znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 443/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   N.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove zo 16. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 129/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 129/2011-493 zo 16. mája 2012. Sťažovateľka je podľa obsahu sťažnosti zastúpená právnym zástupcom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., avšak kvalifikované splnomocnenie preň k sťažnosti nepriložila.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   JUDr.   J.   P.,   D.,   vyvolal   24.   marca   2004 žalobou   začatie   konania   vedeného   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   8   C   193/2004,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   sumy 33 193,92 € s príslušenstvom. V procesnej pozícii žalovaných vystupovali M. S., H. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Š., B., t. č. na neznámom mieste, ktorý bol zastúpený opatrovníčkou E. O., zamestnankyňou okresného súdu (ďalej len „odporca v 2. rade“).Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. apríla 2005 okresný súd uznesením č. k. 8 C 193/2004-93 z 30. marca 2006 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu vstúpila Mgr.   M.   P.,   D.   Na   základe   ďalšej   zmluvy   o postúpení   pohľadávky   z 8.   februára   2008 okresný súd uznesením č. k. 8 C 193/2004-176 z 22. mája 2008 pripustil, aby na miesto žalobcu vstúpila sťažovateľka.

Okresný súd rozsudkom   č. k. 8 C 193/2004-398 z 8. júla 2010 uložil odporcom povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu s príslušenstvom s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu. Zároveň okresný súd uložil   odporcom   povinnosť   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   konania v sume 12 716,77 €.

Odporkyňa   v 1.   rade   podala   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie, ktorým namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový stav   a navrhla   zmeniť   napadnutý   rozsudok   tak,   že   žaloba   bude   zamietnutá   na   trovy sťažovateľky.   Pre   prípad,   že   by   odvolací   súd   potvrdil   v merite   napadnutý   rozsudok okresného súdu, navrhla, aby náhrada trov konania sťažovateľke nebola priznaná.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   15   Co   107/2010-437   z 9.   februára   2011   potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o trovách konania ho zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušovací výrok svojho   rozsudku   krajský   súd   odôvodnil   zistením,   že „odvolateľka   vo   svojom   odvolaní v prípade potvrdenia rozsudku navrhla náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Tento jej prednes je   potrebné posúdiť ako   žiadosť   o rozhodnutie o trovách konania   podľa §   150 ods. 1 O. s. p. Dôvody hodné osobitného zreteľa neboli súdom prvého stupňa preskúmané, preto v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý súdny proces a na možnosť konať   pred   súdom   musí   byť   zisťovanie   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   prevedené najskôr pred súdom prvého stupňa. V prípade, ak prvostupňový súd nezistí dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné o trovách účastníkov rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 O. s. p., avšak s prihliadnutím na účelnosť trov právneho zastúpenia. V súvislosti s tým odvolací súd dáva   do   pozornosti   súdu   prvého   stupňa   skutočnosť,   že   žaloba   bola   pôvodne   podaná žalobcom, ktorý vykonával advokátsku činnosť a napriek tomu bol zastúpený advokátom. Právo   účastníka   dať   sa   zastúpiť   je   procesným   právom,   ktoré   nie   je   možné   odoprieť ani advokátovi, avšak vo vzťahu k druhej procesnej strane je potrebné takéto zastúpenie posudzovať z pohľadu účelnosti vynaložených trov.“.

