znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 443/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. októbra 2010 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním právnej zástupkyne sťažovateľky doručeným 8. novembra 2010, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   doručeným 24. marca   2009   okresnému   súdu   domáhala   vydania   platobného   rozkazu.   Konanie   pred okresným   súdom   o zaplatenie   11   254,56   €   je   vedené   pod   sp.   zn.   21   Rob   140/2009. Sťažovateľka písomným podaním požiadala okresný súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 25. júna 2010 tak, že jej priznal oslobodenie od súdneho poplatku nad 33 €.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 vydal 16. septembra 2010 platobný rozkaz.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila tým, že „od podania návrhu na vydanie platobného   rozkazu   do   27.   9.   2010   a od   podania   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov do rozhodnutia súdu I. stupňa o jeho priznaní konanie neúmerne predlžuje (od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu do 27. 9. 2010 uplynula doba jeden a pol roka, a od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov do rozhodnutia súdu I. stupňa o jeho priznaní uplynula doba viac ako jeden rok), čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 Rob 140/2009 porušil základné právo J. T., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   J. T.   pri z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresnému   súdu   v   Prešove   prikazuje  ,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.: 21 Rob 140/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. T., ktoré je povinný   zaplatiť   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   advokátke   JUDr.   D.   K.,   P.,   vo   výške 303,30 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľka   podaním 17. augusta 2010 požiadala predsedníčku okresného súdu, aby zjednala vo veci vedenej pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 nápravu, „aby boli odstránené prieťahy v konaní a aby súd vo veci meritórne rozhodol“.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   oznámení   zo 17.   septembra   2010   uviedla,   že „v právnej veci na tunajšom súde pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 bol vydaný platobný rozkaz dňa 16.9.2010 a bude doručený...“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   vybavenia   sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu (17. septembra 2010) do podania tejto sťažnosti (11. októbra 2010) neuplynul ani jeden mesiac.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne vyčerpal právne prostriedky na ochranu svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), v danom prípade podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh dospel k názoru, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch   necelý   mesiac pred podaním   sťažnosti   ústavnému súdu,   nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nečinnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd zastáva   stanovisko,   že predmetná   sťažnosť   bola   v okolnostiach   prípadu   zo   strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré   by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú lehotu na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní (m. m. IV. ÚS 278/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľka podala pred tým, ako sa   obrátila na ústavný súd,   sťažnosť   podľa   zákona o súdoch,   takéto formálne využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde sťažovateľkou nemožno považovať za efektívny postup,   ktorý   by predstavoval splnenie podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorého   je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek jeho využitiu predsedníčka okresného súdu primerane nereagovala a nevyužila príležitosť, aby sama urobila nápravu a odstránila protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažovateľka sama v podanej sťažnosti uviedla, že v právnej veci vedenej pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 okresný súd rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz 16. septembra 2010.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2010, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne   rozhodol.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   platobný   rozkaz   bol   expedovaný a v súčasnosti   sa   platobný   rozkaz   doručuje   už   len   odporcovi.   V čase   podania   sťažnosti okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony, okrem doručovania rozhodnutia, už okresný súd v tomto štádiu nemôže vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods.   2 ústavy ako vec,   v ktorej   ústavná úloha okresného súdu   pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to aj napriek tomu, že vec nie je právoplatne ukončená (m. m. II. ÚS 1/05).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ďalšie svoje zistenia a okolnosti súvisiace s daným prípadom.

V prvom   rade   ústavný   súd   konštatuje,   že   dobu   od   podania   návrhu   sťažovateľky na oslobodenie od platenia súdneho poplatku (26. marca 2009), resp. od doručenia tlačiva používaného   na   zistenie   majetkových   pomerov   navrhovateľky   (6.   apríla   2009) do rozhodnutia okresného   súdu   o tomto   návrhu   (25.   júna   2010)   nemožno   považovať za primeranú,   aj   keď   okresný   súd   v tomto   období   vykonal   tiež   ďalšie   zisťovanie majetkových pomerov navrhovateľky (v evidencii vozidiel a nehnuteľnosti).

Na druhej strane celková doba konania v danej veci na okresnom súde od podania návrhu (24. marca 2009) do vydania platobného rozkazu (16. septembra 2010) v trvaní cca 18 mesiacov nevybočuje významným spôsobom z požiadavky na primeranú dĺžku súdneho konania na jednom stupni, pričom je treba brať do úvahy aj ten objektívny fakt, že okresný súd mohol účinne vo veci rozhodovať až po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou v sume 33 € (17. augusta 2010).

Napokon nie je bez právneho významu ani tá skutočnosť, že navrhovateľka k návrhu na vydanie platobného rozkazu nepripojila vyplnené tlačivo platobného rozkazu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 172 ods. 8 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov, poskytujúce účastníkom výhodu zrýchleného konania (pri splnení všetkých podmienok a zaplatení súdneho poplatku súd vydá platobný rozkaz do 10 dní).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania   (jeden   rok   a   šesť   mesiacov)   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle citovaného článku ústavy. V postupe okresného súdu síce došlo k prieťahom pri uvedenom rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, ktorý však možno označiť za   ojedinelý prieťah.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   203/03),   pričom   jednorazový   prieťah   v   konaní   súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Z uvedených dôvodov mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 248/08, III. ÚS 238/09, III. ÚS 372/09).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný súd na záver dodáva, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu dochádzalo k ďalším prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne podala sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010