoje právne úvahy zodpovedne vysvetlil.

Dovolací   súd   poukázal   na   to,   z akého   dôvodu   nebol   splnený   dovolací   dôvod o porušení   sťažovateľovho   práva   na   obhajobu,   keď   uviedol,   že   už   krajský   súd   vytkol procesné nedostatky v postupe vyšetrovateľa pri vykonávaní dôkazov, ale zase na druhej strane upriamil pozornosť na to, že dôkazy, z ktorých sa vo veci vychádzalo, boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu a pri dodržaní zásady kontradiktórnosti konania. Dovolací súd neopomenul reagovať aj na námietku sťažovateľa, v rámci ktorej orgánom činným v trestnom konaní vytýkal, že obvinenie mu bolo vznesené s časovým odstupom od momentu začatia trestného stíhania, čo považoval tiež za porušenie práva na obhajobu. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že daný postup bol odôvodnený potrebou zadováženia dôkazov pre účely získania „väčšej istoty“ o podozrení z páchania drogovej trestnej činnosti, teda pre účely riadneho zistenia dôkaznej situácie, aby obvinenie sťažovateľa nebolo postavené takpovediac „na vode“.

Problematikou   použitia   dôkazu,   ktorý   bol   získaný   nezákonným   spôsobom (tzv. „ovocie z otráveného stromu“), sa zaoberal aj ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku (rozhodnutie z 1. júna 2010), v ktorom konštatoval, že nejde o porušenie čl. 6 dohovoru, ak obžalovaný   v konaní   pred   súdom   mal   možnosť   v plnej   miere   uplatniť   svoje   právo na obhajobu, hoci v predchádzajúcom štádiu trestného konania boli „usvedčujúce“ dôkazy proti nemu získané nezákonným spôsobom vo forme donútenia.

Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na to, že v rámci štádií trestného procesu dochádza   k vykonávaniu   jednotlivých   úkonov,   pričom   pre   účely   realizácie   garancií pre ochranu práv a slobôd môžu orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecný súd naprávať, resp. korigovať aj vzniknuté procesné pochybenia. V danom prípade sa tak stalo na hlavnom pojednávaní, kde došlo k realizácii sťažovateľovho práva na obhajobu.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa, najvyšší súd dôvodil tým, že v prípade „sledovania“ sťažovateľa a zastavenia dopravného prostriedku, v ktorom sa nachádzal, išlo o prostriedky   operatívno-pátracej   činnosti   podľa   zákona   č.   171/1993   Z.   z.,   na   ktorých použitie   sú   policajti   oprávnení.   V rámci   tohto   monitorovania   policajti   v súvislosti s odhaľovaním trestnej činnosti a zisťovaním jej páchateľa zastavili dopravný prostriedok a po zistení relevantných skutočností obmedzili osobnú slobodu sťažovateľa a odovzdali ho vyšetrovateľovi na účely ďalšieho potupu podľa ustanovení Trestného poriadku. Navyše, ako uviedol dovolací súd, sťažovateľ po zastavení motorového vozidla dobrovoľne vydal policajtom   vrecúška   s marihuanou.   Najvyšší   súd   reflektoval   aj   na   ďalšiu   námietku sťažovateľa o tom, že znalecký posudok vychádza z obsahu dôkazov, ktoré neboli vykonané v súlade   so   zákonom.   V tejto   súvislosti   najvyšší   súd   apeloval   na   priebeh   vyšetrenia duševného   stavu   sťažovateľa   a na   podstatu   tohto   úkonu,   keď   síce   znalecké   závery vychádzajú z obsahu spisu, avšak sú založené na vlastnom skúmaní znalcov, ktorí disponujú odbornými a zákonom predpokladanými vlastnosťami a danosťami. Obsah spisu (vrátane dôkazov v ňom obsiahnutých) zohráva dôležitú úlohu pri znaleckom skúmaní, ale vo svetle uvádzaných okolností a v kontexte tohto prípadu mu nemožno pripísať takú relevanciu, ktorá by mohla zásadným spôsobom ovplyvniť záver o duševnom stave sťažovateľa. Preto odborné   závery   znalcov   v spojitosti   s   úkonmi,   o ktorých   krajský   súd   vyhlásil,   že   boli vykonané   nezákonne   a ktoré   boli   súčasťou   znaleckého   posudku,   nemohli,   ako   správne najvyšší súd uviedol, vyvolať účinky nezákonne vykonaného dôkazu.