Okresný   súd   po   vrátení veci   uznesením   č.   k.   8 C   193/2004-472 z 20.   júla 2011 sťažovateľke náhradu trov konania voči odporkyni v 1. rade nepriznal a odporcovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 12 716,77 €. Okresný súd konštatoval, že „odporkyňa v 1. rade bola počas konania pred súdom prvého stupňa zastúpená Centrom právnej   pomoci,   tzn.   že   splnila   podmienky   na   poskytnutie   právnej   pomoci   osobám v materiálnej núdzi podľa ustanovení § 4 písm. a) zák. č. 327/2005 Z. z., preto súd skúmal jej majetkové a ekonomické pomery. Bolo zistené, že... je samostatne zárobkovo činná osoba – živnostníčka s ročným príjmom 8255 eur a výdavkami 4273,44 eur. Odporkyňa v 1. rade sa   sama   stará   o maloletú   dcéru   N.,   býva   v byte   svojich   rodičov,   ktorým prispieva na bývanie a jej mesačné výdavky na jej osobnú potrebu a potreby dcéry predstavujú sumu 355,85 eur, pričom zároveň mesačne uhrádza odvody vo výške 155,13 eur a za kanceláriu sumu   31   eur.   Je   potrebné   konštatovať,   že   odporkyňa   v 1.   rade   bola   spolu   s odporcom v 2. rade   zaviazaná   uhradiť   žalovanú   sumu   vo   výške   33   193,92   eur   s príslušenstvom, čo samo o sebe zhoršuje jej ekonomickú situáciu, nakoľko sa sama stará o maloletú dcéru. Súd preto dospel k záveru, že odporkyňa sa nachádza v nepriaznivej ekonomickej situácii, ktorá   na   jej   strane   predstavuje   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   v súlade s ust. § 150   O. s. p.   náhrada   trov   konania   nemusí   byť   priznaná   inak   úspešnému navrhovateľom,   ktorému   nepriznaním   náhrady   trov   nemôže   byť   spôsobená   výrazná ekonomická ujma, pretože náhrada trov mu bude priznaná od odporcu v 2. rade.“.Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Proti názoru okresného súdu   o absencii   ekonomickej   ujmy   v dôsledku   nepriznania   náhrady   trov   konania voči odporkyni   v 1.   rade   namietala,   že   tento   záver „vychádza   zo   skutkových   zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že žalovaná bola zastúpená Centrom právnej pomoci sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p.,   pričom situácia   žalovanej   sa   v priebehu konania   mohla   zmeniť.   Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, či súd skúmal aktuálne pomery žalovanej v 1. rade. Žalovaná v priebehu konania zmenila právneho zástupcu, ktorý nie je v zozname advokátov poskytujúcich právnu pomoc.“. Ďalej sťažovateľka upozornila, že „pokiaľ súd nezistil   aktuálnu   adresu   žalovaného   v 2.   rade,   nebude   mať   túto   možnosť   ani   exekútor a priznanie   nároku   voči   žalovanému   v 2.   rade   je   teda   len   formálne,   bez   možnosti skutočného vymoženia priznaného nároku. Za daných okolností by žalobca ako úspešný účastník konania musel znášať trovy konania sám. Časť trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi, boli zapríčinené práve postojom žalovanej v 1. rade a účelovými úkonmi uskutočnenými v konaní.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   129/2011-493   zo   16.   mája   2012   napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania odporkyni v 1. rade nepriznal. Dospel k záveru, že okresný súd „náležite pri aplikácii ust. § 150 O. s. p. kládol dôraz na aktuálne majetkové, príjmové i sociálne pomery žalovanej v 1. rade. Zohľadniac sociálnu a majetkovú situáciu žalovanej považoval správne túto za dôvod hodný osobitného zreteľa.   Neobstojí   odvolacia   námietka...,   že   z odôvodnenia   nie   je   zrejmé,   či   súd   vôbec skúmal aktuálne pomery žalovanej v 1. rade. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd riadne skúmal aktuálne majetkové pomery žalovanej v 1. rade, keď preskúmal potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalovanej v 1. rade, daňové priznania za roky   2009   a 2010,   výpis   z účtu   Slovenskej   sporiteľne   a čestné   prehlásenie   žalovanej v 1. rade o nevlastnení účtov v iných bankách.“.

