znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 442/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Antonom   Čahojom, Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 19, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   v   exekučných   konaniach vedených pod sp. zn. 52 Er 9660/2013, sp. zn. 52 Er 9661/2013, sp. zn. 52 Er 9662/2013 a sp. zn. 52 Er 9663/2013 a jeho uzneseniami zo 14. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučných   konaniach   vedených pod sp. zn. 52   Er   9660/2013,   sp.   zn.   52   Er   9661/2013,   sp.   zn.   52   Er   9662/2013 a sp. zn. 52 Er 9663/2013 a jeho uzneseniami zo 14. februára 2014 (ďalej len „napadnutý postup“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   zamietol   námietky   sťažovateľky   proti exekúcii   v   označených   konaniach   sťažovateľky.   Podstatou   námietok   sťažovateľky v konaniach pred okresným súdom bolo tvrdenie, že jej exekučné tituly (platobné výmery za komunálny odpad, pozn.) nikdy neboli doručené, preto boli formálne nevykonateľné, čo malo byť podľa sťažovateľky dôvodom na zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla dôvody s náležitou právnou argumentáciou na   vec   vzťahujúcich   sa   predpisov   a   tvrdila,   že   exekučné   tituly,   na   základe   ktorých prebiehajú   napadnuté   konania,   teda   platobné   výmery   za   komunálny   odpad,   nikdy nenadobudli   právoplatnosť,   a   tým   aj   vykonateľnosť,   a   že   na   exekučných   tituloch   je nesprávne vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Okresnému súdu vytýkala, že sa „pri rozhodovaní o podaných námietok nezaoberal existenciou exekučného titulu ani neskúmal, či platobné výmery boli skutočne doručené“. Na základe uvedeného sťažovateľka formulovala petit svojej sťažnosti, v ktorom sa domáhala vyslovenia porušenia označených práv   napadnutým   postupom   a   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu,   žiadala,   aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a veci im vrátil na ďalšie konania, ako aj finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 337,68 €.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd úvodom konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zamietnutí námietok sťažovateľky, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že v   napadnutých   konaniach   konal a rozhodoval   vyšší   súdny   úradník,   a preto   proti   týmto uzneseniam bolo možné podať odvolania ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka zrejme nevyužila. Napadnuté uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol na základe odvolania preskúmateľný zákonným sudcom v uvedenej veci podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 251 ods. 4 OSP, keďže,   ako   to   z   kópií   napadnutých   uznesení   vyplýva,   o   námietkach   proti   exekúciám rozhodoval poverený vyšší súdny úradník, proti rozhodnutiam ktorého je v zmysle skôr uvedeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vždy   prípustné   odvolanie. S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014