znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 442/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., D., zastúpenej advokátkou JUDr. I. F., D., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 184/2011 a   postupom   Krajského súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   4   To   172/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Š.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2013 doručená   sťažnosť   L.   Š.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 184/2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 172/2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   8.   marca   2010   bolo   začaté   trestné   stíhanie a vznesené obvinenie M. T. (ďalej aj „obvinený“ alebo „obžalovaný“) pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Sťažovateľka dodala, že v rámci tohto trestného konania má postavenie poškodenej. Vo vzťahu ku skutku uviedla, že išlo o dopravnú nehodu, ku ktorej došlo 16. októbra   2009   v B.   takým   spôsobom,   že   pri   prechádzaní   cez   vyznačený   priechod   pre chodcov jej obvinený vedúci morové vozidlo nedal prednosť, v dôsledku čoho utrpela ťažké zranenia.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že na okresnom súde sa vo veci uskutočnili viaceré pojednávania, ale okresný súd rozhodol až rozsudkom 17. septembra 2012. Sťažovateľka je toho názoru, že prieťahy v konaní sú spôsobené účelovou obranou obžalovaného, pričom podľa nej okresný súd mu svojím prístupom umožnil konanie bezdôvodne predlžovať.

Sťažovateľka uviedla, že proti rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 4 T 184/2011 zo 17. septembra 2012 podal obžalovaný odvolanie, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 172/2012 zo 16. mája 2013 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Sťažovateľka tvrdila, že krajský súd zrušil rozsudok   okresného súdu na námietku obžalovaného, ktorý sa snažil o vyhotovenie nového znaleckého posudku. V súvislosti s uvedeným sťažovateľka dodala, že   aj   krajský   súd   daným   postupom   spôsobil   prieťahy   v konaní,   pretože   podľa   nej obžalovaný mal v priebehu konania dostatočný priestor na navrhnutie dôkazov, a keďže tak učinil až v odvolaní a krajský súd to akceptoval, došlo k zbytočnému predĺženiu konania.Podľa vyjadrenia sťažovateľky daná trestná vec nie je dosiaľ právoplatne ukončená, nie je podľa nej ani skutkovo, ani právne zložitá a súčasne uviedla, že ona samotná sa na prieťahoch v konaní okresného súdu a krajského súdu nepodieľala.

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   vôbec   nezmienila   o tom,   či   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   využila   právne   prostriedky   ochrany,   ktoré   jej   zákon   v súvislosti so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru účinne poskytuje.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 184/2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 172/2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať bez zbytočných prieťahov a aby obom súdom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v trestnej   veci,   v ktorej   vystupuje   v procesnom   postavení   poškodenej.   Podľa   zistení ústavného súdu obžaloba v danej veci bola na okresnom súde podaná 18. novembra 2011. Okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   17.   septembra   2012,   ale   na   odvolanie   obžalovaného ho krajský súd uznesením zo 16. mája 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Po rozhodnutí krajského súdu bol spis 10. júna 2013 vrátený okresnému súdu. Predmetná trestná vec dosiaľ nie je právoplatne skončená

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   vôbec   neuviedla,   či   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupovala podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov. V súvislosti s týmto zistením ústavný súd skúmal, či sťažovateľka pred ochranou, ktorej sa aktuálne domáha na ústavnom súde, vyčerpala právny prostriedok, ktorý jej zákon účinne poskytuje.

V   okolnostiach   tohto   prípadu   je   daným   právnym   prostriedkom   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorú sťažovateľka v tejto veci nevyužila.

Zmyslom a účelom   realizácie zásady   vyčerpania opravných prostriedkov   a iných právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   teda   aj   všeobecných   súdov   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Táto zásada vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorej ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Nevyčerpanie   uvedeného   právneho   prostriedku   ochrany   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v danom prípade dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013