Po   rekapitulácii   okresným   súdom   zistených   majetkových   a príjmových   pomerov odporkyne v 1. rade krajský súd konštatoval, že „ak ustanovenie § 150 O. s. p. má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, boli v predmetnej veci splnené tieto predpoklady preto, aby   žalobcovi   nebola   priznaná   voči   nej   náhrada   trov   konania.   Opačné   rozhodnutie by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k existenčným problémom žalovanej v 1. rade, a to   aj   vzhľadom   na   výšku   uplatnených   trov   konania   a záväzok   právoplatne   priznaný. Správanie   účastníka   konania,   na   ktoré   žalobca   v odvolaní   poukazuje,   je   relevantnou okolnosťou   pri   posudzovaní   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   nie   však   okolnosťou jedinou. Prvostupňový súd správne poukázal aj na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania celkom podľa § 150 O. s. p. nie je na úkor žalobcu, keďže náhrada trov je mu priznaná od žalovaného v 2. rade.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v jeho   prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Námietka   žalobcu   ohľadom reálnej nemožnosti vymoženia priznaného nároku od žalovaného v 2. rade vzhľadom na to, že   mu   bol   ustanovený   opatrovník   z dôvodu   neznámeho   pobytu,   nemá   opodstatnenie, keďže účelom ustanovenia opatrovníka žalovanému v 2. rade v zmysle § 29 ods. 2 O. s. p. je ochrana záujmov žalovaného v 2. rade v konaní a zároveň slúži na to, aby bolo zaručené právo žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote. Aj účinky urobených procesných úkonov   opatrovníka   zostávajú   zachované.   Koniec   koncov,   argumentum   ad   absurdum by pri tvrdení   žalobcu   znamenal,   že   v každej   veci,   v ktorej   by   súd   uložil   povinnosť účastníkovi konania, ktorý je zastúpený opatrovníkom z dôvodu neznámeho pobytu, by toto plnenie bolo nevymožiteľné.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi závermi   krajského   súdu.   Skutočnosť,   že   odporkyňa   v 1.   rade   bola   v konaní   zastúpená Centrom právnej pomoci „sama osebe nemôže byť dôvodom aplikácie ustanovenia § 150 O. s. p. a uvedené platí o to viac, že konanie prebiehalo niekoľko rokov, pričom situácia odporkyne 1/ sa v priebehu   konania   (od   okamihu,   kedy jej   bolo   priznané   zastupovanie Centrom   právnej   pomoci)   mohla   zmeniť.   Predloženie   výpisov   z daňového   priznania odporkyne 1/ za roky 2009 a 2010 nemôže byť dostatočným podkladom pre takýto záver. Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   odporkyňa   1/   je   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   – živnostníčka, a teda má postavenie podnikateľa. Výsledky podnikania obsiahnuté v číselnom vyjadrení v daňovom priznaní nie sú skutočným obrazom hospodárskej resp. ekonomickej situácie   podnikateľa,   nakoľko   súd   nevyhodnocuje   odôvodnenosť   a potrebu   nákladových položiek, ktoré si odporkyňa v daňovom priznaní (vo svojom účtovníctve) uplatnila. Pokiaľ odporkyňa 1/ vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorej jedným z charakteristických znakov je vykonávanie   činnosti   na   vlastné   riziko   a na   vlastnú   zodpovednosť,   nemôže   byť   záver o ekonomickej situácii podnikateľa dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady   trov   konania   voči   úspešnému   účastníkovi   konania.   Týmto   spôsobom   by   bola prenášaná   zodpovednosť   za   neúspech   v podnikaní   z podnikateľa   na   druhého   účastníka, ktorý – hoc úspešný v konaní o veci samej, by niesol dôsledky v podobe materiálnej ujmy spočívajúcej   v uhradených   nákladoch   spojených   s konaním.   Nemožno   sa   stotožniť   ani s tvrdením súdu o tom, že nepriznaním náhrady trov voči odporkyni 1/ nebude sťažovateľke spôsobená ekonomická ujma, nakoľko náhrada mu bude priznaná od odporcu 2/. Takéto tvrdenie   súdu   vyznieva   absurdne   v kontexte   s okolnosťou,   známou   z priebehu   konania a zo spisu,   a to,   že   odporca   2/   sa   dlhodobo   zdržuje   na   neznámom   mieste   a v konaní   je zastúpený opatrovníčkou. Vzhľadom na uvedené je viac než zrejmé, že pokiaľ súd nedokázal zistiť   aktuálnu   adresu,   na   ktorej   sa   odporca   2/   zdržiava,   nebude   mať   túto   možnosť ani exekútor a priznanie nároku na náhradu trov konania voči odporcovi 2/ je teda len formálne, bez reálnej možnosti skutočného vymoženia priznaného nároku. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení k tejto námietke sťažovateľky uviedol, že... nemá opodstatnenie, postráda jeho odôvodnenie presvedčivosť a logiku, nevychádza zo skutočností,   ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Odporca 2/ bol takmer počas celého konania zastúpený opatrovníkom z dôvodu, že sa súdu napriek viacerým pokusom a spolupráci s políciou nepodarilo vypátrať pobyt   odporcu.   Jediným   obdobím,   počas   ktorého   bol   odporca   2/   zastihnuteľný,   bolo obdobie jeho pobytu vo výkone väzby, ktoré však pred skončením konania uplynulo a bol prepustený.   Vzhľadom   na   tento   fakt   je   tiež   možné   predpokladať,   že   sa   odporca   2/   ani nenachádza na území SR a o jeho pobyte nemá informácie ani odporkyňa 1/, hoci je jeho bývalou manželkou a dlh vznikol práve v období, kedy boli manželmi. Za daných okolností je preto zrejmé, že sťažovateľka ako úspešná účastníčka konania, by musela sama znášať náklady   na   konanie,   čo   je   v rozpore   s jednou   zo   základných   zásad   upravených v Občianskom súdnom poriadku. Nie bez významu je tiež skutočnosť, že časť trov právneho zastúpenia,   ktoré   sťažovateľke   vznikli,   bola   zapríčinená   práve   a výlučne   postojom a účelovými úkonmi odporkyne 1/ uskutočnenými v konaní (napr. keď po viac ako 4 rokoch od   začatia   konania   si   vyžiadal   na   pojednávaní   lehotu   na   podanie   žaloby   o neplatnosť ručiteľského   vyhlásenia,   pojednávanie   bolo   za   týmto   účelom   odročené   a následne   súdu písomne   oznámila,   že   žalobu   nepodá)   a tiež   napr.   jej   opakovanou   neúčasťou na pojednávaní,   ktoré   ospravedlňovala   krátko   pred   jeho   začatím   čím   znemožnila   jeho včasné   odročenie   tak,   aby   sa   právny   zástupca   sťažovateľky   nemusel   na   pojednávanie dostaviť   a merať   cestu   Dolný   Kubín   –   Humenné   a späť   len   aby   si   vypočul   žiadosť o odročenie...   S touto   námietkou   sa   odvolací   súd   v napadnutom   rozhodnutí   vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/129/2011 zo dňa 16.05.2012 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   spočívajúce   v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/129/2011 zo dňa 16.05.2012 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný   súd   však   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09).