Podľa názoru ústavného súdu prezentovanou argumentáciou najvyšší súd odôvodnil svoj právny názor, ktorý podľa udania sťažovateľa je v rozpore s názorom obsiahnutým v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006 týkajúcom sa legality dôkazu   a jeho   využitia   v rámci   trestného   konania.   V súvislosti   s týmto   argumentom sťažovateľa   ústavný   súd   pripomína,   že   nejde   o situáciu   obdobnú   sťažovateľovej   veci, pretože ak sa aj najvyšší súd v označenom rozsudku zaoberal obdobnou právnou otázkou, okolnosti   oboch   prípadov   boli   rozdielne.   V namietanej   veci   rozhodoval   o vine   a treste okresný   súd   v spojení   s krajským   súdom   a sťažovateľovi bolo v rámci   súdneho   konania umožnené uplatniť svoje právo na obhajobu, zatiaľ čo v prípade, na ktorý sa odvolával sťažovateľ, išlo o situáciu, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania ešte pred podaním obžaloby. To znamená, že v naznačenom prípade sa trestná vec ani nedostala do štádia súdneho   konania,   v ktorom   by   bolo   možné   reparovať   pochybenia   orgánov   činných v trestnom konaní.

Ústavný súd aj ďalšie argumenty najvyššieho súdu, ktorými reagoval na námietky sťažovateľa o tom, z akého dôvodu neprihliadal na jeho argumenty zahrnuté do doplnenia dovolania, ktoré nebolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku); z akého dôvodu neprihliadol na jeho ďalšie argumenty, ktoré označil za také, ktoré smerujú proti   odôvodneniu   rozsudku   krajského   súdu   (§   371 ods.   7   Trestného poriadku); ako   aj na jeho námietky o „prekvapivom“ rozsudku krajského súdu (tu najvyšší súd uviedol, že korekcia   krajského   súdu   vychádzala   z   vykonaného   dokazovania   už   v čase   podania obžaloby),   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   majú   oporu   v zákone   a ktoré   nevykazujú   žiadne prejavy svojvôle.

Na rozdiel od sťažovateľa sa ústavný súd nedomnieva, aby najvyšší súd svoje právne závery nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľa. Všetky   námietky,   ktoré   sťažovateľ   uviedol,   najvyšší   súd   zahrnul   do   svojich   úvah a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody ich odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto zastáva názor, že odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   obsahuje   relevantné   a určité   argumenty,   ktoré svedčia   o nenaplnení   uvedených   dovolacích   dôvodov.   To,   že   dovolací   súd   nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   v tejto   časti   už   na   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   základných   práv   na   spravodlivý proces   a na   obhajobu   podľa   čl.   47   a čl.   48   charty   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 9/2013 z 27. marca 2013

Ústavný súd sa   zaoberal povahou charty   z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti   a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy, dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

Podľa   čl.   52   ods.   7   charty   súdy   únie   a   členských   štátov   náležite   prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z   citovaných   článkov   charty   vyplýva,   že   čl.   47   a čl.   48   charty   je   potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s.   2609;   rozsudok   z   18.   júna   1991   vo   veci   ERT,   Zb.   1991   s.   I-2925;   rozsudok z 18. decembra   1997   vo   veci   C-309/96   Annibaldi,   Zb.   1997,   s.   I-7493).   Súdny   dvor Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty   Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky   k   charte   ako   nástroja   výkladu,   je   aplikácia   charty   v   posudzovanej   veci vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v sťažovateľovej   trestnej   veci   došlo   k aplikácii a interpretácii základných právnych noriem trestného práva, a teda najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609), alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013