Podstata sťažovateľkinej sťažnostnej argumentácie spočíva v nesúhlase s aplikáciou § 150 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na jej prípad, pretože podľa jej názoru skutkové okolnosti nesvedčia v prospech odchýlky od všeobecného pravidla zakotveného v § 142 OSP.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

K aplikácii   citovaného   ustanovenia   už   ústavný   súd   judikoval,   že   odôvodnenie rozhodnutia,   v   ktorom   je   ustanovenie   §   150   OSP   aplikované,   by   malo   byť   precízne, pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe   ktorých   je   toto   ustanovenie   aplikované   (I.   ÚS   248/2010).   Odvolací   súd pri rozhodovaní o časti odvolania o trovách konania teda nemôže rozhodnutím o odvolaní nepriznať   nárok   na   náhradu   trov   konania   iba   na   základe   všeobecného   odôvodnenia (III. ÚS 144/2010).

Aj   v posudzovanom   prípade   je   tak   úlohou   ústavného   súdu   zistiť,   či   uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie založené na aplikácii § 150 OSP, nie je výsledkom extrémneho vybočenia z rámcov daných pravidlami rozhodovania o nárokoch na náhradu trov konania. Načrtnutý koncept medzí ústavno-súdneho prieskumu potom   úzko   súvisí   aj   s kvalitou   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu, ktoré bezpochyby musí reagovať na okolnosti konkrétneho prípadu.

1.1 Dôvody, ktoré podľa názoru okresného súdu zakladali právomoc aplikovať § 150 OSP,   vychádzali   z danosti   materiálnej   núdze   u odporkyne   v 1.   rade   vyplývajúcej   z jej majetkových   a príjmovo-výdavkových   pomerov,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľke ako úspešnej žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania proti odporcovi v 2. rade.

Sťažovateľka   kritizovala   súd   prvého   stupňa,   pretože   faktory   determinujúce   záver o majetkovom statuse odporkyne v 1. rade (zastúpenie Centrom právnej pomoci)   neboli podľa jej názoru dostatočne relevantné, keďže okresný súd neskúmal aktuálne majetkové a zárobkové pomery odporkyne v 1. rade, a navyše odporkyňa v 1. rade svojím procesným postojom v konaní zapríčinila vznik časti trov právneho zastúpenia sťažovateľky. Okrem toho, sťažovateľka spochybnila odkaz okresného súdu na priznanie náhrady trov konania v celom   rozsahu   proti   odporcovi   v 2.   rade   zdôraznením   skutočnosti   neznámeho   pobytu odporcu v 2. rade, čo má znemožniť prípadné nútené vymáhanie priznaného nároku.

Krajský   súd   ku problému   majetkových   pomerov   odporkyne   v 1.   rade   dôvodil   jej daňovými   priznaniami   k dani   z   príjmov   za   roky   2009   a 2010,   výpisom   z jej   účtu   a jej čestným vyhlásením o tom, že nevlastní žiadne ďalšie účty v bankách. V nadväznosti na to zvýraznil okresným súdom zistené mesačné príjmové a výdavkové pomery.

Ústavný   súd   nezistil   v úvahách   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o odolaní sťažovateľky známky extrémneho vybočenia z pravidiel priznávania náhrady trov konania účastníkovi konania úspešnému v spore. Je vhodné na tomto mieste opätovne zdôrazniť, že ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti   postupujú   v   súlade   s právami   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   už citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Okolnosti   posudzovaného   prípadu   predstavujú   podľa   názoru   ústavného   súdu legitímny   skutkový   podklad   pre   úvahy   o možnosti   odchýlky   od   zásadného   pravidla regulujúceho priznávanie náhrady trov konania v občianskom súdnom konaní (§ 142 OSP) v prospech výnimočného postupu umožneného § 150 OSP. Majetkové pomery neúspešného účastníka   konania,   ktorý   by   inak   bol   na   základe   výsledku   sporu   povinný   nahradiť úspešnému účastníkovi účelne vynaložené trovy konania, bezpochyby sú akceptovateľným dôvodom na zvažovanie postupu podľa § 150 OSP. Treba však zdôrazniť, že úvaha súdu o tom, či majetkové pomery možno podradiť pod legálny pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Inými slovami, v určitých   konkrétnych   okolnostiach   majetkové   pomery   dôvodom   hodným   osobitného zreteľa   byť   môžu,   kým   v iných   skutkových   okolnostiach   tie   isté   majetkové   pomery aplikáciu § 150 OSP vôbec nemusia zakladať. Aj Ústavný súd Českej republiky vo vzťahu k zodpovedajúcemu ustanoveniu v českom právnom poriadku konštatoval, že relevantnými okolnosťami   pre   jeho   aplikáciu   sú   –   doktrinálne   i   judikatórne   nespochybniteľne   – majetkové, sociálne a osobné pomery v konaní neúspešného účastníka konania, ako aj ich vyvažovanie s pomermi účastníka úspešného, a rovnako tak i tzv. okolnosti prípadu, t. j. tie, ktoré identifikujú uplatnený nárok, hlavne z pohľadu jeho skutkovej i právnej zložitosti, procesné správanie strán, dôvody neúspechu strany náhradovo povinnej a prípadne aj ďalšie konkrétne okolnosti (nález vo veci sp. zn. III. ÚS 3448/10 zo 14. apríla 2010).

Okresný súd i krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne zvážili ďalšie relevantné   okolnosti   sťažovateľkinho   prípadu.   Spomedzi   nich   sa   do   popredia   dostáva predovšetkým   priznanie   náhrady   trov   konania   voči   odporcovi   v 2.   rade.   Touto   časťou výroku okresný súd dostatočne vyvážil „náhradový“ neúspech sťažovateľky v procesnom vzťahu   s odporkyňou   v 1.   rade   a priznanie   náhrady   trov   voči   odporcovi   v 2.   rade   tak v posudzovanom prípade poskytuje dostatok relevantného diskrečného priestoru na záver krajského súdu o subsumovateľnosti zistených majetkových pomerov odporkyne v 1. rade pod pojem dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP.

Poukaz   sťažovateľky   na   skutočnosť,   že   odporkyňa   v 1.   rade   je   živnostníčkou, a tvrdenie,   že   napadnutým   rozhodnutím   v podstate   dochádza   k prenosu   zodpovednosti odporkyne v 1. rade za jej neúspech v podnikaní na sťažovateľku, sú z hľadiska ústavno-súdneho   prieskumu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   irelevantné.   Okresný   súd i krajský   súd   rozhodovali   o uplatnenom   nároku   na   náhradu   trov   konania   a aj   skúmanie rozhodných skutkových okolností nemôže byť v takom prípade bezhraničné. Je nevyhnutné, aby sa   prihliadalo na okolnosti   majúce   priamy vzťah   k nároku, o ktorom   sa   rozhoduje, prípadne   aj   na   priame dopady   rozhodnutia   podľa   §   150   OSP.   Úspešnosť   sťažovateľky ako podnikateľa sa však nemôže odvíjať iba od jednotlivého problému nepriznania náhrady trov konania voči jednému z dvoch odporcov v konaní, v ktorom sťažovateľka navyše bola úspešná.   Jej   úspech   v podnikaní   bezpochyby   determinuje   množstvo   faktorov   a vplyv posudzovaného rozhodnutia krajského súdu materiálne znamená, že sťažovateľka disponuje vykonateľnou   pohľadávkou   v sume   33   193,92   €   s príslušenstvom   voči   obom   odporcom (rozhodnutie v merite) a vykonateľnou pohľadávkou v sume 12 716,77 € voči odporcovi v 2.   rade   (rozhodnutie   o náhrade   trov   konania).   Z uvedených   hľadísk   len   ťažko   možno akceptovať predmetnú sťažnostnú námietku.

Protiargumentácia sťažovateľky o nezastihnuteľnosti odporcu v 2. rade pre neznáme miesto   jeho pobytu   nie je   podľa   názoru   ústavného súdu   relevantná. V tomto   závere   sa ústavný   súd   stotožňuje s názorom   krajského   súdu   a dodáva,   že   v prípade   dobrovoľného nesplnenia   povinnosti   uloženej   odporcovi   v 2.   rade   exekučné   právo   pozná   nástroje na prekonanie prekážky spočívajúcej v jeho zámernom zdržiavaní sa na neznámej adrese [pozri § 49 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších zákonov]. Neznámy pobyt odporcu v 2. rade teda v žiadnom prípade nemožno identifikovať s reálnou   (faktickou)   nevymožiteľnosťou   judikovanej   pohľadávky   voči   nemu.   Pritom ústavný súd nespochybňuje, že skutočnosť neznámeho pobytu odporcu v 2. rade môže mať za   následok   isté   sťaženie   prípadného   núteného   vymáhania   jeho   povinnosti   nahradiť sťažovateľke   súdmi   uznané   vzniknuté   trovy   konania.   Je   však   správne,   že   okresný   súd i krajský   súd   súčasne   prihliadali   aj   na   už   analyzované   majetkové   pomery   odporkyne v 1. rade.   Výsledok   tohto   vzájomného   vyvažovania   a porovnávania   výhod   i nevýhod všeobecnými   súdmi   zvoleného   riešenia   však   už   ústavný   súd   na   úrovni   aplikácie jednoduchého   práva   preskúmavať   nemôže,   pretože tým   by   sa   dostal   do   pozície   ďalšej opravnej   inštancie   všeobecného   súdnictva,   čo   mu   ako   nezávislému   súdnemu   orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) neprislúcha.

1.2 Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, odzrkadľuje podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere všetky skutkové okolnosti rozhodujúce pre ústavne akceptovateľné posúdenie možnosti aplikácie § 150 OSP.

Pri   hodnotení   kvality   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   nemožno   opomenúť stabilne formulovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   zistil,   že   oba   súdy   sa   v dostatočnej   miere   zaoberali   majetkovými pomermi   odporkyne   v 1.   rade,   krajský   súd   reagoval   na   odvolanie   sťažovateľky vysporiadaním   sa   s jej   námietkami   o neznámom   mieste   pobytu   odporcu   v 2.   rade, ako aj zaujatím   postoja   k správaniu   sťažovateľky   v konaní.   Z rekapitulácie   odvolania v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že práve uvedené námietky boli z hľadiska sťažovateľky ako odvolateľa rozhodujúce. Možno teda konštatovať, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené sťažovateľkou v jej odvolaní, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   tak   aj   z pohľadu   kvality   odôvodnenia   (čo   je   determinant   ústavnej akceptovateľnosti)   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dospel   k záveru   o absencii signálov,   ktoré   by po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie mohli viesť ku   konštatovaniu porušenia sťažovateľkou označených práv.

2. Ústavný súd vzhľadom na to, že nezistil dôvody na prijatie posudzovanej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   bez   výzvy   na odstránenie nedostatku   jej   podania   spočívajúceho   v chýbajúcom   splnomocnení   pre kvalifikovaného právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012